Prvá svetová vojna
Hore: zákopy na západnom fronte, vľavo v strede: nemecké stíhačky Albatros D.III, vpravo v strede: britské tanky Mark V, vľavo dole: obsluha britského guľometu Vickers v plynových maskách, vpravo dole: britská bojová loď HMS Irresistible opustená posádkou.
Dátum 28. júl 1914 – 11. november 1918 Miesto Európa, Blízky východ, čiastočne i Afrika, Čína a Tichomorie Casus belli Vražda nástupníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda 28. júna 1914. Následne Rakúsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Rusko sa okamžite začalo pripravovať na vojnu proti Rakúsko-Uhorsku. Výsledok Víťazstvo Dohody. Porážka Nemeckej ríše, Osmanskej ríše a Rakúsko-Uhorska. Vznik mnohých nových štátov vo východnej a strednej Európe.
Protivníci
Dohoda: Francúzsko francúzske kolónie Francúzsky protektorát Tunisko Francúzsky protektorát Maroko Britské impérium Spojené kráľovstvo Austrália Kanada Malta India Juhoafrická únia Nový Zéland Newfoundland Rodézia Zámorské územie Spojeného kráľovstva Anglo-egyptský Sudán Egypt zámorské územia Spojeného kráľovstva ostatné britské kolónie Ruská ríša (1914 – 17) Ruská republika (1917 – 18) Taliansko (1915 – 18) talianske kolónie Srbsko Čierna Hora (1914 – 16) Belgicko Japonsko Portugalsko (1916 – 18) Rumunsko (1916 – 18) Hidžáz (1916 – 18) Spojené štáty (1917 – 18) Česko-slovenské légie Grécko (1917 – 18) Siam (1917 – 18) Brazília Arménsko Čína Nepál a ďalší	Centrálne mocnosti: Nemecko nemecké kolónie Ober Ost Bielorusko Donská republika Fínsko Horská republika Kurónsko a Zemgalsko Krym Kubáň Litva Poľské kráľovstvo Slobodné baltské vojvodstvo Ukrajina Rakúsko-Uhorsko Osmanská ríša Azerbajdžan (1918) Emirát Ha’il (1915 – 18) Bulharsko (1915 – 18) Gruzínsko (1918) Južná Afrika a ďalší
Velitelia
Raymond Poincaré Georges Clemenceau Ferdinand Foch Herbert H. Asquith David Lloyd George Douglas Haig Mikuláš II. Nikolaj Nikolajevič Viktor Emanuel III. Antonio Salandra Vittorio Orlando Luigi Cadorna Woodrow Wilson John Pershing Ferdinand I. a ďalší	Viliam II. Paul von Hindenburg Erich Ludendorff František Jozef I. Karol I. Conrad von Hötzendorf Mehmed V. Enver Paša Mustafa Kemal Ferdinand I. Nikola Žekov a ďalší
Sila
12 000 000[1] 8 780 000[pozn. 1][2] 8 660 000[pozn. 2][2] 5 900 000[2] 4 350 000[2] 750 000[3] 800 000[4] 707 000[4] 267 000[4] 230 000[4] 88 701[5] 50 000[4] Celkom: ~ 42 950 000	13 400 000[2] 7 800 000[2] 2 800 000[4] 1 200 000[2] 20 000 – 25 000 10 000 4 000 – 6 000 Celkom: ~ 25 248 000
Straty
Mŕtvych: 5 421 000[pozn. 3][6] Zranených: 7 025 000[7] Nezvestných: 4 121 000	Mŕtvych: 4 029 000[7] Zranených: 8 379 000[7] Nezvestných: 3 629 000
Historický portál

Prvá svetová vojna pred rokom 1939 známa ako Veľká vojna alebo Svetová vojna bol ozbrojený konflikt globálnych rozmerov trvajúci od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918, ktorý sa odohrával prevažne na území Európy, ale aj v Afrike, Ázii, na oceánoch, na Blízkom východe. Bol to dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva.

Zámienkou vojny sa stal úspešný atentát na arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este. Rakúsko-Uhorsko následne vyhlásilo vojnu Srbsku, čím vyvolalo reťazovú reakciu vedúcu k vojne dvoch veľkých koalícií, ktoré mali za následok rozšírenie vojny po celej Európe v priebehu jediného mesiaca.

Na jednej strane stáli štáty Dohody, ktoré na začiatku vojny tvorilo Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo. Neskôr sa k nim pridalo Taliansko (1915), USA (1917), Japonsko a ďalšie. Ich oponentom boli Ústredné veľmoci – Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Neskôr sa k nim pridala Osmanská ríša, Bulharsko a ďalší. Neutrálne do konca vojny v Európe zostalo Španielsko, Švajčiarsko, Holandsko a škandinávske krajiny.

Boje v Európe sa viedli na viacerých frontoch (východný, západný, taliansky, balkánsky a ďalšie). Významný bol predovšetkým západný front, kde sa viedla dlhodobá zákopová vojna. Počas vojny bolo zmobilizovaných viac než 60 miliónov vojakov. Vojna sa skončila kapituláciou Ústredných veľmocí. Prímerie bolo podpísané o 5:00 11. novembra 1918 v Compiègne a začalo platiť od 11:00. Formálnym zakončením vojny však boli až Parížske predmestské zmluvy podpísané s jednotlivými porazenými krajinami v priebehu roku 1919.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Príčiny prvej svetovej vojny

Vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféru vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy.^[8] Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro po zjednotení (1871) a v boji o získanie nových kolónií sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí – Anglicka a Francúzska. Neustále vzrastal aj spor Rakúsko-Uhorska s Ruskom o sféru vplyvu na Balkáne.

Už v poslednej tretine 19. storočia sa začali vytvárať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo Nemeckého cisárstva a Rakúsko-Uhorska, tzv. Dvojspolok z roku 1879, ku ktorému sa roku 1882 pripojilo Talianske kráľovstvo (Trojspolok). Trojspolok dotvorilo podpísanie zmluvy s Rumunskom v roku 1883. Francúzsko a Rusko podpísali spojeneckú zmluvu v roku 1892 tzv. Dvojdohoda. V roku 1904 sa zblížilo Anglicko a Francúzsko a podpísali srdečnú dohodu (entente cordiale). Dotvorenie druhého vojenského bloku – Dohody (=Trojdohody) sa ukončilo podpísaním rusko-anglickej zmluvy v roku 1907.

Vojne predchádzal rad konfliktov a diplomatických kríz medzi veľmocami, tiahnúcich sa od konca 19. storočia. Patria medzi ne napríklad fašodská kríza v Sudáne v roku 1898, druhá búrska vojna v Južnej Afrike v rokoch (1899 – 1902), rusko-japonská vojna na Ďalekom východe v rokoch (1904 – 1906), marocké krízy (1905 a 1911) a talianska invázia do Líbye (1911), ktoré boli dôsledkom súperenia medzi veľmocami. Iné ako napríklad udalosti na Balkáne súvisiace s Rakúsko-uhorskou anexiou Bosny a Hercegoviny (1908 – 1909), alebo obsadenie Alsaska a Lotrinska Nemeckom (1871) mali charakter dlhodobejších problémov.^[8]

Svoje pohnútky na vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecké cisárstvo. Nemecko prišlo už na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, lepšie vyzbrojené ako ostatné mocnosti, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť vystupovala proti nemecká sociálno-demokratická strana.

Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo Srbsko.^{[chýba zdroj]} Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako hlavný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny. 28. júna 1914 zastrelil Františka Ferdinanda s manželkou Žofiou Chotkovou počas cesty autom po sarajevskom nábreží mladý študent Gavrilo Princip, člen srbskej teroristickej organizácie Čierna ruka. Následník trónu nebol v Rakúsko-Uhorsku obľúbený, jeho vražda však bola vhodnou príležitosťou na rozpútanie vojny. Nemecko začalo poukazovať na vplyv „ruského barbarstva“ na Balkáne a naliehalo na Rakúsko-Uhorsko, aby postupovalo tvrdo a sľúbilo mu svoju všestrannú podporu.

Rakúsko-Uhorsko povzbudené podporou Berlína zaslalo Srbsku ultimátum, ktorého ostro formulované podmienky boli pre Srbsko neprijateľné, ak nechcelo stratiť suverenitu. Srbsko na radu Ruska, ktoré ešte nebolo na vojnu pripravené, ustúpilo, ale ultimátum v plnom rozsahu nemohlo prijať. Dňa 28. júla 1914 vypovedalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu. O deň neskôr začalo jeho podunajské loďstvo bombardovať Belehrad. To okamžite využili v Berlíne ako zámienku na vypovedanie vojny Rusku. Ruská vláda vyhlásila 30. júla generálnu mobilizáciu, rakúsko-uhorská 31. júla. Nemci žiadali, aby Rusko prerušilo mobilizáciu a neposkytovalo Srbom pomoc. Ruský cár takúto žiadosť odmietol a 1. augusta 1914 Nemci vyhlásili Rusku vojnu.^[9]

Dňa 2. augusta obsadilo Nemecko Luxembursko; 3. augusta vypovedalo vojnu Francúzsku a deň nato vstúpili nemecké vojská do neutrálneho Belgicka, aby tak získali prechod do Francúzska. Belgicko požiadalo o pomoc Britániu. Porušenie neutrality Belgicka dalo v Spojenom kráľovstve podnet na vypovedanie vojny Nemecku (4. augusta). Dňa 6. augusta vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku, 7. augusta ohlásila vojnu s Rakúsko-Uhorskom Čierna Hora, do týždňa vstúpili do vojny proti Rakúsko-Uhorsku aj Francúzsko a Spojené kráľovstvo a 28. augusta ohlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Belgicku.

