Johann Gottlieb Fichte (1762 - 1814) reagoval na Kantov protiklad subjektívneho a objektívneho sveta (sveta Ja a sveta daností). Snažil sa prekonať dualizmus teoretického a praktického rozumu v Kantovom ponímaní, pričom dôraz kládol na praktický výkon a činnosť Ja. A teda vychádza nie z púheho faktu vedomiačloveka, ale skôr zo skutku a konania ľudí. Ja je reálnou aktivitou, uskutočňuje seba samého prostredníctvom slobodnej činnosti. Nič mimo takéto činné Ja nie je relevantné, takže ani objektívny svet ako vec sama osebe nie je ničím iným, len akýmsi "nie-Ja", ktoré si voči sebe samému kladie naše vlastné činné Ja. Všetko, čo má nejaké opodstatnenie, sa nachádza v ľudskom Ja, vedomí a činnosti, praktickom rozume. Subjekt je teda absolútny, tvorivý, zvrchovaný a slobodný.
Zatiaľ čo sa Kantove nazeracie apriórne formy vzťahovali len na ľudskú zmyslovosť, Fichte tvrdil, že človek je schopný aj intelektového nazerania. Tým, že sme si istí samými sebou v akte vedomia, reflexívne sa vzťahujeme sami k sebe, čo Fichte označuje ako netematické intelektové nazeranie samého seba bez nutnosti svedectva zo zmyslových orgánov. Vedomie sa takto konštituuje aj bez senzuálnej skúsenosti, pričom v úplne postačujúcom intelektovom nazeraní vnímame svoje seba-uskutočňujúce Ja ako absolútnu realitu. Táto skutočnosť vie poslúžiť ako apriórnevýchodisko pre odvodenie filozofickéhosystému, čím dochádza k obratu v celej transcendentálnej filozofii.
Objavom absolútneho a slobodného Ja Fichte postavil proti sebe determinizmus na jednej strane a slobodu človeka na druhej strane. Podľa Fichteho človek nie je podrobený vonkajším okolnostiam; spoločenský, ba aj prísny prírodný determinizmus už stráca svoje miesto. Fatalizmus sa mu zdá ako prázdna filozofia. Obmedzenie zo strany Kantovho objavu "veci osebe" Fichte postulátom intelektového nazerania vlastného absolútneho Ja podľa svojich myšlienok prekonal. Všetok svet "Nie-Ja" je iba produktom sebaurčujúceho Ja, takže ak narazíme na protiklady, treba ich vnímať ako produkt vlastného rozumu, a teda ich ako antitézy postaviť k tézam, aby sa vzápätí mohlo pristúpiť k ich zjednoteniu v syntéze. Začlenením syntézy ako metódy klasického idealizmu sa otvoril vo filozofii priestor pre dialektickéšpekulácie, dôkladne systematizované neskôr Schellingom a Hegelom.
Schelling vo svojich prvých dielach nadväzuje na rozmach prírodovedných teórií svojej doby. Pozorne sledoval nové objavy v chémii, biológii a fyzike, pričom vo svojej filozofii chcel prírodovedné poznatky zjednotiť prostriedkami filozofickejšpekulácie, aby tak umožnil predstaviť prírodu ako dynamický celok. Dynamika prírody podľa neho ukazuje na účelnosťuniverza, ktorého vývoj nie je zďaleka ani slepý, ani náhodný, ani len čisto mechanický. Vývoj prírody je v zásade samohybný, smerujúci od objektívneho neuvedomeného procesu k životu vedomejidentity nášho Ja. Vývin prírodného celku smeruje teda k naplneniu účelu: už od prvých prejavov prírodných síl je zameraný na vytvorenie inteligencie. Filozofické zovšeobecnenie prírodných procesov má mať v Schellingovom podaní za úlohu tzv. naturfilozofia. Tá študuje, ako príroda prostredníctvom jednotlivých vývinových stupňov dospieva k duchu, k inteligencii. Naturfilozofia dokladá, že na každom stupni stoja proti sebe dve protikladné sily, ktorých syntéza prechodom na vyšší stupeň pôvodné polarity prekonáva. Takýto naturfilozofický názor sa v nemeckej idealistickej filozofii nazýva dialektikouvývoja.
