Európska únia Европейски съюз (po bulharsky) Evropská unie (po česky) Den Europæiske Union (po dánsky) Europese Unie (po holandsky) Europska unija (po chorvátsky) Euroopa Liit (po estónsky) Euroopan unioni (po fínsky) Union européenne (po francúzsky) Europäische Union (po nemecky) European Union (po anglicky) Ευρωπαϊκή Ένωση (po grécky) Európai Unió (po maďarsky) An tAontas Eorpach (po írsky) Unione Europea (po taliansky) Eiropas Savienība (po lotyšsky) Europos Sąjunga (po litovsky) L-Unjoni Ewropea (po maltsky) Unia Europejska (po poľsky) União Europeia (po portugalsky) Uniunea Europeană (po rumunsky) Evropska unija (po slovinsky) Unión Europea (po španielsky) Europeiska unionen (po švédsky)
Motto: Zjednotení v rozmanitosti (Latinsky: In varietate concordia)
Hymna: Óda na radosť
Úradné jazyky	Zoznam angličtina bulharčina čeština dánčina estónčina fínčina francúzština gréčtina chorvátčina írčina litovčina lotyština maďarčina maltčina nemčina holandčina poľština portugalčina rumunčina slovenčina slovinčina španielčina švédčina taliančina
Členské štáty	27 Belgicko Bulharsko Cyprus Česko Dánsko Estónsko Fínsko Francúzsko Grécko Holandsko Chorvátsko Írsko Litva Lotyšsko Luxembursko Maďarsko Malta Nemecko Poľsko Portugalsko Rakúsko Rumunsko Slovensko Slovinsko Španielsko Švédsko Taliansko
Európska rada  - predseda	Charles Michel
Európska komisia  - sídlo  - predsedníčka  - podpredseda/ vysoký predstaviteľ únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku	Brusel Ursula von der Leyenová Josep Borrell
Rada Európskej únie  - sídlo  - predsedajúca krajina	Brusel Belgicko, január až jún 2024
Európsky parlament  - sídlo  - predseda	Štrasburg (plenárne zasadnutia) Brusel (výbory) Luxemburg (Generálny sekretariát) Roberta Metsolová
Rozloha  - celkom	7. miesto na svete 4,233,262 km²
Obyvateľstvo (2011)  - celkom  - hustota zaľudnenia	3. miesto na svete 447,706,209 106 obyv./km²
HDP (nominálny)  - celkom  - na obyvateľa	2. miesto na svete 16 757miliárd € 47 400€
Časové pásmo	UTC +0 až +2, so zámorskými územiami -4 až +4
Internetová koncovka	.eu
Smerové telefónne číslo	+388 ETNS (+3 navrhnuté v roku 1996 ako smerové telefónne číslo Európskej únie)

Európska únia (skrátene EÚ alebo Únia^[1]) je integračné zoskupenie, ktoré od februára 2020 tvorí 27 členských štátov s celkovým počtom 437 miliónov obyvateľov (približne 6 % svetovej populácie).

Prvá organizácia, Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, predchodkyňa dnešnej EÚ, bola založená Parížskou zmluvou z roku 1951. Samotná EÚ vznikla v roku 1993 na základe Zmluvy o Európskej únii, známej aj pod názvom Maastrichtská zmluva z roku 1992.

Medzi základné princípy Európskej únie patrí prenášanie právomocí národných štátov na nadnárodné európske inštitúcie. Stupeň integrácie v Únii nedosiahol takú hĺbku, aby sa dalo hovoriť o federácii ako zvrchovanom subjekte medzinárodného práva, je však oveľa hlbšia ako v medzinárodných organizáciách. Jej spôsob rozhodovania je vo svetovom meradle unikátny, preto je Európska únia považovaná za zoskupenie štátov („medzinárodnú organizáciu“) sui generis. Európska únia má medzinárodnoprávnu subjektivitu. Od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy získala Únia aj plnú subjektivitu z hľadiska úniového práva (okrem iného tým, že sa stala právnym nástupcom zrušeného Európskeho spoločenstva).

Hlavným cieľom Európskej únie je Európa s výrazným hospodárskym rastom, konkurencieschopnou ekonomikou a zlepšujúcou sa kvalitou životného prostredia. A predovšetkým nové ciele - spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti justície a vnútra. Mnohé jej ciele už boli zrealizované – menová únia a zavedenie občianstva únie.

Aktivity Európskej únie pokrývajú celý rad oblastí – poľnohospodárstvo, obchodnú politiku, menovú politiku a podobne, pozri Politika Európskej únie.

