Dôvodom vyhlásenia rezervácie bol predovšetkým vlastný geomorfologickýreliéf krajiny a prirodzená skladba lesa. Chránené sú príkre rulové skaly, s výskytom rozmanitých druhov rastlín i živočíchov a dobre zachované biocenózy extrémnych stanovíšť (sute, skaly). Ďalej rozsiahle, prevažne listnaté lesné komplexy s vtrúsenou borovicou a jedľou, ktoré sú hodnotené ako lesy prirodzené alebo prírode blízke. Niektoré lokality v západnej časti vlastnej Sokolej skaly, možno dokonca hodnotiť ako spoločenstvá pralesného charakteru.[3] V lokalite, známej ako bývalé hniezdisko sokola sťahovavého (Falco peregrinus), sa dnes vyskytuje veľa bežných aj chránených druhov ako rastlín, tak živočíchov. Celá oblasť je významná predovšetkým z hľadiska geologického, botanického a ornitologického.[4]
PR Sokolí skála sa nachádza v okrese Brno-venkov, juhovýchodným smerom od Doubravníka, v blízkosti bývalej osady a dnešnej železničnej zastávky Prudká.[4] Zasahuje na katastrálne územie Doubravník a Podolí. Celá prírodná rezervácia dnes zaberá plochu 128,44 ha a leží v nadmorskej výške cca od 300 do 540 m n. m. Maximálne prevýšenie je teda 240 m. Skladá sa z troch častí, vlastnej Sokolí skály, Dubín (Vinohrady) a Bučiny.[6]
Najznámejší pohľad na najstaršiu časť rezervácie, vlastnú Sokolí skálu
Dubiny – severná časť o rozlohe 40,22 ha, leží v kline medzi riekou Svratkou a Křeptovským potokom. Pomerne často toto územie nájdeme aj pod miestnym názvom "Vinohrad". Ide o svahy so západnou až východnou expozíciou s jednotlivými skalnými výstupmi, z veľkej časti pokryté prírode blízkym až prirodzeným lesom.
Sokolí skála – západná a najstaršia časť o rozlohe 30,41 ha, leží nad pravým brehom rieky Svratky. Tvorená je príkrymi svahmi, málo zahlinenými suťami, stržami a žľabmi s úplnou prevahou prirodzeného spoločenstva. Skalné steny sú členené rímsami a ojedinele sa v nich vyskytujú malé puklinové jaskyne. Primárne je tu bezlesie – skaly a suťové polia.
Bučina – juhovýchodná časť o rozlohe 57,73 ha, leží nad ľavým brehom rieky Svratky. Svahy sú orientované predovšetkým na východ. Iba na juhozápade tejto časti sa nachádza prirodzený až prírode blízky les, inak ide o lesy skôr hospodárskeho charakteru. Prekvapivá je tu pomerne vysoká hojnosť zástupcov jedle bielej (Abies alba).[3][6]
História
Už od 19. storočia na území dnešnej rezervácie začali prebiehať botanickej výskumy. Objavili sa tu vedci, ako napríklad profesor Jindřich Suza alebo Doc. Jan Šmarda, ktorý zrejme ako prvý v tlači publikoval potrebu vyhlásiť Sokolí skálu za prírodnú rezerváciu (v článku "Prírodné krásy a pamiatky Tišnovska", uverejnenom roku 1931).[6]
Panoráma – Bučina (časť PR Sokolí skála)
Rezervácia bola nakoniec vyhlásená 5. januára 1949 Ministerstvom školstva, vied a umení na podnet doubravnického rodáka MUDr. Františka Jelínka a už spomínaného Doc. Jana Šmardu. Návrh pre vyhlásenie rezervácie a odborné podklady vypracoval v roku 1942 prof. RNDr. Ing. Alois Zlatník, popredný predstaviteľ vtedajšieho Zväzu na ochranu prírody a domoviny na Morave. Snažil sa o to, aby územie bolo celistvejšie a celková navrhovaná rozloha bola takmer 280 ha.[4]
9. marca 1998 prebehla drobná zmena hraníc schválená Okresným úradomŽďár nad Sázavou. Došlo ku zmenšeniu OCHÚ o cca 0,10 ha v dôsledku výstavby Vírského oblastného vodovodu (išlo o verejný záujem).[7]
