Rímske právo je právny poriadok starovekého Ríma od jeho vzniku (približne v roku 753 pred Kr.) až do smrti cisára Justiniána I. v roku 565.^[1]:27 Popri gréckej filozofii a kresťanstve tvorí rímske právo tretí staroveký základný kameň západnej kultúry.^[2]:18

Rímske právo v podobe, v akej sa zachovalo v justiniánskej kodifikácii (neskôr nazvanej Corpus iuris civilis) významne ovplyvnilo veľké európske kodifikácie súkromného práva 19. a 20. storočia (Code Civil, ABGB, BGB a iné), ako aj právo Latinskej Ameriky, kánonické právo a čiastočne aj právo v Ázii. Zanechalo tiež isté stopy v anglosaskom práve.^[3] Vytvára preto výborné predpoklady pre komparatívne štúdium súkromného práva.^[2]:18

Rímskym právom sa zaoberá právna romanistika.

V literatúre sa možno stretnúť s viacerými periodizáciami rímskeho práva a rímskej právnej vedy.^{[4]:30 – 34} Dnes asi najbežnejším členením (i keď s rôzne udávanými dátumami začiatku a konca jednotlivých období) je chronologické členenie na:^[5][1]:36an

1. archaické právo (polovica 8. storočia pred Kr. – 367 pred Kr.)
2. predklasické právo (367 – 27 pred Kr.)
3. klasické právo (27 pred Kr. – 228 po Kr.)
4. poklasické právo (228 – 476)
5. justiniánske právo (527 – 565^[1])

Pozn. časové údaje sú uvedené primárne podľa hesla v Rimskoje pravo In: Boľšaja rossijskaja enciklopedija, v literatúre sa najmä staršie obdobia môžu o pár (desiatok) rokov líšiť.

Iným členením je členenie podľa jednotlivých fáz vývoja rímskeho štátu (kráľovstvo – republika – principát – dominát).^{[4]:30 – 34} Starším členením je napríklad členenie na „národné právo Rimanov“ (do približne 2. storočia pred Kr.) a na „právo svetovej ríše“.^[1]:44

Bližšie informácie v hlavnom článku: Archaické rímske právo

Dnešné znalosti najstaršieho rímskeho práva vychádzajú predovšetkým z historických záznamov rímskych a gréckych historikov, ktoré poskytujú správy o štátnom zriadení rímskeho štátu. V najstaršom období mali stáť na čele Ríma králi, ktorí vydávali kráľovské zákony (leges regiae). Významným reformátorom bol podľa legiend šiesty kráľ Servius Tullius († 534 pred Kr.). Z čias vlády posledného kráľa Tarquinia Superba malo byť zákonov údajne toľko, že vznikla potreba ich zozbierať, na čo sa mal podujať akýsi Papirius dnes považovaný za najvyššieho kňaza (pontifexa maxima). Takzvané Ius civile Papirianum je však v dnešných časoch považované za neskorší republikánsky podvrh, hoci niektoré normy, ktoré obsahuje mohli pochádzať zo starorímskych čias. Napriek tomu, že z najstaršieho obdobia vývoja rímskeho práva (asi z roku 450 pred Kr.) pochádza azda najznámejší prameň rímskeho práva, Zákon dvanástich tabúľ, silný vplyv na právnu prax mali najmä zvyky predkov (mores maiorum), resp. právna obyčaj.^{[6]:1 – 4}

Samotný Zákon dvanástich tabúľ predstavoval kodifikáciu staršieho obyčajového práva, najmä práva procesného, rodinného, dedičského a susedského. Vytvorenie zákona ustanoveným desaťčlenným kolégiom (decemviri legibus scribundis) malo chrániť plebejcov pred svojvôľou bohatej vládnucej triedy (patricijov) v právnych úkonoch a v súdnictve. Pôvodné znenie zákona sa nezachovalo, keďže drevené dosky mali zhorieť pri požiari v roku 387 pred Kr. Útržkovité zmienky o obsahu zákona známe z rôznych diel odhaľujú stručné a jasné znenie, ako aj značnú mieru abstrakcie. V nasledujúcom období preto vznikla potreba zákon vykladať, čo bola oblasť v ktorej mali až do 3. storočia pred Kr. silné postavenie najmä kňazi, v dôsledku čoho sa hovorieva aj o pontifikálnej jurisprudencii. Väčšina zákonov z tejto doby je známa len z nepriamych zmienok.^{[2]:18an [6]:1an}

Staré rímske právo bolo založené na personálnom princípe: zaväzovalo iba rímskych občanov („Kviritov“). Preto sa nazývalo ius civile (civilné právo) alebo aj ius Quiritium (právo Kviritov). Starorímska spoločnosť bola silne agrárna, patriarchálna a založená na rodovej príslušnosti. Agrárny charakter hospodárstva sa prejavoval napríklad vo výmennom obchode z ruky do ruky, ktorý prebiehal prostredníctvom mancipácie (odvážením medi na váhach a vyrieknutím formulky pred svedkami). Mancipácia mala význam aj pri emancipácii potomka z otcovskej moci (patria potestas) či uzatváraní manželstva (sub manus). Postavenie slobodného muža ako otca rodiny (pater familias) sa prejavovalo v jeho moci nad členmi rodiny (otcovská a manželská moc, právna subjektivita). V archaickom období ešte v Ríme nebolo naplno rozvinuté otroctvo a otrok sa nepovažoval za vec.^{[2]:18, 30[6]:1an}

Bližšie informácie v hlavnom článku: Predklasické rímske právo

V 3. storočí pred Kr. prešla rímska spoločnosť a rímske právo veľkým prerodom, ktorý bol čiastočne spojený s púnskymi vojnami (264 – 146 pred Kr.). Rímske územie sa zásadne rozšírilo, v dôsledku čoho bolo potrebné vytvoriť rámce pre obchod s cudzincami a priznať obmedzené práva novým, prinajmenšom lojálnym, obyvateľom. Posilnil sa obchod s otrokmi, čo vytvorilo predpoklad pre rozvoj nových inštitútov spojených s otroctvom. Staré princípy kviritského ius civile prestali postačovať a rozvoj práva začal byť doménou ius gentium a rímskych magistrátov, ktorí v rámci svojej jurisdikcie vydávali vyhlášky (edikty). Osobitný význam malo právo tvorené prétorom, čo vystihol právnik Papinián (D. 1,1,7,1) slovami: „Prétorské právo je to, ktoré prétori zaviedli na podporu alebo doplnenie alebo úpravu občianskeho práva“. Ďalší vývoj práva prebiehal samozrejme aj prostredníctvom zákonov a plebiscitov. Zákony však väčšinou upravovali iba úzke individuálne otázky politického záujmu, akými boli ochrana dlžníkov a ručiteľov či boj proti luxusu (sumptuárne zákony ako Lex Oppia). Neskôr zákony a plebiscity vytlačili senátne rozhodnutia.^[2]:20an

Z hľadiska interpretácie práva bol významnou zmenou vznik stavu sekulárnych právnikov začiatkom 3. storočia pred Kr. Pôvodne poznali procesné a zmluvné formule iba kňazi a právo predstavovalo akoby tajnú vedu. To sa zmenilo v časoch Tiberia Coruncania, rímskeho konzula a prvého plebejca na pozícii najvyššieho kňaza (pontifa maxima), ktorý začal právo vyučovať verejne verejne. Noví, sekulárni, právnici (iuris periti) boli prevažne bohatí ľudia s vysokou reputáciou, často zo senátorskej triedy, ktorí poskytovali názory (responsa) súkromným osobám, magistrátu a sudcom a radili im v ich consilia (výboroch odborníkov). V dôsledku toho mali významný vplyv na právny vývoj prétorského práva a na rozhodovanie sudcov. Zastupovanie na súde zvyčajne prenechávali rečníkom (akým bol napríklad aj Cicero; 106 – 43 pred Kr.), od ktorých sa iuris periti metodologicky i odborne odlišovali. K práci právnikov patrilo aj formulovanie zmlúv či závetov. Výrazne tým prispeli k rozvoju nových zmluvných typov a procesných vzorcov a tvorbe právnickej terminológie.^[2]:20an