V roku 2012 obdržala Európska únia Nobelovu cenu za mier za „viac ako šesť dekád pokroku mieru a uzmierenia, demokracie a ľudských práv v Európe“.^[2]

Členské štáty EÚ sa rozkladajú na území s rozlohou 4 382 217 km², ich územie ohraničuje na severovýchode Fínsko, na juhovýchode Cyprus, na juhozápade Portugalsko a na severozápade Írsko.

Neoddeliteľnou súčasťou Európskej únie sú aj územia označované ako „najvzdialenejšie regióny“:^[3]

• všetky francúzske zámorské departementy (tzv. DOM):
  • Guadeloupe, Martinik a Svätý Martin v Karibiku
  • Francúzska Guyana v Južnej Amerike
  • Mayotte a Réunion v Indickom oceáne
• španielske Kanárske ostrovy
• portugalské súostrovia Azory a Madeira

Okrem toho je k Európskej únii veľa území asociovaných, ktoré existujú taktiež pod správou členských štátov Európskej únie, ale do Európskej únie nepatria. Patria sem napríklad Faerské ostrovy.

Po druhej svetovej vojne sa museli európske štáty vysporiadať s celým radom problémov, v prvom rade bolo treba „zabezpečiť základné životné potreby“ pre obyvateľstvo. Po otrasných skúsenostiach s 2. svetovou vojnou bolo hlavným motívom európskej integrácie „zabezpečenie mieru a bezpečnosti“ na Európskom kontinente – po vojne bol v spoločnosti hlboko zakorenený názor, že mier a bezpečnosť nedokážu zaistiť klasické národné štáty, ale zjednocujúca sa Európa. Svoju úlohu zohral taktiež aj rastúci vplyv Sovietskeho zväzu a jeho potenciálna nebezpečnosť pre západné demokracie; zjednotená západná Európa mala väčšiu šancu prekonať potenciálny konflikt so štátmi východného bloku.

Taktiež sa zdôrazňovala potreba „nového ducha” v protiklade s medzivojnovým ekonomickým a politickým nacionalizmom. V dôsledku ekonomického nacionalizmu boli veľmi vysoké clá a iné tarifné a netarifné opatrenia (mnohonásobne vyššie než pred 1. svetovou vojnou, ktoré viedli k hospodárskej stagnácii, ešte umocnenej Veľkou hospodárskou krízou. Politický nacionalizmus sa stal priamou príčinou 2. svetovej vojny. Preto sa dá za jednu z hlavných príčin povojnovej európskej integrácie označiť snaha o prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr.

Občania európskych krajín taktiež túžili po „voľnom pohybe” po Európe, ktorý bol medzi svetovými vojnami veľmi obmedzený. Slobodné podnikanie v spojení so „spoločným trhom” malo zabezpečiť dlhodobý hospodársky rast a sociálnu stabilitu.

Celkovo sa dá povedať, že dôvody pre povojnovú európsku integráciu boli nasledujúce:

• zabezpečenie mieru na európskom kontinente
• prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr
• umožnenie spoločného trhu ako prostriedku ku zvyšovaniu hospodárskeho blahobytu

Európski politici museli v povojnových rokoch nájsť spôsob ako efektívne predísť rozpútaniu vojnového konfliktu. Nutnosťou sa ukázala kontrola uhliarskeho a predovšetkým oceliarskeho priemyslu, bez ktorého je vedenie vojny nemysliteľné. Francúzsko sa už o podobné pokúsilo v 20. rokoch 20. storočia, kedy okupovalo nemecké Porýnie v snahe kontrolovať nemecký vojnový priemysel, no aj napriek tomu nedokázalo Francúzsko zabrániť druhej svetovej vojne. Bolo teda zrejmé, že sa táto kontrola bude musieť vykonávať inou formou.

Robert Schuman, francúzsky minister zahraničia, predostrel Schumanov plán, aby o uhliarskom priemysle nerozhodovali národné štáty (víťazné štáty by taktiež nemali mať väčšie právomoci ako porazené Nemecko); o priemysle mala rozhodovať nová medzinárodná inštitúcia. Na základe tejto myšlienky vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO). Bolo to prvýkrát, čo sa sektor tradične v rukách národných štátov dostal do kompetencií nadnárodnej inštitúcie. V rámci niekoľkých rokov sa mal vytvoriť spoločný trh pre uhlie a oceľ so spoločnou kontrolou, plánovaním a manažmentom odbytu. Zakladajúcimi štátmi sa okrem Francúzska a Nemecka stali ešte Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Týchto 6 krajín sa na dlhé desaťročia stalo „prointegračným jadrom“ európskeho spoločenstva. Neúspešné boli projekty Európskeho obranného spoločenstva a Európskeho politického spoločenstva.

