PROFILPELAJAR.COM

Pozývací list (po česky: zvací dopis) je hovorové označenie rusky napísaného listu z augusta 1968 adresovaného Leonidovi Brežnevovi, na ktorom sú podpísaní Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasil Biľak. List so žiadosťou o „bratskú pomoc“ „pred hrozbou kontrarevolúcie“ poslúžil ako zámienka na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, ktorá zastavila obrodný proces demokratizácie Pražskej jari.

Odovzdanie listu

List bol podľa svedkov Brežnevovi odovzdaný počas konferencie v bratislavskom hoteli Sorea 3. augusta 1968. Podľa historika a Dubčekovho priateľa Ivana Laluhu list pravdepodobne odovzdal Zbyněk Soják.^[1] Existenciu a odovzdanie listu potvrdzuje aj výpoveď Vasila Biľaka,^[2] ktorý obviňuje iného pracovníka aparátu ÚV KSČ zo sprostredkovania odovzdania (Radko Kaska). Podľa iného zdroja odovzdal list osobne Biľak predsedovi ukrajinskej Komunistickej strany Petrovi Šelestovi v Bratislave „počas stretnutia na záchode, ktoré zorganizovala KGB.“^[3]

Obsah listu

Podpísaní oficiálne žiadali „poskytnúť skutočnú pomoc a podporu všetkými možnými spôsobmi, ktoré máte k dispozícii“ zachrániť Česko-Slovensko „pred hrozbou kontrarevolúcie“. „S ohľadom na zložitosť a nebezpečný vývoj situácie v našej krajine prosíme vás o maximálne utajenie tohto nášho prehlásenia, preto vám píšeme priamo osobne a po rusky.“ Kópia ruského originálu aj český preklad boli zverejnené v roku 1993 ako príloha v odbornom časopise^[4]. V roku 2003 sa český preklad rozširoval v novinách^[5], od 2005 na internete^[6] a 2008 bol pridaný do wikizdrojov^[7] . Slovenský preklad na wikizdrojoch bol zverejnený v roku 2024.

Podpísaní

V poradí ako sú podpisy v liste:

Alois Indra (* 1921 – † 1990), vtedajší minister dopravy a člen ÚV KSČ. V roku 1971 sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia.
Drahomír Kolder (* 1925 – † 1972), vtedajší člen ÚV KSČ. V roku 1969 sa stal predsedom Výboru ľudovej kontroly.
Oldřich Švestka (* 1922 – † 1983), vtedajší člen predsedníctva ÚV KSČ. Po okupácii sa vrátil na miesto šéfredaktora Rudého práva, z ktorého bol odvolaný počas Pražskej jari.
Antonín Kapek (* 1922 – † 1990), vtedajší člen ÚV KSČ. Brežnevovi napísal osobný list už skôr. Článok v ruských novinách Izvestia potvrdil, že mu ho odovzdal už počas stretnutia v Čiernej nad Tisou 29. – 30. júla 1968.^[8] Kapek sa neskôr významne podieľal na podobe normalizácie.
Vasil Biľak (* 1917 – † 2014), vtedajší člen predsedníctva ÚV KSČ. Po okupácii bol tajomníkom ÚV KSČ s rozhodujúcim vplyvom v zahraničnej politike, ale hlavne v ideologickej sfére.

Dôsledky

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

Sovietska tlač týmto listom odôvodňovala vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska ako žiadosťou KSČ v boji proti "kontrarevolúcii". Avšak list bol predmetom rokovania mimoriadneho zjazdu KSČ 22. augusta 1968 v Prahe Vysočanoch. Tam, ako aj v Bratislave, ho oficiálni predstavitelia KSČ odmietli a považovali za vlastizradu, aj keď nevedeli o jeho obsahu. List bol a aj zostal verejnosťou vnímaný ako jeden z hlavných dôvodov vpádu vojsk, preto má výnimočný význam.

V roku 1968 si vyžiadala táto vojenská invázia 108 životov, ťažko zranených bolo 500 ľudí. Do konca roka 1969 emigrovalo z Česko-Slovenska asi stotisíc ľudí, v roku 1969 - 1989 ďalších 140 až 150-tisíc ľudí. Nasledovalo obdobie, v ktorom sa postupne dostali k moci politici, ktorí začali tzv. normalizáciu.

