Gréckokatolícka cirkev na Slovensku (alebo zriedkavo Slovenská katolícka cirkev[1]) je jedna z gréckokatolíckych cirkví, teda jedna z cirkví sui iuris (partikulárnych cirkví), ktoré tvoria Katolícku cirkev, s jednotnou spoločnou vieroukou a spoločným vedením v osobe rímskeho biskupa – pápeža.
Dejiny
Veľká Morava
Historicky podložené počiatky kresťanstva sa na Slovensku datujú do obdobia Veľkej Moravy, do 9. storočia, kedy knieža Rastislav sa v roku 862 obracia so žiadosťou na byzantského cisára Michala III., aby vyslal na Veľkú Moravu biskupa, ktorý by položil základy samostatnej veľkomoravskej cirkevnej správy.
Byzantský cisár Michal III. a patriarcha Fótios vybrali na túto misiu učenca (filozofa) Konštantína a jeho brata Metoda zo Solúna – v jeho okolí časť obyvateľstva hovorila sloviensky. V roku 863 ich poveril šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave. Konštantín zostavil nové slovienske písmo, ktoré použil na preklad bohoslužobných kníh do staroslovienčiny. Pomáhali mu pri tom brat Metod a učeníci (Sedmopočetníci) Kliment, Sáva, Naum, Vavrinec a Angelár.
Prvými slovami v histórii slovienskeho písomníctva bol úvod prvej kapitoly evanjelia svätého Jána: „Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u Boha – Iskonije bje slovo i slovo bje u Boga“. Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom na Veľkej Morave liturgiu, každému zrozumiteľnú v jeho vlastnej reči. Rastislavovi neprekážalo, že išlo o liturgiu byzantského obradu. Napokon vtedy bolo kresťanstvo jednotné. Vyznávalo jeden krst, jednu svätú všeobecnú apoštolskú cirkev.
V roku 867 odchádzajú Konštantín a Metod na pozvanie pápeža do Ríma, aby mu objasnili svoju činnosť na Veľkej Morave a vyznali pravovernosť a oddanosť Rímskej cirkvi. Konštantín tam vstupuje do jedného z gréckych monastierov (prijíma meno Cyril) a neskôr 14. februára869 zomiera.[2] Metod je v roku 869 pápežom Hadriánom II., ustanovený za prvého veľkomoravského arcibiskupa s jurisdikciou pre všetkých Slovanov. To naráža na odpor bavorského kléru, ktorý ho na spiatočnej ceste zajme a dva a pol roka väzní. Po prepustení sa Svätý Metod ujíma svojho stolca vo veľkomoravskej ríši. Spory však neprestávajú a tak pápež Ján VIII. si Metoda opätovne pozýva do Ríma. Po presvedčení sa o Metodovej pravovernosti a oddanosti Cirkvi, vydáva bulu „Indrustriae tuae“, v ktorej opätovne schvaľuje starosloviensku liturgiu.
Po Metodovej smrti, 6. apríla885, pričinením nitrianskeho biskupa Vichinga, odporcu staroslovienskej liturgie, sú Metodovi žiaci z Veľkej Moravy vyhnaní. Po páde Veľkomoravskej ríše sú na začiatku 10. storočia v Uhorsku dve obradové podoby cirkvi – východná (na východ od Dunaja) a západná (Panónia a územie dnešného Slovenska).
Situácia v stredoveku
Ikonostas v gréckokatolíckom chráme delí časť pre kňaza od časti pre veriacich. V strede sú „cárske dvere“ vyhradené iba pre biskupa, kňaza, diakona a kráľa.
Obdobie stredoveku prinieslo ďalšie významné zmeny v cirkevnej oblasti. V roku 1054 vyvrcholili nezhody medzi Rímom a Carihradom schizmou (v cirkevných a aj vo všeobecných dejinách to znamená veľký cirkevný rozkol). Za carihradského patriarchu Michala Kerularia a rímskeho pápeža Leva IX. došlo k vzájomnej exkomunikácii[3], k rozdeleniu všeobecnej cirkvi na východnú – pravoslávnu a západnú – katolícku. Východní kresťania, žijúci na území Slovenska, praktizovali naďalej svoj východný obrad. Arpádovci vytvárali priaznivé podmienky pre vznik monastierov (kláštorov), v ktorých účinkovali mnísi východného obradu – baziliáni (vasiliáni).[4] Pápež Inocent III. V roku 1204 prejavil ochotu zriadiť v Uhorsku biskupstvo východného obradu[5], ktoré by bolo podriadené Svätej stolici. Tento zámer sa však neuskutočnil pre silný odpor západných (latinských) biskupov. Dokonca ten istý pápež bol v roku 1205 za zrušenie východného obradu. Na XII. všeobecnom koncile (IV. lateránsky, 12. 11. 1215) však bolo dohodnuté, že východní kresťania môžu zachovávať svoje obradové zvyky. Veľký vplyv na prítomnosť veriacich východného obradu mala valašská kolonizácia. Najmä Ruthéni (Rusíni) boli nositeľmi tohto obradu. Okolo roku 1230, po príchode západných reholí do Uhorska, postupne zanikajú baziliánske monastiere.