Spojené kráľovstvo sa tohto zoskupenia nechcelo zúčastniť hlavne z obavy o prenášaní svojich právomocí na medzinárodnú úroveň a tým pádom aj straty časti suverenity. Myšlienka voľného trhu jej však nebola proti srsti a preto neskôr spolu s ďalšími štátmi založila Európske združenie voľného obchodu (EZVO), ktoré si dalo za cieľ umožnenie voľného trhu, ale bez spoločných inštitúcií (začiatok fungovania v roku 1960).

Po uvoľnení svetovej politickej situácie koncom 50. rokov sa integračné záujmy začali sústreďovať na ekonomickú sféru. V roku 1957 boli podpísané takzvané Rímske zmluvy (s platnosťou od roku 1958) zakladajúce Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom). EHS malo za úlohu vytvorenie spoločného trhu a Euratom spoluprácu na poli mierového využitia jadrovej energie. Organizačná štruktúra oboch spoločenstiev bola založená na rovnakom princípe ako ESUO, mala teda Komisiu s výkonnými právomocami, Radu ministrov ako legislatívny orgán, Parlamentné zhromaždenie a Súdny dvor.

V roku 1967 vstúpila do platnosti zmluva o spojení orgánov EHS, Euratomu a ESUO, ich právna subjektivita však nebola dotknutá. Od tejto doby sa tieto tri organizácie začali spoločne nazývať Európske spoločenstvá.

V roku 1968 bola na základe Zmluvy o EHS vytvorená „colná únia“, t. j. odstránenie vnútorných ciel a zavedenie spoločnej tarify voči nečlenským krajinám, ako medzistupeň k spoločnému trhu. Liberalizácia obchodu s poľnohospodárskymi produktmi však postupovala pomalšie.

Sedemdesiate roky boli v znamení surovinovej a energetickej krízy zapríčinené drastickým obmedzením dodávok ropy zo štátov Perzského zálivu. Následne mnohonásobné zvýšenie cien energií a pohonných hmôt sa negatívne premietlo v rastúcich nákladoch európskych podnikov, navyše oslabených zvyšujúcou sa konkurenciou východoázijských výrobcov.

Európske ekonomiky strácali dynamiku a začala sa objavovať chronická nezamestnanosť. Mnohé tradičné priemyselné odvetvia prechádzali krízou, predovšetkým hutný a textilný priemysel, čo ešte viac zvyšovalo sociálne napätie. Tento nepriaznivý stav sa začal meniť k lepšiemu až v osemdesiatych rokoch. Preto nie je prekvapivé, že v tejto atmosfére proces európskej integrácie skôr stagnoval.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa k tejto kríze pridala ešte menová kríza v podobe rozpadu Brettonwoodského menového systému. Pre západoeurópske štáty to znamenalo zrušenie naviazania ich mien na americký dolár a prechod na plávajúci kurz (režim voľných menových kurzov). V roku 1979 sa európske štáty rozhodli zamedziť možným veľkým fluktuáciám v menových kurzoch zavedením Európskeho menového systému (EMS), čím sa zaviazali udržiavať svoje menové kurzy v stabilných pomeroch. Zaviedla sa taktiež košová menová jednotka ECU (Európska menová jednotka), ktorá slúžila k zúčtovaniu medzinárodných menových operácií.

So zlepšujúcou sa hospodárskou a sociálnou situáciou sa začali množiť reformné návrhy, ako ďalej postupovať v stagnujúcej európskej integrácii. Zasadnutie Európskej rady v Luxembursku vyústilo podpísaním Jednotného európskeho aktu (JEA), ktorý vstúpil do platnosti v roku 1987. JEA predstavoval do tej doby najvýznamnejší zásah do Rímskych zmlúv. Jeho hlavným cieľom bolo dokončenie jednotného vnútorného trhu do roku 1992 a identifikoval prekážky, ktoré ešte ostávali k jeho dovŕšeniu:

• „fyzické“ – odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach ES pre osoby, služby, tovar a kapitál;
• „technické“ – odstránenie rozdielov v predpisoch a normách a teda obmedzenie tzv. netarifných prekážok obchodu;
• „daňové“ – išlo o daňovú harmonizáciu, táto téma je doteraz nedoriešená a veľmi politicky citlivá.