Schelling sa však nezaoberal len prechodom od objektívneho k subjektívnemu, keď popisuje účelový zrod inteligencie v procese vývoja prírody. Prezentuje aj systém transcendentálneho idealizmu, v ktorom sa východiskom stáva subjekt a z neho sa Schelling pokúša odvodiť základné určenia vonkajšieho sveta. Je možné povedať, že naturfilozofia a transcendentálny idealizmus predstavujú dva póly Schellingovej filozofie, pričom oba sledujú buď prechod od objektu k subjektu, alebo prechod od subjektu k objektu. Tieto dva póly dokladujú, že príroda je sama osebe inteligentná a speje k uvedomeniu sa v ľudskom rozume, zatiaľ čo sám subjekt prostredníctvom svojho rozumu sa akoby "vteľuje", pretavuje do objektívnej prírody svojím všestranným inteligentným a slobodným ovplyvňovaním. Jedinou skutočnou realitou je teda v podstate rozum ako taký, inteligencia, duch, v ktorom sa zjednocuje aj subjekt, aj objekt. Schellingova filozofia je takto významným stotožnením subjektívneho a objektívneho. Schelling takto vymanil nemecký klasický idealizmus zo sféry subjektívneho rozumu, ako to pôvodne pertraktovalo Fichtehomyslenie.
Hegel ako pokračovateľ filozofie totožnosti subjektívneho a objektívneho využíva vo svojom myslení antitetický zákon, ktorého dialektickou schémou je triáda "téza - antitéza - syntéza". Identita subjektu a objektu v rozume resp. absolútne je nedokončenou špekuláciou, nakoľko základom absolútna (pojmu, idey, rozumu) musí byť niečo obsažné, z čoho sa dajú vyvodzovať konkrétnosti a danosti. Podľa Hegela Schellingov pojem absolútna je prázdny a príliš abstraktný. Podstata absolútna je práve vyjadriteľná v procese vývoja - nemožno ju považovať za zavŕšenú a hotovú, lebo by sme ju vytlačili z oblasti obsahovej rozmanitosti sveta, a tak by svet nemohol byť jej vlastným prejavom. Absolútna idea sa teda "stáva", resp. dialekticky sa vyvíja v spomenutých triadických cykloch. Hegel odmieta formálny princíp protirečenia; skôr vidí v protirečeniach nevyhnutné štádium myslenia a prechod na vyšší stupeň poznania. Zatiaľ čo um (nem. Verstand) sa snaží protirečeniam vyhnúť, rozum (nem. Vernunft) myšlienky vytrháva z nehybnosti a za základ pohybu vníma spor (tézy a antitézy). Hegel však nepostuluje proces vývoja pojmu a idey ako nekonečný, lež vidí zavŕšenie idey v účele celého dialektického vývoja. Ním je vyvodenie všetkých skutočných obsahov z idey tak, aby sa preukázalo, že všetka realita je rozumová.
Prakticky takto Hegel vybudoval noetickú základňu pre svoje ďalšie systematické filozofovanie. Syntézou kontradikcie subjektu a objektu je podľa neho všeobecný duch, všeobecný rozum a idea, v ktorej sa subjektívne a objektívne zjednocuje a prekonáva. Človek sa svojím myslením stáva súčasťou všeobecného ducha, jeho vedomie je čiastkou vedomia svetovej idey. Keďže už ľudstvo rozpoznalo úroveň absolútna, môže sa iniciovať systematická dedukcia obsahov skutočnosti z idey (absolútna), čo je vlastne programom vied.
Vývoj absolútneho ducha možno sledovať v stopách logiky, ktorú Hegel chápe ako náuku o ontologickýchkategóriách, systematizujúcich objektívne myslenie, ďalej v stopách prírodovedy, ktorá však odhaľuje, že vonkajšie, časovopriestorové znázornenie idey v prírode nedovoľuje v plnej miere prejaviť jej duchovný charakter. Napokon vrcholom vied je filozofia ducha, v ktorej ľudstvo rozpoznáva, že absolútny duch sa uvedomuje v ľudskom rozume a stelesňuje sa v ľudskej spoločnosti, resp. v spravodlivom a slobodnomštáte (konkrétne vrcholí v Pruskej konštitučnej monarchii). Do najvyššej formy sebapoznania prichádza svetový duch následne prostredníctvom umenia, náboženstva a filozofie.