Po vymretí Arpádovcov (1301) sa postavenie kresťanov východného rítu v Uhorsku pod tlakom politických, hospodárskych a cirkevných náporov zo strany západu zhoršovalo. Bratislavský cirkevný snem vydal v roku 1309 zákaz uzatvárať manželstvá východných katolíkov a zákaz pre nich vykonávať cirkevné obrady. Postupným vytláčaním východného obradu na perifériu strácali veriaci náboženskú slobodu. Východní kresťania, inklinujúci k Rímu, museli platiť desiatky latinským biskupom. Východná cirkev na tomto území prežila vďaka kniežaťu Teodorovi Koriatovičovi, ktorý sa v tejto oblasti (t. j. dnešné východné Slovensko a Podkarpatská Rus) usadil spolu s asi 40 tisíc Rusínmi. Založil tu asi 300 osád a monastier na Černeckej hore pri Mukačeve.[6] Po jeho smrti sa situácia opäť zhoršila. V roku 1491 sa spomína ako mukačevský biskup Ján, potvrdený kráľom Vladislavom II. Uhorskí panovníci sa snažili rôznymi obmedzeniami priviesť Ruthénov (Rusínov) k únii, teda k zjednoteniu s Rímom.
Gréckokatolícka cirkev uzavrela úniu s Katolíckou cirkvou 24. apríla r. 1646.[7][8]
Oficiálnemu zjednoteniu veriacich byzantského obradu s Rímskou cirkvou veľmi napomohli poľskí a uhorskí panovníci, ktorí chceli oslabiť vplyv Ruska na Poľsko a Rakúsko-Uhorsko. Po neúspešnej realizácii únie v roku 1614 v Krásnobrodskom monastieri (kláštore v Krásnom Brode – dedine pri Medzilaborciach, ktorá sa dá s nadľahčením nazvať „rusínsky Devín“) sa podarilo uzavrieť úniu na zámku v Užhorode (Užhorodská únia) 24. apríla1646. Oficiálne bola Užhorodská únia potvrdená 14. mája1648 uhorským prímasom – ostrihomským arcibiskupom Lippayom a v septembri celokrajinskou synodou biskupov v Trnave. Napriek prísľubom ale neboli podmienky únie naplnené – právo voliť biskupa sa uplatnilo len raz (pri voľbe Petra Partenija Petroviča v r. 1651), zrovnoprávnenie kléru sa uskutočnilo až po r. 1692[9], keď cisár Leopold I. zrovnoprávnil gréckokatolícky a rímskokatolícky klérus. Čoskoro po uzavretí únie sa objavili aj snahy vnucovať gréckokatolíkom západné (rímskokatolícke) zvyky a formy zbožnosti, teologické vnímanie aj právne zvyklosti.
Obdobie po únii
V 18. storočí si rímskokatolícki biskupi z Jágru začali nárokovať moc nad mukačevskými biskupmi, ktorých považovali za svojich obradových vikárov. Na presadenie svojich nárokov sa neštítili použiť ani vojenskú silu. Situáciu vyriešil až zásah cisárovnej Márie Terézie, na jej podnet rímsky pápež Klement XIV. vydal bulu 19. septembra1771Eximia Regalium, ktorou definitívne vyriešil otázku postavenia Mukačevskej eparchie (nanovo ju erigoval).[10]Prešovské biskupstvo sa vyčlenilo z Mukačevskej eparchie bulou Pia VII.Relata Semper[11] dňa 22. septembra1818[12][13] (resp. rozhodnutím cisára Františka I.3. novembra1815[14]). Prvým biskupom sa stal Gregor Tarkovič,[15] ktorý začal s budovaním eparchie (biskupstva). Tá pri svojom vzniku mala 194 farností s asi 150-tisíc veriacimi.[16][17] V jeho diele pokračoval biskup Jozef Gaganec.