JEA v mnohých oblastiach obmedzil rozhodovanie na základe jednomyseľnosti a viac podporoval rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou (v reakcii na rozšírenie ES o nové krajiny). JEA zvýšil taktiež aj právomoci Európskeho parlamentu – jeho súhlas sa začal vyžadovať pre prijatie nových členov alebo pridruženie; o mnohých aktivitách, ktoré boli do tej doby v kompetencii členských štátov, začalo spolurozhodovať ES – išlo napríklad o oblasť vedy a výskumu, životného prostredia a sociálnej politiky.

V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa Európske spoločenstvá rozrástli o 6 krajín:

• Spojené kráľovstvo, Dánsko, Írsko – 1973 (hlavný článok: Rozšírenie Európskych spoločenstiev v roku 1973);
• Grécko – 1981;
• Španielsko, Portugalsko – 1986;
• Nemecká demokratická republika – 1990.

Jediná krajina, ktorá opustila ES, bolo Grónsko, ktoré sa po získaní nezávislosti od Dánska v roku 1979 rozhodlo na základe referenda opustiť ES v roku 1985.

V roku 1985 bola predstaviteľmi piatich krajín podpísaná Schengenská dohoda, ktorej cieľom bolo odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach a spolupráca pri ochrane vonkajších hraníc. Táto dohoda nebola súčasťou právneho poriadku Európskych spoločenstiev, stala sa ňou až od Amsterdamskej zmluvy. Signatárskymi krajinami boli v roku 1985 Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko.

Podpísaním Maastrichtskej zmluvy v roku 1992 uzavreli vrcholní európski predstavitelia výraznú reformu zakladajúcich zmlúv. Po novom sa na európskej úrovni začalo spolupracovať v oblasti „spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky“ a „justičných záležitostiach“. Zmluva zmenila názov Európskeho hospodárskeho spoločenstva na Európske spoločenstvo, pretože integračné aktivity pod touto inštitúciou už dávno presiahli len pôvodné ekonomické zámery. Čo ale bolo hlavné, podpisom Maastrichtskej zmluvy vznikla Európska únia, zastrešujúca všetky existujúce integračné aktivity. Tie sa od Maastrichtskej zmluvy začali deliť do troch hlavných kategórií, tzv. troch pilierov, ktorými boli

1. pilier – Európske spoločenstvá: spadajú sem všetky aktivity realizované už pred Maastrichtom, mimo inej politiky: poľnohospodárske, obchodné, regionálne, sociálne aktivity spadajú pod ďalšie dva piliere zavedené až Maastrichtskou zmluvou:

2. pilier – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika

3. pilier – Justícia a vnútorná bezpečnosť

Na začiatku 90. rokov bol už dokončený projekt vnútorného trhu a medzi európskymi štátmi panoval konsenzus, že by bolo vhodné pokračovať v integrácii smerom k hospodárskej a menovej únii. Medzi hlavné ciele Maastrichtskej zmluvy bolo preto taktiež vytvorenie hospodárskej a menovej únie a s tým spojené zavedenie spoločnej európskej meny.

Zároveň sa začiatkom 90. rokov podarilo dovŕšiť proces vytvorenia Európskeho hospodárskeho priestoru, teda integračného zoskupenia Európskych spoločenstiev a Európskeho združenia voľného obchodu.

V priebehu deväťdesiatych rokov boli uzatvorené ešte dve zmluvy významne ovplyvňujúce fungovanie EÚ:

Amsterdamská zmluva – 1997 – rozšírila spoluprácu v oblasti Tretieho piliera o spoluprácu v imigračnej politike a ochrane menšín, definovala základné práva občanov EÚ a základné princípy spoločnej zahraničnej politiky. Schengenské dohody sa stali súčasťou právneho systému EÚ.

Zmluva z Nice – 2001 – Predstavovala nové štádium v príprave na rozšírenie EU o krajiny strednej a východnej Európy, krajiny stredomorskej oblasti a pobaltské krajiny. Mala pripraviť európske inštitúcie, aby boli aj po plánovanom rozšírení akcieschopné. Upravovala ich veľkosť a spôsob ich fungovania. Okrem iného rozšírila hlasovanie kvalifikovanou väčšinou do ďalších oblastí, v ktorých sa predtým hlasovalo jednohlasne.

