Krajina je charakteristická veľmi členitým povrchom. Pohoria a vrchoviny zaberajú 80 % rozlohy štátu. Severnú časť vypĺňa pohorie Veľký Kaukaz, z ktorého smerom na juh vybiehajú horské chrbty. Najvyššie vrchy dosahujú výšku nad 5 000 metrov nad morom. Cez vysokohorské priesmyky Kaukazu v tejto oblasti vedú cesty spájajúce Predkaukazsko so Zakaukazskom. Južnú časť Gruzínska vypĺňa vulkanická Juhogruzínska náhorná plošina, ktorej okrajové časti tvorí Malý Kaukaz.
Západná časť zníženiny medzi Malým a Veľkým Kaukazom klesá k Čiernemu moru. Gruzínsko má menšie náleziská čierneho a hnedého uhlia, ropy, barytu a iných nerastov. Významné sú tiež minerálne pramene. Podnebie je teplé, Veľký Kaukaz totiž zabraňuje prieniku chladných vzduchových hmôt zo severu. Najvýznamnejšie rieky sú Kura, Rioni, Inguri. Pôdny kryt, fauna a flóra sú kvôli svojej veľkej vertikálnej členitosti nesmierne pestré.
Dejiny
V krajine sa nachádzajú známky toho, že bola osídlená od najstarších čias. Prvé známe štátne útvary sa na jeho území sformovali v 6. a 3. storočí pred Kr. Kolchidské kráľovstvo na západe a Iberské kráľovstvo na východe poznali už starovekí Gréci. Kráľovstvá sa stali súčasťou Rímskej ríše v 1. storočí nášho letopočtu. Gruzínsky národ napriek početným nájazdom, ničeniu a decimovaniu obyvateľstva a dočasnému podrobeniu Peržanmi (6. stor), Arabmi (7 až 9. stor.), Seldžuckými Turkami (11. stor.), Mongolmi (13.-14. stor.), Osmanskými Turkami (15.-16. stor.) a Iráncami (17. stor.) tvrdo bojoval proti podmaniteľom, získaval slobodu a obnovoval svoj štát. Pod vplyvom Byzancie Gruzínci na prelome 3. a 4. storočia kráľ Mirian, panovník Iberského kráľovstva vtedajšieho Kartli v roku 337 nášho letopočtu prijal kresťanstvo a Gruzínci si utvorili vlastné písmo a kultúru. Tomu predchádzalo pôsobenie Sv. Niny, mníšky ktorá sa narodila vo vtedajšej Rímskej Kapadócii v rodine bohatého Rímskeho generála Zabbulona. Po návšteve Jeruzalema sa Nina stala mníškou a pôsobila v Arménsku a Gruzínsku, kde sa jej v r. 337 podarilo po sérii zázrakov presvedčiť kráľa Miriana a kráľovnú Nanu, aby sa nechali pokrstiť a povolali kňazov z Byzancie. Krátko na to kráľ Mirian začal stavať pri vtedajšom hlavnom meste Mtskhete (asi 20 km od Tbilisi) kláštor Džvari, ktorý stojí dodnes. Kresťanstvo následne pomáhalo Gruzínskemu národu a jeho príbuzným etnikám prežívať ťažké obdobia nájazdov.
Gruzínsky odboj proti Peržanom viedol kráľ Vakhtang Gorgasali (Gorgasar – Vlčia hlava – podľa tvaru helmy, ktorú nosil). Vládol približne od roku 448 do roku 502. Počas svojho vládnutia bojoval proti Peržanom a v spojenectve s Arménskym kráľom Wahanom Mamikonianom sa mu podarilo dosiahnuť dôležité víťazstvá v bojoch proti Perzskému šachovi Pharozesovi. Vakhtang Gorgasali postavil dôležité opevnenia na hraniciach Gruzínska a v kaukazskom priesmyku Daryali nechal postaviť obranné opevnenia proti nájazdom bojovných národov zo severnej strany Kaukazu.
