Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.
Stano Masár
slovenský postkonceptuálny umelec a grafický dizajnér
Po ukončení štúdií na Pedagogickej fakulteUniverzity Komenského v Bratislave (1991 – 1996; odbor: anglický jazyk a literatúra – výtvarná výchova), absolvoval doktorandské štúdium na VŠVU v Bratislave (2009 – 2012). V roku 1994 uskutočnil štipendijný pobyt na Thames Valley University v Londýne. Bol finalistom cien pre mladých umelcov (Essl Award, Cena Oskara Čepana). Pravidelne sa prezentuje na domácich a zahraničných výstavách (zoznam nižšie) aj na mnohých veľtrhoch súčasného umenia (ViennaFair Viedeň, Pulse New York a Miami, Kunst Zürich, Kunstart Bolzano a pod.). Žije a pracuje v Bratislave.
Ocenenia
2011 – Essl Award 2011 – finalista
2006 – Cena Oskára Čepana – finalista
2002 – Cena Oskára Čepana – finalista
Tvorba
Stano Masár je hravý postkonceptuálny umelec rozvíjajúci stratégie manipulácie, transformácie, interpretácie, context sensitive, site specific inštalácie a inštitucionálnej kritiky. Vedome sa hlási k odkazu Dada, Neodada, Fluxu, minimalizmu, konceptuálneho umenia, rozvíja dedičstvo Kazimira Maleviča, Ivesa Kleina, ale predovšetkým Marcela Duchampa. Zo slovenských autorov ho najvýraznejšie ovplyvnili konceptualisti Ľubomír Ďurček a Július Koller.
Do „histórie umenia“ vstúpil interpretáciou historických aj súčasných, svetových a domácich umeleckých diel, ktoré analyticky transformoval do zjednodušenej reči piktogramov. Hranicu medzi umením a dizajnom programovo prekračoval aplikáciou piktogramov na rôzne predmety dennej potreby, ako dlažba, puzzle, stôl a podobne. V sérii Just vymazával zo slávnych diel podstatné prvky. V Leonardovej Poslednej večeri Ježiš zostáva za stolom sedieť sám (Just Jesus), Catelanov Ján Pavol II. mizne aj s meteoritom z červenej podlahy (Just Background), v Manetovych Raňajkách v tráve, zostávajú sedieť v parku len ženy (Just Women), interpretovanej Mona Lise L.H.O.O.Q. vygumoval Duchampom dokreslené fúzy.
Narúša krehkú formálnu podstatu predmetov každodennej reality, ktorým umožnil uniknúť zo všednosti svojho bytia. Roztápajúci sa radiátor, ovisnutá vodovodná rúrka, farba stekajúca pod strop, hodiny s opadanými číslami aj ručičkami. Manipuluje dvere, stoly, stoličky, radiátory, elektroinštalácie, semafóry, vypchaté zvieratá. Na Synagógu inštaluje dvere z maďarského Ikarusu. Dizajnuje dvere na vstup do (fiktívnych) Zbierok konceptuálneho a postkonceptuálneho umenia, Nových médií a Interaktívnebo umenia, Zbierok budúcich umeleckých projektov. Inšpirovaný bábikami Barbie vytvára galériu vplyvných osobností zo sveta umenia (Kontová, Politi, Kusá, Hrabušický).
Po kritickej analýze dejín umenia, deštrukcii a transforámii objektov sa kriticky obracia ku samotným inštitúciám (tzv. “insitutional critique”) a svetu umenia. Vystavuje prázdny TATE corner, MoMA wall, ale aj čakáreň na nápady umelcov. Nenamaľovaný obraz a zabalené artefakty necháva bezdôvodne a samovoľne blúdiť po galérii. Vyprázdňuje galerijné priestory, balí umelecké diela, stavia prázdnu galériu v galérii, upozorňuje na koniec výstavy, navádza diváka utiecť z galérie, systematicky pripravuje pôdu pre príchod konca umenia.
Nezanedbateľný je prínos Stana Masára v oblasti grafického dizajnu. Je autorom dizajn manuálov viacerých bratislavských galérii, svetového kongresu XLVI. AICA International Congress Slovakia 2013, katalógov samostatných aj skupinových výstav, ale aj časopisu o umení Jazdec, webstránok www.aica.sk, www.artdispecing.sk a iných.