Z ázijských krajín vstúpilo do vojny po boku Dohody Japonsko (23. augusta, Japonsko zabralo v Číne nemecký prístav Čching-tao) a Turecko po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska (30. októbra). Malý srbský konflikt sa rozrástol na svetovú vojnu. Neutrálnymi ostali Švédsko, Nórsko, Dánsko, Holandsko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, Bulharsko, USA, viaceré krajiny v Ázii a Latinskej Amerike, ako aj Taliansko a Rumunsko, hoci mali spojenecké zmluvy s ústrednými veľmocami (Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom).

V roku 1914 proti sebe teda stáli 2 strany:

• Štáty Dohody: Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo – tábor s najmohutnejším ekonomickým, materiálovým i ľudským potenciálom (Neskôr sa pripojilo Taliansko a USA)
• Ústredné veľmoci (Ústredné mocnosti): Nemecko, Rakúsko-Uhorsko – názov skupina získala na základe geografickej polohy v Európe (neskôr sa pripojilo Turecko a Bulharsko)

Vojnová psychóza ovládla európske mestá. V Nemecku sa išlo do vojny s heslami: „Ideme na krátky výlet do Paríža“. Dokonca aj nemeckí sociálni demokrati podľahli psychóze.

Na Slovensku bolo obyvateľstvo proti vojne, najmä preto, že bola proti Rusku a Srbsku, a aj napriek tomu, že bola vedená za ich „vlasť“ Rakúsko-Uhorsko. Dávali to najavo už pri mobilizácii, neskôr dezerciami, prebiehaním do ruského zajatia, vzburami vo vojsku. Podobná bola situácia v Česku. Na Slovensku Slovenská národná strana vyhlásila politickú pasivitu, aby sa vyhla zásahom vládnej moci, a aby od nej Maďari nemohli vynucovať verejné prejavy vernosti „vlasti“, ktoré boli v rozpore s cítením Slovákov.

V nemeckom generálnom štábe rátali od začiatku s vedením vojny na dve strany – proti Francúzsku a Rusku. Pre tento prípad mali vypracovaný plán tzv. bleskovej vojny (Blitzkrieg) nazývaný tiež Schlieffenov plán, ktorý predpokladal pomalú mobilizáciu v Rusku. Plán pôvodne vypracoval nemecký generálny štáb pod vedením grófa von Schlieffena, ale neskôr bol upravený von Moltkem ml. Podľa neho malo Nemecko rýchlym obchvatným manévrom vniknúť do Francúzska a poraziť ho. Potom chceli nemeckí generáli rýchlo presunúť jadro svojich síl na východ a poraziť Rusko. Preto Nemecko nerešpektovalo neutralitu Luxemburska a Belgicka, ale podriadilo všetko rýchlemu vojenskému úspechu. Západný front sa tak od samého začiatku vojny stal rozhodujúcim bojiskom.

Francúzi naopak očakávali, že Nemecko porazia rýchlym útokom cez Alsasko a Lotrinsko. Riadili sa podľa pred vojnou pripraveného plánu XVII, zostaveného francúzskym generálnym štábom pod vedením Joffreho. Francúzska stratégia mala rad nedostatkov. Predovšetkým nemecké velenie dopredu očakávalo francúzske kroky a plánovalo ich znemožniť jednak pripravenou obranou v napadnutej oblasti a taktiež obchvatným útokom cez Belgicko. 2. augusta 1914 nemecké jednotky vpadli do Luxemburska a nasledujúci deň do Belgicka. Došlo k prvým pohraničným bojom medzi Francúzskom a Nemeckom.^[10] Nemeckému prechodu cez Belgicko stáli v ceste opevnenia mesta Liege, ktoré padlo v polovici augusta. Belgičania, ktorých armádu viedol kráľ Albert, boli nútení ustupovať k Antverpám. 20. augusta Nemci obsadili hlavné mesto Brusel a 23. augusta mesto Namur^[11]. Briti a Francúzi sa pokúsili zastaviť Nemcov v bitke pri Mons, blízko francúzskych hraníc, ale boli pred nemeckou presilou nútení ustúpiť. Francúzi sa zároveň pokúsili zmierniť tlak nemeckého útoku cez Belgicko protiofenzívou na hraniciach s Nemeckom. Ich ofenzíva však nebola úspešná.

Francúzskym vojskám sa však podarilo vybudovať provizórnu obrannú líniu asi 50 km od Paríža na rieke Marna, medzi Sedanom a Verdunom. V polovici septembra po bitke na rieke Marne sa tu front zastavil a obe strany sa márne pokúšali o prielom. Nemecký útok na západe sa premenil na zákopovú vojnu. Plán bleskovej vojny dostal prvú vážnu trhlinu. V septembri a októbri 1914 došlo k prvej bitke o Ypres poslednému nemeckému pokusu o pohyblivú vojnu na západnom fronte. Obe strany však utrpeli ťažké straty bez výrazného posunu frontovej línie.^[12]

Druhá trhlina sa objavila na východnom fronte. Rusko zaútočilo skôr ako sa čakalo. Ruské vojská prv ako dokončili mobilizáciu, zaútočili proti Východnému Prusku (časť Nemecka), porazili slabé nemecké vojská pri Gumbinnene (Gusev) a postupovali k Baltskému moru. Kvôli kritickej situácii na východnom fronte vymenoval nemecký cisár za veliteľa východného frontu Paul von Hindenburga, za náčelníka štábu E. Ludendorffa a presunul päť divízií zo západného frontu na východ. Hindenburgovi a Ludendorffovi sa podarilo po víťaznej bitke pri Tannenbergu (23. – 31. augusta) zatlačiť ruské vojská späť a vytlačil ich z celého východného Pruska. Napriek tomuto úspechu bolo jasné, že pôvodný nemecký plán bleskovej vojny sa už nepodarí uskutočniť.

Aj na rakúsko-uhorskom úseku východného frontu, na tzv. haličskom fronte, postupovali spočiatku ruské vojská veľmi rýchlo a v novembri 1914 prenikli za Karpaty na územie východného Slovenska. V Karpatoch prebiehali boje počas celej zimy až do mája 1915. V tejto súvislosti prenikli ruské vojská na územie Slovenska (jediné boje prvej svetovej vojny na Slovensku) a obsadili východoslovenské mestá Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Sninu a Humenné. Časť slovenskej inteligencie vtedy počítala s oslobodením Slovenska Rusmi a pripravovala vznik česko-slovenského štátu. Z Česka (ku ktorého severovýchodným hraniciam sa Rusi tiež priblížili) zas v decembri emigroval Tomáš Garrigue Masaryk. Až v súvislosti s nemeckým protiútokom sa podarilo aj Rakúsko-Uhorsku zatlačiť ruskú armádu za Karpaty, a od konca roku 1914 aj na východnom fronte prešla vojna na určitý čas do zákopov.

Na srbskom fronte malo spočiatku iniciatívu Rakúsko-Uhorsko. Hlavný veliteľ rakúsko-uhorských vojsk bojujúcich proti Srbsku a Čiernej hore bol ponemčený Slovinec, Oskar Potiorek. Rakúsko-uhorská ríša útočila na Srbské kráľovstvo tromi armádami v počte okolo 220 tisíc dobre vyzbrojených mužov. Srbská armáda v počte okolo 180 tisíc menej dobre vyzbrojených mužov. Hlavný veliteľ srbskej armády bol Stepa Stepanović. Prvé rakúske vojnové operácie proti Srbsku sa začali 12. augusta na rieke Drina na severných rakúsko-srbských hraniciach (ktoré rieka tvorila). Bojovali tu rakúska tretia armáda pod vedením veliteľa von Franka a srbská piata armáda pod vedením Pavla Jurisića Šturma. Rakúskym vojskám sa po krvavých bitkách, v ktorých zahynulo viac rakúsko-uhorských než srbských vojakov, podarilo prekročiť rieku Drinu až 14. augusta. Potom, čo sa k srbskej tretej armáde pridala aj novo zmobilizovaná druhá armáda pod vedením generála Stepanovića, sa srbským vojskám podarilo vyhrať bitku pri Ceri trvajúcu od 15. až do 24. augusta a následne zatlačiť rakúske vojská späť za hranice. Stepan Stepanović bol z generála povýšený na poľného maršala (vojvodu).