Pisatelia sa dopustili zrady nielen tým, že pozývali cudzie vojská, ale aj snahou o vytvorenie takzvanej robotnícko-roľníckej vlády. Väčšinu členov predsedníctva ÚV KSČ ešte v prvú noc okupačné vojská zadržali a odviezli ich na územie západnej Ukrajiny. V tom čase ako sovietsky veľvyslanec v Prahe pôsobil Stepan Červonenko, ktorý bol už dlhšiu dobu v styku s protidubčekovskými komunistickými funkcionármi, ktorých neinternovali. Práve naopak, pisatelia listu Biľak, Indra, Kolder (a navyše Jakeš) už 21. augusta rokovali s Červonenkom. Celý ďalší deň (22. augusta) najprv v obkľúčenej budove ÚV KSČ a potom na sovietskom veľvyslanectve sa najmä Biľak s podporou ostatných pisateľov^[9] pokúšal zostaviť novú vládu, v ktorej by mali rozhodujúci vplyv. O 23:00 zúčastnení odišli s týmto návrhom za prezidentom Svobodom na Hrad, ktorý ho rázne odmietol.^[9] Kolaborantská robotnícko-roľnícka vláda sa nakoniec nesformovala,^[10] no napriek tomu sa pisatelia dostali do vedúcich funkcií.

Pozývací list bol jedným z argumentov, ktorý mal ospravedlniť vpád vojsk a stal sa tak vzorom ako požiadať ZSSR o „internacionálnu pomoc“ v prípade keď treba „brániť socializmus“. Zodpovedajúcu vojensko-politickú stratégiu „obmedzenej suverenity“ v septembri 1968 v ruskej Pravde a v novembri 1968 oznámil Brežnev, preto dostala názov Brežnevova doktrína.

Po 1989

Po roku 1989 sa Česko-Slovensko snažilo list získať od Moskvy. Jeho kópiu odovzdal prezidentovi Václavovi Havlovi vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin v roku 1992. Jeľcin vtedy odovzdal spis obsahujúci sedem dokumentov, ktoré boli dovtedy v archívoch ÚV KSSZ. Autenticitu potom potvrdil R. G. Pichoja, hlavný archivár. Išlo však o kópiu "Pozývacieho listu", ktorý bol súčasťou spisu, bol údajne objavený zapečatený (dva dni pred jeho odovzdaním) v Štátnom archíve Ruskej federácie. Obálka bola podpísaná Konštantínom Černenkom s poznámkou: Uložiť v archíve politbyra. Bez súhlasu neotvárať.

Samotný text bol zmenený Brežnevovou rukou, preto sa predpokladá, že si vyžiadal novú verziu, ktorá mala byť podpísaná viacerými "žiadateľmi o bratskú pomoc". Podľa niektorých informácií sa Brežnev pri rozhodovaní o budúcom vodcovi ČSSR vyjadroval o Biľakovi ako neschopnom, pretože nedokázal na pozývací list získať 200 sľubovaných podpisov.

Havel dostal od Jeľcina okrem kópie pozývacieho listu aj spomínaný Kapekov osobný list (napísaný česky na písacom stroji so slovenskou mutáciou^[11]^[12]) a zápis z porady z 18. augusta 1968 piatich najvyšších komunistických predstaviteľov krajín, ktoré sa podieľali na okupácii, z ktorého vyplýva, že Brežnev práve vtedy navrhol použiť pozývacie listy na oficiálne zdôvodnenie intervencie.^[13]

Počas návštevy prezidenta Putina v Bratislave v máji 2011 ho o vydanie originálu požiadala expremiérka Radičová.^[14] Napriek tomu že jej to Putin sľúbil^[15], po roku sa ruská strana vyjadrila, že originál nevydajú, pretože ide o uzatvorenú vec.^[15]

Hoci V. Biľaka pre pozývací list a iné činy trestne stíhali od roku 1991 proces po 20 rokoch (2011) zastavila slovenská špeciálna prokuratúra.

Pražský kriminalistický ústav zistil, že rez písma zodpovedá písaciemu stroju česko-slovenskej výroby značky Consul, zrejme prenosný model vyrábaný v rokoch 1965 až 1972.^[15] V súdnom procese znalci skonštatovali, že „vzhľadom na gramatické a jazykové excesy ho písal Čech alebo Slovák, nie Rus, pretože také chyby obvykle robia Česi vyjadrujúci sa v ruskom jazyku.“ Podpisy však overiť nevedeli, pretože nemajú originál. V Česku považujú podpisy na liste za overené znalcami.^[11]

