Ľadová dolinka (poľ. Dolina Śnieżna, nem. Eistal, Großes Eistal, maď. Jégvölgy, Kis-Jég-völgy) je horným juhozápadným úvalom Čiernej doliny v komplexe Javorovej doliny vo Vysokých Tatrách.[1]
Názov
Do dolinky, ktorá je uzavretá vysokými horskými hrebeňmi sa dostáva málo slnečného svitu, preto ju po takmer celý rok pokrýva sneh. O snehovom poli v najvyššej časti dolinky bol rozšírený názor, že je pozostatkom dávneho zaľadnenia. Ukázalo sa, že to nie je pravda.[1]
Poloha
Dolinka smeruje na juhozápad od Čierneho javorového plesa pod Snehový štít a je ohraničená vedľajším severným hrebeňom Snehovej strážnice, krátkym úsekom hlavného hrebeňa Vysokých Tatier od Snehovej strážnice, po Zadný Ľadový štít a vedľajším severozápadným hrebeňom Zadného Ľadového štítu. Dolinka v priamej línii má asi 750 m. Pozostáva z troch stupňov. Dolného kotla (poľ. Wielka Strąga) asi 1 780 – 1 900 m n. m., Prostredného kotla (poľ. Srebrna Strąga) asi 2 080 – 2 120 m n. m. a Horného kotla (poľ. Złota Strąga) asi 2 350 m n. m.. Stupne pod nimi Poliaci označujú ako Wielkie Spady, Pośrednie Spady a Zadnie spady. Trochu vyššie už v zrázoch Vyšného Ľadového sedla rozoznávajú ešte štvrtú, neveľkú kotlinku - Złoty Cmentarzyk - Zlatý cintorínček.[1]
Turistika
Nie je turisticky prístupná.
Zaujímavosti
Dolinu už v 17. storočí navštevovali pytliaci a hľadači pokladov najmä z poľského Jurgova. Vystupovali z Dolného kotla až na Horný kotol do dolinky pokrytej snehom. Verili, že pod snehom je ukryté Žabie pliesko, ktoré ukrýva poklady. Prvými horolezcami v doline boli Ferdynand Goetel, Walery Goetel a Mieczysław Świerz 23. júla 1909 a v zime 29. decembra 1930 Henryk Mogilnicki a Wiesław Stanisławski.
Referencie
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dolina Śnieżna na poľskej Wikipédii.
Externé odkazy
