Po skončení vojny 1945 – 1948 dramaturg Československého rozhlasu, lektor a dramaturg Novej scény a SND v Bratislave, 1949 – 1950 kultúrny atašé na československej ambasáde v Bukurešti, neskôr pracoval na Povereníctve školstva (prednosta divadelného oddelenia), bol redaktorom Kultúrneho života a tiež tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov. Kvôli svojmu odmietavému postoju k okupácii Česko-Slovenska v roku 1968 mal zakázané publikovať až do roku 1990. V rokoch 1968 – 1974 bol docentom divadelnej vedy, po roku 1974 vedeckým pracovníkom Výskumného ústavu kultúry v Bratislave, od roku 1980 na dôchodku.
K jeho životu sa vracia aj dokumentárny film nakrútený v roku 2002 (Slovenská televízia, cyklus Osobnosti náboženského života, scenár Slavomíra Očenášová – Štrbová, réžia Fedor Bartko).
Tvorba
Jeden z najvýznamnejších a plodných slov. prozaikov a dramatikov 20. storočia, venoval sa aj divadelnej vede a publicistike, v období normalizácie perzekuovaný a diskriminovaný.
Literárne činný bol od roku 1937, kedy začal publikovať svoje prvé diela v Studentskom časopise a vo Svojeti a Mladej kultúre. Najmä počas vojny publikoval pod viacerými pseudonymami, prvá kniha mu vyšla až po skončení vojny (súbor reportáží a čŕt Most, 1945).
Autor realisticky koncipovaných psychologických noviel, historicko-sociálnych románov, napísal zbierky cestopisných reportáží a čŕt, kritický pohľad na súvekú socialistickú spoločnosť rezonoval v humoristicko-satirických súboroch poviedok. V úsmevnom tóne sa niesli i zbierky humoresiek, ako aj autobiograficky ladená kniha detských zážitkov. Po nútenej literárnej odmlke sa predstavil povstaleckým románom a morálku povstaleckej generácie analyzoval v autobiografickej novele, vrátil sa aj k satirickému žánru v krátkych prózach a v záverečnom tvorivom období nadviazal na humoristicko-satirické prózy. Ťažisko jeho tvorivých aktivít bolo v dramatickej spisbe, plodný autor rozhlasových a divadelných hier. Podnetné práce vydal aj v oblasti divadelnej vedy a teórie. Dramaturgicky, režijne a scenáristicky spolupracoval najmä s televíziou, ktorá uviedla viaceré jeho hry, inscenácie a filmy. Jeho prózy a drámy vyšli v početných prekladoch. V teatrologických dielach vychádzal zo štrukturalizmu.