Prírodné pomery
Geografia a geológia
Rieka Svratka, s panorámou DubinySkalné útvary na svahoch Sokolí skály
Oblasť sa nachádza v juhovýchodnej časti Českomoravskej vrchoviny. Podobu krajiny v histórii veľmi ovplyvnila rieka Svratka, podľa ktorej sa táto časť Českomoravskej vrchoviny nazýva Hornosvratecká vrchovina. V štvrtohorách, v období pleistocénu, pôsobením mrznúcej vody v puklinách ruly dochádzalo k vzniku trhlín a prasklín. Tým sa modelovala krajina do dnešných skalných útvarov a pokryvu svahov mori balvanov odlomených zo stien.[6]
Geologický podklad územia tvoria tzv. Bítešské ruly, ktoré na mnohých miestach vystupujú na povrch ako mohutné skaly, skalné steny aj mrazové zruby. Tieto útvary sa nachádzajú predovšetkým na pravom brehu rieky. Ortoruly sú dvojsľudné zriedkavo biotitické, často porfyroblastické.[8] Pôdy sú väčšinou kamenisté až štrkovité, menej hlboké. Sute a skaly tvoria primárne bezlesie.[3]
Flora
Zmiešaný porast duba s borovicou (PR Sokolí skála)
Kríkové poschodie sa nachádza predovšetkým v západnej časti PR, t. j. vlastnej Sokolej skale; vo zvyšných dvoch je veľmi chudobné.[3] Vyskytujú sa tu napríklad hloh obyčajný (Crataegus oxyacantha), svíb krvavý (Cornus sanguinea), bršleny (Euonymus), zob vtáčí (Ligustrum sp.), zemolez obyčajný (Lonicera caprifolium), ríbezľa alpínska (Ribes alpinum) a ruža ovisnutá (Rosa pendulina). Krovitého vzrastu je aj jediný exemplár tisa obyčajného (Taxus baccata), ktorého vek sa odhaduje na 200 rokov.[7]
Najviac, cca 35% rezervácie zaberajú tzv. „suťové lesy“, tvorené prudkými suťovými svahmi so skalami a balvanmi. Stromové poschodie tvoria prevažne hrab obyčajný (Carpinus betulus), lipa malolistá (Tilia cordata), buk lesný (Fagus sylvatica), borovica lesná (Pinus sylvestris). V podraste prevažne nájdeme pakost smradľavý (Geranium robertianum) a pŕhľavu dvojdomú (Urtica dioica).[7]
Druhým najčastejším ekosystémom sú „Kvetnaté bučiny“, tvoriace približne 30% územia. Ide o mierne až prudšie svahy so sklonom k západu. V stromovom podnebí dominuje buk lesný (Fagus sylvatica), hrab obyčajný (Carpinus betulus). V podraste potom ostrica chlpatá (Carex pilosa) a zubačka cibuľkonosná (Dentaria bulbifera).[7]
Ďalšie sú „Hercýnsky dubohrabiny“ na 20% rezervácie. Opäť ide o mierne až prudšie svahy, prevažne so sklonom k západu i východu. V stromovom poschodí nájdeme hrab obyčajný (Carpinus betulus), dub zimný (Quercus petraea), lipu malolistú (Tilia cordata). V podraste je to lieska obyčajná (Corylus avellana), mednička ovisnutá (Melica nutans) a lipnica hájna (Poa nemoralis).[7]
Posledným typom je „Štrbinová vegetácia silikátových skál a drolín“ na približne 5%. Ide o skalné zrázy, zvetrané rulové odkryvy, suťové a balvanové polia pod skalami a na bázach svahov.[7]
Fauna v PR Sokolí skála bohužiaľ zatiaľ nebola preskúmaná tak ako flóra.[6]
S ohľadom na celkový charakter tunajšej vegetácie možno PR Sokolí skálu považovať za ideálne prostredie pre hniezdenie rôznych druhov vtákov. V minulosti, po I. svetovej vojne (pravdepodobne okolo roku 1920), tu zahniezdili sokoly sťahovavé (Falco peregrinus). Keď bol však jeden z páru zastrelený, hniezdenie v roku 1953 skončilo.[6][7]