Od roku 1918 po rok 1948
Pri vzniku prvej ČSR v roku 1918 odmietol vtedajší biskup Štefan Novák zložiť sľub vernosti novej republike a ako maďarofil emigroval do Maďarska. Prešovskú eparchiu spravoval od októbra 1918 do októbra 1922protosynkel (generálny vikár) Mikuláš Rusnák a po ňom Dionýz Njaradi, križevacký biskup. V septembri 1926 bol za nového administrátora eparchie vymenovaný Pavol Peter Gojdič,[18]baziliánsky mních rusínskej národnosti, ktorý sa svojho úradu ujal vo februári 1927,[19] od marca ako titulárny biskup. Všestranne rozvíjal a zveľaďoval eparchiu, zriadil sirotinec, reálne gymnázium, podporoval náboženský a sociálny progres svojich veriacich, u ktorých sa tešil mimoriadne veľkej obľube. Eparchiu viedol aj v ťažkých rokoch II. svetovej vojny, od júla 1940 ako sídelný biskup. Podľa schematizmu z roku 1948 mala Gréckokatolícka cirkev v ČSR 345 duchovných, 242 systematizovaných farských úradov, 11 kaplánskych miest, 241 farských chrámov, 171 filiálnych chrámov, 49 kaplniek a vyše 305 600 veriacich.
Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi komunistami
Kalich horkosti bolo biskupovi Gojdičovi súdené vypiť do dna až po komunistickom puči v roku 1948. KSČ sa usilovala zničiť Gréckokatolícku cirkev, ktorá sa podľa želania komunistických ideológov mala „vrátiť do lona Svätej matky Pravoslávnej cirkvi“. Keďže na území Česko-Slovenska bolo iba niekoľko pravoslávnych farností, ktoré vytvorili ruskí emigranti (poväčšine bielogvardejci) utekajúci pred Leninom v roku 1918, boli tu privážaní agenti KGB, z ktorých sa stávali pravoslávni kňazi. Biskup Gojdič bol spolu so svojim pomocným biskupom Vasiľom Hopkom internovaný. V Prešove sa uskutočnil 28. apríla1950[20] tzv. Sobor (t. j. snem, synoda), ktorý „pričlenil“ všetkých gréckokatolíckych veriacich k Pravoslávnej cirkvi a znamenal faktickú likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi v Česko-Slovensku. Štatistické čísla uvádzajú, že z 328 gréckokatolíckych kňazov sa 283 odmietlo stať pravoslávnymi kňazmi, 45 súhlasilo, ale nakoniec tak učinilo iba 23.[21] Kňazi, ktorí odmietli, boli buď uväznení, alebo boli aj so svojimi rodinami vyvezení (najčastejšie do severných Čiech) a naďalej boli rôznymi formami perzekvovaní. Niektorí kňazi, ktorých sa štátnej moci nepodarilo dolapiť, tajne vysluhovali sviatosti po dedinách v rodinných domoch. Biskup Pavol Peter Gojdič bol v roku 1951 v procese spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Michalom Buzalkom odsúdený na doživotie.[22] Vo väzení v deň svojich 72. narodením, 17. júla1960, zomiera. Vasiľ Hopko v ťažkom žalári strávil 14 rokov. Všetok majetok Gréckokatolíckej cirkvi sa stal majetkom Pravoslávnej cirkvi.
Roky 1968 – 1989
Počas tzv. „Pražskej jari“ bola Gréckokatolícka cirkev vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. zo dňa 13. júna1968 obnovená.[23] Pravoslávna cirkev však vrátila len niekoľko objektov, ktoré patrili do roku 1950 gréckokatolíkom. Z internácie sa vrátili kňazi, ktorí sa pustili do dušpastierskej práce. BiskupVasiľ Hopko sa ujal vedenia eparchie. Keďže však dlhoročné väzenie zanechalo na jeho zdraví stopy, Svätá stolica vymenovala o. Mons. Jána Hirku za ordinára a apoštolského administrátora s právami rezidenčného biskupa. Ale tak isto ako Rímskokatolícka cirkev aj cirkev Gréckokatolícka pod komunistickým jarmom normalizácie len živorila. Až do Nežnej revolúcie a pádu totalitného režimu v roku 1989. Od roku 1969 začala cirkev vydávať svoj oficiálny časopis Slovo.
