Obdobie 20. storočia ako platforma novodobej filozofie
Dvadsiate storočie je nielen z hľadiska filozofickýchparadigiem mimoriadne búrlivým obdobím, v ktorom ľudstvo zakúsilo jednak množstvo zásadných objavov, explóziu vedeckých poznatkov a so žiadnym iným obdobím neporovnateľný rozmach vedy, techniky a pokroku, na druhej strane sa filozofia musela vyrovnať s mimoriadnymi tragédiami. Aby bolo možné pochopiť peripetie filozofickej reflexie v 20. storočí, je nutné pochopiť dejinnú situáciu, v ktorej boli pre pestrý pluralizmusfilozofických smerov položené základy, východiská a platformy.
Na filozofiu mali vplyv hlavne tieto dejinno-vedecké premeny a charakteristické zlomy:
V 20. storočí výsledky empirických vied vzrástli tak enormne, že jedinému človeku ani nie je možné myšlienkovo pojať svoju dobu, ako vravel už v 19. storočíHegel. Je potrebná teda tímová spolupráca. Preto je samozrejmé predvídať, že ani filozofia nebude výnimkou a tiež sa zásadne spluralizuje nezvratným spôsobom v snahe postihnúť tak radikálnu zmenu obrazu sveta, sveta človeka, ako i obrazu človeka samotného, ktoré sa udiali práve v minulom storočí. Filozofia je úspechmi ľudskej vedy a stroskotaním ľudskej humánnosti do hĺbky poučená a učí sa naďalej vyrovnať so všetkými relevantnými fenoménmi. Odkaz 19. storočia bol svojrázne rozvinutý a následne i prekonaný, pričom sa objavili aj nové myšlienkové iniciatívy.
Rozvoj novovekej filozofie priniesol množstvo prvkov antimetafyzického charakteru filozofického myslenia (Kant, pozitivizmus, Nietzsche, materializmus, Marx a Engels). Pod vplyvom antimetafyzických hnutí vznikol na začiatku 20. storočia filozofický realizmus ako voľné združenie filozofov podporujúcich rehabilitáciu metafyziky. Nejde o návrat k tradičnej metafyzike, ale skôr o renesanciu metafyziky na základe reflexie pozitivizmu a nihilizmu. Dôležitým znakom je uznanie reálneho jestvovania sveta mimo „Ja“ („ne-Ja“). Táto vonkajšia skutočnosť jestvuje nezávisle od „Ja“ a zároveň autonómne. Realisti tiež riešia problém poznateľnosti „ne-Ja“, pričom určitú mieru poznateľnosti realite uznávajú všetci. Realizmus nadobudol v dejinách myslenia rôzne podoby – už v stredoveku pôsobil stredoveký realizmus, v 20. storočí sa formuje kritický realizmus, intuitívny realizmus, v roku 1948 sa dokonca vytvorila „Asociácia pre realistickú filozofiu“. Moderný realizmus sa budoval na troch základných princípoch:
1. Aj materiálny, aj duševný ideálnysvet reálne jestvujú a sú navzájom nezávislé.
2. Na základe intencievedomia jestvuje poznávacia zhoda materiálneho a imateriálneho sveta.
3. Na základe „zdravého rozumu a reálnych prírodných zákonov“ je možné formulovať morálnenormy.
Vo vývine marxistického myslenia môžeme pozorovať v 20. storočí dve vývojové línie – marxizmus-leninizmus vo východnej Európe známy aj ako ortodoxný marxizmus a neomarxizmus v západnej Európe. Podstatným momentom rozvoj marxizmu bol fakt, že po uchopení moci komunistickými stranami v jednotlivých krajinách sa teoretické jadro celého marxizmu stalo súčasťou štátnejideológie. Takéto „poštátnenie“ marxistickej filozofie výrazne ovplyvnilo jej smerovanie. K rozvoju ortodoxného marxizmu prispeli práce Karla Marxa (Ekonomické-filozofické rukopisy, Manifest komunistickej strany, Bieda filozofie, Kapitál,...) a Vladimíra Lenina (Materializmus a empírio-kriticizmus, Filozofické zošity, Štát a revolúcia,...). Po formálnej stránke sa ortodoxný marxizmus delí na dialektický materializmus a historický materializmus. Dialektický materializmus sa venuje vývoju hmoty, vedomia a spoločnosti, pričom čerpá dialektickú metódu najmä od Hegela. Spadali sem aj otázky ontologického a epistemologického charakteru. Historický materializmus je dialekticko-materialistickoukoncepciou vývoja spoločnosti, pričom súčasťou učenia je téza o nevyhnutnej revolučnej premene buržoáznej ekonomickej formácie na vyšší typ usporiadania – pretvorenie v socializmus so svojou ústrednou hybnou silou v podobe robotníckej triedy, a neskôr prerod v komunizmus, ktorého základnou charakteristikou má byť beztriedna spoločnosť.
