Od apríla 2007 sa Činohra SND sa so štyrmi inscenáciami vracia do historickej budovy, kde pred takmer 90 rokmi pôvodne začínala.Čelný pohľad na novú budovu Slovenského národného divadla.Vstup do Sály Činohry SND.Pohľad na námestie z foyer Sály Činohry SND.Detail železnej opony v Divadle P. O. Hviezdoslava, v bývalom sídle Činohry SND, s obrazom Martina Benku.
Predstavenia v činohre sa konajú každý deň s výnimkou pondelka počas celej divadelnej sezóny, ktorá trvá od začiatku septembra do konca júna.
História
Prvé kroky Slovenského národného divadla
Činohra SND bola založená v roku 1920, spolu s ostatnými dvomi súbormi SND. 4. marca1920 činoherný súbor uviedol svoju prvú premiéru - hru Aloisa a Viléma Mrštíkovcov Mariša. Prvé predstavenie v slovenskom jazyku sa uskutočnilo až v máji 1920 uvedením jednoaktoviekJozefa Gregora Tajovského - Hriech a V službe.
Prevažná časť repertoáru bola uvádzaná v češtine, pretože nebolo dosť slovenských hier, prekladov, hercov či spevákov. O popularizáciu slovenského divadla sa snažili prví slovenskí herci a ich Propagačný činoherný súbor SND, zvaný aj Marška (z nemeckého Marschkompanie). V rokoch 1921–1922 po slovenskom vidieku okrem iných cestovali aj zakladajúce osobnosti slovenského divadla – Andrej Bagar, Ján Borodáč a Oľga Borodáčová-Országhová, Jozef Kello a Gašpar Arbét.
Počet slovenských premiér sa zvyšoval s príchodom prvého slovenského profesionálného režiséra – Jána Borodáča. V roku 1932 bol činoherný súbor rozdelený na dve skupiny – činohru českú (vedenú režisérom Viktorom Šulcom) a činohru slovenskú (pod vedením Jána Borodáča).
V činohre sa dopĺňa režisérsky zbor aj dramaturgia a začína sa rozvíjať i pôvodná slovenská dramatická tvorba. Z tohto obdobia sú významné najmä inscenácie hier Ivana Stodolu, Júliusa Barča-Ivana a Petra Zvona. Súbor sa začína polarizovať najmä kvôli estetickej a ideovej orientácie dvoch vedúcich postáv činohry – konzervatívneho a tradicionalistického Jána Borodáča a otvorene kritického experimentátora Jána Jamnického.
Snahy o syntetické básnické divadlo vrcholia vo viacerých divadelne pôsobivých inscenáciách poézie, ktoré nachádzajú veľký ohlas u publika. Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa však s príchodom ideológie marxizmu–leninizmu táto estetická orientácia Činohry SND násilne prerušuje a začína sa obdobie socialistického realizmu. Avšak už po roku 1956, s prvým miernym uvoľnením stalinizmu, sa Činohra SND vracia k úsiliu o nezávislú divadelnú tvorbu.
Tvorivý dialóg režisérov Budského, Rakovského a Zachara určuje obdobie druhej polovice päťdesiatych rokov i roky šesťdesiate. Budského tvorbu charakterizuje predovšetkým pôsobivá divadelná metaforickosť a Zachara jeho hravosť a harmonizujúca výtvarná štylizácia.
Na prelome 70. a 80. rokov prichádzajú do Činohry SND režiséri Miloš Pietor a Ľubomír Vajdička (z martinskéhoDivadla SNP), ktorí zaujmú netradičnou a odromantizovanou interpretáciou slovenskej dramatickej klasiky. Obaja režiséri významne ovplyvnili aj hereckú tvorbu súboru. Kládli dôraz na detail, schopnosť vyjadriť mnohoznačnosť postavy a ukázať motiváciu jej nezvyčajného správania a konania. Vo svojich inscenáciách využívali napätie medzi komickým a tragickým, banálnym a vznešeným. Tieto princípy rozvíja a prehlbuje od polovice 80. rokov aj režisér Vladimír Strnisko.
↑FOLENTOVÁ, Veronika. Riaditeľka činohry SND Kičiňová: Dlho sme premýšľali, či si vôbec môžeme dovoliť začať hrať. Denník N (Bratislava: N Press), 2021-07-06. Dostupné online [cit. 2022-01-18]. ISSN1339-844X.