Bližšie informácie v hlavnom článku: Klasické rímske právo

Klasické obdobie rímskeho práva je charakteristické rozkvetom rímskej právnej vedy, ku ktorému prispelo prenikanie gréckej filozofie do Ríma i politické zmeny v období principátu: moc cisára otvorila nový priestor pre normotvorbu (postupne prevážili senatus consulta) i vývoj cisárskou mocou potvrdenej právnej argumentácie (ius respondendi). V období klasického práva tvorili desiatky rímskych právnikov, ako napríklad Labeo (cca. 50 pred Kr. – cca. 10 po Kr.), Sabinus (fl. 1. stor.), Proculus (fl. 1. stor.), Celsus (fl. 1. stor.), Gaius (fl. 130 – 180), Papinián (142 – 212), Paulus (fl. 2/3. stor.), Modestinus (fl. 2/3. stor.), Julián (asi 100 – pred 169), Ulpián († 223 alebo 228) a ďalší.^[5] Od čias vlády cisára Augusta (vládol 27 pred Kr. – 14 po Kr.) udeľovali cisári vynikajúcim právnikom právomoc vydávať dobrozdania pod cisárskou autoritou (ex auctoritate principis). Od čias cisára Hadriána (vládol 117 – 138) mali súhlasné správy právnikov s ius respondendi navyše rovnaký účinok ako zákon. Klasickí právnici vo svojich dobrozdaniach rozvíjali rímske právo kazuisticky od prípadu k prípadu na základe predstáv spravodlivosti (aequitas).^[2]:23

Napriek rôznym kontroverzným otázkam, ktoré medzi nimi právnikmi vznikli (ius controversum), dosiahli právnici veľkú mieru súladu. Hlavné názorové rozdiely predstavovali dve právnické školy – sabiniánov a prokuliánov.^[5] Sabiniáni zvyknú bývať označovaní za tradičnejších a prokuliáni za progresívnejších predstaviteľov právnej vedy. Neskoršie právo sa raz priklonilo k mienke sabiniánov, inokedy k prokuliánom, niekedy zvíťazila stredná mienka. Mnohé spory medzi školami sú známe iba z Gaiových inštitúcií či poklasických výťahov klasických diel, nakoľko justiniánski kompilátori v Digestach staršie kontroverzie buď vyriešili alebo odstránili.

Mnohí klasickí právnici pôsobili ako magistráti či správcovia provincií, alebo ako cisárski poradcovia či úradníci na najvyšších miestach v cisárskej správe. Klasickí rímski právnici napísali veľké množstvo právnickej literatúry. V prácach kompilovali svoje dobrozdania, predstavovali učebnú látku či princípy rímskeho práva, no písali aj monografie orientované na vybrané témy a komentáre k civilnému právu a prétorskému ediktu.^[2]:23 V roku 212 prijal cisár Caracalla (vládol 211 – 217) Constitutio Antoniniana, ktorou udelil rímske občianstvo väčšine obyvateľov Rímskej ríše, čím sa odstránili personálne obmedzenia starého ius civile^[2]:23 a zároveň sa otvoril ďalší priestor pre prelínanie sa rímskeho a miestneho (napr. gréckeho či egyptského) práva.^{[7]:74, 339}

Bližšie informácie v článkoch: Poklasické rímske právo a Vulgárne právo

Azda s výnimkou vlády cisára Diokleciána (vládol 284 – 305), z ktorej sa do dnešných čias zachovalo veľké množstvo konštitúcií, predstavovalo postklasické obdobie rímskeho práva úpadok.^[5] Vytrácal sa vycibrený právny spôsob klasického právnického myslenia a vyjadrovacie techniky. Celkovo upadalo či dokonca zanikalo klasické právnické vzdelávanie, hoci vo východných častiach Rímskej ríše naďalej pôsobili viaceré právnické školy (škola v Beryte, Konštantínopole a pod.). Advokáti v cisárskej kancelárii zostali spravidla v anonymite, významnejšou výnimkou je iba právnik Hermogenián (fl. 3./4. stor.), hoci jeho dielo je skôr kompilatívne alebo menej kreatívne. Rovnako anonymní sú aj poklasickí redaktori klasických právnických spisov, ktorí pod menami klasických právnikov písali výťahy z ich diel, ako napríklad Sententiae Pauli, Tituli ex corpore Ulpiani či Collatio legum Romanarum et Mosaicarum.^{[4]:44an[2]:24}

Cisárske konštitúcie písali v poklasickom období často neprávnici, ktorí do nich vkladali nevedecké (neprávnické) myšlienky. Prevládli laické názory, pretože výdobytky klasickej rímsko-právnej vedy sa bez zachovaného kontinuálneho vzdelávania a tradovania pôvodného významu viet už nedali jednoducho pochopiť. Toto tzv. vulgárne právo^:de kleslo celkovo na nižší stupeň právnej kultúry, hoci občas dokázalo dosiahnuť vecný pokrok. Vulgárnejší je i latinský jazyk diel. Poklasické právo výrazne ovplyvnilo ďalší právny vývoj v západnej Európe prostredníctvom kodifikácií pre románske obyvateľstvo vo Vizigótskej ríši a v Burgundsku na konci 5., respektíve začiatku 6. storočia.^[2]:24 Tematicky vidno zánik niektorých klasických inštitútov (mancipácia) a naopak nové impulzy, ktoré prinášalo napríklad kresťanstvo, ktoré bolo postupne zrovnoprávnené s ostatnými náboženstvami, až sa nakoniec za vlády Teodózia I. (vládol 379 – 395) stalo rímskym štátnym náboženstvom.^[8]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Corpus iuris civilis

Už poklasické právo bolo charakteristické kompilatívnosťou: vznikli viaceré zbierky cisárskych konštitúcií (Codex Theodosianus, Hermogenianus, Gregorianus). V tejto snahe pokračoval aj cisár Justinián I. (vládol 527 – 565), ktorý prikázal právnikom svojej doby, aby zo starých diel vytvorili jednotlivé časti právnickej zbierky (kompilácie), ktorá neskôr dostala názov Corpus iuris civilis. Justiniánsky Kódex (Codex Iustinianus) v sebe poňal značné množstvo cisárskych konštitúcií z predchádzajúceho obdobia a obdobia vlády cisára Justiniána. Justiniánske Inštitúcie predstavovali učebnicu základov rímskeho práva a Digesta Iustiniani obsahovali zozbierané výňatky z diel rímskych právnikov od predklasického obdobia po poklasické s uvedením autora a diela odkiaľ výňatok pochádza, pravda miestami v pozmenenej (interpolovanej) podobe. Významný vplyv na kodifikáciu mal najmä právnik Tribonián (pred 500 – okolo 545), ktorý ešte pochádzal z pohanského prostredia.^[2]:25

Azda najvýznamnejšou časťou Corpus iuris civilis sú Digesta Iustiniani. Obsahovo je kompilácia Digest založená na dvoch princípoch: nadväznosti na prevažne klasické právo a jeho aktualizácii vtedajšej právnej situácii. Justiniánov klasicistický postoj možno okrem zachovania latinského jazyka (na gréckom Východe) vidieť aj v tom, že v prehľadoch sú mená autorov a ich diela uvedené v takzvanej inscriptio, čo vyjadruje, že intelektuálnym autorom tejto časti nie je cisár, ale právnici. Na druhú stranu bol obsah Digest často prispôsobený prostredníctvom interpolácií: zastarané právne inštitúty boli nahradené novšími, mancipáciu napríklad nahradila tradícia. Niektoré inštitúty boli vypustené bez náhrady, ako napríklad poručníctvo nad ženami (tutela mulierum). Ďalšie odchýlky od pôvodného textu mohli vzniknúť aj v dôsledku zmien v dôsledku častého kopírovania právnych spisov.^[2]:25