V deväťdesiatych rokoch a na začiatku 21. storočia sa členmi EÚ stali:

• Rakúsko, Švédsko, Fínsko – 1995
• Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Slovensko, Česko, Maďarsko, Slovinsko, Malta, Cyprus – 2004
• Bulharsko, Rumunsko – 2007
• Chorvátsko – 2013

Revízia Paktu stability a rastu:

Potom, čo viac rokov za sebou prekračovali Francúzsko a Nemecko záväzky vyplývajúce z ich členstva v eurozóne (konkrétne išlo o prekročenie ročného deficitu verejných financií o viac ako 3 %, jedno z kritérií Paktu stability, neboli na nich uvalené žiadne sankcie, hoci zo zmlúv vyplýva opak. Toto kritérium bolo následne v marci 2003 zmiernené. Toto je kritizované hlavne menšími krajinami, ktoré sa snažili pod hrozbou sankcií a za nemalých obetí udržať svoje rozpočtové deficity v daných medziach.

Reforma rozpočtu EÚ:

Na rozpočte Európskej únie sa dlhodobo kritizuje vysoký podiel výdavkov na poľnohospodárstvo (cez 40 %) a malý podiel výdavkov na vedu a výskum (medzi 3 % a 4 %). Reformné snahy však narážajú na odpor štátov s relatívne silným poľnohospodárstvom ako je Francúzsko, Španielsko a Poľsko.

Lisabonská zmluva

Po krachu Ústavy pre Európu sa na zasadnutí Európskej rady v júni 2007 rozhodlo, že sa zvolá medzivládna konferencia, ktorá vypracuje návrh novej tzv. reformnej zmluvy. Reformná zmluva, ktorá dostala oficiálny názov Lisabonská zmluva, zachováva podstatu návrhu Ústavy pre Európu, má však inú formu a upúšťa od niektorých politických symbolov obsiahnutých v návrhu Ústavy, ktoré sčasti spôsobili neúspech projektu Ústavy. Lisabonská zmluva nadobudla platnosť 1. decembra 2009.

Finančná a hospodárska kríza doľahla na Úniu a jej členské štáty v roku 2008. Viedlo to k zavedeniu viacerých protikrízových opatrení. Vytvorené boli dva finančné mechanizmy. Prvým bol Európsky nástroj finančnej stability, tzv. dočasný Euroval. Druhým bol Európsky mechanizmus pre stabilitu, nazývaný aj trvalý Euroval.

Únia a členské štáty, najmä štáty používajúce menu euro, pracovali tiež na posilnení koordinácie hospodárskych politík. Jedným z opatrení smerujúcich k posilneniu koordinácie hospodárskych politík bolo uzavretie Zmluvy o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii, skrátene označovanej ako fiškálny pakt.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vystúpenie Spojeného kráľovstva z Európskej únie

Spojené kráľovstvo, doterajší členský štát EÚ, konalo dňa 23. júna 2016 referendum o členstve štátu v Európskej únii. Voliči hlasovali nadpolovičnou väčšinou 17,411 miliónov hlasov (51,9 %) za vystúpenie z únie, za zotrvanie v únii hlasovalo 48,1 % voličov. Novotvar „brexit“ označuje z angl. Britain a angl. exit, britský odchod.

Nasledujúce ráno 24. júna 2016 rezignoval vtedajší premiér David Cameron a vo funkcii ho vystriedala ministerka vnútra Theresa Mayová.^[4]

V roku 2017 začali oficiálne jednania Spojeného kráľovstva s orgánmi Európskej únie o podmienkach vystúpenia. V tejto súvislosti únia požaduje finančnú kompenzáciu a ostatné členské štáty sa snažia ujasniť podmienky ďalšieho voľného pracovného trhu, či pohybu obyvateľov medzi členskými a nečlenskými štátmi.

Najvyššou horou Európskej únie je Mont Blanc (4 808 m), ktorého vrchol leží na pomedzí Francúzska a Talianska. Najväčším jazerom je Vänern na juhu Švédska s plochou 5 650 km², jeho najväčšia hĺbka je 106 m. Najdlhšou riekou EÚ je Dunaj (dĺžka 2 850 km, z čoho 1 627 km sa nachádza v EÚ). Pramení v nemeckom pohorí Schwarzwald a ústi do Čierneho mora pri rumunsko-ukrajinských hraniciach.