neomarxisti nezaujímajú voči Marxovi žiadny postoj kultu; etablujú sa skôr ako kritickí „sociálni filozofi“, čím sa, ak žijúc v sovietskej mocenskej sfére vplyvu, dostávali do konfliktu s vládnucou ortodoxiou;
Na začiatku storočia sa v dôsledku prudkého rozvoja spoločenských vied o človeku začala etablovať moderná filozofická antropológia, na ktorej vzniku mal najväčšiu zásluhu Max Scheler. Moderné antropologické koncepty sú vo všeobecnosti založené na predpoklade opísateľnosti tzv. antropologickej konštanty, teda akejsi univerzálnej vlastnosti človeka, pričom filozofické bádanie sa orientuje následne na objasnenie tejto konštanty. Medzi najvplyvnejšie projekty antropologickej konštanty sa zaraďuje "otvorenosť k svetu" Maxa Schelera a tiež jeho postulát ducha v súvislosti s ľudskou osobou, ďalej "excentricita" Helmutha Plessnera (schopnosť človeka spredmetniť seba samého) a "nedostatok" Arnolda Gehlena (človek ako nedokonalý živý tvor, potrebujúci k prežitiu kultúru a civilizáciu). Na začiatku 70. rokov 20. storočia sa tieto totalizujúce koncepty začínajú prispôsobovať dlhodobému vplyvu antropologického redukcionizmu. Podstata človeka sa tak potom riešila vo vzťahu k jeho dejinnosti a skúsenosti so svetom. Najnovšie filozofické myslenie skúma "conditio humana", teda ľudskú podmienenosť, ktorá istým spôsobom, hoci nedokonalo, napomáha k vymedzeniu ľudskej bytosti. Rozvoj filozofickej antropológie má naďalej relevantný význam so vzrastajúcimi poznatkami v oblasti biológie človeka, medicíny, technológií, kognitívnych vied a spoločenských vied.
Na filozofiu 20. storočia mal nepochybne vplyv aj nárok psychoanalytickej školy Sigmunda Freuda a jej nonkonformistov Alfreda Adlera a Carla Gustava Junga. Tento nárok spočíval v ašpirácii odhaliť za iracionálnou nevôľou neurotickýchsymptómov skrytú, no zrozumiteľnú systematiku. Teória psychoanalýzy následne postavila zdôvodnenie neuróz na pôsobení vnútornej nevedomej časti ľudského Ja, v ktorej dochádza k duševnému konfliktu na základe potlačovaných pudov. Nevedomá reč (neurózy, sny) je realizáciou pudov, ktoré boli vytlačené z vedomia do nevedomia. Freud pritom videl konflikt pudovosti najmä v oblasti ľudskej sexuality. Zámer psychoanalytickej terapie spočíva následne v tom, aby sa psychika zbavila svojej úzkej spätosti s duševnými ranami a traumami z detstva prostredníctvom ich opätovného prežitia v už dospelom a zrelom vedomí. Freudova antropológia predstavuje skeptickú pozíciu voči racionaliteľudskejslobodnej vôle a schopnosti človeka "byť vlastným pánom". Ide o spochybnenie viery v autonómiu človeka, čím sa vo filozofickej antropológii pôvodné racionalistické, karteziánskeEgo značne degraduje. Dokonca i všetko duchovné v človeku je len vysoko-sublimovaná forma sexuálnej energie.
Kiczko, Ladislav; Marcelli, Miroslav; Waldschütz, Erwin; Zigo, Milan (1996) [1993], Dejiny filozofie (2 vyd.), Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, ISBN8008003065
Störig, Hans Joachim (2000) [1950] (cs), Malé dějiny filosofie (7 vyd.), Kostelní Výdří: Karmelitánské nakladatelství, ISBN8071925004
Coreth, Ehlen, Haeffner, Ricken (2006), Filosofie 20. století (1 vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN8071822094
Kol. autorov (2002), Filosofický slovník (2 vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN8071820644