Bližšie informácie v hlavnom článku: Byzantské právo

Vývoj práva v Byzantskej ríši nepatrí medzi frekventované témy právnej romanistiky, hoci právne a právnické spisy z neskoršieho obdobia poskytujú na rímske právo doplnkový pohľad. Ešte v 6. storočí vznikla Theofilova Parafráza (grécky preklad) Justiniánskych Inštitúcií a následne vznikalo množstvo právnych komentárov či výťahov. Rímske pramene, vrátane justiniánskej kodifikácie sa však začali postupne z praxe vytrácať, takže nakoniec byzantské spisy často čerpali zo sekundárnych zdrojov. V rovine zákonodarnej nastal po Justiniánovej smrti v byzantskom právnom prostredí relatívny pokoj, rozvíjalo sa skôr kánonické právo (nomokánony), prípadne verejné právo (napr. Ekloga), ktoré skôr než (prevažne dogmatických) právnych romanistov zaujímajú historikov. Nový impulz vzišiel v 10. storočí, osobitne v súvislosti s vydaním Basilika, ku ktorým začali čoskoro vznikať scholia. Basilika sa vďaka svojim schóliam stali tak objemnými, že sa byzantskí právnici pristúpili k vytvoreniu súhrnov, ktoré sa užívali až do pádu Byzantskej ríše v roku 1453. Byzantské právo sa neskôr stalo jedným z východísk gréckeho občianskeho práva. Grécki utečenci zároveň byzantské právo priniesli si so sebou do Talianska, kde sa zachovalo mnoho rukopisov skúmaných humanistami.^[9]

Formálnymi prameňmi rímskeho práva (prameňmi, ktoré vytvárali aplikovateľné právne normy) boli zvyky predkov a právna obyčaj (mores maiorum a consuetudo), zákony (leges) a plebiscity (plebiscita), senátne uznesenia (senatus consulta), nariadenia úradníkov (edicta), právna veda (iurisprudentia) a cisárske konštitúcie (constitutiones)^[7]:32, v rámci ktorých sa rozoznávali edikty, mandáty, dekréty a reskripty, respektíve iné cisárske konštitúcie (orationes, edicta a sanctiones).^[4]:42

V priebehu vývoja rímskeho práva sa menil význam jednotlivých prameňov: v čase cisárstva napríklad postupne klesal význam zákonov a plebiscitov a vzrastal význam konštitúcií a rozvíjajúcej sa právnej vedy. V časoch vlády cisára Justiniána I. (vládol 527 – 565) bol naopak význam dobovej právnej vedy výrazne okresaný, keďže cisár zakázal komentovanie jeho rímsko-právnej kodifikácie.^[10]

Jednotlivé formálne pramene rímskeho práva zároveň na seba navzájom pôsobili, keďže napríklad cisárske konštitúcie spomínajú názory právnej vedy (teda právnikov) a naopak právnici komentovali zákony, senátne rozhodnutia, edikty úradníkov a cisárske konštitúcie. Táto skutočnosť zohráva dôležitú úlohu pri štúdiu rímskeho práva, keďže väčšina zákonov, plebiscít či senátnych rozhodnutí sa do dnešných čias nezachovala a o ich obsahu sa právni romanisti často dozvedajú len z právnických diel, ako sa zachovali v poklasických spracovaniach či v justiniánskej kodifikácii (a zároveň prevažne kompilácii) Corpus iuris civilis. Dôležitým prameňom poznania práva (ako sa právo uplatňovalo a aké právo existovalo) sú aj neprávnické spisy, napríklad od rečníka Cicera, spisovateľov Aula Gellia (125 – 180) či Suetonia (okolo 70 – po 130), dramatika Plauta (254 – 184 pred Kr.), či historikov Tita Livia (59 pred Kr. – 17 po Kr.), Publia Cornelia Tacita (asi 55 – asi 117) a ďalších.^{[1]:79an[4]:37an}

Medzi významné pramene rímskeho práva, ktoré sa dodnes zachovali sú časti justiniánskej kodifikácie: Justiniánske Inštitúcie (533), Justiniánsky kódex (529/534), Justiniánske Digesta (533) a Novely cisára Justiniána I. Z predjustiniánskeho obdobia patrí medzi najzachovanejšie pramene učebnica klasického rímskeho práva nazývaná Gaiove Inštitúcie, poklasická zbierka cisárskych konštitúcií Codex Theodosianus (438) či zlomky z poklasických zbierok Codex Hermogenianus (po 294) a Codex Gregorianus (po 290). Zachovalo sa tiež viacero ďalších prameňov z poklasického obdobia, ktoré predstavujú rôzne výťahy z pôvodných diel rímskych právnikov, ako napríklad Epitome Gai, Tituli ex corpore Ulpiani, Fragmenta Vaticana, Pauli sententiae, Scholia Sinaitica^[4]:44an, prípadne porovnanie rímskeho a starozákonného práva nazývané Collatio legum Romanarum et Mosaicarum (po 390). Rímske právo možno poznávať tiež skrze barbarské zákonníky preberajúce rímsko-právnu úpravu: Edictum Theodorici, Lex Romana Visigothorum či Lex Romana Burgundiorum.^[4]:49an Pri štúdiu justiniánskeho práva a byzantského práva, ktoré bolo priamym pokračovateľom rímskeho práva je užitočným prameňom zbierka Basilika z 9. storočia a schólie k nej.^[11]

Podľa známej definície právnika Celsa (D.1,1,1pr) je právo umenie dobrého a správneho. Podobne Paulus (D 1,1,11) chápe právo ako čokoľvek, čo je správne a dobré. Ius je čiastočne diktované prirodzenosťou (ius naturale) a je v súlade s spravodlivosťou, napríklad myšlienkou priznať každému jeho práva a nikomu neškodiť (Ulp. D. 1,1,10pr). Chápanie práva Rimanmi teda nie je čisto pozitivistické, ale je zároveň hodnotové, pričom výraz aequum (aequitas) vyjadruje rovnováhu a myšlienku rovnocenného zaobchádzania v podobných prípadoch.^[2]:28an

Rímski právnici nevnímali subjektívne práva spôsobom, akým ho reflektuje moderná právna veda založená na pandektistickom bádaní 19. storočia. V modernom vnímaní subjektívneho práva (zjednodušene opísané), vyplýva fyzickým a právnickým osobám subjektívne oprávnenie zo všeobecnej normy (zákona) a na základe tohto oprávnenia má osoba (pokiaľ ho neruší iná právna skutočnosť) žalobný nárok. Doktrína potom síce rozpoznáva viacero druhov žalôb (prípadne návrhov na začatie konania), avšak navonok ide vždy o jednotný inštitút žaloby (/návrhu na začatie konania). Rímski právnici sa (prinajmenšom do cisárskeho obdobia) pri riešení prípadu naopak nepýtali, či určitá osoba má (subjektívne) právo, ale či jej svedčí niektorá z taxatívne vymedzených žalôb, predpokladaných v zákone alebo neskôr v prétorskom edikte. Súkromné ​​záujmy, ktoré neboli chránené žalobou (alebo iným právnym prostriedkom), boli právne irelevantné. Inak povedané, hmotné a procesné právo tvorili v rímskom práve väčšiu jednotu než dnes, čo malo veľký význam v konaní, napríklad v rámci uplatnenia námietok.^[2]:31

Rímski právnici predstavili vo svojich dielach viacero možných členení práva, hoci tieto nie sú podobné členeniam modernej právnej vedy. Ťažko preto hovoriť o štruktúre rímskeho práva, ako ju myslí moderná právna teória.^{[7]:23 – 24}

Právnik Ulpián pôsobiaci začiatkom 3. storočia členil (Ulp. D. 1,1,10,2) právo na právo božské (ius divinum) a právo ľudské (ius humanum).^{[7]:23 – 24} Toto členenie malo význam najmä v najstaršom období rímskeho práva, keď kňazi (pontifikovia) určovali, čo je dovolené (fas) a čo zakázané (nefas). Do oblasti náboženských pomerov patrili napríklad normy upravujúce činnosť kňazov (ius pontificum), augurov (ius augurale) či normy týkajúce sa obetí bohom (ius sacrum).^[1]:47

Praktickejšie bolo Ulpiánovo členenie (D. 1,1,1,2) na právo verejné (ius publicum) a právo súkromné (ius privatum). Do dnešných čias v práve vo všeobecnosti platí základná zásada, že súkromné právo upravuje vzťahy medzi osobami pred právom rovného postavenia, v ktorých sa hľadí na záujem jednotlivcov a verejné právo vzťahy do ktorých vstupuje štátny záujem a verejné blaho.^{[1]:48 – 49} Právo súkromné ďalej Ulpián člení na právo prirodzené (ius naturale), právo civilné (ius civile) a právo medzi národmi (ius gentium, niekedy aj cudzinecké právo^[1]:64). Prirodzené právo je vnímané prevažne ako filozofická kategória, nakoľko predpokladá existenciu práva ako prirodzeného poriadku veci (spravidla vyplývajúceho z usporiadania sveta božstvom). V rímskom práve ovplyvňovalo napríklad inštitút otroctva, rodiny či sebaobrany.^{[1]:70 – 1} V protiklade civilnému právu (staré kviritské formálne právo) stálo (Pap. D. 1,1,7,pr – 1) právo prétorské (ius preatorium), resp. v širšom zmysle právo úradnícke (ius honorarum).^[7] Práve do tejto kategórie spadalo aj ius gentium, ktoré sa vyvinulo z moci (impéria) cudzineckého prétora. Ten riešil spory medzi rímskymi občanmi a cudzincami (peregrinmi). Nebolo medzinárodným (verejným) právom, ale súborom noriem, ktoré upravovali vzťahy medzi týmito osobami, prevažne obchodníkmi. Veľmi skoro však ius gentium začalo prekonávať striktné a formálne civilné právo, v dôsledku čoho bolo uplatňované aj medzi Rimanmi.^[1]:65

