PROFILPELAJAR.COM

	Haitská republika
Vlajka	Znak
	Národné motto:; Liberté, égalité, fraternité
	Štátna hymna:; La Dessalinienne
Miestny názov
• dlhý	République d'Haïti; Repiblik Ayiti
• krátky	Haïti; Ayiti
Hlavné mesto	Port-au-Prince; 18°32′ s.š. 72°20′ z.d.
Najväčšie mesto	Port-au-Prince
Úradné jazyky	Francúzština, Haitská kreolčina
Demonym	Haiťan, Haiťanka
Štátne zriadenie; Prezident; Predseda vlády	poloprezidentská republika; Edgard Leblanc Fils ; Fritz Belizaire
Vznik	17. apríl 1825
Susedia	Dominikánska republika
Rozloha; • celková; • voda (%)	; 27 750 km² (143.) ; km² (0,7 %)
Počet obyvateľov; • odhad (2023); • hustota (2023)	; 11 470 201 (83.) ; ; 413/km² (32.)
HDP; • celkový; • na hlavu (PKS)	2017; 7,897 mld. $ (139.); 1 819 $ (174.)
Index ľudského rozvoja (2015)	0,493 (163.) – nízky
Mena	Haitský gourde (HTG)
Časové pásmo; • Letný čas	VČ (UTC-5); VLČ (UTC-4)
Medzinárodný kód	HT
Internetová doména	.ht
Smerové telefónne číslo	+509

Súradnice: 19°00′S 72°48′Z / 19°S 72,8°Z / 19; -72.8

Haiti, dlhý tvar Haitská republika, je štát v Karibskom mori ležiaci spolu s Dominikánskou republikou na ostrove Hispaniola.

Haiti (krajina vysokých hôr) bol pôvodný názov obyvateľov indiánov Taíno pre hornatú oblasť na západnej strane ostrova. Najvyšší bod v krajine je Pic la Selle vo výške 2 680 metrov. Haiti sa stalo prvým nezávislým štátom v Latinskej Amerike, ktorý sa vymanil spod koloniálneho vplyvu ako dôsledok povstania čiernych otrokov. Napriek tomu, že má spoločné kultúrne väzby s hispánsko-karibskými susedmi, Haiti je prevažne frankofónny nezávislý štát.

Geografia

Haiti sa rozprestiera na západnej časti ostrova Haiti, čo je zároveň druhý najväčší ostrov v súostroví Veľké Antily. Haiti je tretia najväčšia krajina Karibiku, po Kube a Dominikánskej republike. Najbližší pevninský bod je vzdialený, len asi 45 námorných míľ (80 km) od Kuby. Haiti má po Kube druhé najdlhšie morské pobrežie (1 771 km) vo Veľkých Antilách.

Terén pozostáva prevažne zo strmých hôr poprekladaných malými pobrežnými nížinami a údoliami riek. Severné oblasti sa skladajú z Massif du Nord (Severný masív) a Plaine du Nord (Severná rovina). Massif du Nord je pokračovaním Stredných Kordiler z Dominikánskej republiky. Začínajú na východnej hranici Haiti, na sever od rieky Guayamouc a pokračujú na severozápad cez severný polostrov.

Nížina Plaine du Nord sa rozprestiera pozdĺž severnej hranice s Dominikánskou republikou, medzi Massif du Nord a severným Atlantickým oceánom. Centrálna oblasť sa skladá z dvoch rovín a dvoch pohorí. Plateau Central (Centrálna plošina) rozširuje po oboch stranách rieky Guayamouc, na juh od Severného masívu. To vedie od juhovýchodu k severozápadu. Na juhozápad od centrálnej plošiny sú Montagnes Noires, ktorého väčšina severozápadnej časti sa spoja s Massif du Nord. Jeho najzápadnejšie miesto je známe ako Cap Carcasse.

Južná oblasť sa skladá z Plaine du Cul-de-Sac (juhovýchodná) a horské južnej polostrov (tiež známy ako polostrov Tiburon). Plaine du Cul-de-Sac je depresia, na ktorej sa nachádzajú slané jazerá ako Trou Caiman a najväčšie jazero na Haiti Lac Azuei. Chaîne de la Selle je predĺžením južného horského reťazca Sierra de Baoruco z Dominikánskej republiky. Siaha od Massif de la Selle na východe až Massif de la Hotte na západe. Toto pohorie ukrýva Pic la Selle, najvyšší bod na Haiti, v 2 680 m.

