Stará ruština (staroruština) je aj názov starej fázy ruštiny, teda jazyka Moskovskej Rusi v 14. - 18. storočí, pozri pod ruština

Stará ruština (iné názvy: staroruština, stará východná slovančina, stará východoslovančina, stará bieloruština, starobieloruština, stará ukrajinčina, staroukrajinčina^[1]; rus. древнерусский язык, ukr. давньоукраїнська, давньоруська, давньокиївська мова, biel. старабеларуская, старажытнабеларуская мова) bol hovorový jazyk, ktorý používali v 7. - 15. storočí východní Slovania v Kyjevskej Rusi a v iných oblastiach Ruska. Jazyk bol predchodcom dnešného bieloruského, ruského, rusínskeho a ukrajinského jazyka.

Výraz „ruský“ v názve treba chápať v starom zmysle tohto slova, teda ako označenie pre východných Slovanov, nie len pre dnešných Rusov.

Do staroruského jazyka patrilo mnoho dialektov, ktoré sa však nezhodovali so súčasnými ruskými dialektami vôbec. V jazyku chýbalo tzv. a-kanie (nerozlišovanie písmen „o“ a „a“ v slovách), naopak tzv. c-kanie (nerozlišovanie písmen „c“ a „č“) existovalo už dávno.

Stará ruština je potomkom praslovančiny a zachovala si mnohé jej črty. Výrazná zmena vo vývoji tohto jazyka bol vývoj tzv. plnej vokalizácie, ktorá odlišovala novovzniknutú starú ruštinu od ostatných slovanských jazykov.

• гордъ (mesto) sa zmenilo na городъ;
• мелко (mlieko) sa zmenilo na молоко;
• корва (krava) sa zmenilo na корова.

V ostatných slovanských jazykoch vznikli tvary ako град, mlěko, krava (južnoslovanské jazyky, čeština, slovenčina) alebo grodъ, mleko, krova (poľština).

Len zriedkavo sa objavujú zachované záznamy v tomto jazyku, takže je náročné určiť úroveň jazykovej jednotnosti. Hovorový jazyk Rusi mohol byť zložený z množstva dialektov. S určitosťou môžeme hovoriť iba o jazykoch z doteraz zachovaných záznamov, ktoré podľa niektorých interpretácií ukazujú regionálne odlišnosti dialektov starého východoslovanského jazyka.

Po čase sa rozvinul na niekoľko foriem, ktoré boli predchodcami súčasnej bieloruštiny, ruštiny, ukrajinčiny a rusínčiny. Každý z týchto jazykov uchováva veľa zo staroruskej gramatiky a slovnej zásoby.

Keď po skončení tatárskej okupácie bolo územie bývalej Kyjevskej Rusi rozdelené medzi Litovské veľkokniežatstvo a Moskovské veľkokniežatstvo, objavili sa dva jazyky (vydelené zo starého východoslovanského jazyka) – stará bieloruština na západe a stredoveká ruština na východe.

Po období feudálnej rozdrobenosti ruských kniežatstiev a po rozpade Staroruského štátu v 12. storočí boli východoslovanské oblasti súčasťou Moskovského štátu a Litovského veľkokniežatstva (12. - 16. storočie), neskôr Poľsko-litovského štátu (1569 - 1797). Toto obdobie sa obyčajne považuje za koniec existencie staroruského jazyka a je začiatkom formovania troch východoslovanských jazykov - ruštiny, ukrajinčiny a bieloruštiny. Pri počiatkoch vzniku týchto jazykov však politické hranice Ruska a Litvy neboli totožné s hranicami ukrajinského, ruského a bieloruského dialektu a niektoré zvláštnosti, ktoré v súčasnosti rozdeľujú ruštinu, ukrajinčinu a bieloruštinu majú svoje korene v raných rozdieloch dialektov, ktoré sa vzťahujú ešte k predmongolskému obdobiu.

