Narodila sa v rodine evanjelickéhofaráraPavla Slančíka, ktorý bol spoluzakladateľom Matice slovenskej. Mala desať súrodencov (jej brat Bohuslav, evanjelický farár, bol jej dvojčaťom), z ktorých 6 sa dožilo dospelého veku, a viacerí z nich boli neskôr literárne činní. Vzdelanie získala najprv v rodisku, potom ju učil otec, v Banskej Bystrici ukončila 4. triedu meštianskej školy. Nevydala sa, a preto mala celý život existenčné problémy. Hoci sa neustále snažila oslobodiť od rodiny, jej pokusy nájsť si prácu neboli veľmi úspešné. Chvíľu bola spoločníčkou vdovy v Dolnom Kubíne (1900), neskôr sa stala v Martine opatrovateľkou zbierok Slovenského národného múzea (1903), no vydržala tam tiež len krátko. V roku 1909 sa presťahovala do Ábelovej k bratovi na faru. Pokúsila sa ešte stať poštárkou, no nevyšlo jej to rovnako ako snaha E. Maróthy-Šoltésovej uviesť ju ako profesionálnu spisovateľku. Napokon sa stala opatrovateľkou v materskej škole, až sa v roku 1945 odsťahovala k príbuzným do Lučenca. Podľa záznamu v matrike zomrela dňa 27. novembera1951 v Lučenci u Aladára Petrivaldského (učiteľ, správca ev. a. v. ľudovej škole v Ábelovej. Bol obecným kronikárom a zanechal aj poznámky z etnografie Ábelovej).
Tvorba
Hoci žila v ústraní od centier spoločenského a kultúrneho diania, jej literárne a kultúrne obzory rozširovala tak rodina, ako aj stretnutia s K. Banšelom, národovkyňou E. Goldpergerovou a O. Petianovou (matkou Štefana Krčméryho). Začínala vydávaním rukopisného časopisu Ratolesť, ktorý vydávala so sestrou Irenou. Zachovalo sa len 1 číslo – kde prispela poviedkou Na vrchoch. Medzi jej prvé diela patria satirickéverše, no neskôr sa venovala najmä novelám a poviedkam, sporadicky i divadelným hrám. Vo svojich dielach podávala dokonalý popis ľudí a ich mentality, vlastností i zmýšľania, kritizovala súdobé politické a národnostné problémy a nijako sa nerozpakovala kritizovať i v tej dobe hlavné myšlienkové prúdy či praktiky bežného dedinského života. Príbehy zasadzovala zväčša do dedinského alebo malomestského prostredia svojho rodného kraja a mnohé z nich sú založené na jej vlastných skúsenostiach a príbehoch z jej života. Do roku1896 uverejňovala svoje diela len v periodikách, neskôr vydávala samostatné knižné diela. Hoci sa v jej dielach často vyskytoval ako hlavný motív láska, nikdy sa k nej nestavala sentimentálne, ale skôr poukazovala na vypočítavosť, čím sa odlišovala od predošlej slovenskej prózy.
1893 – Za koho ísť?, poviedka, prozaický debut. Predstavuje príbeh mestskej slečny, ktorá si hľadá a napokon nájde ženícha medzi vidieckou inteligenciou. S istou dávkou irónie sa zameriava najmä na psychické reakcie hrdinky a jej vnútorný svet.
1902 – Skúsenosť, novela vychádzajúca z jej vlastnej skúsenosti v období, keď robila spoločníčku (dielo vyšlo „recenzované“, keďže boli osoby v jej novele ľahko spoznateľné)
