PROFILPELAJAR.COM

Česká literatúra v rokoch 1750 – 1815 prechádzala obdobím, keď sa český jazyk ocitol v situácii, kedy už prakticky neexistoval ako literárny jazyk.

Čeština ako taká síce existovala, ale stala sa nezrozumiteľnou, spisovná verzia češtiny už neexistovala, dá sa povedať, že bolo niekoľko nárečí s rôznymi stupňami germanizácie. Napríklad básne na oslavu víťazstva pri Kolíne a oslobodenia Prahy boli najprv preložené do nemčiny a potom znova do inej češtiny.

Počas takzvaného zemského patriotizmu (ako sa táto doba tiež nazýva) sa jazyk stal skôr štátoprávnym symbolom, než prostriedkom ku komunikácii, čo viedlo samozrejme k ďalšiemu zakrpateniu jazyka. Po česky hovorili prakticky iba najnižšie vrstvy na dedinách a ani oni ju nepoužívali správne. O záchranu češtiny nemal prakticky takmer nikto záujem.

Najväčší záujem o češtinu prejavoval štát. 16. októbra 1747 vydala Mária Terézia reskript s výzvou, aby na pražskej univerzite vyučovali češtinu kvalitne. Výzva však nebola účinná (výnimku tvorila bohoslovecká fakulta). Vyučovanie češtiny sa tak presunulo do Viedne, kde bolo zavedené roku 1752 na Tereziánskej rytierskej akadémii a roku 1754 na vojenskej akadémii. V Prahe bola katedra českého jazyka zriadená až v roku 1791 pred korunováciou Leopolda II., kedy sa Praha chcela ukázať ako kultúrne vyspelá súčasť ríše (čo svedčí o malom záujme o češtinu v českých krajinách).

Roku 1773 bol oficiálne zakázaný jezuitský rád, čím sa oslabila moc cirkvi. S odchodom jezuitov sa však rozpadol školský systém, ktorý tu bol a nahradil ho nový – svetský systém, schválený roku 1774. Olomoucká univerzita sa stala len lýceom, redukoval sa počet gymnázií. To uviedlo češtinu do ešte hlbšej krízy, keďže práve na jezuitských školách sa češtine venoval najväčší priestor.

V roku 1774 vznikla aj Královská společnost nauk – neskoršia ČSAV.

Tolerančný patent z 29. októbra 1781 vydaný cisárom Jozefom II. zrovnoprávnil protestanské cirkvi a roku 1785 bolo zrušené nevoľníctvo, čím sa umožnil voľný pohyb obyvateľstva. Nasledoval značný odchod z dedín do miest (za pracou a zárobkom), ktorý spôsobil príliv nevzdelancov do miest. Týto ľudia často nehovorili (alebo hovorili veľmi zle) po nemecky a tým stúpol záujem o češtinu.

Po vydaní patentu o zmiernení cenzúry bol 18. mája 1784 vydaný dvorský dekrét, ktorý vyhlásil nemčinu za „celozemskú úradnú reč“. Dôvody na vydanie tohto dekrétu boli čisto praktické a nemali za cieľ niekoho perzekvovať. Čeština však zostala pomocným úradným jazykom. Latinčina a hebrejčina sa stali iba cirkevnými jazykmi. Židovské prostredie prijalo nemčinu ako dôkaz podpory Jozefa II., ktorý zrovnoprávnil Židov s ostatným obyvateľstvom (nemuseli nosiť Dávidovu hviezdu na oblečení, zrušili sa im vyššie poplatky, bol zrušený zákaz vlastníctva niektorých druhov nehnuteľností a zákaz nadobúdania úradných a šľachtických titulov).

Roku 1792 bola cenzúra znova zostrená, predovšetkým z dôvodov obáv pred sympatizantmi s Veľkou francúzskou revolúciou. Dvorským dekrétom z 13. septembra 1798 bol vydaný zákaz vystavovať necenzurované noviny na všetkých verejných miestach.

Napriek tomuto rozhodnutiu stúpala popularita novín, ktorých náklad sa stále zvyšoval. V roku 1808 vychádzali Cisárske kráľovské privilegované pražské poštové noviny, vedené V. M. Krameriom v počte 650 výtlačkov a K. k. privil. Prager Oberpostamts – Zeitung dokonca v počte 1400 výtlačkov.

Aj keď v tom čase výrazne klesol záujem o literatúru (záujem bol iba o predspievanie), knižná produkcia sa zvyšovala. Zmenšoval sa počet knižníc, ale výrazne sa zväčšovali šľachtické knižnice, v ktorých mali vzdelanci možnosť zoznámiť sa s literatúrou.

Roku 1772 v Prahe vznikol Learned Club (Sčítaný klub), v Olomouci vznikla Vlastenecko - hospodárska spoločnost a v Brne Lesegesellschaft (spoločnosť čitateľov). Najpopulárnejšia čitáreň bola Česká expedícia (vedená V. M. Krameriom). Tieto spoločnosti vznikali predovšetkým okolo nakladateľstiev a tlačiarní. Rozširovali sa v nich však predovšetkým diela nemecké, pretože česká tvorba už prestavala existovať.

V tom čase sa do českej literatúry zapísalo veľmi málo spisovateľov :

Kronikárstvo :

Jan František Vavák

Divadlo

V tom čase boli divadlá veľmi populárne, existovalo presvedčenie, že herectvo má vplyv na utváranie postoja jedinca k štátu a spoločnosti, to logicky vyústilo k vzniku českých divadiel. Zo začiatku boli obľúbené takzvané kramářské piesne, ktorých úlohou bolo priniesť zárobok rôznym potulným spoločnostiam. Najčastejším námetom boli vraždy. Tieto piesne boli parodované neskôr Osvobozeným divadlom.

V Čechách vznikla zvláštna forma drámy – ľudová hra so spevmi, obľuba týchto kusov má pôvod u šľachty. Najprv sa hrali cudzie hry (Don Juan, neskôr Faust), až po čase sa začali objavovať české hry. Kvôli nedostatku hercov sa rozvinulo bábkové divadlo (kráľovská rodina, čert, víly, gašparko, drak, Jano).

Roku 1738 vzniklo v Prahe Divadlo v Kotcích. Zo začiatku slúžilo predovšetkým na hranie ľahších žánrov, ako boli improvizované komédie. Situácia sa zmenila po roku 1771. Prvé pokusy o české (a česky hrané) hry sa v divadle objavili po roku 1750.

Roku 1783 bolo v Prahe otvorené Hraběcí Nosticovo národní divadlo (Das grafiche Nostitzsches National-Theater, teraz Stavovské divadlo), tu sa po česky hralo prvý raz v roku 1785.

Záujem o české hry viedol k založeniu českej divadelnej spoločnosti, ktorá roku 1786 založila v drevenej Boude na Konskom trhu (teraz Václavské námestie) divadlo pod názvom Kráľovské-cisárske vlastenecké divadlo. Bouda však bola kvôli problémom s financiami o tri roky neskôr v roku 1789 zbúraná. Spoločnosť potom hrala na mnohých miestach v Prahe, od roku 1792 sa divadlo presunulo do zrušeného kláštora U Hybernů.

V Olomouci vzniklo Mestské divadlo (Königliches städtisches National-Theater).