Trias (gr. – trojdielny) je najstarší útvar mezozoika. Začal sa asi pred 251 mil. a skončil sa pred 199,6 mil. rokov. Predchádzalo mu prvohorné obdobie perm a po ňom nasledovala jura. Začiatok aj koniec triasu bol poznamenaný veľkými vymieraniami.
História výskumu
Názov trias po prvýkrát použil v roku 1834[1] nemecký geológFriedrich von Alberti ako súhrnné označenie pre trojdielny sled vrstiev pestrých pieskovcov (buntsandstein), lastúrnatých vápencov (muschenkalk) a pestrých slieňov (keuper) v germánskej panve. Neskôr do triasu zaradil aj horniny morského vývoja z Álp, sedimenty z Južnej a arktickej Ázie a Severnej Ameriky[2].
Horniny triasového veku sú pomerne rozšírené po povrchu Zeme, kde pokrývajú asi 45 miliónov km2, prevažná väčšina z nich sú usadené horniny, vulkanity tvoria z celkového objemu len asi 2%[1]. Trias bol inak tektonicky pomerne pokojné obdobie. V dôsledku pomerne jednoliateho pobrežia sa vrstvy morských sedimentov netvorili rovnomerne, nachádzajú sa hlavne v Západnej Európe (na Britských ostrovoch, v Španielsku a Francúzsku) a západnej časti Severnej Afriky je to tzv. kontinentálny – germánsky vývoj, ktorého sedimentácia prebiehala v plytkej Germánskej panve, plytkom mori siahajúcom od Nemecka až do Maďarska. Tu sa v spodnom triase usadzovali prevažne červené pieskovce označované ako pestrý piekovec (bundsandstein). Stredný trias bol typický vápenatými sedimentami (muschenkalk), vznikajúcimi v epikontinentálnom mori, ktoré koncom triasu ustupovalo a umožnilo ukladanie pestrých bridlíc, tzv. keuper. Tento vývoj je veľmi podobný prakticky pre všetky triasové platformné oblasti po celej Zemi.
Počas triasu ďalej existoval superkontinent Pangea, tvaru písmena C. Zasahoval do nej z východu oceán Tethys (presnejšie Paleotethys), zvyšok obklopoval rozľahlý oceán Panthalassa. O dne tohto oceánu a jeho sedimentárnych horninách sú len chabé predstavy, pretože väčšina jeho oceánskych panví neskôr subdukovala v oceánskych priekopách po jej obvode. Pangea sa počas triasu ďalej pohybovala smerom na sever a otáčal sa v smere hodinových ručičiek. Vytvorili sa nej priekopové prepadliny vo východnej oblasti Severnej Ameriky od Mexického zálivu až po Grónsko, tieto boli prvými zárodkami Atlantiku. Trvalo však až do začiatku jury, kým sa tu začali usadzovať nepochybne morské sedimenty. Triasová sekvencia z východného pobrežia je v Severnej Ameriky je označovaná ako Newarkská superskupina[6]. Celkový rozpad kontinentu nastal až neskôr v jure a kriede.
Zjednodušená paleogeografická schéma Zeme v období pred 200 miliónmi rokov na konci triasu.
Pre územie Slovenska sú pre spodný trias typické kremence, pieskovce a bridlice s medzivrstvami pieskovcov a evaporitov, ktorých sedimentácia pokračovala z permu. Pre ich pomenovania sa zaužívala terminológia používaná vo Východných Alpách[7]. Územie Centrálnych Západných Karpát bolo v tej dobe súčasťou šelfu Pangey (resp. jej severnej časti – Laurázie)[8]. Predpokladá sa, že táto časť Karpát sa pôvodne nachádzala viac na západ, približne v dnešnom Švajčiarsku.
Transgresia (postup) mora, ktorá zasiahla aj územie Slovenska bola spojená s rozpadom pevninskej kôry, vznikom Meliatsko-halstattského oceánu v strednom triase a vznikom rozsiahlych karbonátových platform, ktorý sa začal koncom spodného triasu. Rozsiahle karbonátové platformy sa začali usadzovať na klastických deltových sedimentoch veľkých hrúbok, ktoré vznikli zvetrávaním hercýnskych horstiev. Podobné rozsiahle delty a plytkomorské oblasti sa dnes na Zemskom povrchu nenachádzajú. V usadených horninách stredného triasu v Západných Karpatoch prevažovali karbonáty – vápence a dolomity. Až vo vrchnom triase (norik) sa tvorili tzv. pestré bridlice alebo karpatský keuper, s lokálnymi polohami karbonátov a pieskovcov. Triasové horniny, najmä najmä karbonáty a pieskovce, dodnes budujú rozsiahle oblasti Západných Karpát (hlavne subtatranské príkrovy). V južnejších tektonických jednotkách prevládala sedimentácia hlbokovodných halstattských vápencov.
Horniny triasu sú na Slovensku veľmi hojné.
Podnebie
Súš Pangey bola vystavená veľmi extrémnemu počasiu. Jej veľkosť zamedzovala prísunu zrážok z mora. V jej strede vládlo suché púštne podnebie. Pri jazerách a pobreží, kde bol dostatok zrážok sa nachádzalo ekvatoriálne vždy zelené pásmo.
Vývoj života
Živočíchy
Významné triasové fosílie suchozemských a morských živočíchov (z Meyers Konversations-Lexikon)Plateosaurus
Vymieranie na konci Permu značne zmenilo flóru. Suchozemské rastliny naďalej vzdorovali suchej klíme.
Prasličky lycopodiophyta zastupovali už len nižšie druhy, najmä rod Pleuromeia, ktorý dorastal do výšky max. 2 metre. Typické sú cykadeiidy Benetoitales podobné cykasom (ale nie su s nimi príbuzné), ginká (v súčasnosti žije z nich iba známe Ginko dvojlaločné) či glossopteris. Zo zelených rias boli v triase významné rody diplopora a teutlopora, ktoré sa podieľali na tvorbe diploporových vápencov a dolomitov.
Referencie
↑ abLucas, S.G., Orchard, M.J., 2005, Triassic in Selley, R.C., Cocks, L.R.M., Plimer, I.R. (Editors), Encyclopedia of Geology. Volume 5. Elsevier, Amsterdam, s. 344 – 351
↑ abMišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1985, Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, s. 305 – 344
↑Haq, B.U., Van Eysinga, F.W.B, 1998, Geological Time Table. 5th Edition. Esevier Science, Amsterdam
↑Pelech, O., Michalík, J., Aubrecht, R., Fordinál, K., Hudáčková, N., Kohút, M., Kováčová, M., Levická, J., Lintnerová, O., Maglay, J., Moravcová, M., Ondrejka, M., Potfaj, M., Reháková, D., Sabol, M., Schlögl, J., Sliva, Ľ., Soták, J., Šarinová, K., Šujan, M., Vančová, I. & Vozárová, A., 2021: Slovenská verzia medzinárodnej chronostratigrafickej tabuľky. Mineralia Slovaca, 53, 2, 103 – 114.
↑Michalík, J., 1994, Notes to paleogeography and paleotectonics of the Western Carpathian area during early Mesozoic time. Mitt. Österr. Geol. Gesell. 86, s. 101 – 110