EÚ sa nachádza prevažne v miernom klimatickom pásme, severné oblasti Fínska spadajú do subarktického pásma a Stredomorie do pásma subtropického. Jednotlivé krajiny EÚ majú rozmanité klimatické podmienky. Napríklad v Helsinkách je priemerná teplota v januári -5,6 °C a v júli 17,8 °C, naproti tomu na Malte je priemerná teplota v januári 12,8 a v júli 25,6 °C.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Členovia Európskej únie

V predchádzajúcich vlnách rozširovania neboli zo strany Európskej únie pre kandidátske krajiny stanovené žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné splniť, aby sa krajina stala plnoprávnym členom EÚ (okrem všeobecne platných podmienok stanovených v zakladajúcich zmluvách). Ekonomická i politická situácia krajín strednej a východnej Európy sa značne odlišovala od predchádzajúcich kandidátov na členstvo, Európska rada preto v júni 1993 v Kodani ustanovila, že „K pristúpeniu dôjde, len čo bude daná krajina schopná prevziať záväzky vyplývajúce z členstva a zároveň bude schopná spĺňať hospodárske a politické podmienky“.Tieto požiadavky je od tej doby nutné splniť, aby sa kandidátska krajina mohla stať plnoprávnym členom EÚ. Súhrnne sú tieto podmienky označované ako Kodanské kritériá:

1. politické kritériá: kandidátska krajina musí mať stabilné inštitúcie zaisťujúce demokraciu, právny štát, dodržiavanie ľudských práv a práv menšín;
2. ekonomické kritériá: krajina musí mať fungujúcu trhovú ekonomiku schopnú sa vysporiadať s konkurenčnými tlakmi vo vnútri únie;
3. kritériá prijatia acquis communautaire: krajina musí byť schopná prijať záväzky vyplývajúce z členstva, vrátane politických a hospodárskych cieľov a menovej únie.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Inštitúcie Európskej únie

Základným princípom fungovania Európskej únie je zverovanie právomocí, ktoré boli skôr v kompetencii členských štátov, na európske inštitúcie. Základom európskych inštitúcií je tzv. „inštitucionálny trojuholník“ – Rada Európskej únie, Európska komisia a Európsky parlament.

Rada Európskej únie (skrátene – "Rada") je rozhodujúcou inštitúciou EÚ a zastupuje záujmy členských štátov na európskej úrovni. Napriek tomu, že mnohé právomoci v minulosti delegovala na Európsku komisiu, stále zostáva najvplyvnejším orgánom EÚ. Významné právomoci má v oblastiach 2. a 3. piliera (napr. spoločná zahraničná politika, alebo policajná spolupráca), v oblasti 1. piliera môže rozhodovať len na základe návrhu Komisie.

Rada sa skladá z ministrov vlád jednotlivých štátov, ktorí sa schádzajú podľa potreby. Najčastejšie zasadania majú ministri poľnohospodárstva (asi štrnásťkrát do roka), ministri financií (oficiálny názov Ecofin) a ministri zahraničných vecí (Všeobecná rada), ktorí sa schádzajú približne raz za mesiac. Rokovania prebiehajú v Bruseli a Luxemburgu.

Rada rozhoduje buď jednomyseľne, kvalifikovanou, dvojtretinovou, alebo jednoduchou väčšinou hlasov. Jednomyseľnosť je požadovaná v oblasti 2. a 3. piliera. Väčšina hlasov je potrebná len pri hlasovaniach o procedurálnych otázkach a niektorých aspektoch spoločnej obchodnej politiky, ako napr. antidumpingová ochrana. Väčšina rozhodovaní sa vykonáva na základe kvalifikovanej väčšiny, kedy hlasy členských štátov majú rôznu váhu v závislosti od počtu obyvateľov.

Predsedníctvo v Rade je rotujúce. Rade predsedá postupne každý členský štát, o poradí predsedníckych štátov rozhoduje Rada jednomyseľne, naposledy sa uzniesla rozhodnutím 2007/7/ES o poradí štátov na obdobie rokov 2007 až 2020.^[5] Slovensku bolo určené predsedníctvo Rady EÚ na obdobie od 1. júla do 31. decembra 2016.

Európska komisia sleduje záujmy Európskej únie ako celku, komisári teda nemajú prihliadať k záujmom jednotlivých krajín. Najväčšiu právomoc má v 1. pilieri, má právo iniciovať návrhy zákonov a dohliada na dodržiavanie prijatých zmlúv. Vypracúva taktiež návrh rozpočtu EÚ a kontroluje jeho plnenie. Ďalej komisia zastupuje EÚ pri medzinárodných rokovaniach a má právo, v súlade s mandátom schváleným Radou Európskej únie, vyjednávať s tretími štátmi dohody. Má významné právomoci pri prijímaní nových členov do Únie a zaisťuje kontakty s nečlenskými štátmi EÚ.

