Paradigma je pojem, ktorý zaznamenal nasledujúci postupný vývoj:

• praobraz zmyslami vnímateľných vecí (Platón)
• rétorická metóda robenia záverov (Aristoteles)
• vzor alebo štandard podľa ktorého sa posudzuje skúsenosť (Wittgenstein)
• celok všetkých základných ponímaní týkajúcich sa predmetu záujmu a metódy, ktoré ovládajú nejakú disciplínu v danom čase (Thomas Samuel Kuhn)

Podľa T. S. Kuhna je paradigma celková konštelácia názorov, hodnôt a postupov, ktoré zdieľajú príslušníci istého spoločenstva. Sú to fundamentálne idey, štruktúrovaný znalostný fond, všeobecne uznávané princípy (najzakladanejšie zákony), súbor metód, modelov a presvedčení, ktoré spolu tvoria základ ďalšieho poznávania. Paradigma vymedzuje predmet vedeckého skúmania, veda tým obmedzuje samu seba. Určuje, čo je hodné pozornosti, i to, čo si z rôznych dôvodov všímať netreba. V rámci paradigmy sa využíva analógia (ako jedna zo základných metód riešenia podobných prípadov). Stabilizačným faktorom paradigmy sú aj hodnotiace stereotypy a postoje nositeľov vednej disciplíny. Vzniká tým sklon k preferovaniu výskumných cieľov a riešení korešpondujúcich s vymedzenou bázou poznávania – paradigmou. Keď sa potenciál paradigmy vyčerpá, vedná disciplína sa ocitá v krízovom stave. Prejavuje sa to v tom, že sa výrazne zmenšuje objem poznatkov, ktoré znamenajú reálny pokrok v poznávaní, že sa pociťuje deficit nových výskumných tém a pociťuje sa tlak potreby nového ideového a metodického fundamentu, ktorý vytvorí úplne nový vytvárací rámec. Kríza sa rieši nastolením novej paradigmy. So zreteľom na kontinuitu starej a novej paradigmy je dôležitá otázka integrovateľnosti poznatkového fondu predchádzajúcej paradigmy.

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

• DOLNÍK, Juraj. Všeobecná jazykoveda (opis a vysvetľovanie jazyka). Bratislava : VEDA, 2009. 375 s. ISBN 978-80-224-1078-6.