Vtedajší (v roku 1992) prokurátor Generálnej prokuratúry ČSFR Vladimír Nechanický spomínal: Ten, pozývací list 'bol špeciálne pánom Biľakom, ktorého som vypočúval, označený ako záležitosť jemu neznáma." Preto bolo nutné sa vyrovnať s Biľakovou námietkou týkajúcou sa pravosti podpisov. Česká strana pokladala list za piroritu a tak prezident Havel požičal skupine právnikov a kriminalistických expertov nové armádne lietadlo Challenger a tí priamo v Moskve na tamojšom kriminalistickom ústave Generálnej prokuratúry Ruskej federácie preskúmali originál listu. V posudku z novembra 1992, v laboratóriách Kriminalistického ústavu jednoznačne potvrdili pravosť originálu listu aj všetkých podpisov.^[12]^[11]

Nik z pisateľov tak nebol odsúdený. Biľak sa k napísaniu listu nepriznal hoci potvrdil vedomosť o jeho existencii. Nepriznal sa ani k podpisu na liste. Súdny spis zostal tajný doteraz aj po Biľakovej smrti.^[16] V rozhovore pre Českú televíziu uviedol vydavateľ knihy Biľakových spomienok, že Biľak sa sám priznal, že o intervencii vedel už týždeň pred jej začiatkom. 14. augusta 1968 sa totiž stretol na tajnej schôdzi s ideológom Suslovom a šéfom Ukrajinskej KS Šelestom^[17] v maďarskom Komárome.^[18]

Referencie

↑ TASR. Pozývací list si Brežnev prevzal asi na WC [online]. 2008-07-29. Dostupné online.
↑ Archív komisie vlády pre analýzu udalostí rokov 1967-1970, protokol o výsluchu svedka, 17.4.1990 s. 5, V1
↑ WILLIAMS, Kieran. The Prague Spring and its aftermath: Czechoslovak politics 1968-1970. Cambridge: Cambridge University Press, 1997. ISBN 978-0-521-58803-4. s. 121.
↑ JANÁČEK, FRANTIŠEK; MICHÁLKOVÁ, MARIE. Dokument: Příběh zvacího dopisu [online]. 1993, [cit. 2014-02-10]. Dostupné online. (česky)
↑ Bez souhlasu neotvírat! MF Dnes, 21. srpna 2003
↑ JUST, Petr. Dokument: Tzv. Zvací dopis (1968) [online]. 2005-01-01, [cit. 2008-08-20]. Dostupné online. Archivované 2014-02-21 z originálu. (česky)
↑ Zvací dopis, český preklad bez uvedenia autora na Wikizdroje
↑ Leonid Šinkarjov, Kto priglasil v Pragu sovetskije tanki? Izvestija, 17.7.1992
↑ ^a ^b dělnickorolnická (revoluční) vláda, totalita.cz, dostupné online
↑ Ján Čarnogurský: Mýtus roka 1968, Impulz 1/2008 (dostupné online)
↑ ^a ^b ^c Zvací dopisy byly dva. Soudruzi je psali ve spěchu a nikdy se nepřiznali, Technet, 20. augusta 2015, (česky) Dostupné online: Znalecký posudek z oboru kriminalistické techniky v trestní věci proti obviněnému Vasilu Biľakovi vypracovaný ... listopadu 1992, v laboratořích Kriminalistického ústavu. Jednoznačně potvrdil pravost podpisů pětice tehdejších politických osobností pod tzv. „zvacími dopisy“. Tedy i Vasila Biľaka.
↑ ^a ^b HNonline.sk - Pozývacie listy boli dva. Súdruhovia ich písali v zhone a nikdy sa nepriznali [online]. hnonline.sk, 2017-08-21, [cit. 2022-08-22]. Dostupné online.
↑ Jiří Šťastný: Před dvaceti lety se zabil Antonín Kapek, jeden z autorů zvacího dopisu z roku 1968, Idnes.cz, 23. mája 2010, (česky) Dostupné online
↑ Mária Miháliková: Radičová chce od Putina pozývací list z roku 1968, SME 13. 5. 2011. Dostupné online.
↑ ^a ^b ^c Ján Krempaský: Rusi nevidia dôvod, aby nám vrátili pozývací list, SME, 13. 5. 2012
↑ Biľakov spis zostal tajný aj po smrti, ukázali aspoň hlavné dôkazy, Sme 16.5.2014
↑ Lucie Strašíková: Biľak: O intervenci jsem věděl - přiznávám, ale Až po mé smrti, ČT 6. 4. 2014, (česky) online
↑ Soňa Pacherová: Biľakovu knihu predávajú aj po zákaze, Pravda, 09. júla .2015. Online