Dejiny

Najstaršia história – prekoloniálne a španielske koloniálne obdobie

Prvé stopy osídlenia ostrova pochádzajú spred 4 000 rokov. Okolo roku 250 pred Kr. sa dokladá osídlenie indiánmi Taino, ktorí tvoria odnož Arawakov, juhoamerických indiánov. Keď na ostrove v roku 1492 pristál Krištof Kolumbus na ostrove ich žilo okolo 400 000. Španieli začali na ostrove ťažiť zlato a Taínovia po 25 rokoch v ich otroctve vymreli. V roku 1519 ťažba zlata na ostrove skončila. Boli sem privezení otroci z Afriky a Španieli začali pestovať cukrovú trstinu. V 17. storočí sa sem prisťahovalo mnoho francúzskych osadníkov, čo vyústilo do mnohých konfliktov. V rokoch 1669 až 1679 po španielsko-francúzskej vojne sa ostrov rozdelil.

Po ustanovení hranice v roku 1731 a dohode so Španielskom vznikla na území dnešného Haiti francúzska kolónia Saint-Domingue. Kolónia mala už pred Veľkou francúzskou revolúciou okolo 27 000 kilometrov štvorcových a žilo v nej asi 600 000 ľudí. Z tohto počtu bolo belochov len 30 000 (cca 40 % z nich pochádzalo z Bordeaux a regiónu Akvitánska), pol milióna ľudí bolo otrokov, zvyšok boli slobodní mulati. Počet otrokov sa medzi rokmi 1770 a 1790 zdvojnásobil (na pol milióna). Na plantážach sa pestovala najmä bavlna, káva, cukrová trstina a indigo. Pred revolúciou bolo vo francúzskej časti ostrova Hispaniola cca 8500 plantáží. Pod vplyvom správ o priebehu revolúcie vo Francúzsku a po prijatí základných občianskych práv Národným zhromaždením na ostrove už koncom roku 1790 prepukli vzbury otrokov (vrcholili v lete roku 1791), ktoré viedli k tomu, že v kolónii bolo dňa 29. augusta 1793 zrušené otroctvo (francúzsky Konvent prijal zákon o zrušení otroctva až vo februári 1794).^[1]

19. storočie

Vzbura otrokov pod vedením Jeana-Jacquesa Dessalinesa skončila v roku 1803 víťazstvom a 1. januára roku 1804 bola kolónia prehlásená za nezávislý štát pod menom Haiti, a to ako prvá černošská republika na svete. Dessalines sa však v októbri 1804 prehlásil za cisára a po krátkom dvojročnom panovaní bol v októbri 1806 zavraždený. Začalo sa obdobie občianskych vojen a v období od roku 1843 do 1915 sa v krajine vystriedalo 22 prezidentov.

20. storočie

Po otvorení Panamského prieplavu vpadli na Haiti v rámci tzv. banánových vojen americké jednotky. Vzbury proti nim boli krvavo potlačené a v krajine začal rásť kult „vodcu chudoby“ Dr. Françoisa 'Papa Doc' Duvaliera. Američania opustili ostrov v roku 1934 a Haiti sa ocitlo v kríze, v občianskej vojne bolo zabitých 20 000 ľudí. Po voľbách v roku 1956 sa prezidentom stal „Papa Doc“ Duvalier, a jeho mandát bol v roku 1964 predĺžený na doživotie. Po jeho smrti v roku 1971 bola prepísaná ústava a prezidentom sa stal jeho syn Jean Claude nazývaný 'Baby Doc'. Jeho prvým krokom bolo tvrdé potlačenie politických oponentov a v krajine narástol chaos, rodina diktátora v roku 1986 Haiti opustila. Vlády sa zmocnila armáda.

Po roku 1990

Keď v roku 1990 ďalší z vojenských diktátorov krajinu opustil, po voľbách sa stal novým prezidentom mladý kňaz Jean-Bertrand Aristide. O rok neskôr pri vojenskom prevrate musel krajinu opustiť, za podpory USA sa však znovu ujal svojho úradu. Po vypršaní Piaristického prezidentského mandátu v roku 1996 sa novým demokraticky zvoleným prezidentom stal René Préval. V roku 1998 ťažko poškodil ekonomiku krajiny hurikán George. Vo voľbách v roku 2000 sa prezidentom opäť stal Jean-Bertrand Aristide. V roku 2004 vypukla v krajine opäť rebélia a prezident Aristide musel Haiti opustiť. Vzápätí krajinu postihla tropická búrka Jeanne, ktorá zabila 3000 ľudí a 200 000 zostalo bez strechy nad hlavou. Vo voľbách v roku 2006 sa prezidentom po druhýkrát stal René Préval. Situácia v krajine však nie je stabilná a Port-au-Prince sa stalo mestom s najväčším počtom únosov na svete.

