Keď Nemci začali zakladať mestá v severnej Európe už v 10. storočí, často dostali mestské privilégiá, ktoré im poskytli autonómiu od miestnych svetských alebo náboženských vládcov. Medzi takéto privilégiá často patrilo právo na samosprávu, ekonomickú autonómiu, trestné súdy a milície. Mestské zákony boli viac-menej úplne skopírované zo susedných miest, ako sú vestfálske mestá Soest, Dortmund, Minden a Münster. Keď sa Nemci začali usadzovať na východe, kolonisti vytvorili svoje mestské zákony na základe už existujúcich zákonov z 12. storočia miest: Kolín nad Rýnom na západe, Lübeck na severe (Lübecké právo), Magdeburg na východe (Magdeburské právo) a buď Norimberg alebo Viedeň na juhu.
Udelenie nemeckých mestských práv podľa vzoru iného mesta novému mestu považovalo pôvodný model za Rechtsvorort, čiže zhruba zákonného sponzora novozriadeného mesta. Magdeburg sa stal napríklad sponzorom miest využívajúcich magdeburské práva a jeho sudcovia mohli rozhodovať v nejednoznačných právnych veciach v mestách, ktoré tieto práva využívajú. Niektoré mestské práva sa stali známymi pod rôznymi názvami, hoci pôvodne pochádzali z toho istého zdroja. Názov niektorých mestských variantov označuje Rechtsvorort, z ktorého sa preslávili, nie nevyhnutne, že tento špecifický štýl práv pochádza z Rechtsvorort. Ako sa územné hranice v priebehu času menili, zmeny nemeckých mestských práv boli nevyhnutné.
V priebehu 15., 16. a 17. storočia boli mestské zákony na mnohých miestach upravované právnymi odborníkmi o aspekty rímskeho práva. Nakoniec zákony starších miest spolu s miestnou autonómiou a jurisdikciou ustúpili územným vládcom. Reichsdeputationshauptschluss z roku 1803 takmer všetkých 51 ríšskych miest Svätej ríše rímskej sprostredkovali územní vládcovia; zvyšné slobodné ríšske mestáFrankfurt, Brémy, Hamburg a Lübeck sa stali suverénnymi mestskými štátmi. Jedinými pozostatkami stredovekých mestských práv zahrnutých do Bürgerliches Gesetzbuch z 1. januára1900 boli jednotlivé články týkajúce sa rodinného a dedičského práva. Mestá Hamburg, Brémy a Berlín sú v súčasnosti spravované podľa Landesrechte, čiže zákonov spolkových krajínNemecka.
Mnohé mestá, ktorým boli udelené nemecké mestské práva, už nejaký čas existovali, no udelenie mestského práva kodifikovalo právny štatút osídlenia. Mnohé európske osídlenia datujú svoj vznik do prijatia listiny mesta, hoci predtým existovali ako osada.
Nemecké mestské právo bolo často uplatňované počas Ostsiedlungu strednej a východnej Európy nemeckými kolonistami začiatkom 13. storočia. Pretože mnohé oblasti sa považovali za nedostatočne zaľudnené alebo nedostatočne rozvinuté, miestni vládcovia ponúkli roľníkom z nemeckých krajín mestské privilégiá, aby ich primäli k imigrácii na východ. Niektoré mestá, ktoré dostali nemecké mestské právo, boli založené na už existujúcich osadách, zatiaľ čo iné boli postavené nanovo kolonistami. Mnohé mestá vznikli v súvislosti s osídľovaním blízkych vidieckych komunít, no mestské práva miest boli žiarlivo strážené. Nemecké mestské právo sa spočiatku vzťahovalo len na etnických Nemcov, no postupne sa vo väčšine lokalít považovali za občanov všetci obyvatelia miest bez ohľadu na etnický pôvod.
Litoměřické právo a zákonníky vychádzajúce z norimberského, ako staropražské a chebské právo, boli do Čiech zavedené za vlády kráľa Václava I., kým nemeckí kolonisti zaviedli na Morave brnenské právo a olomoucké právo. Juhonemecké právo, vo veľkej miere pochádzajúce z norimberských a viedenských zákonníkov, sa používalo v Bavorsku, Rakúsku a Slovinsku a do Uhorského kráľovstva bolo zavedené počas vlády kráľa Bela IV.
V 15. storočí získalo mnoho miest v Litovskom veľkokniežatstve środské mestské právo, ktoré sa používalo vo veľkej časti Poľska. V 16. storočí Ruské cárstvo udelilo alebo opätovne potvrdilo magdeburgské práva na rôzne mestá pozdĺž Dnepra získané od Poľsko-litovskej únie. Po rozdelení Poľska sa magdeburské právo naďalej používalo v západnom cárskom Rusku až do 30. rokov 19. storočia.