Kierkegaard bol teológom a náboženskýmfilozofom, ktorý reagoval na Immanuela Kanta a nemecký klasický idealizmus značne kriticky. Obvinil Hegela zo zbožštenia dejín a nepáčilo sa mu ani dôsledné rozlišovanie sveta reálnej veci osebe a sveta javov. Vytvoril napokon filozofickú koncepciu, ktorej epistemológia nesúhlasí ani s Kantovým transcendentalizmom, ani s tradičnými teóriami koherencie alebo korešpondencie. Východiskom jeho filozofovania sa stal karteziánsky pojem subjektu. Na základe neho upriamuje svoju pozornosť na individuálnu existenciu človeka, ktorá jediná je dôležitá a na ktorej subjektívnej pravde jedine záleží. Všeobecné abstraktné otázky racionálnejmetafyziky, či existuje Boh alebo kto je človek, strácajú svoju významnosť, pričom sa musia riešiť len v závislosti od každého jedného subjektu. Ak človek cíti prítomnosť Boha vo svojom vnútri, tak nemusí o Božej existencii podľa Kierkegaarda metafyzickyšpekulovať. Pravda je iba subjektívna, takže sa musí zotrieť rozdiel medzi objektivitou a subjektivitou, nakoľko na objektivite a racionálnych abstrakciách vlastne nezáleží. Pri hľadaní vlastnej pravdy svojej existencie a pri hľadaní Boha človek prežíva rôzne štádiá svojej existencie, ktoré sa mu stávajú životnými púťami:
estetické štádium - prevláda povrchný život, orientácia na pôžitok, zábavu, subjekt sa sústredí len na časné, fixuje sa na bezprostredné, estetické a erotické momenty;
etické štádium - prejavuje sa morálne hlbší zmysel života, ukazovateľom je tu správne a nesprávne, subjekt túži po večnom, ale nevie večnosť dosiahnuť bez toho, aby nestratil vlastnú subjektivitu;
náboženské štádium - subjekt musí urobiť "skok viery" a svojou (kresťanskou) vierou sa upriamiť na večnosť, nasledovať Krista a takto autenticky prežívať svoju neopakovateľnú a jedinečnú individualitu vo vlastnom osobnom príbehu, až bude osobným hľadaním poznávať Boha.
Comte je zakladateľom scientisticky orientovanej filozofiepozitivizmu. Pojem "pozitívny" definuje ako niečo, čo je založené na faktoch našej skúsenosti. Všetko, čo je mimo našej skúsenosti a nedá sa ňou potvrdiť alebo vyvrátiť, chce Comte odstrániť zo zreteľa vied i vedeckej filozofie. Vylúčiť je teda treba predovšetkým metafyzickéotázky. Empirický základ má mať podľa Comta nielen naše poznanieprírody, ale aj poznanie spoločnosti. Comte je vlastným zakladateľom sociálnej fyziky, resp. empirickejsociológie. Verí v osvietenskýideál neobmedzeného pokroku vied. Dejiny postupujú k poznaniu a pokroku tromi štádiami:
pozitívne štádium - ľudstvo sa tu oslobodzuje od špekulácií a venuje sa len prísnemu vedeckému skúmaniu toho, čo je prístupné a overiteľné v celku jeho empírie (zmyslovej skúsenosti).
Úlohou vedeckej, a teda pozitívnej filozofie je zovšeobecňovať poznatky špecializovaných vied. Predpokladom týchto pozitívnych špeciálnych vied je matematika, pričom ďalšími oblasťami pozitívneho skúmania sú astronómia, fyzika, chémia, biológia a sociológia. Cieľom sociológie je poznanie všetkých sociálnych pohybov a podmienok tak, aby sa umožnilo postupné reformovanie spoločnosti smerom k naplneniu ideálu všeľudskej humanity a sociálnej harmónie. Neskôr Comte so svojimi stúpencami zakladá akési pozitívne náboženstvo, kde božstvom je ľudstvo ako také a určujúcou dogmou humanita. Pozitivistická "cirkev" by takto mala podľa Comta nahradiť náboženské cirkvi, ktoré ešte propagujú teologické a metafyzické predsudky.
