PROFILPELAJAR.COM

**Aktuálna medzinárodná stratigrafická tabuľka**
	neogén (mladšie treťohory)
	paleogén (staršie treťohory)
mezozoikum ; (druhohory)	krieda
	jura
	trias
paleozoikum ; (prvohory)	perm
	karbón
	devón
	silúr
	ordovik
	kambrium
	kryogén
	tón
mezopro-; terozoikum	sten
	ektas
	kalym
paleopro-; terozoikum	statér
	orosir
	ryak
	sider
archaikum ; (prahory)	neoarchaikum
	mezoarchaikum
	paleoarchaikum
	eoarchaikum
	hadean

Jura
Zaradenie
Perióda mezozoika
← trias	krieda →
Časové rozpätie jury; (v miliónoch rokov)
Začiatok	199,6 (± 0,6)
Koniec	145,5 (± 4)
Trvanie	54,1
	Charakteristika atmosféry jury; (hodnoty veličín sú priemery za celé obdobie trvania)
Priemerný obsah kyslíka	26 obj. %; (130 % oproti dnešku)
Priemerná koncentrácia CO2	1 950 ppm; (7-násobok oproti dnešku)
Priemerná teplota	16,5 °C; (3 °C nad dneškom)
Grafická časová os jury
	; -205 — – -200 — – -195 — – -190 — – -185 — – -180 — – -175 — – -170 — – -165 — – -160 — – -155 — – -150 — – -145 — – -140 — Krieda Trias Vrchná jura Stredná jura Spodná jura Mezozoikum Jura Približné časové rozdelenie jury.; (hodnoty sú v mil. rokov)
	Portál vied o Zemi

Jura je geologická perióda, prostredná v ére mezozoika (druhohôr), pred ňou bol trias a po nej sa začína krieda.

Názov je odvodený od vápencových súvrství švajčiarskeho pohoria Jura, ktorý prvýkrát použil geológ Alexander von Humboldt v roku 1795. Ako samostatné geologické obdobie bola definovaná až v roku 1829 geológom A. Brogniartom.

Rozdelenie

V Nemecku v roku 1839 zaviedol L. von Buch členenie jury podľa prevládajúcej farby hornín na čiernu (spodnú), hnedú (strednú) a bielu juru (vrchnú). Albert Oppel a Friedrich August Quenstedt nazvali jednotlivé epochy lias, dogger a malm. Tieto názvy odvodili od označení hornín používaných anglickými robotníkmi v lomoch. V súčasnosti sa tieto termíny neodporúča ďalej používať.

Členenie jury^[1]^[2]
Oddlenie / epocha	Stupeň / vek
Vrchná jura	titón
	kimeridž
	oxford
Stredná jura	kelovej
	bat
	bajok
	álen
Spodná jura	toark
	pliensbach
	sinemúr
	hetanž

Geológia a paleogeografia

Jura bola obdobím veľkého rozšírenia morí, ktoré zaplavili rozsiahle časti kontinentov. Hladina svetového oceánu dosiahla svoje maximum na rozhraní stupňov kelovej a oxford.

Na prelome triasu a jury došlo k tektonicky nevýraznej orogenéze – starokimerskej fáze Alpínskeho vrásnenia, pri ktorej došlo vo východnej časti Laurázie k zrážke s Kimériou. V tethýdnej oblasti došlo k zániku Meliatsko-halstattského oceánu.

Významnou udalosťou bol vznik priekopovej prepadliny, ktorá sa vytvorila medzi Grónskom a Severnou Amerikou a následne bola zaliata morom, čím vznikol veľký záliv. Severoamerická platňa sa ďalej pohybovala na západ a čoskoro v zemskej kôre Pangey začala vznikať priekopová prepadlina. Južná časť Pangey Gondwana sa začala rozpadať pozdĺž vznikajúceho riftového systému najprv medzi severomerickou a africkou platňou. Medzi nimi začal vznikať Atlantický oceán. Od Gondwany, ktorá bola rozlámaná tektonickými zlomami sa začali oddeľovať aj ďalšie platne, priekopová prepadlina vznikla na juhu africkej platne a oddelila od seba južnú časť Afriky, Južnú Ameriku a Antarktídu.

Vznik Atlantiku vyvolával veľké pnutie v zemskej kôre a mal vplyv aj na vznik ďalších riftových oblastí, najmä v rozširujúcej a prehlbujúcej sa sústave Tethys došlo k výraznému rozchádzaniu dna oceánov a jeho celkovému rozčleneniu. Z šelfu Európskej platformy sa začali oddeľovať menšie časti kôry a medzi odďaľujúcou sa Lauráziou a Gondwanou vznikli menšie ostrovy. V alpsko-karpatskej oblasti Piemontsko-ligurský a Valaiský oceán oddelili samostatný pruh kontinentálnej kôry, označovaný ako Briançonnaiský mikrokontinent, ktorý bol v tomto období striedavo zaplavovaný, podobne ako tzv. Čorštynská elevácia. Iné oblasti dosiahli maximálne prehĺbenie, čoho dôkazom sú vtedy uložené sliene, tmavé bridlice, radiolarity a hlavne typický červený hľuznatý vápenec, s početnými fosíliami alebo jadrami amonitov. V oblasti dnešného Kaukazu sa v jure nahromadilo až 15 000 m sedimentov.