Keď sa ruské vrchné velenie dozvedelo o tomto úspechu srbských vojsk, požiadalo srbské vrchné velenie, aby podniklo ofenzívu proti Rakúsko-Uhorsku a uľahčilo tak Rusom dobýjanie Rakúsko-Uhorska. Tak sa aj 26. augusta stalo. Srbské hlavné velenie naplánovalo ofenzívu do Bosny a Hercegoviny (vtedy ešte patriacej Rakúsko-Uhorsku). Do ofenzívy sa zapojila aj Čierna hora. Srbské a čiernohorské vojská prekročili rieku Drinu na juhu na srbsko-bosnansko-čiernohorských hraniciach. Srbské a čiernohorské vojská sa prebíjali rakúskymi vojskami. Dobyli Jahorinu a nakoniec sa dostali až do Pale. V októbri boli srbské a čiernohorské vojská zatlačené rakúsko-uhorskou protiofenzívou späť za hranice. Ešte tri dni po začatí ofenzívy do Bosny, sa podarilo srbskej prvej a druhej armáde prekročiť na severe Srbska rieku Drinu pri Sreme a udržať obranné pozície proti rakúskym vojskám. Tým sa posilnila aj obrana Belehradu (ktorý nanešťastie pre Srbov ležal na hranici s Rakúsko-Uhorskom (Rakúsko-Uhorsku vtedy patrila celá Vojvodina)). Ale keďže rakúsky nátlak vzrastal, poľný maršal Putnik sa rozhodol stiahnuť prvú srbskú armádu zo Sremu, aj keď s týmto aktom srbské hlavné velenie veľmi nesúhlasilo. Ukázalo sa, že Srbsko a Čierna Hora sú schopné viesť ofenzívy proti európskym mocnostiam. Veliteľ rakúsko-uhorskej armády pri Sreme, Alfred Kraus priznal, že srbská armáda spôsobila rakúskej armáde štatisticky väčšie straty, než ruská, talianska či rumunská armáda.  

Počet rakúsko-uhorských vojakov sústrediacich sa na dobytie Srbska i Čiernej Hory sa zvýšil na 400 tisíc vojakov a takisto Srbská armáda začala čítať okolo 270 tisíc mužov. Menšie boje stále pokračovali a keďže nastala zima, srbskí vojaci boli vyčerpanejší a znížila sa im morálka, pretože nemali dostatočné zimné vojnové vybavenie a ukazovali sa v určitých chvíľach aj nedostatky munície. Toho sa rakúsko-uhorské hlavné velenie rozhodlo využiť a zorganizovalo veľkú ofenzívu na územie Srbska. Tá sa začala v druhej polovici októbra. Ofenzíva bola naplánovaná postupom rakúskych vojsk zo severnej časti Srbska. Zo začiatku bola úspešná, srbské vojská sa podarilo zatlačiť hlbšie srbským územím. Rakúsko-uhorské vojská okupovali skoro celý severozápad Srbského kráľovstva. Srbskí vojaci strácali morálku a preto ich musel povzbudiť dokonca sám srbský kráľ Peter I. V najťažšom momente bol generál Živojin Mišić nasadený ako veliteľ prvej srbskej armády. Srbské vojská ako-tak držali líniu pri rieke Kolubara (bitka o Kolubaru). Aby srbské vojská mohli túto líniu udržať, rozhodlo sa hlavné velenie evakuovať srbské vojská z Belehradu a použiť ich pri obrane frontu. Keď bol Belehrad vyprázdnený od srbských vojsk, rakúsko-uhorská armáda ho začala 1. decembra okupovať. A keďže obsadenie Belehradu bolo hlavnou prioritou Rakúsko-uhorskej monarchie, jeho obsadenie začalo byť vo Viedni oslavované, z Berlína prišla do Viedne gratulácia a svetové noviny dokonca tvrdili, že obsadenie Belehradu spôsobilo pád Srbska. Ale, ešte v ten deň sa Živojin Mišić rozhodol naplánovať veľkú protiofenzívu a veľké pripravovanie delostreleckej artilérie. Tá sa začala už 3. decembra o siedmej hodine ráno. Rakúske vojská túto srbskú protiofenzívu vôbec neočakávali, a preto začali byť vytláčané zo srbského územia. Rakúska armáda pri tak rýchlom ústupe nestíhala budovať obranné línie a nakoniec bola zase vytlačená zo Srbského kráľovstva. Rakúsko-uhorské vojská boli nútené opustiť aj Belehrad. Srbsko opäť zasadilo Rakúsko-uhorskej ríši tvrdý úder.  

Po námornom incidente vyvolanom Nemcami Dohoda 29. októbra 1914 vyhlásila vojnu Osmanskej ríši (dnešnému Turecku), ku ktorej vtedy ešte patrila aj Mezopotámia a Palestína. Pre Osmanskú ríšu to bola zároveň aj zámienka na to, aby pomohla centrálnym mocnostiam poraziť jej úhlavného nepriateľa – Rusko – a tiež aby rozšírila svoje hranice na Blízkom východe a v severnej Afrike. O pár dní nato prekročili ruské vojská hranice na severovýchode Osmanskej ríše (pri dnešnom Arménsku a Gruzínsku) a začali ofenzívu, pri ktorej bola osmanská (turecká) armáda zatlačená vyše sto kilometrov na juhozápad. No len po pár dňoch, v polovici novembra, začala osmanská armáda protiofenzívu a zatlačila ruské vojská späť za hranice. V polovici decembra začali osmanské vojská pod vedením hlavného veliteľa Envera Pašu, ofenzívu, v ktorej sa prebili do dnešného Gruzínska (vtedy územie Ruska), no súčasne sa Britské vojská z Kuvajtu (ktorý bol vtedy britskou kolóniou) prebili cez Mezopotámiu až k Baghdadu, tam však boli osmanskou armádou zastavené. Enver Paša sa chcel so svojimi jednotkami dostať až za Kaukaz, no ťažké ruské obranné línie osmanskú ofenzívu odrazili a na začiatku januára 1915 bola osmanská armáda zatlačená zase späť k hraniciam. Dôvodom kolapsu tejto osmanskej ofenzívy bolo aj to, že Enver Paša uskutočnil túto ofenzívu len s asi 100 000 mužmi, čo bolo málo na prerazenie ruských obranných línií. Tunajším osmanským jednotkám nebola dokonca poskytnutá ani zimná vojenská výstroj, preto mnoho desiatok tisíc vojakov zahynulo na následky podchladenia.

Súčasne so zatlačením osmanskej armády Rusmi k rusko-osmanským hraniciam sa osmanská armáda začala prebíjať Rusmi okupovanou severnou časťou Perzie (Iránu). Dostala sa až za Urmijské jazero. No aj tá bola v apríli zatlačená späť k hraniciam.

Ešte v polovici februára prekročila osmanská armáda hranice v severnom Egypte (ktorý bol súčasťou Britského impéria) pri Arabskom zálive. Osmanská armáda sa dostala takmer k Suezskému prieplavu, no v polovici mája bola zatlačená zase späť k hraniciam.

Na konci augusta sa ruská armáda prebila za Vanské Jazero. Ďalej sa však zatiaľ nedostala.

Na začiatku novembra sa otvoril nový front v Iráne. Veliteľ Žandárstva v Hamadáne, plukovník Pessian, zahájil útok na pro-ruský kozácky zbor pri bitke pri Musalle. Pessian túto bitku vyhral, pričom si získal pár iránskych Kozákov na svoju stranu. Rusi začali podnikať rozsiahle útoky na iránske žandárstva. Podobný útok rozpútal aj Ali Kuli Chán Pasyan proti pro-britským iránskym kmeňom pri Širaze, kde boli britskí obyvatelia následne zatknutí. Započalo sa tak Iránske Odbojové Hnutie proti ruským i britským okupantom, čím Irán vstúpil na stranu Ústredných Mocností.

V polovici novembra, ruský generál Nikolaj Judenič vyslal z Kaukazu dve kolóny vojsk do iránskeho Azerbajdžanu. Jedna kolóna pod velením generála Nikolaja Baratova mala za úlohu sa prebiť juhozápadom Iránu cez Hamadán do Bagdadu. Oddiel ruskej armády na Kaukaze medzitým zaútočil na Teherán. Iránsky šáh, Ahmad Kadžar, sa však nemienil vzdať. Preto nariadil princovi z Reussu zorganizovať obranu v počte okolo 15 tisíc mužov, z toho 3 000 Turkov. Na konci novembra bol však Teherán dobytý.

V decembri bol Šáh donútený vymenovať nový pro-spojenecký kabinet spolu s princom Firma Firmanom. Baratov medzitým získal Hamadán. Sčelil sa s nízkou mierou odporu. Sir Percy Sykes určil novú misiu, v ktorej zoskupil juzhoiránskych domorodcov, aby sa postavili proti nemeckým vplyvom.  

Línia západného frontu sa nachádzala približne na čiare Nieuport – Arras – Reims – Verdun. Nemcom, ktorým v konečnom dôsledku vyhovovalo, že sa front na západe stabilizoval, sa rozhodli uprednostniť východný front, aby čo najskôr vyradili Rusko z vojny a na západe zatiaľ viedli iba statickú obranu, okrem lokálnych útokov v oblasti Ypres, kde prebiehala druhá bitka o Ypres. Aj tieto boje však prebiehali s defenzívnym cieľom skrátiť frontovú líniu. 22. apríla 1915 Nemci na západnom fronte po prvýkrát použili ako chemickú zbraň chlór pri Langemark-Poelkapelle. K použitiu chlóru došlo po neúspechoch s inými plynmi začiatkom roku na východnom fronte.

Na jar 1915 sa strany Dohody pokúsili o prelom frontu. Briti podnikli v máji silou 6 divízií ofenzívu pri Festubert. Francúzi podnikli oveľa masívnejšiu ofenzívu na Artois. Boje však viedli iba k obsadeniu územia o šírke 5 km a ťažkým stratám francúzskych vojsk, ktoré dosahovali 100 000 mužov.^[13] Boje tiež pokračovali v oblasti Verdunu pri Saint-Mihiel a tiež pri Argonne.