Schopenhauer čiastočne vychádzal z diela Immanuela Kanta a z jeho rozlíšenia sveta osebe a sveta pre nás. Fenoménmi v Kantovom zmysle sú u Schopenhauera predstavy, ktoré si utvárame na základe zmyslového a racionálnehovnímania a ktoré sú ovplyvnené apriórnymiformami. Predstavy závisia často aj od motiváciesubjektu, obzvlášť javy nášho vlastného konania. Podstatou sveta, teda vecou osebe, je však vôľa - svetová vôľa je iracionálnym, živelným a slepým pudením k aktivite, ovláda človeka, jeho telo, myslenie, emócie. Svetová vôľa sama osebe nemá žiadny zmysel, nespeje nikam a objektivizuje sa v rôznych konkrétnych stupňoch svojich prejavov. Vzhľadom na to, že podstata sveta je iracionálna a živelná vôľa, prichádza Schopenhauer k základnému pesimizmu - svet je nezmyselný, je bludiskom živelne pôsobiacich slepých síl. Človek, v ktorom prichádza svetová vôľa k vedomiu, je sám pudený vôľou k životu a k neustálemu, slepému, neukojiteľnému chceniu. Nezmyselnosť takéhoto bytia môžeme ale zmierniť súcitom s utrpením druhých, ktorí trpia rovnakým osudom a ktorí boli rovnako vrhnutí do bytia bez vlastnej iniciatívy. Pesimizmus sa dá prekonávať aj estetickýmzážitkom, najmä hudbou. Konečné víťazstvo nad slepou svetovou vôľou môžeme dosiahnuť poprením vlastnej individuálnej vôle, nakoľko čím menej chceme, tým menej sa trápime. Treba sa teda odvrátiť od egoistického sebautvrdzovania smerom k asketizmu a (budhistickej) nirváne.
Nietzsche bol tvorcom antropologicky orientovanej filozofie, v ktorej za ústrednú hodnotu vymenoval život. Tým sa stal významným predchodcom filozofie života. Ako kritik tradičnejmorálky sa usiloval o prehodnotenie všetkých hodnôt - hodnoty sú v súčasnej spoločnosti prevrátené a na výslnie sa dostáva morálka slabých, priemerných, trpiacich a nesamostatných ľudí. Ide o morálku židovsko-kresťanskej mentality. To treba zmeniť a je nutné sa vrátiť k antickej, predkresťanskej etickejparadigme, aby sa uvoľnilo miesto pre silného nadčloveka, totiž samostatnú a vznešenú individualitu, ktorá naplno žije svoju silnú, statočnú a hrdú vôľu k moci. Slabému a plebejskému musíme zamedziť prístup k rastu a vplyvu. Nadčlovek, ktorý vzíde z tejto uvedomelej morálky pánov a vodcov, nie je už produktom mechanického a evolučného prírodného procesu, ale je produktom ľudskej aktivity. Nadčlovek sa poznáva, osvojuje si, ovláda, využíva, manipuluje, a to preto, lebo môže a chce. Je pánom seba samého a sám ustanovuje, čo je dobré a čo zlé. Boh už viac nemôže byť istotou ľudského života - je v etickom i noetickom zmysle mŕtvy. Prevaha Boha zostala už len ilúziou a falošnou nádejou pokryteckéhomeštianstva. Nový človek, nadčlovek, je už odkázaný sám na seba, je samostatný, zrelý a slobodný. Vývoj k nadčloveku je poznamenaný tromi štádiami ľudstva:
štádium, v ktorom sa duch mení na ťavu - ľudia sa podriaďujú normám a autorite, uctievajú Boha, pokora sa nastoľuje ako cnosť;
štádium, v ktorom sa ťava mení na leva - ľudstvo prestáva uznávať normy a autority, smeruje k nihilizmu, staré hodnoty sa stávajú zbytočnými a je nutné ich prehodnotiť;
štádium, kde sa lev mení na dieťa - dozrel čas na nové hodnoty a nové cnosti, ktoré vytýči nadčlovek.
Vôľu k moci vníma Nietzsche ako kladnú hodnotu, v ktorej ide o vlastnú sebarealizáciu. Dobrým sa v novom poriadku stáva všetko, čo utvrdzuje moc človeka; zlým naopak to, čo vyplýva zo slabošstva, a teda z morálky otrokov. Najdôležitejšou úlohou ľudstva je teraz umožniť vznik nadčloveka, aby sa k slovu dostávala len morálka pánov a silných, mocných, vznešených individualít.
