Javorová dolina (poľ.Dolina Jaworowa, nem.Javorovatal, Uhrngärtner Grund, Ahorntal, maď.Javorovavölgy, Jávorvölgy) sa nachádza v severnej časti Vysokých Tatier.[1] Je to veľká dolina, prvá od východu, so severnou expozíciou.
Názov platí pre celý komplex doliny, aj keď jej horná časť má osobitné označenie Zadná Javorová dolina, niekedy Zadná dolina Javorová alebo Zadná dolina. Názov nesie podľa javorov, ktoré v okolitých lesoch rástli viac ako dnes. Lesy niekdajšieho javorinského panstva značne utrpeli ťažbou pre potreby historických lepenkární, pálením dreveného uhlia a holorubmi. Zastúpenie javora je dnes nevýrazné alebo chýba vôbec.[4]
Príroda
V Javorovej doline je typická tatranská vegetácia. Vo vyšších partiách doliny prevláda borovica a kosodrevina. Žulový a vápencový podklad poskytuje dobré podmienky pre rast rozmanitej flóry. V jej okolí rástli ešte v 18. storočí hlboké lesy. Novousadlíci si v nich so súhlasom zemepánov vytvárali klčoviská, ktoré obrábali a spásavali. Mnohé sa dodnes zachovali, ale hospodársky sa už nevyužívajú. Z pomedzi nich sú tu napríklad: Gomboošova poľana, Valkova poľana, Kašinova poľana, Salašisko, Bor, Skorušniak, Mackova poľana, Glutova poľana, Poľana pod Muráňom, Javorinská poľana, Javorová poľana, Javorová lúka, Kubalova poľana, Michalčiná, Široká poľana, Suchá poľana, Poľana pod Úplazom.[4]
História
V ústí Javorovej doliny leží Tatranská Javorina. Až do roku 1879 bola súčasťou lendackého panstva, inač dunajského veľkostatku. Roku 1759 založili majitelia veľkostatku Horváthovci z Plavča v Tatranskej Javorine železné huty a hámre. Zamestnanci železiarní a uhliari, ktorí podnik zásobovali dreveným uhlím z blízkych lesov, boli prví stáli obyvatelia Tatranskej Javoriny. Pred rokom 1879 javorinský chotár a aj s obcou Lendak vlastnila rodina Salomonovcov. Železné štôlne v Javorovej doline už neprinášali veľa úžitku, ale aj napriek tomu Salomonovci v roku 1837 železiarsky podnik rozšírili. Pokus o zintenzívnenie výroby železa bol márny. Drahý a náročný dovoz rudy zo vzdialenejších spišských a gemerských baní viedol k úpadku a k likvidácii podniku. Preto železiarne prebudovali na lepenkárne a po šesťdesiatročnej prevádzke zrušili.
V roku 1879 od Salomonovcov odkúpil ich majetky Christian Hohenlohe.[5] Patrila mu v rokoch 1789 – 1936. Tatranskú javorinu pretvoril na lesnícku osadu a sídlo tatranských a tokajských častí svojho veľkostatku. Založil tu zverník a nechal si tu vybudovať poľovnícky kaštieľ. Po desiatich rokoch chovu a hájenia zveri začal poľovať. Na poľovačkách sa zúčastňovala aristokracia z celej Európy. Za 22 rokov padlo na území veľkostatku oficiálne 252 kusov čiernej, 251 srnčej a 52 jelenej zveri, 194 kamzíkov, 11 medveďov, 34 rysov, 251 líšok, 838 zajacov, 13 jazvecov, 274 kún, 34 lasíc, 54 tchorov, 150 vydier, 50 hlucháňov, 3 tetrovy, 54 orlov skalných, 19 orlov krikľavých a tisícky kusov rôznych iných zvierat. Maximálna poľovnícka aktivita bola v rokoch 1896 – 1900. Hohenlohe veľmi rád strieľal kamzíkov. Prvé tri kusy zastrelil 3. septembra 1879 na Muráni. Najaktívnejšie sa na nich poľovalo v rokoch 1886, 1895 a 1900. Vtedy zastrelil 121 capov a 73 kôz. Stávalo sa, že zabil 5 kamzíkov za deň.[6]
Napriek tomu, že jeho dobové poznatky o ochrane prírody neboli na dnešnej úrovni a jeho hlavným záujmom bolo poľovníctvo, ním a jeho personálom spravované územie, predstavovalo pri vzniku TANAPu a dodnes predstavuje prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti TANAPu. Navyše, mnohé "jeho" prírodoochranné opatrenia plynule prešli i do prírodoochranných zásad nielen samotného TANAPu, ale ako funkčné sú dnes známe z národných parkov v celom svete.[4]
V roku 1936 prešlo javorinské panstvo do vlastníctva československého štátu a dnes tvoria značnú časť obyvateľstva zamestnanci Štátnych lesov TANAPu a ľudia pracujúci v cestovnom ruchu.
V predvečer 2. svetovej vojny, Poľsko v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže obsadilo severné časti Slovenska okolo Suchej Hory, Hladovky a Javoriny, ako aj územie okolo Lesnice v Pieninách a malé územia okolo Skalitého, a tiež malé územia okolo hraníc (oficiálne získali tieto územia 1. novembra 1938). Dňa 27. septembra 1938 poľské vojská vstúpili do Javoriny, anektujúc v mene Poľskej republiky územie o rozlohe okolo 110 km² v oblasti severných svahov Vysokých a Belianskych Tatier a ich bezprostredného okolia.[7] Od 27. novembra 1938 do 1. septembra 1939 tvorila Javorina (od roku 1993 Tatranská Javorina) s osadami Lysá Poľana, Podspády a Vojtasova s priľahlou oblasťou Vysokých a Belianskych Tatier teritoriálnu súčasť Poľskej republiky.[8]. Po vypuknutí 2. svetovej vojny, Slovensko spolu s Nemeckom a Sovietskym zväzom napadlo Poľsko, hoci úloha Slovenskej armády bola len symbolická. Výmenou za to získalo späť územia stratené roku 1938 a tiež územia stratené roku 1920. K opätovnému pripojeniu územia oficiálne došlo 24. novembra 1939 podpísaním dohody Ribbentropp-Černák.
Dolnou časťou doliny vedie bezbariérový turistický chodník, vhodný pre ľudí so zníženou mobilitou a imobilných. Má dĺžku 1,9 km, končí pri horárni Podmuráň a jeho povrch tvorí zhutnený štrk.[10][11]
V júli 2018 bola dolina pri silných dažďoch zaplavená riekou a odniesla celý chodník aj s mostíkmi. Odvtedy je zatvorená pre turistov až do odvolania (uzávera stále platí 6.9.2019).
.JPG)
.JPG)