Po roku 1989 dochádza k oživeniu cirkevného života. Prešovským biskupom sa stáva vladyka Ján Hirka, ktorý bol vysvätený (konsekrovaný) na biskupa 17. februára1990 v PrešoveJozefom kardinálom Tomkom. Obnovenie činnosti sprevádzal veľký nedostatok kňazov. Väčšina cirkevných objektov bola poškodená a takmer nefunkčná. Nedostatočné bolo náboženské vzdelanie mládeže a aj duchovná starostlivosť o veriacich. Zvlášť náročné bolo majetkovoprávne vysporiadanie s Pravoslávnou cirkvou. Okrem základe masovej intervencie veriacich v Bratislave bolo prijaté uznesenie č. 211/1990 Zb. zo dňa 29. mája 1990, ktoré rozhodlo o prinavrátení vlastníckych práv na cirkevné objekty, ktoré boli až do roku 1950 majetkom Gréckokatolíckej cirkvi a boli protiprávne odovzdané Pravoslávnej cirkvi. Medzi najdôležitejšie udalosti v období nového rozvoja Gréckokatolíckej cirkvi bolo znovuotvorenie Gréckokatolíckeho kňazského seminára a zriadenie Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty UPJŠ (dnešnej Prešovskej univerzity) v roku 1990. Duchovný a vzdelávací proces začal v eparchii výrazne ožívať. Začali sa otvárať základné a stredné cirkevné školy, otvorilo sa cirkevné gymnázium v Trebišove. PápežJán Pavol II. vymenoval 11. januára1992 vladyku J.P. Milana Chautura, CSsR za pomocného biskupa Prešovskej eparchie. Vysvätený (konsekrovaný) bol 29. februára1992.
Rímsky pápež Jána Pavla II. pri svojej návšteve Slovenska v roku 1995 navštívil aj Prešov, kde slávil akatist k Bohorodičke. Počas homílie vyzval gréckokatolíkov, aby s láskou a dôsledne zachovávali svoj obrad.
Súčasná gréckokatolícka cirkev na Slovensku
Prehľad slovenských eparchií a ich znaky
21. februára1997 boli zverejnené dekréty č. 78/94 a č. 3/97 Kongregácie pre Východné cirkvi, ktoré oznámili, že rímsky biskup Ján Pavol II. erigoval nový apoštolský exarchát so sídlom v Košiciach a dovtedajšieho pomocného prešovského biskupa vladyku J.P. Milana Chautura, CSsR, menoval za jeho prvého apoštolského exarchu. Košický apoštolský exarchát bol priamo podriadený Rímskemu apoštolskému stolcu a jeho hranice boli totožné s hranicami Košického kraja. Jurisdikčne mu podlieha 7 protopresbyterátov, 86 farností, 157 chrámov a asi 70 kňazov. Prešovské biskupstvo má v súčasnosti 12 protopresbyterátov, 173 farností a 302 chrámov. 30. januára2008, na sviatok Troch svätiteľov, pápež Benedikt XVI. povýšil Prešovskú eparchiu na archieparchiu na čele s metropolitom, Košický exarchát povýšil na eparchiu a bola vytvorená aj nová eparchia so sídlom v Bratislave.[24][25] Za prvého bratislavského eparchu bol vymenovaný o. Peter Rusnák. Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206 871 veriacich, čo predstavuje 3,83% obyvateľov Slovenskej republiky.[26]
Prehľad eparchií Prešovskej metropolie na Slovensku:
Biskupi eparchií, ktoré sú súčasťou metropolie, vytvárajú Radu hierarchov, ktorá sa pravidelne schádza.[28] Rada hierarchov zabezpečuje synodálne riadenie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
Ďalší súčasní gréckokatolícki biskupi pochádzajúci z územia Slovenska:
vladyka Ladislav Hučko, pražský apoštolský exarcha, Česko
Najvyššou právnou normou je Kódex kánonov východných cirkví promulgovaný v r. 1990. Partikulárne právo zatiaľ nebolo kodifikované, zakladá sa na zvykovom práve.
Gréckokatolícka cirkev v obciach Slovenska podľa sčítania v roku 2011 (v %).Gréckokatolícka cirkev v obciach Slovenska podľa sčítania v roku 1930 (v %).