Západné a juhozápadné dialekty boli do veľkej miery ovplyvnené poľským jazykom, tiež však (nezávisle od ostatných dialektov, ktoré ostali pod kontrolou Litovského veľkokniežatstva) rozvíjali niektoré svoje zvláštnosti. Tak vznikol (pod vplyvom poľštiny) západoruský hovorový jazyk (po ukrajinsky: проста мова). V tomto období vznikli texty písané po bielorusky a ukrajinsky alebo starou bieloruštinou a starou ukrajinčinou. Na území Litovského veľkokniežatstva sa používal cirkevnoslovanský jazyk.

Moskovský štát sa v dôsledku ortografie ruského jazyka tiež snažil zachovať staré spisovné tradície, najmä do Leninovej reformy ruského jazyka v roku 1918. Jeho jazyk mal však oveľa bližšie k staroslovienskemu, než k akémukoľvek inému jazyku. Staroslovienčina totiž po stránke lexiky, morfológie a syntaxe ruský jazyk veľmi ovplyvnila. Aj napriek tomuto vplyvu si staroruský jazyk našiel svoju cestu a vo vzťahu k ukrajinskému a bieloruskému jazyku sa rozvíjal v nových smeroch a nadobúdal nové znaky, ktoré v staroslovienčine neexistovali:

• Pri skloňovaní podstatných mien odpadlo striedanie spoluhlások k/c, g/z a ch/s.
• Odpadli samohlásky na konci slov.
• Zmizlo štvrté skloňovanie.
• Zmenila sa slovná zásoba.

V dôsledku činnosti týchto procesov sa súčasní obyvatelia Ruskej federácie niekedy ľahšie dorozumejú s ľuďmi, ktorí ovládajú nejaký z južnoslovanských jazykov (najmä bulharský) a Ukrajinci a Bielorusi s ľuďmi, ovládajúcimi niektorý jazyk (najlepšie poľský) zo skupiny západoslovanských jazykov.

Politické zjednotenie regiónu do štátu zvaného Kyjevská Rus, z ktorého súčasné Bielorusko, Ukrajina a Rusko odvodzujú svoj pôvod, sa udialo v roku 882 - 106 rokov pred prijatím kresťanstva (988) a ustanovením južnoslovanskej staroslovienčiny za liturgický a spisovný jazyk. Dokumentácia starej ruštiny v tomto období je nedostatočná, preto je náročné zistiť vzťah medzi literárnym jazykom a nárečiami.

V arabských a byzantských prameňoch môžeme nájsť zmienky o predkresťanských Slovanoch v európskej časti Ruska používajúcich určitý druh písma. Napriek archeologickým nálezom budiacim dojem a dôkazom mnícha Chrabra z 10. storočia, že Slovania písali v „črtách a rezoch“, presnú podstatu tohto písomného systému nepoznáme.

Hoci bola zavedená hlaholská abeceda, o čom svedčia kostolné nápisy v Novgorode, čoskoro bola úplne nahradená cyrilikou. Nálezy nápisov na brezovej kôre objavené v Novgorode poskytli rozhodujúce informácie o čistom nárečí z 10. storočia v severozápadnom Rusku, skoro úplne očistenom od cirkevných vplyvov. Je tiež známe, že prevzaté slová z gréčtiny začali prenikať do nárečia v tom období.

Hypotéza o existencii runového písma sa u východných Slovanov v období pred prijatím kresťanstva (988) nepotvrdila, pretože neexistujú dôveryhodné dôkazy.

• staronovgorodský dialekt

• Sobolevskij A I. : Úryvky z dejín ruského jazyka, Kiev, 1884.
• Šachmatov A. A. : Úryvok staroruského obdobia v dejinách ruského jazyka, Petrohrad, 1965
• Isačenko A. V. : Príbehy ruského jazyka, časť 1, Heidelberg, 1980.
• Historická gramatika staroruského jazyka, Moskva, 1982.