Napriek tomu, že rímski právnici nevytvorili striktné členenie práva na abstraktné právne oblasti, ako ich rozlišuje moderná právna veda, na rímske súkromné právo sa zjednodušene bežne nazerá aj neskoršími pandektistickými kategóriami. Rozlišuje sa v ňom preto napríklad osobné, rodinné, vecné, záväzkové či dedičské právo. Tento prístup je prínosný osobitne pri pedagogickom prístupe k rímskemu právu.^{[7]:28 – 30}

Patrili doň ústavné právo, správne právo, trestné právo a niekedy sa doň radia aj rímsky civilný proces a súkromné vzťahy jednotlivcov so štátom.^[1]:51

Nasledujúce kapitoly opisujú veľmi zjednodušene základné aspekty jednotlivých oblastí rímskeho súkromného práva.

Bližšie informácie v článkoch: Rímske osobné právo a Rímske manželské právo

Právne postavenie osoby vychádzalo v rímskom práve z troch statusov: stavu slobody (status libertatis), príslušnosti k rímskej obci (status civitatis) a postavenia v rodine (status familiae). Osoby sa členili na slobodné (kam patrili aj prepustenci) a neslobodné (otroci).^[7]:95 Subjektom práv a povinností podľa civilného práva (ius civile) bol primárne rímsky občan. Pôvodne iba rímsky občan mal tzv. conubium (spôsobilosť vstúpiť do rímskeho manželstva), commercium (spôsobilosť k majetkovo relevantnému konaniu podľa rímskeho práva), právo hlasovať a zastávať čestné úrady (ius honorium). Rímske občianstvo bolo možné nadobudnúť okrem narodenia rôznymi spôsobmi, z hľadiska súkromnoprávneho najmä prepustením z otroctva (manumissio podľa ius civile). Stratiť občianstvo bolo možné upadnutím do otroctva, odchodom do exilu, spáchaním vlastizrady, zapísaním sa do zakladanej latinskej obce, vyhnanstvom a podobne.^{[4]:83an[7]:98an}

Postavenie osoby v rodine záviselo od vzťahu osoby k trom typom moci: otcovskej, manželskej a moci nad inými osobami (tretími osobami, ktoré sa dostali pod moc otca rodiny). Plnohodnotné postavenie mala len osoba sui iuris („svojho práva“), ktorou bol primárne dospelý muž, otec rodiny (pater familias) nepodriadený žiadnej inej moci. V jeho podriadení boli rôzne osoby, medzi nimi najmä syn pod otcovskou mocou (filius familias), manželka (v prípade ak bola podriadená moci manžela, tzv. uxor in manu) či iný občan podriadený moci pater familias (napríklad napríklad cudzí filius familias odovzdaný pod jeho moc z dôvodu potrestania). Spolu so synom podliehali otcovskej moci aj jeho manželka a potomkovia bez ohľadu na ich vek. Tieto osoby mali v majetkovoprávnej rovine postavenie podobné postaveniu otroka (ktorý však nebol subjektom práv, ale predmetom vlastníckeho práva), nemohli najmä pre seba nadobúdať majetky, ale nadobúdali iba pre osobu, ktorej boli podriadení. Istou výnimkou bolo pekúlium (peculium), ktoré bolo spočiatku charakteristické pre vojenské prostredie, kde ho tvoril majetok syna nadobudnutý počas bojov za Rím.^[4]:90an V praxi však mohli tieto osoby samostatne hospodáriť a viesť (síce pod menom pater familias, no „ekonomicky“ vlastné) hospodárstva či obchody. V prípade emancipácie syna alebo prepustenia otroka sa nakoniec takéto pekúlium stávalo jeho majetkom.^[7]:123

V prípade, ak nastal niektorý z prípadov tzv. capitis deminutio, dochádzalo k obmedzeniu právnej osobnosti (subjektivity) rímskeho občana. Príkladom dočasnej kapitisdeminucie bolo napríklad zajatie vojaka nepriateľmi a odvlečenie mimo hranice Ríma. Príkladom relatívne trvalej kapitisdeminucie bolo napríklad odsúdenie rímskeho občana v niektorých trestných konaniach. Stavovské rozdiely medzi patricijmi a plebejcami zohrávali úlohu iba v najstaršom období rímskeho práva. V novšom období však zostávali zachované či vznikali nové spoločenské obmedzenia: senátori sa napríklad nesmeli sobášiť s prepustenkyňami a niektorým obmedzeniam podliehali tzv. vznešené osoby (personae illustratae) ako napríklad úradníci či duchovní. Privilegovanými subjektami boli dlhodobo pre štát dôležití vojaci (napr. v rovine dedičského práva).^[4]:90an

Významný vplyv na postavenie osoby (najmä sui iuris) mali vek a v obmedzenejšej miere aj zdravotný stav.^[4]:100an Z hľadiska osobného práva existovali významné vzťahy medzi prepustencami (bývalí otroci) a ich páni. Prepustenci dlhovali svojim bývalým pánom obsequium – úctu a rešpekt^[9], neraz sa zaväzovali k službám pre bývalého pána a bývalý pán tiež bol jedným z potenciálnych dedičov prepustenca. Naopak bývalí páni spravidla držali nad prepustencami ochrannú ruku a niekedy ich aj vyživovali. Ženy boli najmä v staršom období v slabšom postavení ako muži. Nemohli byť poručníčkami, procesnými zástupcami či slávnostnými svedkyňami, a ani držať otcovskú ani manželskú moc. Naopak až do neskorých čias podliehali aj samostatné ženy (sui iuris) poručníctvu nad ženami (tzv. tutela mulierum).^{[4]:99[7]:105an}

Rímske právo rozpoznávalo dva druhy právnických osôb: korporácie – združenia osôb (universitas personarum) a nadácie – združenia majetku (universitas bonorum). Verejnoprávnymi korporáciami bol štát (resp. štátna pokladnica), obce (municipia) a neskôr cisársky fiscus. Súkromnoprávnymi boli spolky (collegia) a medzi nimi aj kultové spoločenstvá (sodalitates). Mladšou formou právnických osôb boli nadácie pre dobročinné účely (piae causae), ktorými boli napríklad starobince, školy či (neskôr) kláštory.^{[4]:103an[7]:100}

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rímske vecné právo

Rímski právnici nepracovali s pojmom vecné práva, avšak poznali vecne (proti komukoľvek – erga omnes) pôsobiace vecné žaloby, ktorými sa žalobcovia mohli domáhať svojich absolútnych práv k veciam, teda najmä vlastníckeho práva (dominium, proprietas) alebo obmedzeného vecného práva k cudzej veci (napríklad záložného práva či služobnosti). Právo rozpoznávalo viacero druhov vecí, medzi nimi najmä veci, ktoré mohli byť predmetom obchodného styku a vlastníctva a veci vylúčené z obchodného styku a vlastníctva (res extra commercium), ktorými boli veci božského práva (res divini iuris), veci verejné (res publicae), veci spoločné (res communes omnium) a (na rozdiel od otrokov) slobodný človek (liber homo). V raných štádiách vývoja rímskeho práva bolo dôležité rozlišovanie na mancipačné veci (res mancipi) a nemancipačné veci (res nec mancipi). Mancipačné veci (najdôležitejšie statky starorímskej rodiny: otroci, italské pozemky a štvornohé zvieratá mohli byť scudzované (vlastnícke právo k nim prevádzané) iba prostredníctvom formálneho úkonu (mancipácie), ktorá zabezpečovala verejnosť prevodu vlastníckeho práva.^[7]:159an

