Vasil Biľak
Bývalý poslanec Slovenskej národnej rady
V úrade 18. december 1954 – 14. júl 1960
Bývalý poslanec Národného zhromaždenia ČSSR
V úrade 9. júl 1960 – 12. jún 1964
Bývalý minister
V úrade 12. júl 1960 – 5. január 1963
Bývalý poslanec Federálneho zhromaždenia ČSSR
V úrade 1969 – 28. december 1989
Biografické údaje
Narodenie	11. august 1917 Krajná Bystrá, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
Úmrtie	6. február 2014 (96 rokov) Bratislava, Slovensko
Politická strana	Komunistická strana Československa
Alma mater	Vysoká škola politická ÚV KSČ
Profesia	krajčír, politik
Národnosť	rusínska (uvádzané ako ukrajinská)
Rodina
Manželka	Anna Biľaková († 1996)
Deti	Nadežda Ševcová Dmitrij Biľak (* 1955)[1]
Odkazy
	Vasil Biľak (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

RSDr. Vasiľ Biľak^[2] (* 11. august 1917, Krajná Bystrá, okres Svidník – † 6. február 2014, Bratislava)^[3] bol slovenský komunistický politik rusínskeho pôvodu,^[4] známy najmä vďaka podpisu na pozývacom liste pre okupačné vojská v roku 1968 a ako ideológ následnej normalizácie.

Vasiľ Biľak sa narodil a bol pokrstený v obci Krajná Bystrá v miestnom kostole na severovýchode Slovenska, blízko poľských hraníc v roľníckej rodine. Otec mu zomrel v roku 1920, keď mal 3 roky. Matka si vzala iného – pôvodne bohatého, no tiež násilného – Amerikána.^[5] Zomrela v roku 1929 keď mal 11 a jej dve preživšie deti z 8 súrodencov^[6] z rodnej Krajnej Bystrej odišli. Dmitrij sa učil za mäsiara v neďalekom Svidníku a Vasil robil paholka v Kapišovej. Obaja sa nakoniec o dva roky stretli v Hradci Králové, kde Vasilovi brat našiel miesto krajčírskeho učňa. Vasil sa vyučil za krajčíra u Františka Rouska.^[7] Za normalizácie o ňom kolovala anekdota, že vo výučnom liste mal napísané „na saka nepouštět“ (alebo po slovensky „nepúšťať na saká“). Jej pravosť však nie je potvrdená a historik Vladimír Čermák ju v úvodnej štúdii k publikovaným pamätiam „Až po mé smrti“ odmieta.^[8] Od marca 1936 Biľak šil v Bratislave ako člen komunistických odborov. V roku 1939 ho mobilizovali do československej armády a v Banskej Štiavnici zažil vznik armády Slovenského štátu. Niekoľkokrát ho demobilizovali a opäť povolali. V Trnave ho zastihlo SNP, ku ktorému sa pridal a kde ho zranili. Po porážke Povstania sa dostal do Bratislavy a po jej oslobodení v roku 1945 vstúpil do KSČ (prijali ho až na tretí krát).^[5] Cez deň opäť "pracoval" v krajčírskom salóne, večer chodil na školenia, schôdze, v nedeľu na brigády a stále agitoval.^[5]

Od roku 1950, v rámci náboru robotníckych kádrov, najprv pracoval na krajskom výbore Komunistickej strany Slovenska (KSS) v Bratislave a po absolvovaní Vysokej školy politickej ÚV KSČ (1953 získal akademický titul RSDr.) sa dostal v roku 1954 do najvyššieho straníckeho vedenia (ÚV KSČ). Pôsobil aj ako vedúci oddelenia ÚV KSS, tajomník a vedúci tajomník KV KSS v Prešove (1953 – 58). Vo voľbách 28. novembra 1954 (prvých po roku 1948) bol zvolený do Slovenskej národnej rady a opakovane sa stal jej poslancom vo voľbách v roku 1960. V roku 1960 bol zároveň zvolený do Národného zhromaždenia, po voľbách v roku 1964 už pôsobil iba v ňom, resp. od roku 1969 vo Federálnom zhromaždení. Väčšinu času pôsobil aj ako člen predsedníctva oboch zákonodarných zborov, pokiaľ nezastával významnejšie funkcie v orgánoch výkonnej moci.

8. decembra 1958 Biľak v 12. Zbore povereníkov nahradil vo funkcii dovtedajšieho povereníka školstva a kultúry Ernesta Sýkoru napriek tomu, že sa nikdy nenaučil hovoriť spisovne slovensky. Vo funkcii zostal aj po prijatí novej Ústavy ČSSR v júli 1960, v dôsledku ktorej bol Zbor povereníkov zrušený ako kolektívny orgán a jednotliví povereníci boli začlenení do Slovenskej národnej rady. Do júla 1963 zastával post povereníka a predsedu Komisie SNR pre školstvo a kultúru. Zároveň sa stal ministrom bez portefeuille vo vláde Československej socialistickej republiky. V tejto funkcii pôsobil do prelomu rokov 1962/63.

