John Stuart Mill (* 20. máj1806, Pentonville, Spojené kráľovstvo – † 8. máj1873, Avignon, Francúzsko) bol britský filozof, logik a ekonóm, morálny a politický teoretik. Prehodnotil a doplnil významným, hlbokým a dobre premysleným spôsobom systém názorov, ktoré sa považujú za výraz úsilia o obranu empirizmu a liberálnych politických náhľadov na spoločnosť a kultúru, čo z neho učinilo najvýznamnejšieho anglického filozofa 19. storočia. Hlavným cieľom jeho filozofie je rozvíjať pozitivistický pohľad na svet a miesto človeka v ňom, čo má výrazne prispieť k pokroku ľudského poznania a slobody jednotlivca v širokospektrálnom význame. Hoci jeho systém nie je úplne originálny, oživenie novými formuláciami pozitivistických a liberálnych názorov na mnohé aspekty spoločenského života uplatnilo a uplatňuje naďalej svoj zásadný vplyv medzi širokou verejnosťou.
John Stuart Mill sa narodil v Pentonville, ktorý je dnes súčasťou Londýna, ako najstarší syn škótskeho filozofa a historika Jamesa Milla a jeho manželky Hariet Burrowovej. Jeho otec pracoval najprv ako recenzent, takže príjem rodiny bol spočiatku slabší, no po získaní pevného vedúceho pracovného miesta vo Východoindickej spoločnosti, ktoré si získal po zverejnení kvalitnej historiografickej práce Dejiny Indie, sa ich príjem upravil do polohy vysokého nadštandardu. John Stuart následne nikdy nemusel pociťovať existenčné problémy, takže nakoniec ešte dodatočne pomáhal iným osobnostiam svojej doby (napr. Augustovi Comtovi a Herbertovi Spencerovi).[1] Otec James Mill patril medzi filozofických radikálov, ktorých cieľom bolo rozvíjať utilitaristickú filozofiu Jeremy Benthama.[2] Mal osobitný názor na výchovu detí, ktorú prakticky uplatnil v prípade vlastných detí, obzvlášť v dôkladnom a pedantnom edukačnom programe zameranom na všestranný rozvoj práve Johna Stuarta.
John Stuart Mill bol veľmi nadaný, čo v kombinácii so systematickou výchovou zo strany jeho otca umožnilo pozoruhodný rozmach jeho schopností. Už v treťom roku veku sa začal učiť po grécky a čoskoro bol schopný čítať gréckych historikov, rétorikov a dramatikov.[3] V ôsmom roku veku začal študovať latinčinu a algebru, pričom sám učil mladších súrodencov, v desiatich bol oboznamovaný s diferenciálnym počtom, do štrnástich rokov veku mal prečítanú väčšinu latinských a gréckych klasikov, bol dôkladne oboznámený s dejinami, tiež urobil rozsiahly kus práce v oblasti logiky, matematiky, analýzy a reflexie. Zvládol základy ekonomickej teórie.[2] V štrnástich rokoch absolvoval ročný pobyt vo Francúzsku v horskom prostredí, niekoľko dní zotrval aj v Paríži. Komponoval poéziu a zúčastňoval sa kurzov o chémii, zoológii a logike. V dvanástich John Stuart napísal svoju prvú knihu a v sedemnástich založil „utilitaristickú spoločnosť“. Následne začal úspešnú novinársku činnosť.[1]
Keď mal Mill dvadsať rokov, v dôsledku dlhodobého intenzívneho štúdia utrpel duševný kolaps, ktorý sa vyznačoval predovšetkým viacmesačnými depresiami a úzkosťami. Počas tohto obdobia musel prekonať prudkú intelektuálnu a mravnú krízu a hoci si dovtedy náročný vzdelávací program svojho otca pochvaľoval, teraz si uvedomoval dôležitosť nerozvinutých detských fantázií a pocitov. Istým spôsobom ustúpil od čírej logiky a venoval priestor aj citom krásy a dejinnýmhodnotám.[4] Kritickú fázu svojho života John Stuart Mill následne prekonal sám (napr. aj čítaním poézie) a pokračoval v životnej práci ako zamestnanec vo Východoindickej spoločnosti po stopách svojho otca. Štúdia práva v Oxforde, alebo v Cambridge sa ešte pred duševným zrútením zriekol (1823).
