Digesta Iustiniani

Litera Florentina zobrazujúca D. 23,1,1 – 16 (Digesta Iustiniani, fragment De sponsalibus z dvadsiatej tretej knihy a prvého titulu, s prvými šestnástimi paragrafmi od právnikov Florentina, Ulpiana, Pomponia, Paula, Gaia, Iuliana a Modestina); dnes Biblioteca Medicea Laurenziana, Florencia

Digesta Iustiniani (iné názvy: Justiniánske Digesta[1], Pandekty[2], Digesty[3], Pandectae[2]) sú najrozsiahlejšou časťou justiniánskej kodifikácie rímskeho práva, neskôr súhrnne nazvanej Corpus iuris civilis. Predstavujú najvýznamnejší prameň rímskeho práva. Ide o kompiláciu úryvkov (fragmentov) z diel prevažne klasických rímskych právnikov[2] (výnimkou je napríklad poklasický právnik Hermogenianus).

Vznik

Na tvorbe Digesta sa podieľala sedemnásťčlenná komisia zriadená na pokyn byzantského (východorímskeho) cisára Justiniána I. Veľkého, ktorej činnosť sa začala 15. decembra 530 (konštitúcia Deo auctore). Dielo bolo promulgované 16. decembra 533 konštitúciou Tanta (gr. Dédoken) a nadobudlo účinnosť 30. decembra 533. Komisia preštudovala okolo 1 625 kníh s viac ako troma miliónmi riadkov, pričom mala právo prevzaté texty pozmeňovať (tzv. interpolovať), aby zodpovedali novým hospodárskym a sociálnym pomerom justiniánskej éry.[2]

Členenie

Digesta sa členia 50 kníh, ktoré sa ďalej (okrem kníh 30 až 32) členia na tituly s osobitnými rubrikami charakterizujúcimi ich predmet (432 titulov). Tituly sa ďalej členia na fragmenty z diel právnikov, pričom Justinián dbal na to, aby komisia vždy uviedla autora a názov diela, z ktorého fragment pochádza (9 142 fragmentov). Väčšie fragmenty pozostávajú z paragrafov.[2]

Rukopisy

Najhodnotnejším rukopisom je littera Florentina. Od 12. storočia sa nachádzala v Pise. V roku 1406 Pisu obsadili Florenťania a rukopis odniesli ako vzácnu korisť do Florencie. Vo Florencii sa najprv uschovával v Palazzo Vecchio, v roku 1786 bol prenesený do Biblioteca Medicea Laurenziana.[2] Okrem Florentiny existuje viacero vulgátnych opisov.

Ukážka

„ D. 2,14,49 (Ulpianus libro trigensimo sexto ad Sabinum)

Si quis crediderit pecuniam et pactus sit ut, quatenus facere possit debitor, eatenus agat: an pac tum valeat? et magis est hoc pactum valere. nec enim improbum est, si quis hactenus desideret conveniri, qu atenus facultates patiuntur.

D. 2,14,49 (Ulpianus v 36. knihe K Sabinovi)
Ak niekto požičal peniaze a dohodol, že len toľko bude žalovať, koľko môže dlžník plniť: je dohoda platná? A je lepšie (povedať), že táto dohoda platí. Nie je totiž nečestné ak si niekto želá len toľko nárokovať pokiaľ to majetok dlžníka dovoľuje.

D. 2,14,50 (Idem libro quadragensimo secundo ad Sabinum)
Non impossibile puto in contractibus depositi, commodati et locati et ceteris similibus hoc pactum: “ne facias furem vel fugitivum servum meum”, hoc est: ne sollicites utfurfiat, ut fugitivus fiat: ne ita neglegas servum, ut fur efficiatur. sicut enim servi corrupti actio locum habet, ita potest etiam haec pactio locum habere, quae ad non corrumpendos servos pertinet.

D. 2,14,50 (Ten istý v 42. knihe K Sabinovi)
Nepokladám za nemožnú takúto dohodu v zmluvách o úschove, o pôžičke o nájme veci, o pracovnej zmluve, o zmluve o diele a v ostatných podobných zmluvách: „nerob z môjho otroka zlodeja alebo utečenca“, to znamená, nepovzbudzuj môjho otroka aby sa stal zlodejom alebo utečencom, ani nezanedbávaj otroka tak, aby sa stal zlodejom. Tak ako totiž existuje žaloba o pokazení otroka, tak môže existovať aj dohoda, ktorá sa týka nepokazenia otrokov

“
– Corpus Iuris Civilis, Digesta; Tomus I. [D. libri 1 – 23, výber]. Preklad BLAHO, Peter, VAŇKOVÁ, Jarmila. Bratislava : Eurokódex. ISBN 978-80-89363-07-0. S. 122 – 123.

Edície a preklady

V rámci súčasnej právnej romanistiky sa pri práci s pôvodným znením vychádza spravidla z:

Staršie vydania alebo manuskripty sa používajú napríklad v prípade štúdie glos a historickej právnej vedy.

Najvýznamnejšie sú nemecké preklady (starší Das Corpus Juris Civilis od Karla Eduarda von Otta et al., novší neúplný Corpus iuris civilis I – VI od Okka Behrendsa et al.) a taliansky preklad. Terminologicky menej presné sú anglické preklady. Existujú tiež rozsiahly ruský preklad, francúzsky a španielsky preklad.

Do slovenčiny bola Petrom Blahom a Jarmilou Vaňkovou preložená časť Digesta Iustiniani. Latinský text vychádzal z Krügerovho a Mommsenovho vydania (ed. stereotypa quarta decima, 1922). Preklad pôvodne vychádzal v rámci časopisu Justičná revue, neskôr vyšiel knižne. Slovenský preklad bol následne preložený do češtiny. Po smrti Petra Blaha pokračujú (2023) vo vydávaní slovenského prekladu vybraných fragmentov Digest do slovenčiny v časopise Justičná revue Peter Mach a Nicol Sipekiová. V češtine vyšiel ešte jeden zväzok vybraných fragmentov.

Čiastočné preklady vybraných fragmentov sa nachádzajú v rôznych článkoch, monografiách, učebniciach, cvičebniciach, výberoch klasických textov či zborníkoch. Právni romanisti, ktorí ovládajú latinčinu spravidla pracujú s vlastnými prekladmi jednotlivých fragmentov, nakoľko každý preklad je zároveň interpretáciou pôvodného prameňa.[4]:299 – 300

Referencie

  1. ↑ MACH, Peter, et al. Ius romanum schola sapientiae. Trnava : Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2009. ISBN 978-80-8082-335-1. S. 18.
  2. ↑ a b c d e f BLAHO, Peter. Digesta Iustiniani. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 3. Č – Eg. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2003. Dostupné online. ISBN 80-224-0761-5. S. 377.
  3. ↑ JACOŠ, Ján. Cirkevné právo. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Pravoslávna bohoslovecká fakulta, 2006. ISBN 80-8068-499-5. S. 33.
  4. ↑ HAUSMANINGER, Herbert; BLAHO, Peter; KLEŇOVÁ, Veronika. Praktické prípady z rímskeho práva. 5. rozšírené vydanie Plzeň : Aleš Čeněk, 2021. ISBN 978-80-7380-827-3.

Ďalšia literatúra

Externé odkazy