Bergson reaguje na scientisticky orientované filozofie svojej doby, a to najmä na pozitivizmus a materializmus. Odhaľuje, že tieto systémy skúmajú len povrchovú vrstvu skutočnosti, pričom to najpodstatnejšie a najrelevantnejšie je predsa život sám - život je realita, ktorá nám je bezprostredne a intuitívne daná vo vedomí. Život je dynamickou skutočnosťou neprestajného vznikania a rastu, prebiehajúceho v čase. Čas života nazýva Bergson trvaním. Trvanie je v zásade neopakovateľné, jednorazové a je vlastné všetkému životu. Realitu plynúcu v časovom trvaní môžeme vystihovať buď rozumom alebo intuíciou. V oblasti technického a fyzikálnehopoznávania je racionálne myslenie vhodné, nakoľko rozumom vieme realitu kvantifikovať a merať. Skutočnosť trvania však najlepšie postihneme prežívaním, vedomým vcítením sa, spoluprežívaním ustavičného toku života. A tu zohráva svoju rolu práve bezprostredná intuícia.
Tak ako Bergson rozlišuje medzi intuíciou a rozumom, rozlišuje aj Dilthey medzi chápaním a explanáciou. Explanácia je metódou prírodných vied, ktoré chcú neopakovateľné fenomény života redukovať na všeobecné prírodné zákony, a takto ich chcú vysvetliť. Avšak duchovné vedy sú odlišné, nakoľko ich metódou musí byť práve chápanie, teda porozumenie - interpretovanie v určitom celku, hľadajúc zmysel na základe pochopenia významu jednotlivých faktov. Chápanie je založené na bezprostrednosti psychického zážitku. Dilthey sa takto stáva priekopníkom modernejhermeneutiky ako metóde duchovných vied, hoci sa hlási ku psychologistickej pozícii. Psychologizmus je preňho nevyhnutným stanoviskom, pretože pochopiť dejiny v snahe porozumieť životu a človeku je možné len prostredníctvom zážitku a schopnosti vcítiť sa. Dejiny nemožno redukovať na materiálne procesy a abstraktnémetafyzicképrincípy. Práve autentické prežívanie a bezprostredné uchopenie dejinného v jeho širšom celku umožňuje pochopiť život zvnútra. Takto sa Dilthey hlási k romantickejhermeneutike19. storočia.
Feuerbach sa priklonil ku kritike Hegela a jeho dialektiky vývoja ducha v dejinách. Volá po opätovnom priznaní hodnotyzmyslovej bytosti človeka, ktorú mu uprela teológia a filozofia Hegelovho idealizmu. Z tohto východiska argumentuje v prospech senzualistickejantropológie a materializmu. Telo náleží človeku priamo podstatne a dualita subjektu a sveta sa zjednocuje prostredníctvom práve telesných zmyslových orgánov. Východiskom a predmetom filozofie má byť teda celý človek ako zmyslovo-telesná bytosť, nakoľko len zmyslovosťou človek môže postihnúť realitu vôkol seba. Pravdu môžeme zachytiť len stretom našej zmyslovosti s okolím, pričom potrebujeme druhých ľudí na to, aby sme si porovnali ich zmyslové údaje s našimi, a tak sa uistili o pravdivosti svojich poznatkov. Preto podstata človeka vždy vyžaduje jednotu druhu: ide o druhovú podstatu, obsiahnutú v celku ľudského spoločenstva. Feuerbach však týmto senzualizmom a dôrazom na ľudské zmysly nechce skĺzať do subjektivizmu, pretože verí, že zmysly reálne odrážajú vonkajšiu poznateľnú skutočnosť. Zmyslové údaje majú teda základ v prírode a realite.
Feuerbachova epistemológia ho privádza ku kritike náboženstva. Náboženstvo je viera, v ktorej človek vstupuje do vzťahu k svojej vlastnej druhovej podstate. Je založené na určitom vedomínekonečna, ktoré je druhovej podstate človeka vlastné. Je však omylom, ak predikáty podstaty človeka personifikujeme do samostatnej bytosti - Boha. Božie vlastnosti sú len vlastnosťami človeka, hyperbolizované a vlastné jeho druhovej podstate. To ľudská podstata je v skutočnosti nekonečná, keď realizuje svoje mnohoraké možnosti v dejinách. Príčinou vzniku náboženstva je nevedomé prianie byť sám Bohom - Boh je vlastne druhou polovicou našej ľudskej podstaty. Celé náboženstvo a generovanie božského mimo seba samého treba odhaliť ako nezrelý omyl človeka závislého od nepochopenej prírody.