Harriet Taylorová
V roku 1830 sa stal Mill blízkym priateľom Hariet Taylorovej. Bola to invalidná manželka istého lekárnika, ktorá už so svojím manželom nebývala. Kým však tento manžel žil, Mill rešpektoval Taylorovej záväzky, aby mohla zostať verná až do konca. Vzťah s Hariet Milla ovplyvnil po zvyšok života mimoriadne hlboko – mala totiž podľa jeho vlastných slov zásadný význam pre jeho duševný a mravný vývoj, pričom Hariet mala nepochybne nemalý vplyv na Millovu obranu ženských práv (volebné právo žien a sociálna reforma).[2] U svojej rodiny však John Stuart nenašiel pochopenie, a to obzvlášť v čase, keď sa po dvoch rokoch od smrti Taylorovej manžela s Hariet oženil (1851). Na výlete po Európe v roku 1858 však táto napokon ťažko ochorela a na pľúcnuchorobu zomrela, čo zanechalo na Millovi bolestivé stopy. Je pochovaná v Avignone vo Francúzsku, kde až do svojej smrti Mill každoročne niekoľko mesiacov prebýval, aby bol blízko jej hrobu.
V rovnakom roku, ako zomiera Hariet, odchádza John Stuart na dobre zabezpečený dôchodok z Východoindickej spoločnosti. Svoj ďalší život naplno venoval literárnej a politickej aktivite. V roku 1865 bol zvolený do britského parlamentu, kde často pôsobil v prospech Liberálnej strany. Stal sa prvým človekom v tomto prostredí, ktorý sa zasadzoval za volebné právo žien.
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.
Jeho filozofia stavia na filozofii Jeremy Benthama. Rozvíja utilitarizmus ďalej, odmieta uznať kvantitu nad kvalitou „lepšie je byť nespokojným Sokratom ako spokojným hlupákom“ – v eseji „o slobode“ sa zaoberá vzťahom medzi slobodou a autoritou, ich boj považuje za najvýraznejšiu črtu dávnych dejín
Tvrdí, že uplatnenie moci nad jednotlivcom je možné iba ak obmedzuje a poškodzuje svojimi činmi, správaním atď. slobodu iných, inak štát zasahovať nesmie. „Štát mi nemôže brániť aby som pil, aj keď sa tým poškodzujem, môže mi brániť iba v tom prípade, že svojím pitím ruším slobodu iných“ t. j. všetko čo sa týka iba jednotlivca má zostať absolútne slobodné.
Moc nesmie nikdy potláčať, obmedzovať, alebo kontrolovať:
súkromné myšlienky a ich slobodný prejav
individuálne záľuby a činnosti v snahe šťastne žiť
styk s rovnako zmýšľajúcimi
Ľudia sú omylní, treba teda debatovať aj s menšinovými názormi, ktoré môžu byť v konečnom dôsledku tie správne.
Správanie a myslenie má byť chránené, nesmie byť vytvárané despotickou verejnou mienkou, tradíciami či zvykmi.
Individuálni občania sú zodpovední za seba, za svoje myslenie a pocity, záľuby, atď.
Spoločnosť ako celok zodpovedá len za celospoločenské záujmy
Aj legislatívy, ktoré sa snažia dosiahnuť dobro, ale užitím direkcie občana sú rovnako zlé ako tyrania…
Mill však uznáva potrebu štátu pri obmedzovaní slobody jednotlivca v niektorých prípadoch ako je napr. obmedzenie prejavu, ktorý iných navádza k sebapoškodzovaniu alebo poškodzovaniu iných, alebo obhajuje zásah do rodiny kvôli ochrane detí. Rovnako je zástancom povinného vzdelávania, ekonomický život taktiež zahŕňa spoločenský záujem a preto sa môže stať subjektom regulácií, voľný trh je však často efektívnejší.
Skutočná sloboda je v hľadaní dobra svojou cestou.