Inštitútom prevzatým z oblasti obchodu s cudzincami (ius gentium) bola tradícia (traditio ex iusta causa), pri ktorej pre prevod vlastníckeho práva postačovalo jednoduché odovzdanie predmetu alebo jeho náhrada (napríklad symbolické odovzdanie kľúčov či vstup na pozemok; pozri traditio longa manu, traditio brevi manu, contitutum possessorium). Základným princípom pri prevode práv bola zásada nemo plus iuris (Ulp. D. 50,17,54), v zmysle ktorej mohla osoba previesť iba toľko práv, koľko sama mala. Rímske právo tak neuznávalo dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. Tento nedostatok pomáhal prekonať inštitút vydržania (usucapio).^[7]:159an

Z hľadiska originárneho (pôvodného) nadobudnutia vlastníckeho práva rozlišovalo okrem vydržania rímske právo aj: okupáciu (ocupatio), spojenie veci (accessio), splynutie veci (confusio), zmiešanie veci (commixtio), spracovanie (specificatio) a nadobudnutie plodov (fructus).^[7]:190 Základnou zásadou rímskeho pozemkového práva bola zásada superficies solo cedit, podľa ktorej čokoľvek postavené alebo zasadené (alebo inak spojené) s povrchom pozemku sa stávalo súčasťou pozemku a vlastníctvom vlastníka pozemku.^[7]:197 Táto zásada platí v podstate v celej Európe s výnimkou Slovenska, kde bola zrušená v čase socialistickej kolektivizácie. Podobná zásada platí aj pre pripojenie časti k veci (accessio cedit rei principali).

Klasické rímske právo poznalo viac druhov vlastníckeho práva: právo podľa civilného práva (kviritské vlastníctvo) a vlastníctvo podľa prétorského práva (bonitárne vlastníctvo – tento pojem je stredoveký). Bonitárne vlastníctvo typicky vznikalo ako následok nedodržania formalizmu civilného práva, teda napríklad v prípade ak bola mancipačná vec odovzdaná jednoduchým odovzdaním (tradíciou) a nie mancipáciou. Po rozvinutí prétorského práva bolo pre osobu výhodnejšie byť bonitárnym vlastníkom, pretože ho prétor ochránil pred žalobou o vrátenie veci podľa civilného práva (rei vindicatio) a zároveň mu priznával publiciánsku žalobu (actio Publiciana), ktorou mohol vec požadovať.^[7]:159an

Vlastnícke právo sa odlišovalo od držby ako faktickej moci nad vecou, ktorá bola v niektorých prípadoch chránená interdiktmi. Nerušená držba tak v niektorých prípadoch mohla byť ochránená aj pred vlastníkom veci. Rímski právnici rozlišovali viacero druhov držby podľa dobromyseľnosti, vadnosti a oprávnenosti. Len civilná držba (držba na základe právom uznaného dôvodu), ktorá bola zároveň dobromyseľnou mohla viesť k vydržaniu vlastníckeho práva k veci (usucapio).^[7]:164an

Medzi obmedzené „vecné práva“ k cudzím veciam patrili najmä záložné práva (ručný záloh pignus alebo z gréckeho prostredia prevzatá hypotéka, ktorá nevyžadovala odovzdanie založenej veci). Osobitnú kategóriu vecných práv k cudzej veci tvorili služobnosti, ktoré sa členili na pozemkové (servitutes praediales) a osobné (servitutes personales). Oprávnenie k pozemkovej služobnosti voči tzv. slúžiacemu pozemku vyplývalo z vlastníctva panujúceho pozemku. Medzi pozemkové služobnosti patrili cestné práva (prechodu, prejazdu a hnania dobytka), vodné práva (čerpanie vody a vedenie vody právo pastvy, právo mať chatu či rôzne ťažobné práva (ťažiť piesok, kameň, drevo). Tieto všetky sa nazývali aj služobnosťami poľnými (vidieckymi). Pozemkovými služobnosťami však boli aj služobnosti mestské (domové), ako napríklad zákaz stavby nad určitú výšku, právo odkvapu či zákaz imisií.^[7]:220an Medzi osobné služobnosti patrili ususfructus (požívacie právo), usus (užívacie právo), habitatio (právo bývania v cudzom dome) a operae servorum vel animalium (právo využívať cudzích otrokov a zvieratá).^[7]:222an

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rímske záväzkové právo

Záväzkové právo prešlo v období rímskeho práva značným vývojom od raných predstáv zodpovednosti za zavinenie, ktorá bola založená na princípe pomsty, a neskôr talionovom princípe („oko za oko“) až po zbavenie sa zodpovednosti (liberatio a solutio). Prechodným inštitútom k moderným zmluvným typom bolo nexum, akási forma pôžičky pri ktorej dlžník pôvodne ručil vlastnou osobou (nexálne rušenie) v dôsledku čoho mu hrozilo zotročenie. Vývoj záväzkového práva bol charakteristický postupným uvoľnovaním prísnosti a formalizmu, až sa nakoniec oblasť stala spoľahlivým základom moderných zmluvných typov, akými sú kúpna zmluva, zmluva o dielo, nájomná zmluva, príkazná zmluva či spoločenská zmluva. Oblasť záväzkového práva je veľmi široká. Klasickí rímski právnici rozlišovali dve hlavné kategórie záväzkov podľa toho, či vznikli z deliktu (protiprávneho konania) alebo zo zmluvy (kontraktu). Týmto dvom základným druhom boli podobné kvázidelikty (bezdôvodné obohatenie) a kvázikontrakty (konanie bez príkazu – negotiorum gestio). Významné bolo rozlišovanie zmlúv na reálne a konsenzuálne podľa toho, či bolo pre uzavretie kontraktu potrebné prevedenie vlastníctva k určitej veci (datio), ako tomu bolo napríklad pri pôžičke (mutuum). Civilné rímske právo poznalo štyri delikty: krádež (furtum), násilnú lúpež (rapina), poškodenie majetku a urážku (iniuria, verbálne alebo fyzické napadnutie). Krádež bola riešená aj súkromnoprávne: odčerpaním protiprávne nadobudnutého majetku a zaplatením pokuty. Škodu na majetku upravoval zákon Lex Aquilia, ktorý položil základy moderných právnych teórií kauzality.^[12] Oblasť záväzkov čiastočne ovplyvnila aj grécka prax (napr. Lex Rhodia de iactu).^[7]:374

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rímske dedičské právo

Dedičské právo bolo jednou z najkomplexnejších a najzložitejších oblastí rímskeho práva. Mohol za to zložitý a rozsiahly vývoj dedičských inštitútov i dualizmus civilného dedičského práva a prétorského dedičského práva (ktoré bolo založené na udelení držby pozostalostných vecí – bonorum possessio). Rímske právo poznalo dva dôvody, pre ktoré mohol byť niekto povolaný k dedeniu (tzv. delačné dôvody): dediť bolo možné buď zo zákona alebo z testamentu, pričom až na výnimočné situácie (porušenie povinného podielu neopomenuteľného dediča) nikdy nie z oboch titulov naraz. V prípade testátneho dedenia bolo potrebné prijatie dedičstva (neformálna adícia, prípadne cretio), v dôsledku čoho rímske právo poznalo inštitút ležiacej pozostalosti (hereditas iacens). Kto sa raz stal dedičom – t. j. podľa situácie nastala adícia alebo delácia spojená s prechodom majetku – nemohol túto pozíciu stratiť (zásada semel heres, semper heres). Dedič (heres) bol v rímskom práve univerzálnym nástupcom zosnulého (Gai. D. 50,16,24): vstupoval do všetkých jeho práv a povinnosti, pokiaľ boli prenosné. Až do Justiniánových čias sa tomuto následku dalo vyhnúť iba neprijatím dedičstva, hoci nutní dedičia (heredes necessarii) dedičstvo odmietnuť nemohli. Justinián I. zaviedol tiež tzv. beneficium inventarii, podľa ktorého dedič v prípade inventarizácie zdedeného majetku zodpovedal iba do výšky zdedeného majetku.^[7]:139an