Na základe Zmluvy z Nice má každá krajina jedného komisára, v súčasnosti je ich teda 27. Európska komisia rozhoduje na základe väčšiny hlasov. Sídlo má v Bruseli.

Európsky parlament funguje ako kontrolný a poradný orgán Európskej únie. Schvaľuje zloženie Európskej komisie a má právo kontrolovať jej činnosť, podieľa sa na tvorbe zákonov, vyslovuje súhlas s medzinárodnými zmluvami a prijímaním nových členských štátov. Má taktiež značné právomoci v oblasti spoločného rozpočtu EÚ.

Európsky parlament má 705 poslancov vrátane predsedu, ktorí sú od roku 1979 volení obyvateľmi EÚ na obdobie päť rokov. Poslanci majú teda možnosť združovať sa do poslaneckých klubov na základe politickej príslušnosti, nie sú preto rozsadení podľa národností. Sídlom EP je Štrasburg, ale parlament pracuje taktiež v Bruseli a Luxemburgu. Európsky parlament sa uznáša prostou väčšinou. Je jedinou nadnárodnou inštitúciou, ktorej poslanci sú volení v demokratických, priamych a všeobecných voľbách v jednotlivých členských štátoch EÚ.

Európska rada (pozor na zámenu s Radou Európskej únie, alebo Radou Európy) je najvyšší politický orgán EÚ a zasadá dva razy do roka. Skladá sa z hláv štátov a predsedov vlád členských štátov EÚ, svojho predsedu a predsedu Európskej komisie. Rozhoduje o najzávažnejších politických a ekonomických otázkach a vymedzuje smery, ktorými sa má Únia uberať.

Súdny dvor dbá na dodržiavanie európskeho práva a je významným kontrolným orgánom EÚ. Má sídlo v Luxemburgu.

Európska investičná banka poskytuje verejným i súkromným subjektom dlhodobé pôžičky na kapitálové investície. Sídlo banky je v Luxembursku, s pobočkami v Aténach, Lisabone, Londýne, Madride a Ríme.

Európsky investičný fond pomáha s rozširovaním transeurópskych infraštruktúr a poskytuje záruky na pôžičky malým a stredným podnikom. Sídli v Luxemburgu.

Európsky ombudsman sa zaoberá sťažnosťami na činnosť orgánov a inštitúcií EÚ. Sídli v Štrasburgu.

Európska centrálna banka je kľúčovou inštitúciou pre činnosť Európskej menovej únie. Sídli vo Frankfurte nad Mohanom.

Významné poradné a konzultatívne orgány Európskej únie sú Hospodársky a sociálny výbor a Výbor regiónov.

V roku 2006 bol súčet HDP členských krajín EÚ najväčší na svete (13,84 biliónov USD). Európska ekonomika má dlhodobé aktívne saldo bežného účtu platobná bilancia s nízkou infláciou (zvlášť v krajinách bývalej „pätnástky“); už niekoľko rokov však zažíva ekonomickú stagnáciu a s tým spojenú relatívne vysokú nezamestnanosť. Je potreba povedať, že medzi jednotlivými štátmi existujú významné rozdiely ako v ekonomickej vyspelosti, tak aj v ostatných ekonomických ukazovateľoch. Väčšina hospodárskych aktivít je buď koordinovaná (napr. sociálna politika), alebo je úplne v právomoci inštitúcií Európskej únie (napr. obchodná politika).

Všetky štáty Európskej únie sú zapojené do jednotného vnútorného trhu, čo znamená, že:

• je zaistený voľný pohyb tovaru, služieb a kapitálu;
• neexistujú technické prekážky obchodu (rozdiely technických požiadaviek, rôzne stupne ochrany duševného vlastníctva a pod);
• zníženie administratívy v daňovej oblasti.

19 krajín EÚ (Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Fínsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Grécko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Írsko, Slovinsko, Malta, Cyprus, Slovensko, Estónsko, Lotyšsko a Litva) zaviedlo spoločnú menu euro (tzv. tretia etapa hospodárskej a menovej únie) j. Nutnou podmienkou pre zavedenie eura je splnenie maastrichtských kritérií:

• priemerná miera inflácie krajiny v období jedného roku pred preverením o vstupe do záverečného štádia nesmie prevýšiť o viac ako 1,5 % priemernú mieru inflácie troch krajín s najnižšou infláciou;
• dlhodobá nominálna úroková miera nesmie v roku pred preverením krajiny o možnosti vstupu do záverečného štádia prevýšiť o viac ako 2 % priemernú úrokovú mieru troch krajín s najnižšou úrokovou mierou inflácie;
• deficit verejných financií nesmie prevýšiť 3 % HDP a štátny dlh nesmie prevýšiť 60 % HDP v dobe, kedy bude EÚ preverovať zavedenie eura;
• menový kurz – členské krajiny nesmú prekročiť rozpätie dané systémom EMR II a aspoň dva roky pred preverením možnosti vstupu do záverečného štádia nesmie členská krajina devalvovať svoju menu oproti menám ostatných členských krajín EÚ.