Vo funkcii vedúceho tajomníka KV KSS v Prešovskom kraji Biľak vystupoval ako zástanca umierneného kurzu. Jeho nástup do tejto funkcie bol spojený so spontánnou revoltou roľníkov proti násilnej kolektivizácii, v dôsledku ktorej sa veľký počet novozaložených Jednotných roľníckych družstiev (JRD) rozpadol, pričom tento proces mal značnú intenzitu práve na severovýchodnom Slovensku. Podobne kritizoval aj nedobrovoľnú ukrajinizáciu, proti ktorej sa miestne obyvateľstvo búrilo, dokonca aj bojkotovaním škôl s ukrajinským vyučovacím jazykom. Neskôr sa s jeho menom ako povereníkom školstva a kultúry spájala liberalizácia v oblasti kultúry a umenia na začiatku 60. rokov.^[9] Prejavil sa ako politik, ktorý dobre poznal mentalitu obyvateľov kraja, z ktorého pochádzal.

Zároveň sa však už v tejto pozícii prejavoval ako jednoznačný stúpenec orientácie na ZSSR. Počas tzv. maďarskej revolúcie 1956 a udalostí v Poľsku v októbri 1956 udržiaval ako vedúci tajomník KV KSS v pohraničnom regióne kontakty s promoskovsky orientovanými funkcionármi Poľskej zjednotenej robotníckej strany. Mal kritický postoj k politickej liberalizácii v Poľsku v rokoch 1956 – 1957 po nástupe Władysława Gomułku. Vedeniu KSČ odporúčal udržiavať kontakty s poľskými komunistickými funkcionármi v pohraničných regiónoch nezávisle od oficiálnych kontaktov na najvyššej úrovni, podobne ako to realizovali predstavitelia KSČ v kontaktoch s maďarskými komunistami počas maďarského povstania v októbri 1956.^[10] Za presadzovateľa nadštandardnej spolupráce so ZSSR označoval Biľaka vo svojich pamätiach aj bývalý predstaviteľ reformného krídla v KSČ a neskorší signatár Charty 77 Zdeněk Mlynář.^[11]

V rokoch 1955 – 1968 a 1969 – 1971 bol členom ústredného výboru (ÚV KSS), v rokoch 1954 – 1989 členom ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ), v rokoch 1962 – 1968 bol tajomníkom a od januára do augusta 1968 prvým tajomníkom ÚV KSS; od apríla 1968 do decembra 1988 členom predsedníctva ÚV KSČ.

Od novembra 1968 do decembra 1988 bol tajomníkom ÚV KSČ s rozhodujúcim vplyvom v zahraničnej politike a ideologickej sfére. V rokoch 1960 – 1989 bol poslancom Národného, potom Federálneho zhromaždenia. Od roku 1987, po odstúpení Gustáva Husáka zastával funkciu generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloš Jakeš. V súvislosti s Gorbačovovou politikou v ZSSR Jakeš presadzoval takzvanú prestavbu (perestrojku), čo znamenalo pre Biľaka, že 15. decembra 1988 musel odísť z najvyššieho vedenia KSČ.^[4] V decembri 1989 bol vylúčený z KSČ.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

V roku 1968 bol jedným z vedúcich predstaviteľov konzervatívnych síl v KSČ, podporoval sovietsku intervenciu a podieľal sa na likvidácii obrodného procesu tzv. Pražskej jari. Bol jedným zo signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk Varšavskej zmluvy a hlavným exponentom brežnevovského vedenia v KSČ (tzv. „zdravé sily“^[4]), reprezentantom neostalinského dogmatizmu. Je vnímaný ako ideologický autor Poučenia z krízového vývoja, publikácie KSČ z roku 1970, ktorá oficiálne interpretovala predchádzajúce udalosti ako „kontrarevolúciu“ a intervenciu ako „pomoc bratských krajín“. Bol jedným z hlavných predstaviteľov normalizácie, politického obdobia, ktoré v ČSSR pretrvávalo až do novembra 1989.

Žil v Bratislave spolu so svojou dcérou a zaťom Jozefom Ševcom v susedných vilách na Timravinej ulici, ktoré boli strážené ozbrojencami.

Po Nežnej revolúcii bol obvinený z porušenia zákona na ochranu mieru a iných ekonomických trestných činov. Trestné stíhanie začal v marci 1991 Úrad federálneho ministerstva vnútra na vyšetrovanie protiústavnej činnosti. V roku 1993 vec odstúpil Mestskému úradu vyšetrovania v Bratislave.^[12] Biľak nebol odsúdený ani potrestaný. V januári 2011 bol jeho súdny proces zastavený špeciálnou prokuratúrou SR pre nemožnosť výpovede kľúčových svedkov z Česka.^[12]

Zomrel 6. februára 2014 vo veku 96 rokov doma. Je pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí, iba päť metrov od miesta posledného odpočinku Alexandra Dubčeka.