Pri intestátnom (zákonnom) dedení boli v raných dobách ako prví oprávnení vlastní dedičia zosnulého (sui heredes): teda tí, ktorí boli v jeho moci (potestas alebo manus), v čase keď zomrel a ktorí boli od tejto moci po jeho smrti oslobodení. Ak títo dedičia nededili, dedili najbližší agnáti (vzťahy v mužskej línii pôvodu), a ak nebolo agnátov, dedili iní členovia rodu (gentiles). Neskoršie reformy postavili emancipované deti (deti oslobodené od potestas zosnulého) na rovnakú úroveň s deťmi pod potestas a postupne poskytli pozostalému manželskému partnerovi (v manželstve bez manus) väčšie dedičské práva. Za Justiniánových čias sa nakoniec začalo preferovať dedenie v rámci pokrvného príbuzenstva (kognáti).^[7]:139an

Rímske právo poznalo v priebehu svojho vývoja značné množstvo druhov závetov (G. 2,101an) : kalátny testament, testamentum in procintu (v šíku), testamentum per aes et libram, civilný testament, prétorský testament, vojenský testament či rôzne iné nepravidelné testamenty. Sloboda testovania nebola neobmedzená: dedičské právo nadväzovalo na osobný status a rímske občianstvo, pričom poručiteľ bol povinný zanechať určitú časť svojho majetku svojim deťom a v niektorých prípadoch potomkom a bratom a sestrám (falcidiánská kvarta). Po ustanovení univerzálneho sukcesora (dediča) mohol poručiteľ ustanoviť singulárnych sukcesorov: odkazovníkov (legatarii), ktorým odkázal konkrétnu veci či právo. V prípade, ak sa designovaná osoba stala dedičom (prijala dedičstvo), získali čakateľské právo k odkázanému majetku (cies cedens). Dies veniens (okamih, v ktorom odkazovník nadobudol samotný odkaz) nastal v bežnom prípade prijatím dedičstva dedičom, inokedy (neskôr) nastával v okamihu splnenia odkladacej podmienky po prijatí dedičstva dedičom (spolu s dies cedens). Podobne ako pri testamentoch, aj pri odkazoch rozlišovalo rímske právo viacero druhov: vindikaný odkaz, damnačný odkaz, legatum sinendi modo, legatum per praeceptionem (G. 2,192). Odkazom podobným inštitútom bol fideikomis (fideicommissum), ktorým sa poručiteľ obracal na osobu, ktorá nejakým spôsobom profitovala z jeho pozostalosti, aby poskytla nejakú výhodu tretej osobe. Fideikomis tak pomáhal prekonávať formalizmy rímskeho dedičského práva (napr. dedičskú nespôsobilosť) a ktorý sa ako právne záväzný vyvíjal od čias cisárstva. Rímske právo poznalo tiež darovanie pre prípad smrti (donatio mortis causa).^[7]:139an

Medzi inštitúty rímskeho dedičského práva patrili vydedenie, kolácia (započítanie), dedičská substitúcia (najmä substitutio vulgaris; okrem toho substitúcia singulárneho sukcesora), podmienky (condiciones, napr. cautio Muciana) a príkazy (modi). Medzi procesné prostriedky v oblasti dedičského práva patrili hereditatis petitio, querela inofficiosi testamenti a interdictum Quorum bonorum.^[7]:139an

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rímsky civilný proces

V rámci rímskeho civilného procesu sa rozlišujú tri vývojové fázy: legisakčný proces, formulový proces a mimoriadný (kogničný) proces.^[4]:127an

Legisakčný proces bol charakteristický prísnym formalizmom a nezmeniteľnými formulami legisakčných žalôb. Zámena čo i len jedného slova (napríklad synonymom) znamenala stratu sporu, a to i napriek jeho odôvodnenosti. Legisakčnými žalobami boli (G. 4,12): legis actio per sacramentum, legis actio per iudicis arbitrive postulationem, legis actio per condictionem, legis actio per manus indicionem a legis actio per pignoris capionem. Konanie malo dve fázy: in iure (pred magistrátom) a apud iudicem (pred sudcom). V prvej fáze sa strany dostavili k úradníkovi, ktorý zistil stav veci, a v prípade, ak žalovaný odmietal žalobcov nárok, uskutočnilo sa vo fáze apud iudicem dokazovanie a rozhodnutie sudcu.^[4]:127an

Vyspelejší formulový proces sa vyvinul na základe impéria (zvrchovanej moci) magistrátov, a najmä z činnosti cudzineckého prétora. Pôvodne existoval povedľa legisakcií, až ich nakoniec úplne nahradil v 2. storočí pred Kr. Prostredníctvom ediktov tak boli zavedené nové žalobné formuly, ktoré boli navyše neskôr v zmysle spravodlivosti a slušnosti (aequitas) rozvíjané prostredníctvom námietok (exceptiones) či pred žalobu doplnených slov (actiones in factum / actiones praescripti verbi), takže dokázalo obsiahnuť širokú množinu prípadov. Konanie malo dve časti: in iure (pred magistrátom) a apud iudicem (pred sudcom), pričom najprv, ak sa stotožnil s návrhom, udelil prétor žalobcovi žalobnú formulu (štádium in iure) a následne sa vec na základe udelenej formule dokazovala pred sudcom z radov rímskych občanov (štádium in iudicio).^{[4]:127an[7]:443} Ako príklad žalobnej formule možno uviesť formulu reivindikačnej žaloby (žaloby o vydanie veci vlastníkovi podľa civilného práva: „Titius nech je sudcom. Ak sa preukáže, že vec (jej presné určenie), o ktorú je spor, je kviritským vlastníctvom Aula Ageria (označenie žalobcu vo formulách), a ak nebude vrátená, akú bude mať cenu, na toľko peňazí, sudca, odsúď Numeria Negidia (označenie žalovaného vo formulách) v prospech Aula Ageria. Ak sa to nepreukáže, osloboď ho.“ Žalobca musel teda v danom prípade preukázať, že je civilným vlastníkom veci. Ak vlastníctvo veci preukázal, mal žalovaný stále možnosť vec žalobcovi dobrovoľne vrátiť a byť oslobodený spod žalovy (arbitrárna klauzula). Ak tak neurobil, bol zaviazaný nie k osovzdaniu požadovanej veci, ale k zaplateniu prísažného ocenenia, spravidla navýšeného až do dvojnásobku. Rímske právo sa totiž pôvodne riadilo zásadou peňažnej kondemnácie.^{[7]:209, 283}

Mimoriadny (extraordinárny, kogničný) proces riadil ako sudca priamo prétor alebo neskôr cisársky úradník, a hoci proces vznikol už v časoch neskorej republiky, jeho význam stúpol v poklasickom (cisárskom) období.^[4]:127an Stratil sa z neho laický prvok. Kým vedenie formulového procesu bolo založené na akejsi dohode o spore (litiscontestatio), ktorá nasledovala po podaní žaloby, mimoriadny proces bol jednostrannejší.^[7]:443

Rímske žaloby (celkovo v rámci vyššie spomenutých období) možno členiť početnými spôsobmi. Jedným z najdôležitejších je členenie na žaloby in personam (ktoré slúžili na ochranu relatívnych práv a boli uplatniteľné voči konkrétnej osobe, typicky voči zmluvnej strane) a žaloby in rem (ktoré slúžili na ochranu absolútnych subjektívnych práv a boli uplatniteľné proti komukoľvek, napríklad voči komukoľvek, kto držoval vec druhého). Žaloby acriones stricti iuris (napríklad žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia – condictio) bolo možné odvrátiť iba predpokladanými námietkami, pri žalobách actiones bonae fidei mohol sudca v zmysle dobrých mravov (aequitas) prihliadnuť na akékoľvek vedľajšie dohody strán či relevantné skutočnosti.^[7]:445an

