Bieloruština (беларуская мова, bielaruskaja mova)
Štáty	Bielorusko Poľsko krajiny bývalého ZSSR
Počet hovoriacich	7,5 miliónov
Klasifikácia	Indoeurópske jazyky Slovanské jazyky Východoslovanské jazyky Bieloruština
Písmo	cyrilika, menej používaná latinka
Postavenie
Úradný jazyk	Bielorusko, 12 okresov Podleského vojvodstva v Poľsku
Regulátor	Národná akadémiia vied Bieloruska (Нацыянальная акадэмія навук Беларусі)
Jazykové kódy
ISO 639-1	be
ISO 639-2	bel
ISO 639-3	bel
Wikipédia
Adresa	be.wikipedia.org
Pomenovanie	Вікіпедыя, свабодная энцыклапедыя
Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov
Jazykový portál

Bieloruština je východoslovanský jazyk, príbuzný ruštine a ukrajinčine. Od oboch sa však v mnohých rysoch líši.

Podľa sčítania obyvateľstva v Bielorusku v roku 2009 uviedlo bieloruštinu ako tzv. rodný (materský) jazyk okolo 7 960 000 osôb (84 % obyvateľstva štátu), ale za „jazyk, ktorým obvykle hovoria doma“ len asi 2,2 milióna (23 % obyvateľstva)^[1]. Bieloruštinou sa ďalej hovorí alebo píše vo východnej časti Poľska a v diaspóre v krajinách bývalého ZSSR, v USA a inde. Počet používateľov tohto jazyka mimo územia bývalého Sovietskeho zväzu sa odhaduje na 1 milión. V Bielorusku je bieloruština od roku 1990 štátnym jazykom a od referenda v roku 1995, resp. od roku 1998, kedy bola podľa výsledkov referenda zmenená ústava, zdieľa toto postavenie s ruštinou. Výsledkom je dominantné používanie ruštiny vo všetkých sférach spoločenského života s výnimkou národnej literatúry, čiastočne hudby a národnej kultúry všeobecne; v obmedzenej miere ju používajú aj štátne orgány a povinne je vyučovaná v školách ako predmet, v menšine škôl sa používa aj ako vyučovací jazyk, prevažuje však ruština. Naopak veľmi rozšírená je bieloruština medzi bieloruskou politickou opozíciou a na Internete. Bieloruská gréckokatolícka cirkev používa bieloruštinu ako výhradný bohoslužobný jazyk.

Nárečie bieloruštiny sa delí na menšiu podleskú skupinu (na juhozápade v Podlesí), ktorá má veľmi blízko k ukrajinským nárečiam, a hlavný bieloruský masív. Ten sa ďalej člení na tri veľké skupiny nárečí: tzv. juhozápadnú skupinu, strednobieloruské nárečie a severovýchodnú skupinu. Všetky tri skupiny sa potom delia na menšie. Nárečia prechádzajú plynule do ruštiny a ukrajinčiny (tzv. dialektná kontinua). Pôvodná dialektná kontinua smerom do poľského územia začína štiepiť štátna hranica medzi Bieloruskom a Poľskom.

Začiatky spisovnej bieloruštiny sa kladú do 16. storočia, kedy sa vo Veľkokniežatstve litovskom používal ako úradný tzv. „ruský“ jazyk, obsahujúci regionalizmy z Vilna (dnešného Vilniusu v Litve) a oblasti na juhovýchod od neho (v dnešnom Bielorusku). Tento „ruský“ jazyk Veľkokniežatstva litovského je v Bielorusku pomenúvaný ako „starobieloruština“ (na Ukrajine ako „staroukrajinčina“). V 17. storočí začala na území dnešného Bieloruska dominovať v písomnej komunikácii poľština, udržovala sa cirkevná slovančina. Novodobý bieloruský spisovný jazyk vznikal počas 19. storočia, no na základe nárečí a bez nadväznosti na „starobieloruský“ jazyk. Prvou kodifikačnou prácou v jazykovednom slova zmysle je „Gramatika pre školy“ (1918) z pera Branislava Taraškeviča, ktorá fixovala („kodifikovala“) spisovnú normu a bola predlohou pre jazykové učebnice bieloruštiny. V 20. rokoch 20. storočia, v súvislosti so sovietskou politikou „korenizaciji“ (rozvoja národných kultúr a ekonomík), nastalo priaznivé obdobie pre spisovnú bieloruštinu, tak pre jej postavenie, ako aj pre dopracovanie jej štruktúry a slovnej zásoby pre potreby daných čias. Toto tzv. obrodenie (adradženne) bieloruštiny a bieloruskej kultúry však bolo zastavené na začiatku 30. rokov po zmene Stalinovej politiky nasmerovanej na elimináciu regionálnych (národných) mocenských elít. Veľa ľudí, ktorí sa zaslúžili o rozvoj bieloruského jazyka a kultúry, bolo poslaných do vyhnanstva alebo popravených. Odvtedy dodnes – s výnimkou krátkeho obdobia nacistickej okupácie za druhej svetovej vojny – sa bieloruština len s ťažkosťami presadzuje popri ruštine, ktorá má prevahu hlavne v mestách. Vo veľkých mestách sa však sústreďuje bieloruskojazyčná inteligencia, ktorá vyvíja aktivity v prospech spisovnej bieloruštiny. K zlepšeniu postavenia bieloruštiny došlo v súvislosti s rozpadom Sovietskeho zväzu, ktorého dôsledkom bol okrem iného vznik nezávislého Bieloruska (1991), a to tým, že získala postavenie štátneho jazyka (zákonom z roku 1990). Ruština si však aj naďalej drží v Bielorusku silnú pozíciu, čo súvisí s politikou prezidenta Lukašenka, orientovanou na sovietske (tj. ruskojazyčné) politické, spoločenské a kultúrne modely (Lukašenko sa snaží na verejnosti hovoriť takmer výhradne po rusky. V prejavoch však robí chyby a pletie gramatiku aj slovíčka oboch jazykov dohromady). Postavenie bieloruštiny sa opäť sťažilo najmä potom, čo bolo udelené postavenie štátneho jazyka aj ruštine (referendom z roku 1995)^[2]. V priebehu druhej polovice 20. storočia až dodnes (2006) sa postupne jazykovo rusifikuje bieloruský vidiek, ktorý bol donedávna považovaný jazykovedcami za hlavnú sociálnu bázu hovorovej bieloruštiny. Osud bieloruštiny ako bežného komunikačného prostriedku tak pre najbližšie desaťročie stále nie je istý.