Štatistika
Pri sčítaní ľudu v r. 2021 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 218 235 veriacich, čo predstavuje 4 % obyvateľov Slovenskej republiky.[29]
Počet veriacich, ktorí sa na Slovensku prihlásili ku gréckokatolíckej cirkvi v posledných sčítaniach ľudu:[30][31]
V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku pôsobia dva mužské a tri ženské rehoľné rády. Rád svätého Bazila Veľkého (baziliáni – vasiliáni) je východný mníšsky rád, ktorý je založený na pravidlách sv. Bazila Veľkého z druhej polovice 4. storočia. Dnes na Slovensku vykonáva najmä apoštolskú a pastoračnú prácu. Baziliáni majú monastier v Krásnom Brode, na Bukovej hôrke, v Prešove a v Trebišove. Druhý rád – Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristi) založil v roku 1723 sv. Alfonz z Liguori. Na Slovensku bola v roku 1921 vytvorená jeho východná vetva. Redemptoristi konajú misie na Slovensku i na Podkarpatskej Rusi na Ukrajine, organizujú pravidelné duchovné cvičenia pre rodiny a mládež.
Rád sestier sv. Bazila Veľkého založila vlastná sestra sv. Bazila Veľkého sv. Makrína. Baziliánky pracujú vo výchovnej sfére – spravujú Strednú zdravotnícku školu svätého Bazila Veľkého v Prešove, pracujú v sociálnych ústavoch, organizujú letné duchovné stretnutia mládeže. Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie bola založená v roku 1892. Jej zakladateľmi sú bazilián o. Jeremiáš Lomnický, o. Cyril Selecký a Jozafáta Michaela Hordaševská. Ich charizmou je „slúžiť ľuďom tam, kde je to najviac potrebné“. Cieľom činnosti kongregácie je výchova detí a mládeže, pomoc starým, chorým a opusteným. Na Slovensku pôsobia aj redemptoristky byzantského obradu, monastier majú v Lomnici pri Vranove nad Topľou. Ich poslaním je hlavne život modlitby (ide o kontemplatívnu rehoľu).
Svätí a blahoslavení
K významným svätcom najstaršieho obdobia na území Slovenska patria svätí sedmopočetníci a prepodobný Mojsej Uhrín (Mojžiš Uhorský). Ďalší svätci pochádzajú z obdobia komunistického prenasledovania Gréckokatolíckej cirkvi.
Pápež Ján Pavol II. vyhlásil biskupa Pavla Petra Gojdiča, rehoľníka Metoda Dominika Trčku, ktorí zomreli mučeníckou smrťou v komunistickom väzení, ako aj biskupa Vasiľa Hopka za blahoslavených. Pri príležitosti 7. výročia vzniku samostatného Slovenska bolo na návrh Vlády SR biskupovi Pavlovi Petrovi Gojdičovi udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy in memoriam. 27. januára 2008 mu bolo udelené aj najvyššie vyznamenanie štátu Izrael udeľované ľuďom nežidovského pôvodu Spravodlivý medzi národmi za záchranu Židov počas holokaustu.[32][33] Na Ukrajine bol blahorečený mukačevský biskup Teodor Romža, pod ktorého správu patril aj južný (dolný) Zemplín.
Oficiálnym časopisom cirkvi na Slovensku je gréckokatolícky časopis Slovo, ktorý vychádza v Prešove. Okrem neho vychádzajú aj časopisy Misionár a Blahovistnik. Publikačnou činnosťou sa zaoberá napr. vydavateľstvo Spolku sv. Cyrila a Metoda Byzant v Košiciach a redemptoristické vydavateľstvo Misionár.
V Prešove má cirkev teologickú fakultu a kňazský seminár. Gréckokatolícka cirkev má aj niekoľko cirkevných škôl.[37][38]
Cirkev na pomoc núdznym prevádzkuje charitu v Prešove[39] a Košiciach[40]. Cirkev prevádzkuje aj gréckokatolícke mládežnícke centrum Bárka v Juskovej Voli[41] a centrum pre rodinu v Sigorde[42]. Prácou s Rómami sa venuje pastoračné centrum Rómov v Čičave.[43]
Gréckokatolíci na Slovensku používajú najmä pozdrav Slava Isusu Christu! – Slava i vo viki!. V období sviatku Paschy sa však používa pozdrav Christos voskrese! – Voistinu voskrese! a v období sviatku Narodenia Ježiša Krista sa zdravia Christos raždajetsja! – Slavite jeho!.
↑Gréckokatolícka eparchia Košice - Eparchiálny školský úrad : Školy a školské zariadenia [online]. [Cit. 2013-07-11]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
Šturák, Peter: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945 - 1989. Prešov : Náboženské vydavateľstvo PETRA, 1999. 200 s. ISBN 80-967975-4-9
Schematizmus Prešovskej gréckokatolíckej metropolie 2008. Prešov : PETRA, n. o., 560 s. ISBN 978-80-8099-022-0
TÓTH, István György. Počiatky rekatolizácie na východnom Slovensku. Historický časopis, 2002. Dostupné online.