Bližšie informácie v hlavnom článku: Recepcia rímskeho práva

Bližšie informácie v článkoch: Glosátori a Komentárori

Znovuobjavenie Digesta Iustiniani okolo polovice 11. storočia a spôsob myslenia v stredovekej scholastike, vytvorili základy nového vedeckého prístupu k právu. Škola glosátorov, ktorú založil Irnerius (asi 1060 – 1140) v Bologni a v ktorej pokračovali tzv. štyria doktori – quattuor doctores: Martinus († asi 1166), Bulgarus († 1167), Hugo (†1166 – 1171) a Jacobus († 1178), vysvetľovala text Corpus iuris civilis poznámkami na okrajoch (okrajové glosy) alebo medzi riadky (interlineárne glosy). Glosami glosátori vysvetľovali pojmy a analyzovali, vysvetľovali a porovnávali rozhodnutia.^[2]:26 Rozpory riešili glosátori diferenciáciou (distinctio), rozšírením alebo obmedzením rozsahu aplikácie. Vedeckými metódami, najmä abstrakciou, vytvorili glosátori z kazuistických prípadov rímskeho práva všeobecné právne princípy, ktoré výrazne ovplyvnili moderné právo. Z neskorších glosátorov vynikali Rogerius († 1162), Placentinus († 1192), Bassianus († 1197) a predovšetkým Azo († 1220). V 13. storočí zhrnul tieto komentáre do Glossa ordinaria právnik Accursius (asi 1182 – 1260).^{[13]:13[2]:26} V praxi sa najmá v Nemecku presadila zásada „quidquid non agnoscit glossa, non agnoscit curia“ („čo nepozná glosa, nepozná ani súd“).^[13]:13

V 13. až 14. storočí sa začal v Taliansku (Bologna) a neskôr aj vo Francúzsku (Montpellier a Orléans) rozvíjať nový prúd recepcie rímskeho práva: komentátorská škola. Komentárori písali rozsiahlejšie práce ku Corpus iuris civilis, respektíve k jeho jednotlivým častiam. Osobitne významnými komentátormi boli Bartolus de Saxoferrato (1314 – 1357) a Baldus de Ubaldis (1327 – 1400), ďalšími predstaviteľmi boli Cino da Pistoia (1270 – 1336), Paulus de Castro (okolo 1360 – 1441) či Johannes de Imola (okolo 1370 – 1436). Zásluhou glosátorov a komentátorov sa sformovala novodobá právna veda založená na abstraktných a systematicky tvorených pojmoch (právnická terminológia), boli položené základy medzinárodného súkromného práva. V dielach komentátorov zároveň badať uplatňovanie rímskeho práva dobovým spôsobom. Nové právne inštitúty, aj keď nemali oporu v starovekom rímskom práve, boli vysvetlené textami z Corpus iuris civilis alebo z glosy. Rozvinulo sa tak európske ius commune, všeobecné učené právo, ktoré vzniklo zlúčením princípov rímskeho a kánonického práva v Taliansku. Študenti z univerzít v severnom Taliansku následne po zisku titulu doctor utriusque iuris (doktor oboch zákonov) prinášali ius commune aj do Svätej ríše rímskej, Francúzska či (v obmedzenejšom rozsahu) do Strednej Európy.^[14][2]:27

Bližšie informácie v článkoch: právny humanizmus a Mos galicus

Rozvoj humanizmu sa dotkol aj štúdií rímskeho práva – vznikla humanistická alebo elegantná jurisprudencia. Jej priekopníkmi boli predovšetkým Andreas Alciatus (1492 – 1550) v Itálii, Ulrich Zasius (1461 – 1535), a Gregor Haloander (1501 – 1531) v Nemecku a Jacobus Cuiacius (1522 – 1590), Hugo Donellus (1527 – 1591) vo Francúzsku. Práve vo Francúzsku (na univerzite v Bourges) dosiahla humanistická jurisprudencia najväčší rozkvet (mos gallicus). Popredným humanistom bol aj Antonius Faber (1557 – 1624), ktorý ako prvý rozvinul kritiku justiniánskych interpolácií či Dionysius Gothofredus (1549 – 1622), prvý vydavateľ Corpus iuris civilis (Ženeva, 1583), a jeho syn Jacobus Gothofredus (1587 – 1652), ktorý vydal Codex Theodosianus. Váčšina francúzskych humanistov patrila k reformovanej cirkvi a pre prenasledovanie hugenotov musela v roku 1572 krajinu opistiť. Azyl našli hugenotskí emigranti v Holandsku, kde vytvorili nové centrum humanistickej právnej vedy. S holandskou školou sa v 16. a 17. storočí humanistická jurisprudencia spájala s praktickými potrebami. Je predstaviteľmi boli napríklad Johanis Voet (1647 – 1714) či Cornelis van Bynkershoek (1673 – 1743). Z holandského prostredia pochádzal tiež jeden zo zakladateľov novovekej prirodzenoprávnej vedy, Hugo Grotius (1583 – 1645).^{[13]:13 – 15}

Bližšie informácie v článkoch: Prirodzenoprávna škola a Usus modernus pandectarum

Ius commune vstúpilo do platnosti vďaka svojej intelektuálnej autorite a písomnej forme prostredníctvom súdneho zvyku a zvyku (usu receptum). Táto recepcia priniesla do Nemecka nielen samotné rímske právo, ktoré sa ďalej rozvíjalo na talianskych univerzitách, ale aj judikatúru ius commune, dogmatiku glosátorov a komentátorov, ktorých spôsob myslenia sa uplatnil aj v miestnych partikulárnych zákonoch. Výsledkom bolo splynutie rímskeho práva, kánonického práva a prvkov partikulárneho práva spojené s ich neustálym ďalším vývojom. Hoci v tejto ére staršieho obyčajového práva (16. – 18. storočie) nebolo možné prekonať fragmentáciu nemeckého práva, vtedajšia prax rímskeho práva (usus modernus pandectarum) viedla k vedecky podloženým právnym systémom, ktoré boli riadené univerzitným systémom vzdelávania súkromného práva. Záujmom tohto obdobia nebolo historické rímske právo, ale tie jeho normy, ktoré boli považované za platné pre ich prirodzenosť a racionalitu. Na tomto základe mohli koncom 18. a začiatkom 19. storočia vzniknúť veľké kodifikácie založené na racionálnej teórii prirodzeného práva v Prusku (ALR, 1794), Francúzsku (Code civil, 1804) a Rakúsku (ABGB, 1812). Obyčajovým učeným právom bol ovplyvnený aj návrh kodifikácie súkromného práva v Rakúsku, Codex Theresianus (1766). Kým v Rakúsku prestalo platiť obyčajové právo v roku 1812, v Nemecku zostalo v platnosti až do roku 1900.^{[2]:27an[13]:15}

Bližšie informácie v článkoch: historickoprávna škola a Pandektistika

Ako humanistický protipól ku škole prirodzeného práva založil Friedrich Carl von Savigny (1779 – 1861) na začiatku 19. storočia historickú školu práva s cieľom návrat k rímskemu právu v Corpus iuris civilis. Savignyho nástupcom bol Gregor Friedrich Puchta (1789 – 1846). Historizujúci prúd bol spojený s vedeckým pozitivizmom, ktorý sa snažil logicky budovať a systematicky budovať právo (pandektizmus), čo trvalo ovplyvnilo aj formovanie (nemeckej) právnickej terminológie. Podľa pandektistov sa mal na základe Corpus iuris civilis vytvoriť jednotný systém súkromného práva. Pandektný systém súkromného práva tak rozlišoval všeobecnú časť, záväzkové právo, vecné právo, rodinné právo a dedičské právo. Panektistika tiež pokračovala vo formovaní všeobecných právnych zásad a pojmov. Pandektistika bola bohatá na ucelené a systematické súhrnné prezentáciie rímsko-právnej látky: v učebniciach zvaných Pandekty – nem. Pandekten (naposledy od Bernharda Windscheida; 1817 – 1892). Významný vplyv malo pandektistické učenie v nemeckom občianskom zákonníku BGB z roku 1900.^{[2]:27an[13]:15}

Od začiatku 20. storočia začal priamy vplyv rímskeho práva upadať, nakoľko ius commune a uplatňovanie rímskeho práva podľa národného úzu nahradili národné občianske zákonníky. Právna romanistika sa tak vymanila z prostredia požadujúceho hľadanie riešení praktických riešení, stala sa historickoprávnou disciplínou a vyvinulo sa v nej viacero vedeckých prístupov, ktoré v určitej miere pretrvávajú dodnes: interpolačná škola (založená na hľadaní interpolácií v Justiniánskych Digestach), rímsko-grécka škola založená na rozšírení právnej romanistiky o pomocné historické vedy, najmä papyrológiu a grécistiku, škola antických právnych dejín a moderná kritická škola, ktorá dnes prevláda. V bývalom Východnom bloku sa kreovala škola socialistickej právnej romanistiky.^[7]:74an Napriek uvedenému zostáva rímske právo významné pre výskum európskeho súkromného práva, nakoľko občianske zákonníky často priamo obsahujú abstrahované normy rímskeho práva. Vďaka vplyvu európskych zákonníkov sa navyše vplyv rímskeho práva rozšíril aj do iných krajín, ktoré prevzali niektoré ustanovenia európskych kodifikácií (Japonsko, Turecko, Južná Afrika a pod.).^[7]:93

