Svätý Lev IX. (lat. Leo Nonus) vl. menom Bruno z Egisheimu a Dagsbergu (* 21. jún 1002, Eguisheim, Rímskonemecká ríša, dnes Francúzsko – † 19. apríl 1054, Rím), bol duchovný pôvodom z Alsaska a v rokoch 1049 – 1054 152. rímskym pápežom.
Pochádzal zo zámožnej rodiny z južného Alsaska. Už v mladom veku sa stal duchovným a pôsobil na dvore cisára Konráda II. Cirkevná kariéra Bruna z Egisheimu začala rásť po tom, čo sa v roku 1026 stal toulským biskupom.
Na Petrovom stolci
Bol veľkým spriaznencom cisárskeho dvora, vďaka čomu ho neskorší cisár a Konrádov nástupca Henrich III. v roku 1048 menoval pápežom. Voľba rímskym duchovenstvom vo februári nasledujúceho roku už bola iba schválením cisárovho rozhodnutia.
Ako pápež sa do cirkevných dejín zapísal ako nekompromisný obhajca viery a duchovných záležitostí. Známe je jeho rozhodné stanovisko v otázke celibátu či laickej investitúry (Lev IX. je považovaný za zakladateľa cirkevnej reformy, ktorú v roku 1075 zavŕšil Gregor VII. vyhlásením nadradenosti duchovnej moci nad svetskou). V záujme upevnenia cirkvi a jej vierouky viackrát cestoval (okrem viacerých oblastí Talianska navštívil Nemecko, Francúzsko; v auguste 1052 sa obhajca mieru dostal dokonca aj na územie terajšieho Slovenska, kde pri Bratislave prebiehali boje medzi cisárom Henrichom III. a uhorským kráľom Ondrejom I.) a zvolal dvanásť cirkevných synod. Svoje odmietavé postoje zaujal i v takých záležitostiach ako napr. kupčenie s úradmi či protekcia.
Lev IX. sa stal známym aj ako vojvodca. Na prelome 10. a 11. storočia začalo pozvoľné osídľovanie južných oblastí Talianska Normanmi, ktoré postupne prerastalo do dobývania tejto časti krajiny. Situácia sa stávala nebezpečnou a preto pápež v záujme obrany európskej civilizácie vytvoril koalíciu s európskymi vladármi a v júni 1053 sám na čele svojich jednotiek vytiahol do bojového poľa. V bitke pri Civitella del Fortore (dnes Foggia v Apúlii) boli však spojené pápežsko-svetské vojská Normanmi porazené a sám Lev IX. padol do zajatia, v ktorom bol držaný deväť mesiacov.
Východná schizma
Do záveru jeho pontifikátu spadá významná udalosť cirkevných dejín, známa ako východná schizma, ktorá rozdelila kresťanskú cirkev.
Levovým celoživotným úsilím bolo zlepšenie postavenia kresťanstva ako univerzálnej celosvetovej cirkvi. V záujme toho sa snažil potlačiť staré cirkevné zriadenie a nastoliť pápežský primát nad všetkými kresťanmi. Kým na západe mu toto úsilie vychádzalo, na východe mu ho maril spor s Konštantínopolom.
Vzájomné nezhody v tejto otázke pretrvávali už v minulosti a časom prerástli do štádia odcudzovania sa. Tento proces prehlbovalo neústupné presadzovanie pápežskej autority, ktorá bola pre východné kresťanstvo v úplnom protiklade s jeho vlastnou tradíciou. Napokon sa ukázalo, že tento faktor, okrem kultúrnych, liturgických a jazykových odlišností, bol kľúčovým v procese rozdelenia kresťanskej cirkvi.
Bezprostredným podnetom pre rozkol bola pápežova snaha zaviesť latinskú liturgiu na území južnej Itálie, ktorá skôr inklinovala k východnej cirkvi než k Rímu a tradične používala byzantský obrad. Odpoveďou konštantínopolského patriarchu Michala I. Kerullaria, nahnevaného pápežovými zásahmi, bolo vydanie nariadenia, podľa ktorého všetci kresťania vyznávajúci latinskú liturgiu musia opustiť Konštantínopol. V snahe zamedziť patriarchovmu rozhodnutiu, vyslal Lev IX. významného teológa a osobného dôverníka, kardinála Humberta, s posolstvom do Konštantínopolu. Humbert po príchode do Konštantínopolu uprel Kerullariovi titul ekumenického patriarchu, spochybnil platnosť jeho vysvätenia a otvorene proti nemu agitoval medzi miestnymi prelátmi. Napokon 16. júla 1054 v Chráme Svätej Múdrosti pred zrakmi verejnosti položil na hlavný oltár exkomunikačnú bulu Archivované 2011-07-26 na Wayback Machine. Týmto aktom sa už aj tak napäté vzťahy medzi Rímom a Konštantínopolom definitívne pretrhli.
Od tejto udalosti sa zvyčajne datuje rozkol medzi východnou a západnou cirkvou a hoci pápež bol v tom čase už mŕtvy, udalosť spadá do obdobia jeho pontifikátu, lebo rímski legáti boli vyslaní v jeho mene (po jeho smrti však z právneho hľadiska stratili legitimitu).
Záver života
Mimoriadne pôsobivo vyznieva koniec života Leva IX. Oslabený pápež, cítiac blížiaci sa koniec, nechal sa (aj s posteľou a s pripravenou rakvou) preniesť do svätopeterskej baziliky, kde aj v apríli 1054 zomrel. Tu bol i pochovaný; jeho hrobka sa pôvodne nachádzala pri východnom múre starej baziliky. Pri jej demolácii sa Levove ostatky zachránili a dnes sú v chráme uložené vo forme svätej relikvie.
Po jeho smrti tu počas nasledujúcich tridsiatich rokov údajne prišlo k niekoľkým desiatkam prípadov zázračného uzdravenia. Tento fakt sa stal rozhodujúcim momentom k jeho vyhláseniu za svätého v roku 1087. V tomto roku pápež Viktor III. dal údajne jeho telo exhumovať a vyložiť na oltár.
Pozri aj
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lev IX.
Zdroje
- Sl. Ravik, O světcích a patronech, Levné knihy KMa, Praha, 2006, ISBN 80-7309-343-X
- M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4
- LEV IX. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 118 – 119.
- H. Küng, Katolícka cirkev, Vydavateľstvo Slovart, Bratislava, 2003, ISBN 80-7145-751-5
Externé odkazy
|
|---|
| 1. – 4. storočie | | |
|---|
| 5. – 8. storočie | |
|---|
| 9. – 12. storočie | |
|---|
| 13. – 16. storočie | |
|---|
| 17. – 21. storočie | |
|---|