Briti, ktorých pozemná armáda sa pre vojnu veľkých rozmerov ukázala malá, začali na prelome rokov 1914 a 1915 pociťovať nedostatok vojakov. Začali preto s masívnym náborom do armády, ktorý viedol lord Kitchener. Novým doplnkom hovorili Nová armáda alebo Kitchenerova armáda. Doplnky sa po prvýkrát dostali vo veľkom do bojov v septembri a októbri 1915 v bitke o Loos. Po bitke došlo k zmene veliteľa Britského expedičného zboru, sira Johna Frencha nahradil Douglas Haig.

Počas bojov v roku 1915 velenie Dohodových vojsk na západnom fronte pomaly začínalo úspešne aplikovať jedinú možnú taktiku, ktorá viedla k úspechom na fronte. Proti nepriateľským pozíciám musela byť vedená efektívna a intenzívna delostrelecká paľba, ktorú nasledoval rýchly a rozhodný útok pechoty. Ak to dovoľoval dostatok munície delostrelectvo neprestávalo ostreľovať nepriateľské pozície ani po začiatku útoku vlastnej pechoty, ale prenieslo paľbu na ďalšie línie nepriateľskej obrany. Takáto taktika pomáhala Britom v bojoch pri Neuve Chapelle a neskôr aj pri Loose. Prelomeniu prvej línie však museli nasledovať rovnako zúrivé útoky na ďalšie línie obrany nepriateľa. Takáto taktika si vyžadovala dôslednú prípravu, plánovanie, čerstvé jednotky, zálohy a dostatok munície pre delá.^[14] V tomto období sa začali uplatňovať aj rôzne taktické novinky. Okrem použitia chemických zbraní to bolo rozšírenie použitia plameňometu, ručných granátov a mínometov. Pre boj s nepriateľským opevnením sa čoskoro začali používať aj oddiely minérov, ktoré hĺbili tunely pod nepriateľské pozície a vyhadzovali ich do vzduchu. Vzhľadom na to, že obe strany obyčajne svoje pozície postupne rozširovali a opevňovali aj do hĺbky, bolo vedenie obrannej zákopovej vojny zatiaľ stále krok pred spôsobom ako obranu zákopov prekonávať.

Dňa 23. mája 1915 vstúpilo do vojny proti Rakúsko-Uhorsku (teda proti svojim bývalým spojencom v Trojspolku) aj Taliansko, a tak vznikol ďalší – taliansky front. Taliansko sa tu usilovalo o iniciatívu, ale rakúsko-uhorské vojská udržali obranné pozície v údolí rieky Isonzo.

Na začiatku roku 1915 došlo k prvému použitiu chemických zbraní, keď Nemci použili proti ruským vojskám pri Mazurských jazerách slzný plyn xylyl bromid. Ich útok však zmarilo nepriaznivé chladné počasie, ktoré spôsobilo jeho zamŕzanie a vietor, ktorý navyše neumožnil efektívne šírenie plynu.

Nemecké hlavné velenie sa po úspechu východnej protiofenzívy začiatkom roku 1915 rozhodlo zmeniť strategický plán vedenia vojny a na nátlak Hindenburga a Ludendorffa uskutočnilo v lete 1915 rozhodujúci útok na východnom fronte. V súčinnosti s rakúsko-uhorskými vojskami sa podarilo nemeckej armáde zasadiť ruským jednotkám drvivú porážku. Ruská armáda bola vytlačená z Poľska a Litvy, časti Lotyšska a Bieloruska. Úplne poraziť ruské vojská sa však Nemecku nepodarilo. Na jeseň 1915 sa front ustálil na línii rieka Západná Dvina (Daugava) – Narošské jazero – Strypa.

Ústredné veľmoci boli úspešné aj na južnom fronte. Po vstupe Bulharska do vojny na strane ústredných veľmocí 14. októbra 1915, Bulharsko podporené ústrednými mocnosťami uskutočnilo sústredený útok na Srbsko. Napriek hrdinskému odporu srbských vojakov obsadili ústredné veľmoci do konca novembra celé Srbsko a v januári 1916 aj Čiernu Horu. Balkánsky front bol zlikvidovaný a zvyšky Srbských síl ustúpili cez Albánsko až na Korfu a gréckym hraniciam. Nemecko získalo cez Rakúsko-Uhorsko a Bulharsko priamy kontakt s Tureckom. Aj vďaka tejto strategickej situácii sa Dohode nepodaril útok na Dardanelskú úžinu.

Štáty dohody sa rozhodli napadnúť Osmanskú ríšu aj výsadkom vojsk Austrálsko-novozélandského zboru (ANZAC) na polostrove Gallipoli, ktorého obsadením by mohli vojská ANZAC „vpochodovať“ do hlavného mesta Osmanskej ríše – Konštantínopolu (dnešný Istanbul), bol by kontrolovaný vstup do Čierneho mora cez Dardanely, zjednodušilo by sa spojenie s Ruskom a odľahčená by bola aj situácia na srbskom fronte. Vojská britského spoločenstva nepostupovali dostatočne rýchlo a boli zastavené v krvavých bojoch, ktoré Dohode nepriniesli žiadne výsledky.

Dohodové krajiny i nemecké hlavné velenie pochopili, že rozhodnutie musí priniesť západný front. Obe strany preto plánovali na tomto fronte na rok 1916 veľké ofenzívy. Nemecká ofenzíva sa začala už vo februári a smerovala na pevnosť Verdun. V Nemecku počítali s tým, že Francúzi budú brániť Verdun z prestížnych dôvodov až do posledného muža. Chceli tak francúzsku armádu nechať vykrvácať a otvoriť si cestu na Paríž. Úporné boje o Verdun však rozhodnutie nepriniesli. Francúzi stratili 315 000 vojakov. Nemci 281 000 vojakov. Ešte počas bojov o Verdun podnikla Dohoda dve veľké ofenzívy – na východe aj na západe. Na západe to bola anglofrancúzska ofenzíva na rieke Somme – najkrvavejšia bitka prvej svetovej vojny. Na oboch stranách v nej padlo dokopy viac ako 1 300 000 vojakov, ale front sa prakticky nepohol z miesta. V tejto bitke použili Angličania 15. septembra po prvýkrát tanky. Ich použitie sa na prvýkrát veľmi nepodarilo pre komplikovaný terén, ktorým sa oceľové kolosy pohybovali v blate iba s ťažkosťami.

Koncom mája 1916 došlo k námornej bitke pri Jutskom polostrove. Britské námorníctvo utrpelo v bitke síce väčšie straty ako Nemci, ale napriek nejasnému výsledku sa v neskoršom období znásobila námorná izolácia Nemecka na európskej pevnine. Nemecká flotila zostala po väčšinu konfliktu v prístave Wilhelmshaven a podnikla iba dve väčšie operácie.^[15]

Úspešnejšia bola letná ruská tzv. Brusilovova protiofenzíva, nazývaná aj Brusilov parný valec. Ruská armáda postúpila miestami až o 150 km, obsadila Bukovinu a východnú Halič. Vstup Rumunska do vojny po boku Dohody (pozri dole) však ruskej protiofenzíve veľmi nepomohol. Front sa roztiahol do šírky a zastavil.

27. augusta, v spojení s Brusilovovou ofenzívou, vyhlásilo Rumunské kráľovstvo vojnu po boku Dohody. Cieľom Rumunska bolo dobytie a získanie Transylvánie (Sedmohradska) i niektoré územia severovýchodného Bulharska, a tak zaistiť jednotu rumunského národa pod jedno kráľovstvo. Tieto územia boli Dohodou Rumunsku sľúbené. Rumunské vojská podnikli rozsiahli útok na územie Rakúsko-uhorskej ríše pozdĺž celých hraníc s Rakúsko-Uhorskom. 5. septembra sa v juhovýchodnom cípe Sedmohradska dostali asi 60 km za hranice, no v tento deň začali nemecké a bulharské vojská zo severovýchodu Bulharska ofenzívu proti Rumunsku. 13. septembra sa Nemci a Bulhari dostali asi 50 km za hranice a dobyli južnú Dobrudžu (región dnes patriaci Bulharsku). O deň nato sa Rumunom podarilo spojiť s ruskými vojskami neďaleko mesta Piatra-Neamț, čím sa Rusom na severovýchode Rakúsko-Uhorska podarilo postúpiť, no len asi o 10 km. Rumunom sa od spojenia sa s Rusmi podarilo postúpiť do Sedmohradska o niečo hlbšie a držali pás za celými hranicami s Rakúsko-Uhorskom. Najväčšie okupované územie bol práve juhovýchodný sedmohradský cíp, kde sa Rumuni nachádzali vyše 120 km za hranicami. Vyčerpaná rakúsko-uhorská armáda čeliaca v tom období niekoľkým nepriateľom, nemohla túto líniu udržovať dlho, a preto Nemci vyslali do Sedmohradska vlastnú 8. armádu o sile 350 000 vojakov. Ešte len 15. septembra sa však Nemcom a Bulharom podarilo v Dobrudži dostať za prístavné mesto Constanța (Konstanca). 26. septembra začali ústredné mocnosti v Sedmohradsku protiofenzívu. Do 26. októbra sa Rumunov podarilo z takmer celého Sedmohradska zatlačiť k hraniciam. V novembri sa nemeckej armáde darilo dobýjať západné územia Valašska. V čase dobytia Bukurešti zomrel cisár František Jozef I. (21. novembra) a nastúpil jeho synovec Karol I. 26. novembra sa podarilo Nemcom a Rakúšanom spojiť s nemeckými a bulharskými jednotkami v Dobrudži. 1. decembra podnikli rumunské vojská protiofenzívu neďaleko mesta Focșani proti rakúsko-uhorským jednotkám a zatlačili ich asi o 45 km k mestu Buzău. Napriek tomu sa ale ústredným mocnostiam podarilo do konca decembra dobyť takmer celé Valašsko.

