Atómová bomba alebo jadrová bomba je:

• v širšom zmysle akákoľvek výbušná jadrová zbraň bez vlastného pohonu
• v užšom zmysle (a častejšie) len netermonukleárna výbušná jadrová zbraň (čiže jadrový atómový roznecovač)

Medzi jadrové zbrane sa niekedy radia aj zbrane, kde štiepny materiál slúži iba ako zdroj rádioaktívneho zamorenia cieľovej oblasti (tzv. špinavá bomba).

Tento článok je o atómovej bombe v užšom zmysle, prvý význam je opísaný pod článkom jadrové zbrane.

Skladá sa z dvoch alebo viacerých spočiatku od seba oddelených kusov čistého štiepneho materiálu (²³⁵U alebo ²³⁹Pu) v podkritickom množstve. Pomocou vyvolanej explózie (pomocou zvyšných častí bomby nazývaných „konvenčná trhavina“ a „zariadenie na vyvolanie jadrovej nálože“) sa tieto kusy spoja do jedného celku, čím sa dosiahne nadkritické množstvo a lavínovitou reakciou sa vyvolá atómový výbuch.

²³⁵Urán sa vyskytuje v prirodzenom uráne na 0,71 %, preto sa musí vyrábať v špeciálnych zariadeniach. ²³⁹Plutónium sa získava v špeciálnych reaktoroch. Vyššie spomenuté kritické množstvo je pri 100 %²³⁵Uráne 10 – 15 kg, pri 100 % ²³⁹Plutóniu 5 – 6 kg (čo je guľa s polomerom 4 cm).

Existuje ešte iný spôsob spustenia atómovej bomby: Z kritického množstva sa rýchlo odstránia látky absorbujúce neutróny (napr. kadmium).

Reťazová reakcia v obidvoch prípadoch spustenia spôsobí v priebehu 5x10⁻⁶ sekúnd atómovú detonáciu pri teplote 50 miliónov kelvinov a pretlaku 1 milión barov. V prípade 20 kilotonovej bomby dosiahne ohnivá guľa po 1 sekunde svoj maximálny priemer 500 m, potom asi 10 s ostane nezmenená, až sa napokon v dôsledku ochladenia zmenší.

Ako prvá krajina vyrobili atómovú bombu Spojené štáty v roku 1945. Neskôr túto zbraň získali Sovietsky zväz, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Čína, India a Pakistan. Podľa všetkého túto zbraň vlastní aj Izrael, ktorý sa k tejto téme odmieta oficiálne vyjadriť. Pravdepodobne ju vyvinul v spolupráci s Juhoafrickou republikou, ktorá sa však jadrových zbraní vzdala, túto skutočnosť však priznala nepriamo.

Kórejská ľudovodemokratická republika sa 10. februára 2005 priznala že sa jej takisto podarilo vytvoriť atómovú bombu. Niektoré krajiny sa svojho jadrového výskumu vzdali na základe zmluvy o nešírení jadrových zbraní.

Niektoré štáty východnej Európy získali následkom rozpadom Sovietskeho zväzu jadrové zbrane, väčšinou ich však predali späť Rusku (Ukrajina, Bielorusko). V Európe a na Blízkom východe zdieľa jadrové zbrane Spojených štátov amerických niekoľko členských krajín NATO, sú to Belgicko, Taliansko, Holandsko, Turecko a Nemecko, ktoré zároveň vyrába niektoré komponenty pre Francúzske jadrové zbrane.

Jadrové zbrane predstavovali najväčší odstrašujúci prostriedok proti prípadnému konfliktu v období studenej vojny.

Krajina	Množstvo jadrových hlavíc aktívnych / celkovo	Rok prvého testu	Štatút Dohody o všeobecnom zákaze jadrových skúšok
Krajiny Zmluvy o nešírení jadrových zbraní
Spojené štáty americké	1 950 / 8 500[1]	1945	Signatár
Rusko (predtým Sovietsky zväz)	2 430 / 11 000[1]	1949	Ratifikoval
Spojené kráľovstvo	160 / 225[1]	1952	Ratifikoval
Francúzsko	290 / 300[1]	1960	Ratifikoval
Čínska ľudová republika	~180 / 240[1]	1964	Signatár
Krajiny, ktoré nepodpísali Zmluvu u nešírení jadrových zbraní
India	nie je známe / 80 – 100[1]	1974	Nepodpísal (dodržiava)
Pakistan	nie je známe / 90 – 110[1]	1998	Nepodpísal (dodržiava)
Kórejská ľudovodemokratická republika	nie je známe / <10[1]	2006	Nepodpísal
Neoficiálne atómové mocnosti
Izrael	nie je známe / 80 – 200[1][2]	asi 1979	Signatár

Pozri Jadrová zbraň#Účinky výbuchu jadrovej výbušnej zbrane

Pozri Jadrová zbraň#Dejiny

1. ↑ ^{a b c d e f g h i} Federation of American Scientists: Status of World Nuclear Forces [online]. fas.org, [cit. 2011-11-11]. Dostupné online. (po anglicky)
2. ↑ Norris, R. S., Arkin, W. M., Kristensen, H. M., Handler, J., 2002, Israeli Nuclear Forces, 2002. Bulletin of the Atomic Scientists, vol. 58 no., s. 73 – 75