Väčšina obyvateľov hovorí francúzsky, na severe krajiny je anglofónna menšina. Obyvateľstvo Kamerunu tvorí množstvo kmeňov, z ktorých žiadny netvorí viac ako 20% populácie. Z náboženstiev je asi z 50% zastúpené kresťanstvo, nasleduje animizmus (26%) a islam (20%).
Politika
Hlavný vplyv v štáte má už od roku 1982 prezident Paul Biya, predsedom vlády je od roku 1996 Pieter Musonge Mafari. Zákonodarným zborom je Národné zhromaždenie, ktoré má 180 miest. V krajine pôsobia 4 významnejšie politické strany. Juhozápadná časť Kamerunu sa usiluje o odtrhnutie a pripojenie k Nigérii (čo Nigéria silno podporuje).
Politický vývoj Kamerunu sa na rozdiel od mnohých afrických krajín vyznačuje značnou stabilitou. Prvých 22 rokov (1960 - 1982) stál v jeho čele Ahmadou Ahidjo, v ktorého vláde sedeli zástupcovia väčšiny významných etnických skupín. Hoci režim v tomto období nebol demokratický (od roku 1966 tu vládla jediná povolená strana), nie je považovaný za príliš represívny a pozitívne je hodnotená najmä jeho stabilita. Po opustení prezidentského postu zo zdravotných dôvodov Ahidja v roku 1982 vystriedal Paul Biya.
Biya vniesol do politiky značné zmeny a od roku 1985 zaviedol vnútrostranícku konkurenciu vo voľbách, hoci len v rámci jedinej, vládnucej strany. Týmto relatívne demokratickým krokom zámerne oslabil nižšie pozície mocenského rebríčka vzájomnou konkurenciou[1]. Začal ekonomicky a politicky uprednostňovať príslušníkov svojho vlastného etnika Beti/Bulu[2], čo podnietilo súperenie jednotlivých klanov o možnosť ovládanie štátnych podnikov.
Demokratizačná vlna na prelome 80. a 90. rokov znamenal pre Kamerun množstvo protestov, ktorým však Biyov režim vďaka dostatočnej ekonomickej a politickej sile odolal. Kombináciou ústupkov a následných represií, no najmä narýchlo zorganizovanými voľbami umlčal opozíciu, ktorá na ne nebola pripravená. V prezidentských voľbách v roku 1992 tak Biya podľa očakávaní zvíťazil[3] a jeho udržaniu pri moci napomohla i nejednotná opozícia, ktorá voľby v roku 1992 voľby bojkotovala.
V roku 2003 vláda zakročila proti nezávislým médiám, ktorých počet po roku 2000 výrazne stúpol. Účelový krok mal umlčať hlasy opozície pred blížiacimi sa voľbami[4] a tej sa napokon ani nepodarilo dohodnúť a do prezidentských volieb postaviť protikandidáta Biyovi. Pretrvávajúca nejednotnosť opozície, rozdelenie krajiny na frankofónnu a anglofónnu (trvale marginalizovanú) časť a rozpory medzi etnickými skupinami dlhodobo destabilizujú krajinu. Politická zmena by však priniesla skôr iba zmenu dominantnej skupiny obyvateľstva, než principiálnu zmenu pomerov v krajine.
Ekonomika
Hospodárska výkonnosť klesá a iba medzi rokmi 1991 a 1997 kleslo HDP na hlavu o 200 USD na 600 USD. Dve tretiny pracujúcich je zamestnaných v poľnohospodárstve a vyváža sa hlavne ropa a poľnohospodárske produkty. Dováža sa spotrebný tovar, predovšetkým z európskych frankofónnych štátov.
↑Bratton, Michael; van de Walle, Nicolas. Democratic Experiments in Africa: Regime Transitions in Comparative Perspective. Cambridge: Cambridge University Press, 1997. ISBN 0-521-55612-0. Str. 71-77.
↑Le Vine, Victor T. Politics in Francophone Africa. London: Lynne Rienner Publishers, 2004. ISBN 1-58826-249-9. Str. 171.
↑Le Vine, Victor T. Politics in Francophone Africa. London: Lynne Rienner Publishers, 2004. ISBN 1-58826-249-9. Str. 257.
↑Africa South of the Sahara 2006. 35th Edition. London: Europa Publications, 2005. Str. 188.
.svg)