Sociálna základňa pozostáva z 3 úrovní - prírodné zdroje, pracovné sily a pracovné vzťahy vo výrobnom procese - práca sociálnej základne produkuje nadhodnotu, ktorú si obvykle privlastňuje kapitalista, čím vykorisťuje tých, ktorí sú skutočne zodpovední za produkciu nadhodnoty.
Kapitalizmus vytvára všeobecnú nespokojnosť proletariátu (robotníkov) a spôsobuje, že sa človeku práca odcudzuje, hoci by ho mala pôvodne obohacovať a posúvať v živote dopredu. Preto je nutné prehodnotenie vlastnenia výrobných prostriedkov a nadhodnôt - je nutný zlom, revolúcia, ktorou sa prostredníctvom prvotnej diktatúry proletariátu vybuduje socializmus a neskôr komunistická spoločensko-ekonomická formácia. Revolúcia je prirodzená, keďže spoločenská formácia sa vždy rozvíja len potiaľ, pokiaľ výrobné vzťahy poskytujú dostatočný priestor pre pokrok výrobných síl. V súdobom kapitalizme však už vykorisťovaním nastal čas, že výrobné sily nedisponujú žiadnou nadhodnotou, ktorú vyprodukovali.
Základom komunistickej spoločnosti má byť sociálna rovnosť, spravodlivosť a solidarita, spoločné vlastníctvo. Práca sa stane autentickým prežívaním vlastných bytostných síl a autentickým pretváraním prírodného a sociálneho prostredia. Úplným zrušením súkromného vlastníctva každý člen komunistickej spoločnosti bude môcť užívať nadhodnotu, ktorú vyprodukoval alebo ktorú vyprodukovali iní členovia v tejto rovnostárskej a beztriednej spoločnosti.
Marburská škola (Hermann Cohen, Paul Natorp, Ernst Cassirer) sa upriamovala na Kantovuepistemológiu, najmä na transcendentálnekategórie ako podmienky poznania. Základom vedy tu nie sú len fakty, ale aj formy nášho myslenia, pričom poznávanie je napĺňaním týchto foriem obsahom. Ľudstvo kognitívne a transcendentálne konštruuje svet a poznanie na základe svojich formujúcich interných kategórií, prítomných vo vlastnom poznávacom aparáte. Zatiaľ čo Cohen a Natorp pertraktovali transcendentálne základy možnosti poznania a tvorenia vedy, Cassirer sa venoval aj transcendentálnym podmienkam formovania ľudskej kultúry ako takej.
Bádenská škola (Wilhelm Windelband, Heinrich Rickert) sa sústredila na rozvoj Kantovej etiky a estetiky. Kritériá, ktorými tvoríme hierarchiuhodnôt a mravných noriem, sú tu transcendentálnymi, apriórnymi základmi našich etických a estetických hodnotiacich súdov. Vďaka rozpoznaniu podmienok možnosti etických a estetických súdov sa začala následne profilovať nová filozofická disciplína o hodnotách a hodnotení - axiológia. A práve predstavitelia Bádenskej školy sa stali jej prvými systematickými priekopníkmi.
Coreth, Emerich; Ehlen, Peter; Schmidt, Josef (2003), Filosofie 19. století (1 vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN80-7182-157-8
Scruton, Roger (1991), Krátke dejiny novovekej filozofie (1 vyd.), Bratislava: Archa, s.r.o., ISBN80-7115-023-1
Bocková, Anna; Ďurajková, Daniela; Feketeová, Katarína; Sakáčová, Zuzana (2004), Náuka o spoločnosti: Príprava na maturity a prijímacie skúšky na vysoké školy (3 vyd.), Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, ISBN8010003883
Störig, Hans Joachim (2000) [1950] (cs), Malé dějiny filosofie (7 vyd.), Kostelní Výdří: Karmelitánské nakladatelství, ISBN8071925004
Kol. autorov (2002), Filosofický slovník (2 vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN80-7182-064-4