Koncom 7. a najmä v 8. storočí krajinu zasiahli plienivé nájazdy Arabov pod vedením Murwana Hluchého (pomenovanie Hluchý si vyslúžil vďaka svojej mimoriadnej krutosti). Murwan Hluchý s armádou 120 000 mužov napadol Arménsko, Kartli, Kacheti Egrisi a vypálil väčšinu miest a opevnení. Po sérii malých protiarabských povstaní na začiatku 9. storočia na území terajšieho Azerbajdžanu, Arménska a východného Gruzínska v krutostiach pokračoval Bugha Turk, ktorý v roku 853 prepadol Gruzínsko s 200 000 vojakmi. Tieto vojská prepadli a vyplienili v Tbilisi, v ktorom podla kroník zabili 50 000 obyvateľov mesta.
Zjednocovanie Gruzínska
Veľký kultúrny a hospodársky rozmach zaznamenali za kráľa Dávida IV. Agmashenebeliho (budovateľa) a kráľovnej Tamary (Tamar). O ich vyspelosti v kultúrnej a vojenskej oblasti svedčia najmä literárne a architektonické pamiatky, remeselnícke a poľnohospodárske tradície, pevnosti a opevnenia. Pred útlakom z juhu sa pokúšali nájsť oporu v cárskom Rusku. Roku 1783 sa Východné Gruzínsko dostalo pod protektorát Ruska. Gruzínsko sa stalo súčasťou Ruska v priebehu 19. storočia. Začala sa zlepšovať hlavne jeho hospodárska situácia. Začala sa spracúvať ropa, vznikali prvé priemyselné podniky. Počas revolúcie sa krajina na krátku dobu dostala do rúk menševikov a zahraničných vojsk. Už roku 1921 bola nastolená sovietska vláda a roku 1936 sa krajina stala v rámci ZSSR samostatnou republikou. Po rozpade ZSSR v rokoch 1992 – 1994 v krajine prebiehala občianska vojna zapríčinená štatútom Abcházska a Južného Osetska. Po voľbách roku 2004 v krajine vypukli protesty („revolúcia ruží“) proti ich údajnému zmanipulovaniu. Druhé kolo volieb vynieslo k moci proamerického politika Michaila Saakašviliho. Niektoré hlasy dodnes tvrdia, že zmanipulované boli v skutočnosti druhé voľby a prezidentom mal byť Eduard Ševardnadze. Od tohto obdobia sa výrazne zhoršili vzťahy s Ruskom. V lete 2007 prebehlo viacero pohraničných incidentov na rusko-gruzínskej hranici, ktoré zvýšili napätie medzi oboma krajinami. Štáty sa navzájom obviňujú z podpory separatistických skupín. Na jeseň 2007 vystúpila proti Saakašvilimu opozícia, ktorá žiadala nové demokratické voľby, tie sa skončili jeho znovuzvolením. Začiatkom augusta 2008, po tom, ako Moskva svojimi provokáciami vyhrotila napätie v regióne gruzínske vojská napadli separatistickú provinciu Južné Osetsko, na stranu ktorého sa postavilo Rusko. To podniklo protiútok a preniklo za hranice tejto oblasti a obsadilo mnohé dôležité časti Gruzínska. Po nej nasledovala nezákonná okupácia pôvodných gruzínskych území Abcházsko a Cchinvali/Južné Osetsko, ktoré pretrvéva dodnes (2024). Kremeľ podkopáva všetko úsilie medzinárodného spoločenstva upokojiť situáciu na južnom Kaukaze. Namiesto toho, aby využil svoj vplyv v oblasti v záujme vyriešenia konfliktu medzi Gruzínskom a odtrhnutými republikami, Moskva upevnila pozície separatistov. Zatiaľ čo Rusko sa vyhýba zodpovednosti za rozsiahle humanitárne, ľudskoprávne a bezpečnostné straty spôsobené jeho nezákonnou okupáciou, nedávny rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol veci na správnu mieru a vyniesol rozsudok o rusko-gruzínskej vojne z augusta 2008 a jej následkoch.
Európsky súd rozhodol, že Ruská federácia okupuje a vykonáva faktickú kontrolu nad gruzínskymi územiami Abcházsko a Cchinvali/Južné Osetsko po dohode o prímerí z 12. augusta 2008, ktorú sprostredkovala Európska únia.
Súdny dvor sa ďalej vyslovil, že Rusko je zodpovedné za porušenie viacerých článkov európskych dohovorov o ľudských právach počas vojny v auguste 2008, ako aj počas obdobia nasledujúcej okupácie.