Tragické zemetrasenie v januári 2010

V utorok 12. januára 2010 postihlo Haiti veľmi silné zemetrasenie s epicentrom neďaleko hlavného mesta, ktoré zanechalo veľmi tragické následky. Postihlo nejakým spôsobom tretinu miestneho obyvateľstva, teda vyše 3 milióny ľudí. Väčšina miest a infraštruktúry bola zničená a v troskách budov a stavieb zahynulo najmenej 216 tisíc a ďalšie desaťtisíce sú nezvestné. Oficiálne odhady počtu obetí sa pohybujú v rozmedzí od 100 tisíc až do pol milióna. Takmer ihneď sa začala na celom svete organizovať všestranná pomoc postihnutej krajine. Boli vyslané tímy záchranárov, letecky sa dopravujú zásielky materiálnej pomoci a organizujú sa finančné zbierky pre postihnutých zemetrasením. Státisíce Haiťanov zostali bez strechy nad hlavou, bez potravy, vody a lekárskeho ošetrenia. Na mnohých miestach krajiny vládne chaos, násilie a rabovanie. USA vyslali na Haiti vyše 10 tisíc vojakov na humanitárnu pomoc i na zabezpečenie verejného poriadku.

Ekonomika

Haiti je najchudobnejšou krajinou v Južnej Amerike. V roku 2009 malo nominálne HDP vo výške 7,018 miliardy USD, na obyvateľa 790 USD, to znamená asi 2 doláre na osobu a deň. Život v tejto chudobnej krajine patrí medzi najbiednejšie a najmenej rozvinuté. OSN radí Haiti na 149. priečku zo 182 krajín v indexe ľudského rozvoja (2006). Odhaduje sa, že asi 80% populácie žije v chudobe. Väčšina obyvateľov žije na deň za 2 doláre alebo menej.

Hospodársky rast bol negatívny v rokoch 2001 a 2002, a v roku 2003 bol nízky. Asi 66% všetkých Haiťanov pracuje v poľnohospodárskom sektore, ktorý sa skladá predovšetkým z pestovania plodín pre základné vyžitie, pričom táto činnosť predstavuje len 30% HDP.

V krajine je v posledných 10 rokoch oficiálne veľmi málo formálnych pracovných miest, aj keď ekonomika rastie. Pre export sú najdôležitejšie dve plodiny, a to mango a káva. Haiti patrí nepretržite medzi najviac skorumpované krajiny na svete v indexe vnímania korupcie. Zahraničná pomoc tvorí približne 30 % – 40 % štátneho rozpočtu. Najväčším darcom sú Spojené štáty, nasleduje Kanada a taktiež prispieva aj Európska únia. Venezuela a Kuba platia tiež rôzne príspevky na ekonomiku Haiti najmä potom, čo bola obnovená aliancia v roku 2006 a 2007.

Americká pomoc haitskej vláde bola úplne odrezaná v rokoch 2001 – 2004, keď po voľbách v roku 2000 bol sporný prezident Aristide obvinený z rôznych prehreškov. Aristide ušiel v roku 2004, pričom vzápätí bola obnovená podpora a brazílska armáda viedla stabilizačnú misiu OSN pre mierové operácie v Haiti. Očakáva sa, že Haiti dostane odpustenie dlhu približne 525 miliónov dolárov zo svojho dlhu prostredníctvom fondu pre veľmi zadlžené chudobné krajiny (HIPC) v polovici roku 2009.

Slováci, ktorí tu pôsobili

Anton Figura (* 1909 – † 1996) – rímskokatolícky kňaz, salezián, misionár (misionárom na Haiti bol 26 rokov). ^[2]

Referencie

↑ Kol. autorov: Bordeaux au XVIIIe siècle : Le commerce atlantique et l’esclavage. Bordeaux 2018, s. 114 a s. 172.
↑ KUBANOVIČ, Zlatko: Historický náhľad do dejín slovenských saleziánov (Od dona Bosca do roku 1924). Bratislava : Don Bosco, 2019. ISBN ISBN 978-80-8074-436-6. S. 235 - 236.