Časti západnej, strednej aj východnej Európy boli v jure epikontinentálnym morom, ktoré na severe ohraničoval Baltský štít, na západe Armorický masív a na juhovýchode Český masív.

Vo vrchnej jure (malm) prebehla mladokimerská fáza Alpínskeho vrásnenia, ktorá postihla hlavne oblasti Tichého oceánu. V Severnej Amerike, kde sa označuje ako nevadské vrásnenie, bolo spojené so vznikom obrovských granitových batolitov, vulkanizmus produkoval rozsiahle lávové príkrovy v USA a Kanade mocné až 6 km. Výlevy lávy sú známe aj z formácie Karroo v Južnej Afrike, ale aj v Antarktíde a na Kaukaze. Na konci jury stala regresia morí.

Jura v Západných Karpatoch

Od začiatku jury (lias) mali morské priestory v Západných Karpatoch zlé spojenie s voľným oceánom. Došlo k vzniku euxínskych fácií. Neskoršia mobilita dna, ktorá sa prejavila najmä v doggeri, spôsobila vznik viacerých elevácií a hlbokovodných oblastí (trógov). Najvyznamnejšie z nich boli kysucko-pieninský tróg v bradlovom pásme, zliechovský tróg vo fatriku a šiprúňsky v tatriku. V bradlovom pásme sa vytvorila Čorštynská elevácia, ktorá na niektorých miestach dosahovala nad hladinu mora. V južných oblastiach postihnutým uzavretím Meliatského oceánu došlo k náhlemu vynoreniu spôsobeného nakopením príkrovov po odlepení meliatika, silicika, turnaika a ich následnom postupnom nasunutí na gemerikum. Ďalšie oblasti nad hladinou v tomto období existovali aj v Malých Karpatoch a Tatrách.

Podnebie

Jura bola celkovo pomerne teplým obdobím. Dodnes neboli nájdené žiadne dôkazy o výskyte ľadu z tohto obdobia. Moria preto zalievali pomerné veľké plochy kontinentov. Existovala pomerne veľká piesková púšť Batucatú, ktorá sa nachádzala na Gondwane. Púšť však bola niekoľkonásobne menšia ako dnešná Sahara.

Vývoj života

Flóra

Pomerne prívetivá (vlhká) a stabilná klíma jury veľmi vyhovovala rozvoju flóry. Svoj najväčší rozvoj dosiahli cykasy (Cycadophyta), typickým zástupcom je Nissonia. Rozšírené boli aj cykasoidy (Benedittales) typickým zástupcom je Williamsonia, a tiež ihličiny (borovicorasty, Pinophyta) a ginkgá (Ginkgophyta).

Fauna

Veľmi hojné boli prvoky Calpionela, huby a koraly, ktoré v teplých moriach tvorili rozsiahle útesy spolu s machovkami a mäkkýšmi lastúrnikmi Posidonia. Svoj zenit tiež dosiahol rozvoj amonitov a belemnitov. Teplé moria obývali aj žraloky a raje.

Časté sú aj kostnaté ryby (Teleostei), známe sú tiež nálezy pravých žiab, krokodílov a primitívnych korytnačiek. Pokračoval tiež vývoj prvých primitívnych cicavcov, ktoré sa objavili už v triase. Na súši, vo vzduchu i vo vode zaznamenali veľké rozšírenie dinosaury. Objavili sa veľké druhy ako Diplodocus alebo Brachiosaurus. Vo vodách dnešnej Európy sa vyskytovali plesiosaury, medzi známe lietajúce plazy (Pterosauria) patril druh Pteranodon. Objavil sa aj najstarší známy operený pravták Archeopteryx, známy z lokality Solhofen v Nemecku.

Referencie

↑ Cohen, K.M., Finney, S.C., Gibbard, P.L. Fan, J.X., 2013, The ICS International Chronostratigraphic Chart. Episodes, 36, 3, s. 199-204
↑ Pelech, O., Michalík, J., Aubrecht, R., Fordinál, K., Hudáčková, N., Kohút, M., Kováčová, M., Levická, J., Lintnerová, O., Maglay, J., Moravcová, M., Ondrejka, M., Potfaj, M., Reháková, D., Sabol, M., Schlögl, J., Sliva, Ľ., Soták, J., Šarinová, K., Šujan, M., Vančová, I. & Vozárová, A., 2021: Slovenská verzia medzinárodnej chronostratigrafickej tabuľky. Mineralia Slovaca, 53, 2, 103 – 114.

Pozri aj

Chronostratigrafická tabuľka

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému jura

Externé odkazy

databáza GeoWhen

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jura na českej Wikipédii.
Paturi, Felix R. Kronika Zeme (1995) Fortuna Print, Bratislava ISBN 80-7153-088-3, s. 217 – 267