Frontové línie v Osmanskej Ríši sa počas prvých mesiacov nijako veľmi nemenili. Až v polovici apríla nastala výraznejšia zmena, keď sa ruská armáda prebila až k južným brehom Čierneho mora na severe Osmanskej ríše a držala línie na celom severovýchode ríše. Od tejto chvíle Rusi nepodnikali závažné vojenské operácie na osmanskom území, pretože Osmani tu pre Rusov nepredstavovali veľkú hrozbu. Na konci apríla až začiatkom mája začala osmanská armáda ďalšiu ofenzívu na severe Britského Egypta. Dostala sa až za Suezský prieplav.

V Iráne sa Baratovovi podarilo dobyť Kermanšaha a Charind. Nachádzal sa asi 150 km od osmanských hraníc. Očakávalo sa, že sa mu podarí spojiť s britskými vojskami a dobyť Bagdad. V skutočnosti sa však v máji Kozáci od Rusov oddelili, prešli cez juhoiránske hory a spojili sa s Britmi pri Tigrise. V polovici februára sa iránski žandári pod nátlakom ruských vojsk museli stiahnuť do Kasr-i-Širinu. Tento región sa im darilo udržať do mája, keď ho Rusi nakoniec obsadili. Pro-ruské kmene pod velením Ibrahima Chána Kavam-ul-Mulka porazili žandárstva Ali Kuliho Chána Pesyana a Ghulama Rizu Chána Pesyana, ktorí sa následne navzájom zastrelili. Mnohí žandári, vrátane nemeckého konzula Roevera boli zajatí a odišli do exilu.

Začiatkom marca sa britské vojská vylodili na južných brehoch Iránu pri Hormuzskom prielive. Vytvorili kolónu, spojili sa s ruskými vojskami na severe a spolu s vojskami z Indie oddelili východných iránskych žandárov od zvyšku.  

V máji na naliehanie Envera Pašu vtrhol do Iránu osmanský 13. armádny zbor čítajúci okolo 25 tisíc mužov pod velením Aliho İhsana Beyho. Nemci sľúbili Osmanom, že im poskytnú svoje delostrelecké batérie, táto pomoc však nikdy neprišla. Rusi sa ich pokúsili zastaviť pri Hankine. Ich vojská však boli zle rozložené a utrpeli ťažké straty. Generál Baratov plánoval dobyť Charakin a tiahnuť konečne na Bagdad. Ali Bey však ruské sily rozdrvil. Následne Osmani znovu dobyli Hamadán a zatlačili Baratova na sever.

12. júna sa Sykesova kolóna dostala do Kermanu. Od tej chvíle začal podporovať ruské operácie. Na konci septembra sa Britom s ruskou pomocou podarilo rozdeliť iránskych odbojárov na juhu do troch skupín, ktoré však naďalej vzdorovali.

V decembri Baratov zahájil ďalší postup, pri ktorom opäť dobyl Hamadán i Koms od Iráncov a zatlačil osmanské vojská späť za hranice.

Tiež v severnom Egypte to pre Osmanov nevyzeralo dobre, pretože tunajšia Britská armáda zatláčala osmanskú armádu opäť späť k hraniciam. Nemecká ríša bola nútená vyslať do Osmanskej ríše svoje jednotky.

Začiatkom roka 1917 boli vojská ústredných veľmocí hlboko na nepriateľskom území, nemali už však síl na rozhodný útok. Zdĺhavá vojna a rastúca izolácia neposkytovali Nemecku a jeho spojencom priaznivé vyhliadky. Preto sa koncom roka 1916 obrátili na Dohodu s mierovým návrhom, ktorý však Dohoda rozhodne odmietla. Dohadovanie sa o možnosti separátneho mieru pokračovalo roku 1917, neviedlo však k pozitívnemu výsledku.

Nemecko v úsilí prekonať dohodovú námornú blokádu (9.1.) prešlo na neobmedzenú ponorkovú vojnu (31.1.), čo mimoriadne zhoršilo vzťahy Nemecka k USA. Dohoda dosiahla úspechy aj na mimoeurópskych bojiskách – v Pacifiku a v Afrike, kde až na Nemeckú východnú Afriku obsadila Dohoda všetky nemecké kolónie.

8. januára 1918 vydal americký prezident Wilson svojich známych 14 bodov o právach malých národov (v Rakúsko-Uhorsku). Februárová revolúcia v Rusku zaktivizovala aj národnooslobodzovací boj Čechov a Slovákov. Začiatkom roka 1917 nový minister zahraničných vecí totálne vyčerpaného Rakúsko-Uhorska Ottokar Czernin pochopil, že Rakúsko-Uhorsko je na pokraji zrútenia, a preto musí uzavrieť mier. Pokusy o uzavretie mieru s Dohodou bez Nemecka skončili bez úspechu, jednak pre odpor Talianska (požadovalo časť rakúsko-uhorského územia) a jednak pre odpor jednotlivých národov žijúcich v krajine a požadujúcich u dohodových štátov odtrhnutie od resp. (v prípade Čechov aj Slovákov) zánik Rakúsko-Uhorska. Česko-slovenský odboj v tom čase prešiel do ďalšej fázy – vznikala česko-slovenská armáda (tzv. česko-slovenské légie), najprv v roku 1917 v Rusku, potom v decembri 1917 vo Francúzsku (vrátane dobrovoľníkov z Ameriky) a v apríli 1918 v Taliansku. Táto bojovala po boku Dohody s cieľom „zaslúžiť“ Čechom a Slovákom vznik samostatného štátu. ^[16] Toto vojsko sa vyznamenalo hlavne v júli 1917 v bojoch pri ukrajinskej dedine Zborov. Po tomto úspechu vzrástol počet česko-slovenských légií a autorita česko-slovenského odboja.

V bojujúcich krajinách sa objavili príznaky vyčerpanosti. V dôsledku nemeckej ponorkovej vojny s Dohodou vstúpili aj USA 6. apríla 1917 do vojny proti Nemecku. Tým sa vytvorila veľká materiálna i ľudská prevaha na strane Dohody. Tá sa však neprejavila hneď. Naopak, dohodové vojská utrpeli obrovské straty pri pokuse o ofenzívu (tzv. Nivellova ofenzíva v apríli-máji 1917). Briti pod vedením gen. Haiga začali 7. júna útok na hrebeň Messines na úseku frontu pri Ypres. Do dejín vošiel predovšetkým samotný začiatok útoku, keď 7. júna 1917 okolo 3. hodiny ráno nechali vyhodiť do vzduchu 19 veľkých podkopov (mín) (ďalšie 3 neexplodovali) so 450 tonami výbušnín, pod viacerými dôležitými nemeckými pozíciami. Explózie boli údajne natoľko hlasné, že ich bolo počuť až v Anglicku. Boje ďalej pokračovali pri Gheluvelt a Passchendaele od augusta do novembra a stali sa známe ako tretia bitka o Ypres, alebo bitka o Passchendaele. Britské jednotky spolu s jednotkami z britských domínií stratili okolo 70 000 mŕtvych a 170 000 ranených a podarilo sa im postúpiť iba 10 km.^[17] V novembri až decembri prebiehali boje v oblasti Cambrai, kde boli po prvýkrát v dejinách nasadené masovo tanky.^[18] Briti po prvýkrát vo väčšej miere využili cielenú delostreleckú paľbu na predtým zamerané dôležité ciele. Napriek tomu, že sa podarilo zajať asi 11 000 Nemcov utrpeli obe strany porovnateľné straty. Morálka britských jednotiek klesala. Situáciu na fronte však zmenil príchod Američanov. Prvé americké vojská pod vedením gen. Pershinga sa vylodili vo Francúzsku aby pomohli jednotkám Dohody 24. júna 1917.^[19]

V októbri spojené nemecko-rakúsko-uhorské sily porazili taliansku armádu pri Caporette a postúpili hlboko do talianskeho územia. Front sa zastavil až na rieke Piave. Briti a Francúzi boli nútení vyslať do Talianska vlastné jednotky.^[18]

Koncom júna 1917 odstúpil grécky kráľ Konštantín I. a Grécko následne vstúpilo do vojny po boku Dohody. Nový balkánsky front vznikol pri severných hraniciach s Bulharskom.

V marci 1917 vypukla v dôsledku ťažkej hospodárskej situácie a veľkej nespokojnosti obyvateľstva s cárskou vládou v krajine tzv. februárová revolúcia. 15. marca 1917 padol nenávidený cárizmus, keď sa ruský cár Mikuláš II. vzdal trónu. Novým predsedom dočasnej vlády sa stal knieža Ľvov, ktorého čoskoro nahradil Kerenskij. Nová vláda pokračovala vo vojne proti Ústredným mocnostiam.