Konkrétne bolo Rusko uznané zodpovedným za zabitie, mučenie, zlé zaobchádzanie a svojvoľné zadržiavanie gruzínskeho civilného obyvateľstva a gruzínskych vojakov; za drancovanie a vypaľovanie gruzínskych obydlí; za etnické čistky a neľudské zaobchádzanie s gruzínskym obyvateľstvom, ktoré je považované za etnickú skupinu; a za odňatie práva osobám, ktoré boli vnútorne vysídlené, a utečencom vrátiť sa do svojich domovov
Hospodárstvo
Ekonomika je ako u väčšiny postsovietskych republík značne poznačená stratou odbytísk a prerušením dlhodobých ekonomických väzieb. Hospodárstvo sa momentálne zakladá na kvalitnom poľnohospodárstve pestujúcom subtropické plodiny, sčasti taktiež na ťažobnom, ľahkom a chemickom priemysle. Je závislé od dodávok energií zo zahraničia. Po rozpade ZSSR krajina čelila veľkým problémom so zločinnosťou a neplatením daní. Od roku 1995 sa krajina snaží riešiť ekonomické problémy reformami, ktoré by ju priblížili západoeurópskym krajinám. Vzpruhou ekonomiky by sa mali stať tiež plánované ropovody a plynovody, ktoré by mali viesť naprieč krajinou. V krajine je ešte stále vysoká nezamestnanosť (okolo 17 %) tak ako aj chudoba, ktorá je pravdepodobne najväčším problémom celej krajiny.
Adžarsko, Abcházsko a Južné Osetsko
Abcházsko je separatistická republika v severnej časti krajiny s hlavným mestom Suchumi podporovaná Ruskou federáciou. Podobné boje za oddelenie prebehli aj v Južnom Osetsku s takmer rovnakým výsledkom. Oblasti kontrolované čiastočne Ruskou armádou čiastočne miestnymi polovojenskými jednotkami sa stali rajom pre organizovaný zločin. Neskôr sa konfrontácie Gruzínskej vlády s menšinami prejavili v Adžarsku, táto časť krajiny tiež vyzerala ako samostatná republika tolerovaná Ruskom. Všetko sa však zmenilo po nástupe Michaila Saakašviliho na prezidentský post. V republike silneli hlasy proti tamojšiemu vodcovi Aslanovi Abašidzemu, ktoré mali za následok jeho vypudenie z krajiny a následné opätovné pripojenie ku Gruzínsku. V auguste roku 2008 pohraničné šarvátky na rusko-gruzínskych hraniciach prerástli do ozbrojeného konfliktu, ktorý skončil vytlačením gruzínskych jednotiek z Južného Osetska a znamenal odtrhnutie separatistických regiónov od krajiny. Z územia utiekli desiatky tisíc Gruzíncov.
Demografia
Hustota zaľudnenia, 2014
Gruzínsky národ vznikol spojením národov Iberov a Kolchov, ktorí tu sídlili už od staroveku. V staroveku však oblasť pri Čiernom mori kolonizovali i Gréci, ktorí tu žijú dodnes. Počas Rímskej a Byzantskej doby sa Gruzínsko a Arménsko stávali predmetmi konfliktov medzi dvoma svetovými impériami, Rímskou (neskôr Východorímskou, Byzantskou) a Partskou (neskôr Perzskou) ríšou. Keď v r. 330 krajina prijala kresťanstvo, začal sa zároveň formovať gruzínsky národ. Názov Gruzínsko pochádza od sv. Juraja (Georgios). V stredoveku sa gruzínsky národ sformoval do národnej identity, mal priateľské styky s Grékmi. Dnes tvorí demografiu krajiny prevažne gruzínsky národ, je tu silná ruská a turecká menšina, ďalej sú tu menšiny Pontských Grékov (väčšina z nich sa po páde socializmu vysťahovala do Grécka) a Arménov. Náboženstvo tvorí z 81% gruzínske pravoslávne náboženstvo, ďalej tu pôsobí arménska cirkev, islam a ruská pravoslávna cirkev. Veľká časť Gruzíncov emigrovala a žije v zahraničí.
.svg)
.svg)