Bieloruština sa píše cyrilikou, existuje však aj bieloruská verzia latinky, ktorá sa vytvorila už v 19. storočí; niektoré bieloruskojazyčné písomné pamiatky sú písané aj arabským písmom (ide o t. zv. kitaby, moslimské texty poslovančených Tatárov z 16. storočia; na rozdiel od latinky sa arabské písmo už dnes nepoužíva). Bieloruská abeceda obsahuje písmena v následujúcom poradí:

• Pôvodné slovanské [g] sa zmenilo na hlásku [γ], ktorá je podobná českému [h] (jej artikulácia je však oproti [h] posunutá smerom vyššie v dutine ústnej a k artikulácii sa používa zadná časť jazyka, tj. ako u novogréckej gammy alebo slovenského „ch“, od ktorého sa líši len tým, že je znelé). K označeniu hlásky [g] (vyskytuje sa len v niekoľkých málo slovách cudzieho pôvodu, napr. ганак, гвалт) slúžilo do roku 1933 písmeno Ґ, ktoré dnes nie je „oficiálnou“ súčasťou bieloruskej abecedy.
• Omnoho častejšie ako v ruštine sa používa písmeno Э, hlavne v slovách prevzatých z iných jazykov (por. bielorusky тэатр, універсітэт/універсытэт – rusky театр, университет). To znamená, že v takých slovách sa v bieloruštine vyskytuje pred hláskou [e] spoluhláska tvrdá, zatiaľčo v ruštine mäkká (bielorusky teatr, uňiversitet, rusky ťeatr, uňiversitět).
• Bieloruština má párovú mäkkosťt spoluhlások (tj. napríklad tvrdé v a mäkké v, tvrdé l a mäkké l atď.). Nemá však mäkké r, čo je rozdiel oproti ruštine (biel. рэктар, rus. ректор). Ďalej nemá mäkké, ale vždy tvrdé š a č (ruské ч sa oproti tomu vyslovuje vždy len mäkko, por. biel. чысты, rus. чистый).
• Podobne ako v ruštine sa neprízvučné О nevyslovuje ako [o], ale približuje sa k [a] (tento jav sa nazýva akanie, аканне). Oproti ruštine je však tento posun k [a] výraznejší. Je tiež odrazený v pravopise, preto je písmeno A v bieloruských textoch veľmi časté (por. bielorusky малако, rusky молоко). Podobné je to v pozícii pred prízvukom s kombináciou mäkká spoluhláska + E, ktoré sa v bieloruštine posúva tiež k [a] (tzv. jakanie, яканне), zatiaľčo v ruštine skôr k [i]. Výnimkou sú prevzaté slová z cudzích jazykov a niektoré ďalšie skupiny slov (napr. метро sa v bieloruštine vyslovuje nie [mjatro], ako by tomu bolo u slov domáceho pôvodu, ale [mjetro], zatiaľčo v ruštine skôr [mitro]).
• Pre bieloruštinu typické historické hláskové zmeny (resp. odlišnosti v porovnaní so slovenčinou): [ď] → [dz'] (veľmi mäkké [dz]), [ť] → [c'] (veľmi mäkké [c]).
• Podobne ako [dz'] a [c'] je aj [s'] a [z'] veľmi mäkké – predná časť jazyka je priklopená k ďasnám a tvrdému podnebiu viac, ako je to v ruštine u mäkkého [s'] a [z'], tj. výslovnosť sa približuje k poľským Ś a Ź. Teda napríklad medzi bieloruským сена a ruským сено (seno) je rozdiel nielen vo výslovnosti poslednej samohlásky (u bieloruštiny výraznejšie [a]), ale aj vo výslovnosti mäkkého [s'] na začiatku slova.

Bieloruština si zachovala 5. pád a striedanie spoluhlások pri skloňovaní (нага = noha, назе = nohe).

Bieloruská slovná zásoba má bližšie k západoslovanským jazykom ako ruština.

Pre porovnanie bieloruštiny s ukrajinčinou a ruštinou je text uvedený v týchto troch jazykoch (po pôvodní cyrilskej podobe nasleduje aj slovenský prepis do latinky).

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bieloruština
• Wikislovník ponúka heslo Bieloruština

• English-Belarusian dictionaries, in Lacinka
• Калита И. В. Современная Беларусь: языки и национальная идентичность. Ústí nad Labem, 2010, 300 s. s. 112-190., ISBN 978-80-7414-324-3