Kenozoikum (iné názvy: kaenozoikum, staršie zriedkavo: neozoikum[1], zriedkavo: novovek Zeme, zastarano terciér) je geologická éra, spadajúca pod eónfanerozoikum, v poradí najmladšia. Kenozoikum nadväzuje na mezozoikum so začiatkom pred 65,0 mil. rokov a trvaním až dodnes.
Podľa aktuálneho členenia Medzinárodnej chronostratigrafickej tabuľky (2022)[2], sa eratem kenozoikum delí na útvary (od najmladšieho po najstarší) kvartér, neogén a paleogén. Samotný termín kenozoikum sa v slovenčine používa od prvej definície Andrusova a Scheibnera (1964)[3].
V kenozoiku pokračoval rozpad kontinentov až po ich súčasnú podobu. Dôležitým procesom bol (resp. stále je) posun fragmetov Gondwany na sever a kontakt s Lauráziou, ako aj otvorenie a následné rozširovanie Atlantiku.
Južná Amerika tiež smerovala severne, ale úplnej kolízii so Severnou Amerikou zabránili menšie platne v oblasti dnešného Karibiku, ktoré pôsobili ako „air-bagy“ a podstatne utlmili náraz v čase stredného pliocénu. Pozostatky tohto procesu tvoria recentný vulkanizmus Karibského mora a priľahlých oblastí.
Počas paleogénu bolo omnoho teplejšie a vlhkejšie podnebie ako v súčasnosti. Nástupom neogénu sa klíma začína ochladzovať, pravdepodobná príčina tkvie vo výzdvihu Himalájí. Počas pleistocénu pokračuje ochladzovanie, ktorého výsledkom je niekoľko ľadových dôb, prerušených teplejšími periódami.
Vývoj života
Flóra
Vymieranie na konci kriedy postihlo aj rastlinstvo. Vyhynuli hlavne niektoré skupiny nahosemmených rastlín, najmä cykasorastov a ginkorastov. Svoj najväčší rozvoj dosiahli krytosemenné rastliny, ktoré dominujú suchozemskej flóre dodnes. Veľký rozvoj však stále zažívajú aj borovicorasty, ktoré miestami dominujú najmä v chladnejších oblastiach (tajga, vysoké pohoria).
V treťohorách bola klíma teplá bez zaľadnenia, vďaka čomu rástli subtropické lesy takmer na celom území Európy. Nástup štvrtohorných zaľadnení a ich viacnásobné striedanie s dobami medziľadovými spôsobil obrovskú záťaž pre Európsku flóru. Počas ľadových dôb sa väčšina rastlín sústredila na najjužnejších polostrovoch kontinentu (Pyrenejský, Apeninský a juh Balkánu), ktoré svojou rozlohou nie su veľmi veľké. V ďalšom prenikaní na juh im čiastočne bránilo Stredozemné more. Zmeny klímy spojené so sústredením druhov na obmedzenom území spôsobovalo opakované vymieranie mnohých druhov a ochudobňovanie Európskej flóry mierneho pásma. Tá bola síce čiastočne doplnená najmä z Ázie, ale dodnes je druhovo chudobnejšia ako ázijská a severoamerická (pre ich flóry zaľadnenia predstavovali menšiu záťaž, keďže na rozdiel od Európy prenikaniu druhov na teplejší juh nebránilo v Ázii ani v Severnej Amerike žiadne more).
Fauna
Koncom kriedy došlo k masívnemu vyhynutiu väčšiny morských (amonity, belemnity, morské plazy) ako aj suchozemských (dinosaury) živočíšnych druhov. Preživšie cicavce a vtáky rýchlo využili voľný priestor a začali sa hromadne rozširovať na zemskom povrchu. Vtáky sa začiatkom paleogénu na krátky čas stávajú vládcami planéty (až 2 m vysoké nelietavé dravce, ktorých skameneliny sa našli v Laurázii a v Južnej Amerike, boli postrachom všetkého živého v kenozoiku).
Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvnil faunu v neogéne a v neskorších obdobiach, bol vývoj trávových druhov na savanách. Na ich spásanie sa postupne adaptovali niektoré bylinožravé cicavce (kone, antilopy). Zaujímavú vetvu predstavuje vývoj v Južnej Amerike, ktorá bola relatívne izolovaná od okolitého sveta a priniesla svetu mnoho životných foriem: rody Litopterna (v podstate kombinácia ťavy a koňa), Notoungulata. Koncom neogénu nastupuje na scénu človek, presnejšie jeho predkovia australopitekovia v Afrike. Pod vyhynutie štvrtohorných cicavcov (mamutov, prajeleňov, srstnatých nosorožcov) sa podpisuje okrem klimatických zmien už aj ľudská činnosť.