Dňa 21. februára 2015 Komunistická strana Slovenska odhalila Vasilovi Biľakovi pamätník s bustou a s nápisom pod ňou „Pravda zostane pravdou“ v jeho rodnej obci Krajná Bystrá pri príležitosti prvého výročia jeho úmrtia. V ten istý deň v nočných hodinách bustu dvaja občianski aktivisti z Košíc, výtvarník Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz, na protest obliali červenou farbou, a na pamätník napísali červenou farbou nápis „SVIŇA“, k čomu sa aj verejne priznali.^[13] Za poškodenie pamätníka v roku 2020 na dvojmesačný podmienečný trest s odkladom na 18 mesiacov odsúdil obidvoch spomenutých výtvarníkov a uložil im náhradu škody vo výške 80 eur.^[14]

1. Pravda Zostala Pravdou, Bratislava : Pravda, 1971
2. Vybrané Prejavy A State, Bratislava : Pravda, 1982
3. Paměti Vasila Biľaka I a II, Praha : Cesty, 1991
4. Až po mé smrti. Praha : BVD, 2014.

1. ↑ TRÁVNIČEK, Vladimír. Dimitrij Biľak pre HN: Otec neoľutoval, že bol komunista. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2014-02-06. Dostupné online [cit. 2019-03-16]. ISSN 1336-1996.
2. ↑ Ottova Encyklopédia Slovensko A-Ž. 1. vyd. [s.l.] : [s.n.]. ISBN 80-7360-578-3.
3. ↑ Zomrel Vasil Biľak. Muž, ktorý podpísal pozývací list v roku 1968 [online]. pravda.sk, 6. február 2014. Dostupné online.
4. ↑ ^{a b c} Vladimír Jancura. Odchod veľkého normalizátora. Pravda, 6.2.2014. Dostupné online.
5. ↑ ^{a b c} GÁLIS, Tomáš. Biľakov svet: Z Krajnej Bystrej videl po Moskvu. Denník N. Dostupné online [cit. 2017-08-11].
6. ↑ Soudruh Vasil Biľak šedesátiletý. Rudé právo, 11. 8. 1977, s. 1
7. ↑ http://archiv.ucl.cas.cz/index.php?path=RudePravo/1987/8/11/2.png
8. ↑ BIĽAK, Vasil. Až po mé smrti. Praha : BVD, 2014. ISBN 978-80-87090-81-7.
9. ↑ MARUŠIAK, Juraj. Zrada ako politický program. [[1]], 7. 2. 2014, roč. XXIV., čís. 31, s. 37. Dostupné online [cit. 2018-06-04]. ISSN 1335-4051.
10. ↑ MARUŠIAK, Juraj. The 1956 Hungarian Revolution and the Soviet Bloc Countries: Reactions and Repercussions. Eds.: János M. Rainer and Katalin Somlai. Budapest : The Institute for the History of the 1956 Hungarian Revolution, 2007. Dostupné online. ISBN 978-963-9739-04-8. Kapitola Slovakia and the 1956 Hungarian revolution, s. 93.
11. ↑ MLYNÁŘ, Zdeněk. Mráz přichází z Kremlu. Praha : Mladá fronta, 1990. ISBN 80-204-0196-2.
12. ↑ ^{a b} BURČÍK, Matúš. Biľaka už súd nevypočuje. SME (Bratislava: Petit Press), 2011-01-24. Dostupné online [cit. 2019-03-16]. ISSN 1335-4418.
13. ↑ MIKUŠOVIČ, Dušan. Biľakov nový pomník natreli červenou farbou, odsúdil ho aj ÚPN [online]. dennikn.sk, 22.2.2015, 10:28, [cit. 2015-02-25]. Dostupné online.
14. ↑ Odsúdili výtvarníkov, ktorí pomaľovali Biľakov pamätník [online]. Pravda.sk, 2020-05-06, [cit. 2021-11-02]. Dostupné online.

• LOVAŠ, Karol. Biľakovo svedectvo. Bratislava : Interlingua, 1999. 87 s. ISBN 80-88721-17-2.
• JAŠEK, Peter. Vasil Biľak : zradca alebo kolaborant?. 1. vyd. Bratislava : Marenčin PT, 2017. 189 s. ISBN 978-80-8114-900-9.

• Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska
• Pozývací list

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vasil Biľak

• Rozhovor V. Biľaka pre časopis Der Spiegel ohľadom medzinárodnej politiky, roku 1968 a československého hospodárstva, Rudé právo. 1985-10-30, roč. 66, č. 256, s. 1 a 7.
• Krajčír Biľak sa stal symbolom zrady a kolaborácie – článok historika Tomáša Černáka z Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty UK