Leží 166 m nad morom na východnom Slovensku, v južnej časti Košickej kotliny, 21 km na juhu od Košíc v susedstve dedín Kechnec a Seňa. Zároveň je aj hraničným priechodom Milhosť-Tornyosnémeti. Katastrálne územie obce má rozlohu 7,70 km².
Dejiny
Milhosť sa prvýkrát spomína v roku 1220, kedy bola súčasťou desiatich obcí patriacich kráľovnej, v ktorých žili nemeckí osadníci prichádzajúci počas rokov 1205-1209. Milhosť v 13. storočí ešte nebola samostatná dedina, bola iba osada (majer), patriaci k dedine Középnémeti. Prvé písomné správy sa objavujú v 14. storočí. Tak sa spomína kaplnka sv. Michala z roku 1322, o ktorej nevieme kde stála.
V roku 1450 rodina Hegyaljai získala pozemky v obci. Od začiatku 15. storočia sa používa už názov Milhosť. Dedina predtým mala rôzne názvy ako: Középnémeti, Kisnémeti alebo Középkisnémeti. Preto je aj v dnešnom období Milhosť spomínaná po maďarsky ako aj Miglécnémeti. Do roku 1500 na území obce žili len Nemci, iba začiatkom 16. storočia prišli prvé maďarské rodiny, dôsledkom toho Nemcov ubudlo.
Po roku 1600 už nie sú záznamy o nemeckých obyvateľoch, ale pribúdajú slovenské rodiny. V roku 1720 bol počet Maďarov a Slovákov rovnaký. V roku 1787 prichádzajú prví Židia, po roku 1850Rómovia. V roku 1861 okolo obce na východnej strane začala premávať železnica Miškovec-Košice.
Začatok dediny s dvojjazyčnou tabuľou
So vznikom ČSR po roku 1918 sa Milhosť stala pohraničnou dedinou medzi Maďarskom a Slovenskom. Po Viedenskej arbitráži, v roku 1938 obec pripadla Maďarsku a dostala názov Miglécnémeti . Po skončení 2. svetovej vojny obec znova pripadla ČSR a v rokoch 1945–1947 mala názov Migléc. V období 1948–1964 sa nazývala Milhosť.
V roku 1964 bol Milhosť zlúčený so susednou obcou Kechnec a dostal názov Hraničná pri Hornáde, časť Milhosť. V roku 1986 Hraničnú pri Hornáde pripojili k obci Seňa, a tak dostala novú názov Seňa, časť Milhosť. Na žiadosť občanov získala obec 1. januára 1993 samostatnosť a dvojjazyčný názov Milhosť-Migléc, keďže 50 % obyvateľov je maďarskej národnosti.
Novšie dejiny
1950 - začiatok ťažby štrku a piesku (veľké ložiská surovín pod úrodnou pôdou na mnohých miestach chotára obce)
1998 - benzínová pumpa pri ceste k hraničnému prechodu
2000 - v západnej časti chotára bola postavená základňová a retranslačná stanica sytému GSM
Symboly obce
Pečať
Historická pečať obce pochádzajúca z roku 1839 stala východiskom pri tvorbe obecného erbu v 90 rokoch 20. storočia. Nesie maďarský nápis „Miglécz helység petsétye 1839“ (pečať obce Milhosť 1839).
Erb
Erb obce, ktorý bol vytvorený v 90. rokoch 20. storočia, je odvodený zo vzoru ktorý sa nachádza na pečati. Na erbe sú dve postavy stojac na zelenej tráve s klobúkmi na hlavách. Jedna drží v ruke cep, druhá kosu. Medzi nimi sú umiestnené lemeš a čerieslo, ktoré sú zlatej farby. Medzi postavami, na červenom pozadí, svieti slnko.
Reformovaný kostol, jednoloďová neoklasicistická stavba s polygonálnym záverom a predstavanou vežou z roku 1887. Úpravami prešiel v roku 1931. Interiér je plochostropý. Zariadenie kostola pochádza z doby jeho vzniku.[4] Kostol má jednoduchú fasádu s polkruhovo ukončenými oknami so šambránami. Veža je ukončená ihlancovou helmicou. Reformovaná škola s bytom pre učiteľa bola postavená v roku 1868.