Rozpočet Európskej únie je určený k financovaniu politiky EÚ, administratívnym výdavkom európskych inštitúcií a na ďalšie účely. Na rozdiel od národných rozpočtov musí byť vždy „vyrovnaný“, nepripúšťajú sa teda rozpočtové deficity. Na základe uznesenia Rady v období 1999-2006 nesmú výdavky rozpočtov prekročiť 1,27 % HDP Únie (podiel výdavkov národných rozpočtov na HDP jednotlivých členských štátov sa pritom pohybuje okolo 40 %). Návrh rozpočtu vypracúva Komisia a predkladá jej schválenie Rade. Európsky parlament je oprávnený návrh pozmeniť.

Príjmy rozpočtu tvoria prevažne odvody založené na HDP členských krajín (73,0 %), ďalej potom colné poplatky a poľnohospodárske dovozné dávky (11,5 %) a podiel na daniach z pridanej hodnoty (DPH) členských krajín (14,4 %).

Výdavky rozpočtu tvoria výdavky na poľnohospodárstvo (42,9 %), štrukturálne fondy a kohézny fond (35,6 %), vnútornú politiku (7,4 %), zahraničné aktivity (4,3 %), administratívu (5,2 %), rezervy (0,4 %) a predvstupová pomoc (2,9 %)

Krajina	Vstup	Počet obyvateľov (mil., 2006)	Rozloha (km²)	HDP (PPP) na hlavu		Kresiel v EP	Hlasov v Rade
				(v EUR, 2006)	% priemeru
Belgicko (€)	1958	10,51	30 528	28 700	122,7	21	12
Bulharsko	2007	7,72	110 912	8 700	37,2	18	10
Cyprus (€)	2004	0,77	9 251	21 900	93,6	6	4
Česko	2004	10,23	78 866	18 600	79,5	22	12
Dánsko	1973	5,43	43 094	29 700	126,9	13	7
Estónsko (€)	2004	1,34	45 100	15 700	67,1	6	4
Fínsko (€)	1995	5,26	338 145	27 300	116,7	13	7
Francúzsko (€)	1958	63,00	551 500	26 500	113,3	74	29
Grécko (€)	1981	11,13	131 957	20 800	88,9	22	12
Holandsko (€)	1958	16,33	41 528	30 600	130,8	26	13
Chorvátsko (€)	2013	4,2	56 542	15 332	-	12	7
Írsko (€)	1973	4,21	70 273	33 700	144,0	12	7
Litva (€)	2004	3,40	65 300	13 600	58,1	12	4
Lotyšsko (€)	2004	2,29	64 600	13 100	56,0	9	7
Luxembursko (€)	1958	0,46	2 586	65 300	279,1	6	4
Malta (€)	2004	0,40	316	18 000	76,9	6	3
Maďarsko	2004	10,08	93 032	15 300	65,4	22	12
Nemecko (€)	1958	82,44	357 022	26 500	113,3	99	29
Poľsko	2004	38,16	312 685	12 400	53,0	51	27
Portugalsko (€)	1986	10,57	91 982	17 500	74,8	22	12
Rakúsko (€)	1995	8,27	83 858	30 200	129,1	19	10
Rumunsko	2007	21,61	238 391	8 800	37,6	32	14
Slovensko (€)	2004	5,47	49 036	14 700	62,8	13	7
Slovinsko (€)	2004	2,00	20 256	20 400	87,2	8	4
Španielsko (€)	1986	43,76	505 992	23 900	102,1	53	27
Švédsko	1995	9,05	449 964	28 200	120,5	20	10
Taliansko (€)	1958	58,75	301 318	24 300	103,9	73	29
EÚ celkom	1958	446,73	4 233 262	25 600	100,0	?	?

• Východné partnerstvo

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Európska únia

• Portál Európskej únie
• Portál o politikách EÚ
• Mapy Európy a mapy Európskej únie Archivované 2007-08-20 na Wayback Machine