Dňa 7. novembra 1917 prebehla v Rusku ďalšia revolúcia, tzv. októbrová revolúcia, ktorou sa v chaotickej situácii takmer bez boja dostali k moci boľševici na čele s Leninom. Nová vláda sa jedným zo svojich prvých dekrétov – Dekrétom o mieri, obrátila na všetky bojujúce strany s výzvou uzavrieť demokratický mier bez anexií a platenia vojnových náhrad. Na výzvu zareagovali iba ústredné veľmoci, pre ktorých bola ponuka výhodná, a ktoré pochopili ponuku ako kapituláciu Ruska. Boľševická vláda nakoniec podpísala 3. marca 1918 v Breste nemecký mierový diktát (brestlitovský mier). Sovietske Rusko sa vzdalo Fínska, pobaltských štátov, Poľska a Ukrajiny, ktoré obsadili na jar 1918 Nemci a rakúsko-uhorské vojská. Podpisom separátneho mieru medzi Ruskom a Ústrednými mocnosťami bolo aj Rumunsko donútené podpísať mier a východný front prestal existovať.

Všetka pozornosť sa sústredila na front západný, kam Nemecko presúvalo svoje divízie z východu a čiastočne aj na taliansky front, kam zas presunulo svoje sily Rakúsko-Uhorsko. Pre česko-slovenský odboj mal tento mier negatívne následky, pretože sa črtala možnosť, že nakoniec Rakúsko-Uhorsko a Nemecko vyhrajú vojnu, a pretože česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo svoj význam.

V krajinách bývalej Ruskej ríše sa v lete 1918 rozhorela v dôsledku odporu obyvateľstva voči boľševikom a prívržencom cára krvavá občianska vojna.

V januári 1917 sa s Baratovom spojil ruský veľkovojvoda Dmitrij Pavlovič Romanov. Založili veliteľstvo jazdeckého pluku, ten však pre revolucionársku náladu začal trpieť dezerciami. V apríli sa síce Baratov stretol s britským plukovníkom Rowlandsonom, aby sa kaukazský jazdecký zbor spojil s Dunsterforce, no ruskí vojaci strácali vôľu bojovať. Po zvyšok roku u Rusov nejestvovala účinná vojenská sila.

Ruské odstúpenie z vojny pomohlo armáde Osmanskej ríše, aby mohla zaujať všetku pozornosť len na vojská Britského Impéria v dnešnej Palestíne a Mezopotámii, ktoré postupovali smerom od Perzského zálivu a 11. marca 1917 dobyli Bagdad. V Arábii známy britský archeológ a vojak T. E. Lawrence pomohol v júni 1916 protiosmanskej vzbure, načo z Egypta Briti spolu s Arabmi v októbri 1917 zaútočili na Palestínu a zmocnili sa jej. V decembri 1917 získali Briti Jeruzalem. Nemecké aj turecké sily boli vytlačené z arabských krajín.

Bojovalo sa aj na oceánoch (Nemecku patrili ostrovy severne od Austrálie – Karolíny, Marshallove ostrovy, Nemecká Nová Guinea atď.) – okrem ponorkovej vojny najmä okolo pobrežia Južnej Ameriky (1914, 1915) a pri Indii a Indonézii a spomínaných nemeckých ostrovoch. Marshallove ostrovy v roku 1917 obsadili Japonci.

Nemci mali ďalej štyri kolónie v Afrike, ktorých sa postupne zmocňovali štáty Dohody (dátumy nemeckej kapitulácie sú v zátvorke): Togo (august 1914), Nemecká juhozápadná Afrika (dnešná Namíbia, júl 1915), Kamerun (február 1916), Nemecká východná Afrika (Tanzánia, november 1918). Nemeckým silám tu velil generál Paul von Lettow-Vorbeck. Dlhú dobu odolával početne silnejším vojskám Veľkej Británie a Belgicka, proti ktorým viedol guerillovú vojnu.

Po podpise separátneho mieru s Ruskom mohli Nemci nasadiť svoje sily v plnej miere na západnom fronte. Jednotky stiahnuté z východu mali vysokú morálku a bojové skúsenosti. Snahy Nemecka, čo najskôr uštedriť Dohode porážku boli o to väčšie, že krajina už strácala ľudské kapacity na vedenie ďalšej vojny. V tej istej dobe sa Briti spamätávali zo strát z bojov pri Passchendaele. Francúzi po reformách maršala Pétaina opäť naberali na sile a sily Dohody dopĺňalo do marca 1918 už vyše 300 000 Američanov. Jarná nemecká ofenzíva na západnom fronte sa začala úderom na britské pozície 21. marca 1918 (tzv. operácia Michael). Do apríla sa Nemcom podarilo postúpiť k Montdidier, ich straty však boli vysoké. Následne Ludendorff udrel na Britov v oblasti Flámska medzi Ypres a Béthune (tzv. operácia Georgette). Britské a Belgické jednotky boli síce zatlačené ale Nemci opäť utrpeli ťažké straty. V máji sa Nemci pokúsili udrieť na vojská Dohody v strednej časti frontu na rieke Aisne (Operácia Blücher-Yorck). Nemcom sa spočiatku podarilo preniknúť hlboko do nepriateľského územia, ale boli zastavení americkou obranou pri Chateau-Thierry. Po tom, čo bola v júni zastavená aj ofenzíva na Marne, sa nemecký ofenzívny potenciál vyčerpal.^[20] Keď sa pri ofenzíve podarilo Nemcom postúpiť bližšie k Parížu, začali ho ostreľovať ťažkým delostrelectvom (Kaiser Wilhelm Geschütz). 18. júla Francúzi s americkou podporou podnikli sériu protiútokov, aby vytlačili Nemcov z výbežku. Bitka sa stala známou ako Fochova ofenzíva.^[21]

8. augusta 1918 vojská Dohody prelomili nemeckú obranu medzi Albertom a Montdidierom. Do zajatia padlo asi 100 000 nemeckých vojakov. Následne 12. a 13. septembra zaútočili na nemecký výbežok pri Saint-Mihiel južne od Verdunu a spôsobili Nemcom vážne straty. 26. septembra jednotky Dohody začali širokú ofenzívu po celom fronte (tzv. meusko-argonská ofenzíva). Koncom októbra Francúzi a Američania znovu obsadili Sedan.

Nemecké najvyššie velenie pochopilo, že vojna je prehraná. Rakúsko-Uhorsko informovalo svojho spojenca, že je schopné viesť vojnu najviac do decembra. Vzhľadom na to, že už ani Nemci nepredpokladali, že sa udržia do zimy Ludendorff navrhol rokovania o mieri. 10. septembra 1918 náčelník nemeckého generálneho štábu Hindenburg navrhol rakúskemu cisárovi Karolovi I. aby začal jednania o mieri prostredníctvom neutrálneho Holandska. Štáty Dohody najprv nemecké aj rakúske návrhy odmietli. 30. septembra 1918 abdikoval nemecký kancelár Georg von Hertling aj celá vláda. Cisár Viliam II. poveril funkciou kancelára Maximiliána Bádenského, ktorý zostavil novú vládu s cieľom demokratizácie krajiny a vedenia rokovaní o mieri.^[8]

Nemeckú situáciu sťažili ekonomické problémy. V októbri 1918 nemecká ekonomika začínala zlyhávať. Problémy so zásobovaním postihli nielen nemeckú armádu ale aj civilné obyvateľstvo, ktoré okrem nedostatku výrobkov dennej potreby začínalo trpieť hladom.

Nová nemecká vláda začala rokovania s americkým prezidentom Wilsonom, v nádeji, že im ponúkne lepšie podmienky než Briti a Francúzi. Wilson požadoval, aby bolo Nemecko transformované na konštitučnú monarchiu, a aby sa nemecká armáda dostala pod parlamentnú kontrolu. 9. novembra Maximilán Bádenský prenechal svoju funkciu sociálnemu demokratovi Friedrichovi Ebertovi. Philipp Scheidemann následne vyhlásil Nemecko za republiku, vznikla Weimarská republika. Cisár a šľachta boli zbavení moci. Viliam II. bol donútený odstúpiť z trónu a ušiel do Holandska. Rokovania o mieri sa začali 11. novembra 1918. Nemeckí predstavitelia o 5. hodine ráno podpísali prímerie v železničnom vagóne v Compiègnskom lese. Prímerie začalo platiť o jedenástej hodine toho istého dňa. Na niektorých miestach boje pokračovali doslova do poslednej minúty, na väčšine frontu však bol relatívny pokoj už od rána. Veľká vojna sa skončila prímerím, k oficiálnemu podpísaniu mierových zmlúv došlo v priebehu nasledujúcich rokov.

V novembri 1918 mali krajiny Dohody dostatok vojakov a výzbroje a výstroja aby vpadli do Nemecka. V období podpísania prímeria, však ani na jednom mieste na územie Nemecka neprenikli. Jednotky cisárskej armády po podpise prímeria začali z bojiska sporiadane ustupovať. Aj preto po vojne viacero vysokých nemeckých dôstojníkov a politikov ako bol napríklad generál von Hindenburg, šírilo tvrdenie, že ich armády neboli naozaj porazené. To vyústilo k vzniku legendy o dýke do chrbta, ktorá pripisovala porážku Nemecka nie jeho vojenskej neschopnosti ďalej pokračovať v boji (aj keď napr. až milión vojakov v priebehu roku 1918 dostal pandemickú španielsku chrípku a boli neschopní boja), ale spoločenskému zlyhaniu a nedostatku vlastenectva a údajnej úmyselnej sabotáži vojnového úsilia, najmä zo strany Židov, socialistov a boľševikov.