Dedinská zvonica, murovaná stavba na pôdoryse štvorca z konca 19. storočia.[5]
Kultúra
Ľudová izba
Nábytok v jednoduchých domoch (1. polovica 20 st.) sa skladala z „komody so šuflíkmi“ , kde bola uložená dcérina výbava, ktorá pozostávala zo sukní, posteľnej bielizne, uterákov...
V izbe často boli vstavané skrine v stenách ktoré volali „slepé okná“ („vakablak“). Kvôli tomu, že v izbách spali spolu až tri generácie, pod posteľou bola ešte jedna posteľ na kolieskach ktorú večer vysúvali a ráno zase aby nezavadzala, zasunuli. Vrchnú dosku stola sa dalo odtlačiť. Tam bol uložený chlieb, alebo v stole boli zásuvky, aj pre chlieb. Pri stole sa zvyčajne nachádzala drevená lavička s operadlom a s priestorom, rozdeleným na 3-4 časti, na oblečenie pod sedadlom. Súčasťou izby bola aj kolíska vyrezaná z dreva. Vianočný stromček visel z hradového stropu.
Ľudový odev
Obyvatelia v 19. storočí nosili ešte oblečenie krojové. U žien a hlavne u dievčat dôležitú funkciu hrala farebnosť šiat.
Oblečenie vydatých žien bolo tmavšie. Nosili blúzky a dlhé, široké sukne po členky, stiahnuté v páse pod ktorými boli 1-2 naškrobené spodničky. Súčasťou oblečenia boli ešte aj vlnené šatky so strapcami, zvyčajne tmavšie, kockované alebo jednofarebné. Sviatočné šaty boli z kvalitnejších látok, pracovné sukne z kartónu, flanelu alebo z barchetu.
Odevy neboli výšivkami zdobené ani krikľavej farby. V lete sa nosili poltopánky s pračkou, v zime celé topánky a čižmy.
Mladšie ženy a dievčatá mali svetlejšie farby.Dievčatá nosili biele šatky, ktoré sa prehodili cez plece a vpredu konce si zaviazali alebo držali. Deti mali šité šatky, ktorých konce sa viazali vzadu. Vydaté ženy šatky nosili stále. Pri práci mali kartúnové ale mali aj niekoľko kvalitnejších s jemnými vzormi. Šatky sa viazali pod bradou do upraveného uzla.
Dievčatá mali vlasy zapletené do vrkoča a spustený na chrbát. Vydatá žena vrkoč mala zakrútený na záhlaví do kruhu, upevnený sponkami a zakrytý šatkou. Na vlasoch sa tu nenosili čepce ako napríklad v neďalekej slovenskej dedine v Belži.
Muži nosili dlhé nohavice zúžené do kolien s čiernymi alebo hnedými čižmami bez šnurovania alebo šnurovacie so sárou (birgerli). Na vrch nosili biele košele a sako. Cez pracovné dni mali na sebe vestu z ovčej kožušiny, takzvaný bekecs (bekeč). Klobúk tiež nesmel chýbať z oblečenia. V lete mužmi nosili široké nohavice z konope.
Od 2. polovice 20. storočia odev, hlavne mladých, sa prispôsobuje móde. Na začiatku 21.st. oblečene mestského obyvateľstva sa neodlišuje od šiat dedinského. Staršie ženy z Milhosťa zvyky v obliekaní ešte stále držia istým spôsobom - uprednostňujú tmavšie farby, nosia šatky na hlave...
Miestny cintorín
Dvojica historickýc náhrobných kameňov
Cintorín v Milhosti má troch majiteľov. Západná strana patrí obci, ľavá katolíckej cirkvi a pravá reformovanej. Na cintoríne sa nachádzajú hrobky zdobené starými drevenými pamätníkmi ktorých volali „gombfa“. Hroby reformovaných boli označený troma tipmi drevených náhrobníkov, rozdielny pre mužov, ženy i mladých. Katolíci používali drevený kríž. Okrem drevených náhrobníkov sa tu nachádzajú aj kamenné z prelomu 19. a 20. storočia. K najstarším patrí dvojica, asi 1,50 m vysokých, náhrobných kameňov ktorých na vrchu sú vytesané lebky s otvorom.