Na rozdiel od románskych a germánskych krajín, v Strednej Európe recepcia rímskeho práva vo vlastnom význame slova neprebehla. Možno sa však stretnúť s pozvoľným prenikaním rímsko-právnych inštitútov, argumentácie či právnickej terminológie do lokálnej latinčiny a miestnych jazykov. Tento proces prebiehal osobitne v mestskom prostredí a na cirkevných súdoch. O čosi pozitívnejšie prostredie pre preberanie rímskeho práva existovalo v českých krajinách, ktoré boli súčasťou Svätej ríše rímskej, hoci i v Českom kráľovstve badať odpor miestnej šľachty proti právu oslabujúcemu jej postavenie. Výučba práva na miestnych univerzitách (Karlova univerzita) sa síce zameriavala na kánonické právo, no istú znalosť rímsko-právnych základov od absolventov možno očakávať, keďže oba systémy boli v stredoveku prepojené (Ecclesia vivit lege Romana). Vplyv bolo badať najmä v dedičskom, prípadne záväzkovom práve.^[15] Vplyv rímskeho práva v Uhorsku (kde platilo najmä obyčajové právo), bol najmä terminologický (latinčina). Dôvodom bol podobne ako v Čechách najmä odpor šľachty, ktorá mala silné postavenie. Presadiť rímske právo sa nepodarilo ani inak pomerne vplyvnému Matejovi Korvínovi. Istý (často tiež skôr nepriamy) vplyv možno badať v mestskom prostredí, kde sa zachovalo aj niekoľko rukopisov jednotlivých častí Corpus iuris civilis (Bratislava, Bardejov, Prešov a ďalšie).^[7]:92 Napriek uvedenému pôsobilo v Strednej Európe niekoľko právnikov zaoberajúcich sa aj rímskym právom: v Čechách Kryštof Kyblín (17. storočie) a František Josef Gross (1724 – 1796), na Slovensku Ján Jozef Rendek z Rovného (1. pol. 18. storočia). Silná romanistická škola vznikla ako následok germanizačného tlaku a repolonizačného ohlasu v 18. a 19. storočí v Poľsku. Patrili do nej Jan Wincenty Bandtkie (1783 – 1846), Wacław Aleksander Maciejowski (1792 – 1883), Józafat Zielonacki (1818 – 1884), Fryderyk Zoll starší (1834 – 1917), Leonard Piętak (1841 – 1909), Ferdynand Zródlowski (1843 – 1894), Ignacy Koschembahr-Łyskowski (1864 – 1945), Leon Piniński (1857 – 1938), Marceli Chlamtacz (1865 – 1948) či Stanisław Wróblewski (1868 – 1938).^[13]:16

• BARTOŠEK, Milan. Encyklopedie římského práva. Praha : Panorama, 1981. 512 s.
• REBRO, Karol. Latinské právnické výrazy a výroky. 2. vyd. Praha : Wolters Kluwer, 2012. 440 s. ISBN 978-80-7357-916-6.

• BARTOŠEK, Milan. Dějiny římského práva:ve třech fázích jeho vývoje. 2. přepracované vydání Praha : Academia, 1995. 280 s. ISBN 80-200-0545-5.
• BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. Bratislava : Vydavateľstvo Manz, Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997. 483 s. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5.
• BOHÁČEK, Miroslav. Nástin přednášek o soukromém právu římském. Sv. I. Úvod, práva věcná. Praha : nákladem vlastním, 1945. 164 s.
• BONFANTE, Pietro. Instituce římského práva. 9. vyd. Brno : ČS. A. S. Právnik, 1932. 745 s.
• GREGOR, Martin. Základy rímskeho práva: Historický úvod, pramene a subjekty. Praha : Leges, 2022. 262 s. ISBN 978-80-7502-598-2.
• HAUSMANINGER, Herbert; BLAHO, Peter; KLEŇOVÁ, Veronika. Praktické prípady z rímskeho práva. 5. rozšírené vydanie Plzeň : Aleš Čeněk, 2021. 338 s. ISBN 978-80-7380-827-3.
• HEYROVSKÝ, Leopold. Dějiny a systém soukromého práva římského. 7. vydaní (upr. Otakar Sommer a Jan Vážný). Bratislava : Právnická fakulta University Komenského, 1929. 646 s.
• KINCL, Jaromír; URFUS, Valentin; SKŘEJPEK, Michal. Římské právo. Praha : C. H. Beck, 1995. 408 s. ISBN 80-7179-031-1.
• KLEŇOVÁ, Veronika. Praktikum z rímskeho práva. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016. 191 s. ISBN 978-80-8168-546-0, 978-80-8168-547-7.
• REBRO, Karol; BLAHO, Peter. Rímske právo. 4., doplnené a rozšírené vydanie. Plzeň : Aleš Čeněk, 2019. 416 s. ISBN 978-80-7380-782-5.
• SOMMER, Otakar. Prameny soukromého práva římského. 2. vyd. Praha : Melantrich, 1932. 189 s. (reprint 1945)
• SOMMER, Otakar. Učebnice soukromého práva římského. Sv. I. a II. Praha : O. Sommer, 1933 – 1935. (reprint Praha : Wolters Kluwer ČR, 2011, 978-80-7357-616-5, 576 s.)
• VANČURA, Josef. Úvod do studia soukromého práva římského. Díl 1 a 2. Praha : nákladem vlastním, 1923. 569 [256 + 313] s.
• VÁŽNÝ, Jan. Římské právo obligační. Část I. – II. Bratislava : Univerzita Komenského, 1924 – 1927. S. 140 + 96.
• VIETOR, Martin. Inštitúcie rímskeho práva. Bratislava : SU v nakl. SPN, 1953. 117 s.

• DOSTALÍK, Petr. Texty ke studiu římského práva soukromého. 4. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2023. 278 s. ISBN 978-80-7380-929-4.
• KINCL, Jaromír (prekl.). Gaius: Učebnice práva ve čtyřech knihách. Plzeň : Aleš Čeněk, 2007. 326 s. ISBN 978-80-7380-054-3.
• SKŘEJPEK, Michal (zost.). Prameny římského práva – Fontes iuris romani. Vyd. 2. Praha : LexisNexis, 2004. 375 s. ISBN 80-86199-89-4. (Vyd. 1. pod názvom Prameny římského práva – Fontes iuris romani, 2001)
  • pre justiniánske pramene pozri kapitolu Edície a vydania In: Corpus iuris civilis

• APATHY, Peter; KLINGENBERG, Georg; PENNITZ, Martin. Einführung in das römische Recht. 7., verbesserte und ergänzte Auflage. Wien : Böhlau Verlag, 2022. 320 s. ISBN 978-3-205-21610-0.
• BABUSIAUX, Ulrike, et al. (Hrsg.) Handbuch des Römischen Privatrechts. Bd. I – III. Tübingen : Mohr Siebeck, 2023. 3673 s. ISBN 978-3-16-152359-5, 978-3-16-160139-2.
• DU PLESSIS, Paul J; BORKOWSKI, Andrew. Borkowski’s Textbook on Roman Law. 6th Ed. Oxford : Oxford University Press, 2020. 422 s. ISBN 978-0-19-884801-1.
• HONSELL, Heinrich; FARGNOLI, Iole. Römisches Recht. 9. Auflage. Bern : Stämpfli Verlag, 2021. 294 s. ISBN 978-3-7272-1664-0.
• KASER, Max; KNÜTEL, Rolf; LOHSSE, Sebastian. Römisches Privatrecht. 22., überarbeitete und erweiterte Auflage. München : C. H. Beck, 2021. 532 s. ISBN 978-3-406-74412-9.
  • ďalšiu zahraničnú literatúru pozri na nemeckej mutácii Wikipédie de:Römisches Recht

Rozsiahlu bibliografiu uvádza: HAUSMANINGER, Herbert; BLAHO, Peter; KLEŇOVÁ, Veronika. Praktické prípady z rímskeho práva. 5. rozšírené vydanie Plzeň : Aleš Čeněk, 2021. ISBN 978-80-7380-827-3. S. 297 – 328.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rímske právo