Stroskotala aj rakúsko-uhorská ofenzíva na Piave, kde Taliani 24. októbra začali rozhodujúci útok a rakúsko-uhorskí vojaci sa dali na bezhlavý útek. Bitka mala pre Česko-Slovensko význam nie len preto, že v nasledujúcich dňoch zaniklo Rakúsko-Uhorsko ale aj preto, že v tejto bitke bojovali Česi a Slováci vo veľkom množstve na oboch stranách. Rakúsko-Uhorsko, v tej dobe už neexistujúci štát, podpísalo prímerie s Dohodou 3. novembra 1918 vo Villa Giusti pri Padove (rokovania sa začali 1. novembra) a 11. novembra rakúsky cisár Karol I. podpísal abdikačnú listinu. Toho istého dňa cisár opustil aj Schönbrunnský zámok vo Viedni, čím sa Rakúsko-Uhorsko definitívne rozpadlo. 28. októbra 1918 vzniklo Česko-Slovensko.

V septembri sa vojskám Dohody podarilo prelomiť bulharský front. 29. septembra požiadalo Bulharsko o mier, ktorý bol podpísaný v Solúne.

Briti pozvali arménskych dôstojníkov do Bagdadu, kde zorganizovali Dunsterforce, pod velením Lionela Dunstervilla. Jej cieľom bolo sa dostať na Kaukaz a spojiť sa tam s Arménmi i inými pro-spojeneckými prvkami. Hoci ruská vláda bola podpísala mierovú zmluvu s Osmanskou Ríšou, na Kaukaze sa stále nachádzalo pár tisíc verných Kozákov aj s Baratovom, ktorí Arménov podporovali. Arméni sa však z osmanskej provincie Van stiahli do iránskeho Azerbajdžanu, pretože na nich útočila osmanská tretia armáda. Pri Dilmane sa k Arménom pridali aj Asýrčania. Medzitým sa v apríli podarilo dvom iránskym odbojovým skupinám na juhu prelomiť britské kolóny a spojiť sa. Britská kolóna tiahnuca sa od Širazu po Ešvahán však spolu s vojskami na západe takmer obkľučovala západný sektor iránskych odbojárov. 8. júna vstúpil osmanský 4. Zbor do Tabrízu. Pri Dilmane 4. zboru čelilo 4 000 Arménov, ktorí mali za úlohu preraziť líniu medzi Şahtahtı a Tabrízom a spojiť sa s arménskym veliteľom Ozanianom. 15. júna sa však 4. zboru podarilo túto jednotku pri Dilmane poraziť a obsadiť mesto. 24. júna Ozanian porazil Osmanov pri meste Khoy a začal ho obliehať. Osmanská 12. divízia 4. zboru však Ozaniana odrazila. Na konci júla spadal región Urmia pod osmanský 4. zbor. Osmanský postup sa ale zastavil pre väčšiu a väčšiu prítomnosť Britov na západe Iránu.

V októbri sa iránske odbojové sily nakoniec rozpadli a britské vojská ich porazili. Iránske Odbojové Hnutie stroskotalo.

Keďže Briti okupovali celú Palestínu i Mezopotámiu, Osmanská Ríša 30. októbra v Mudrose podpísala mier. Vtedy už bolo jasné, že Osmanská Ríša v dôsledku vyslobodenia Palestíny i Mezopotámie zanikne, a aj sa tak po vojne stalo.

Pokiaľ ide o česko-slovenské vojsko v Rusku, začiatkom leta 1918 česko-slovenské vojská obsadili takmer celú ruskú sibírsku magistrálu (lebo po incidente s maďarskými zajatcami Ruska odmietli svoje odzbrojenie prikázané Rusku Nemeckom), za čo si vyslúžili uznanie dohodových mocností a jednotlivé dohodové krajiny začali postupne v priebehu roka 1918 uznávať Česko-slovenskú národnú radu (teda akúsi česko-slovenskú vládu), odkiaľ bol už len krôčik k vzniku Česko-Slovenska.

Pozri aj: Parížska mierová konferencia (1919 – 1920)

Veľká vojna výrazne zmenila tvár Európy. Priniesla rozvrat Nemeckého cisárstva, Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a cárskeho Ruska. S pádom týchto krajín skončila vláda Hohenzollernovcov, Habsburgovcov a Romanovcov.

Víťazné mocnosti podpísali s porazenými krajinami mierové dohody počas rokovaní v rôznych častiach Paríža a jeho okolí v rôznom období. Prvá bola podpísaná 28. júna 1919 v zámku vo Versailles mierová zmluva s Nemeckom (tzv. versaillská zmluva). Nemecko stratilo Alsasko a Lotrinsko, časti pohraničia s Poľskom, Česko-Slovenskom, Dánskom a Belgickom a prišlo o všetky kolónie. Krajina musela platiť vysoké reparácie – poplatky za škody, ktoré spôsobilo vojnou iným krajinám. Nemecká armáda bola početne obmedzená na 100 000 mužov, krajina prišla o väčšinu námorníctva a nemohla prevádzkovať vojenské letectvo. Sársko prešlo na 15 rokov pod správu novo zriadenej Spoločnosti národov. Na konferencii boli definované nové hranice krajín po celej Európe. Rakúsko-Uhorsko bolo rozdelené medzi Rakúsko, Maďarsko, Česko-Slovensko a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Časti krajiny pripadli Poľsku, Rumunsku a Taliansku. Nasledovali rokovania s Rakúskom, ktoré boli ukončené 10. septembra 1919 podpísaním saintgermainskej zmluvy. 27. novembra 1919 podpísalo Bulharsko neuillyskú zmluvu. S Maďarskom bola podpísaná 4. júna 1920 trianonská zmluva, potvrdila podobu jeho hraníc určených Dohodou v predošlom období. Napokon ako posledné prebehli rokovania s Tureckom a to o sèvreskej zmluve, ktorú v júli 1923 nahradila Lausannská zmluva. Časti bývalej Osmanskej ríše boli rozdelené medzi víťazné mocnosti. To sa však nepáčilo „mladotureckému hnutiu“, preto v 1919 vypukla Turecká vojna za nezávislosť, v ktorej boli Turci schopní vydobyť si časť území od víťazných mocností späť a v roku 1923 vznikla Turecká republika.

Celkom bokom od všetkého diania bolo odsunuté Rusko, ktoré podpísalo ešte pred koncom vojny separátny mier s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. V priebehu roku 1918 sa tu rozhorela občianska vojna medzi rôznymi politickými smermi ruskej spoločnosti ako aj menšími silami iných národov a boľševikmi, ktorí presadzovali radikálny militantný komunizmus, ale ponúkli obyvateľstvu okamžitý mier a dovtedy nebývalé národnostné slobody^[22]. Aj v jej dôsledku sa podarilo opäť vytvoriť samostatný Poľský štát, osamostatnili sa 3 pobaltské štáty: Litva, Lotyšsko a Estónsko. V občianskej vojne si vybojovali samostatnosť aj Fíni. O samostatnosť sa pokúsili aj na Ukrajine, no spolu s Bieloruskom boli pohltení boľševickými silami do spoločného sovietskeho štátu, ktorý vznikol na území bývalého cárskeho Ruska v roku 1922.

Tvrdé mierové podmienky, ktoré postihli porazené krajiny, predovšetkým Nemecko alebo Maďarsko boli zárodkom pre budúce snahy o odplatu. Rovnako však neboli uspokojené zahraničnopolitické predstavy niektorých víťazných krajín ako Talianska a Japonska. Celkom osobitým prípadom bolo postavenie Sovietskeho zväzu, ktoré bolo v nasledujúcom období riadené nevypočítateľnými boľševickými vodcami.

Celkovým dôsledkom bolo oslabenie primátu Európy vo svete, industrializácia niektorých nových krajín (Latinská Amerika, britské domíniá), upevnenie postavenia Japonska v Ázii a Tichomorí a najmä fakt, že USA sa stali veriteľom Európy a potvrdili svoju hospodársku prevahu.

Viacero krajín utrpelo ťažké ľudské a materiálne škody. Vo vojne zahynulo najmenej 9 600 000 vojakov^[23] a asi 7 000 000 civilistov. Zranených bolo vyše 20 000 000 ľudí. Väčšinu obetí vojny tvorili vojaci, často veľmi mladí.

* V zátvorke sú uvedené počty vojakov z krajín Britského spoločenstva a kolónií.

Väčšinu obetí tvorili vojaci, ale ani straty na životoch civilistov neboli nízke. Hlad, choroby a pod., ktoré postihli Belgicko, Rumunsko, Nemecko, Srbsko, Rakúsko, Rusko si vyžiadali 4 642 000 obetí. Námorné a letecké útoky najmenej 100 000. V rôznych oblastiach došlo k vyvražďovaniu (Arméni, Židia, Sýrčania, Gréci) – dovedna asi 4 000 000 obetí. Napokon v dôsledku hladu a strádania sa po celej Európe rozšírila epidémia španielskej chrípky, ktorá pripravila o život v období od roku 1918 najmenej 6 000 000 ľudí.

Brutalita vojny zanechala ťažké rany v srdciach a spomienkach vojnových veteránov, ktorí prežili. Dlhé trvanie a intenzita bojových operácií, ktorá nemala paralelu s doterajšími konfliktami v dejinách bola spôsobená použitím viacerých nových zbraní a taktík. Vojaci na fronte boli vystavení dlhotrvajúcej a nesmierne intenzívnej delostreleckej paľbe ako aj nasadeniu guľometov a plameňometov, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou zákopovej vojny. Útoky vedené pechotou bez ťažkých zbraní na opevnené nepriateľské pozície obohnané ostnatým drôtom a bránené guľometmi znamenali často smrť celých útočiacich jednotiek. Nesmierne fyzicky a duševne náročný bol samotný život v zákopoch, ktoré sa spolu so svojim okolím v období dažďov menili na nekonečné blatisté močiare. V priebehu vojny sa v bahne a vodou zatopených zákopoch utopili alebo zomreli od vyčerpania tisíce vojakov všetkých bojujúcich strán. Samostatnou kapitolou sa stalo nasadenie chemických zbraní, predovšetkým jedovatých plynov ako bol chlór, yperit alebo fosgén. Tieto zbrane v priebehu vojny spôsobili bolestivé popáleniny alebo oslepnutie asi 1 230 853 vojakom a smrť asi 90 000 ďalším.^[25] Vojna tiež posunula bojiská do nových dimenzií. V bojoch na mori sa po prvýkrát objavili vo veľkej miere ponorky. Došlo tiež k masovému nasadeniu letectva a jeho rýchlemu rozvoju.

Najmä mladá generácia niesla ťažko návrat do civilného života, ktorý vo väčšine Európy sťažovali opakované hospodárske krízy. V umení sa objavila tzv. stratená generácia. Vojna silne poznačila aj mladého Adolfa Hitlera, strojcu druhej svetovej vojny, napríklad i tým, že napriek všetkým spáchaným zverstvám nikdy nedovolil na fronte nasadenie chemických zbraní ^{[chýba zdroj]}. V Európe sa prejavil aj odklon od cirkvi. Sekularizácia sa prejavila napríklad aj v novovzniknutom Česko-Slovensku.^[26]

Vojna priniesla množstvo ranených, ktorí prišli o končatiny alebo boli v dôsledku zranení zohavení v počtoch, aké si predtým nikto nevedel predstaviť. Medicína sa musela vysporiadať s novými problémami, boli vynájdené prvé funkčné protézy končatín, začala sa rozvíjať plastická chirurgia. V rámci riešenia psychologických problémov bolo potrebné riešiť nové neurotické problémy ako šok z bombardovania, vojnová neuróza, či bojová únava, ktoré sa predtým neobjavili u tak veľkého množstva vojakov. Trvalo však ešte desiatky rokov, kým začal byť posttraumatický šok chápaný ako reakcia na bezprostredné ohrozenie života pri bojoch.

Dôsledky vojny sa však preniesli aj do života žien, ktoré nemuseli priamo nasadzovať životy na fronte ako muži. V priebehu vojny však boli plne zapojené do hospodárskeho života svojich krajín, kde museli nahradzovať chýbajúcu pracovnú silu mužov odvedených do vojny. Ženy obsluhujúce stroje v továrňach sa stali samozrejmosťou. Vo viacerých krajinách sa im podarilo získať volebné právo.

Slovensko bolo počas vojny súčasťou Rakúsko-Uhorska. Celkovo bolo do rakúsko-uhorskej armády mobilizovaných asi 400 až 450 tisíc Slovákov. Z nich asi 69 700 zahynulo a 61 660 bolo zmrzačených.^[27] Slováci tvorili asi 4% rakúsko-uhorskej armády a boli súčasťou všetkých druhov vojsk. Pôsobili najmä v pechote, delostrelectve, v špeciálnych jednotkách, medzi ženistami, v tylových jednotkách. V menšom počte slúžili v námorníctve. Medzi významných slovenských letcov patria napríklad Ján Andreánsky, Valentín Beniak, Vojtech Alexander, Július Smutný. Etnické zloženie armád sa počas vojny menilo hlavne z národnostných dôvodov.

Väčšie jednotky V. a VI. Zboru s pomerne veľkým zastúpením Slovákov spočiatku slúžili v boji proti Rusku pod velením 1. a 4. armády v oblasti Haliče. Pod velenie 1. armády generála Viktora Dankla spadal V. bratislavský zbor. V oblasti Haliče operoval aj trenčiansky 71. peší pluk a 72. peší pluk. 28. brigáda 14. pešej divízie obsahovala komárňanský 19. prápor poľných strelcov. Súčasťou 66. brigády 33. pešej divízie V. zboru bol komárňanský 12. peší pluk. Veľké zastúpenie Slovákov mali aj dva honvédske pešie pluky 74. brigády 37. honvédskej pešej divízie a to 14. nitriansky a 15. trenčiansky pluk a 13. bratislavský pluk 66. brigády.  Pluky VI. košického zboru patrili do 4. armády pod velením Mórica Auffenberga. V košickej 27. pešej divízii slúžil prešovský 67. pluk 54. pešej brigády a takisto 53. pešia brigáda, ktorej súčasťou bol lučenecký 25. peší pluk a 29. prápor poľných strelcov. Do 4. armády patrila ešte 39. honvédska pešia divízia so 77.brigádou zahrňujúcou košický 9. honvédsky peší pluk a 78. brigádou s banskobystrickým 16. honvédskym plukom.^[28] Viac ako polovica z nich zahynula na východnom (ruskom a srbskom) fronte^[29], kde bojovali predovšetkým na začiatku vojny. V neskoršom období boli jednotky s väčším zastúpením Slovákov nasadené hlavne na talianskom (a francúzskom) fronte. Najmä na začiatku vojny mali vojaci zo Slovenska dobrú povesť.^[29] Bolo to hlavne vďaka relatívnej zaostalosti slovenského prostredia, silnej religiozite vidieka aj malomesta, spolu s veľkou autoritou cisára a Habsburgovcov, ako aj vierou v odvekú platnosť a stabilitu spoločenských pomerov na začiatku vojny.^[30] Odpor voči vojne sa začal vo väčšej miere prejavovať až neskôr. Známa bola napr. vzbura slovenských vojakov trenčianskeho 71. pluku v Kragujevaci.

Veľa Slovákov vstúpilo počas vojny do česko-slovenských légií vo Francúzsku, Rusku a Taliansku, kde sa predtým dostali ako vojnoví zajatci alebo trvalo žili pred vojnou. Na formovaní légií sa významne podieľal slovenský generál vo francúzskych službách Milan Rastislav Štefánik. Slovenskí dobrovoľníci vstupovali aj do jednotiek americkej armády.

Od novembra 1914 do mája 1915 prebiehali vojnové operácie aj na severe Šariša a Zemplína, no prevažná časť súčasného územia Slovenska zostala až do konca vojny v zázemí.^[31]

Domáci politickí reprezentanti Slovákov na slovenskom území boli počas vojny pod kontrolou uhorských orgánov a ich odbojová činnosť bola iba skrytá. Propagátormi myšlienok samostatnosti Slovákov, resp. spolupráce s Čechmi preto boli zahraniční Slováci, najmä asi polmiliónová slovenská komunita žijúca začiatkom 20. storočia v Spojených štátoch amerických. Jej predstavitelia organizovaní v tzv. Slovenskej lige už 10. septembra 1914 pod vedením Ivana Daxnera vydali Memorandum o krivdách a požiadavkách slovenských, v ktorom požadovali pre Slovákov v Rakúsko-Uhorsku právo na svojbytnosť a úplnú národnú samosprávu.^[32]

Myšlienka spoločného štátu Čechov a Slovákov sa začala objavovať hneď na začiatku konfliktu a vyplynula z priebehu vojny.^[33] Jeden z prvých modelov vytvoril T. G. Masaryk pre britské ministerstvo zahraničných vecí. Zahraničný odboj proti Rakúsko-Uhorskej monarchii našiel významnú podporu u Čechov a Slovákov žijúcich v zahraničí, hlavne v USA, Francúzsku a Rusku. Cieľom zahraničného odboja bol boj proti Rakúsko-Uhorsku a ovplyvňovanie verejnej mienky a politikov v krajinách Dohody s cieľom získať ich pre myšlienku samostatného Česko-Slovenska. 22. októbra 1915 vypracovali Slovenská liga a České národné združenie tzv. Clevelandskú dohodu, ktorá požadovala, aby sa Česi a Slováci spojili v spoločnom federatívnom štáte, ktorý počítal s úplnou národnou autonómiou Slovenska.

Vo februári 1916 sa stala hlavným predstaviteľom zahraničného odboja Československá národná rada, ktorá sídlila v Paríži. Predsedal jej T. G. Masaryk, podpredsedom bol Štefánik a tajomníkom Beneš. Národná rada sa podieľala na organizácii zahraničného vojska.

30. mája 1918 sa organizácie Čechov a Slovákov v USA dohodli na Masarykovom návrhu tzv. Pittsburskej dohody, ktorá na rozdiel od predošlých plánov upustila od federatívneho usporiadania budúceho štátu, počítala však s autonómiou Slovenska.

18. októbra 1918 uverejnil vo Washingtone T. G. Masaryk nezávislosť Česko-Slovenska, ktorá sa stala známa ako Washingtonská deklarácia. Koncom októbra 1918 sa konali v Ženeve a Paríži jednania príslušníkov zahraničného a domáceho odboja. Ich výsledkom bolo vytvorenie prvej vlády, ktorej predsedal K. Kramář.

28. októbra 1918 po kapitulácii Rakúsko-Uhorska vyšli do ulíc obyvatelia Prahy a národný výbor (za Čechov – Švehla, Rašín, Stříbrný, Soukup a za Slovákov Šrobár) vyhlásili samostatnosť. 30. októbra sa stretli v Martine na podnet M. Dulu slovenskí politickí predstavitelia, ktorí tu vytvorili Slovenskú národnú radu a prijali deklaráciu, ktorou sa pripojili k spoločnému Česko-slovenskému samostatnému štátu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prvá svetová vojna

• Foto