Z cicavcov je najbežnejšia lovná zver, ako srnec lesný (Capreolus capreolus) a diviak lesný (Sus scrofa). Už desiatky rokov sa tu drží tiež tlupa nepôvodných muflónov (Ovis musimon), ktorí sem zrejme doputovali z iných miest Tišnovska, kde boli pravdepodobne vysadený. Ďalšími bežne sa vyskytujúcimi cicavcami sú ježkovia (Atelerix), veverica obyčajná (Sciurus vulgaris), hrdziak lesný (Clethrionomys glareolus), líška obyčajná (Vulpes vulpes), kuna skalná (Martes foina) alebo jazvec lesný (Meles meles).[6]
Ochrana prírody
Tlejúce drevo v PR Sokolí skála – význam pre ekosystém z hľadiska entomologického, mykologického aj ornitologického
Cieľom starostlivosti je uchovať prirodzené lesné spoločenstvo zmiešaného lesa a strmých rulových skál a ochrana extrémnych stanovíšť (sute, skaly). Doplnkovým cieľom je zabezpečiť ochranu a súčasný podiel starých jedlí bielych (Abies alba), unikátneho jedinca tisa obyčajného (Taxus baccata) a ďalších cenných vtrúsených drevín, ako napr. jarabina brekyňová (Sorbus torminalis) alebo čerešňa vtáčia (Prunus avium). Dôležitá je aj ochrana starých stromov (najmä bukov), ktoré slúžia ako hniezdisko pre rôzne vtáčie druhy. Rovnako sa treba snažiť zvýšiť podiel odumretého dreva v rezervácii, je teda zakázané odstraňovať odumreté stromy, padlé kmene a tlejúce drevo. Význam to má predovšetkým z entomologického, mykologického a ornitologického hľadiska.[3][7]
V západnej časti, čiže vlastnej Sokolí skále je vyhlásená úplná rezervácia. Nie je tu preto dovolené akékoľvek porušovanie pôdneho krytu (s výnimkou bezpečnostných dôvodov železnice, ktorá vedie priamo pod svahom tejto časti rezervácie), ani lesnícke hospodárenie, zahŕňajúce všetku ťažbu i výsadbu. Ostatné územia (Dubina a Bučiny) sú riadenou rezerváciou a je tu dovolené hospodáriť aspoň výberkovým spôsobom. Nesmú sa však vysádzať dreviny cudzie a nepôvodné pre túto oblasť a dbať na to, aby bola vytláčaná nepôvodná skladba porastov (predovšetkým smrekov).[7]
Problémy a ohrozenia
Agátové porasty v okolí železničného tunela trate Borač-Doubravník (PR Sokolí skála)
Keďže je väčšina rezervácie veľmi zle prístupná, bola obhospodarovaná len minimálne a skôr ponechaná prirodzenému vývoju. Najprístupnejšia, juhovýchodná časť (Bučina) bola obhospodarovaná štandardnými lesníckymi postupmi a ani od vzniku rezervácie sa z tejto časti nepodarilo odstrániť výrazné zastúpenie smreku. Aj napriek tomu sa tu však nachádza zastúpenie drevín blízkych prirodzenému.[3]
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia bola časť rezervácie (Dubina) dotknutá výstavbou Vírskeho vodovodu a došlo k miernemu zmenšeniu hraníc. V súvislosti s ukončením výstavby boli v západnom okraji vysadené asi na 0,30 ha smreky. V minulosti tiež bohužiaľ došlo k úmyselným ťažbám formou veľkoplošných holorubov a následne zalesnených predovšetkým smrekom, ktorý dnes zaberá plochu asi 2,20 ha.[3]
V súčasnosti je problémom tiež turizmus, na severnom okraji vlastnej Sokolí skály. Priamo pod rezerváciou, pri rieke Svratke leží rekreačné stredisko Prudká, odkiaľ sa návštevníci vydávajú na prístupné miesta rezervácie s atraktívnymi skalnými útvarmi a miestami s vyhliadkou do okolia. Dochádza tak k zošľapu vegetácie na hornej strane skál a zanechávanie drobného odpadu v lokalite. Poškodenie však nie je veľké.[3][7]
Železničná zastávka Prudká, za ňou skaly súčasťou PR Sokolí skála
Ďalším problémom je zver (srnce, muflóny, diviaky), ktorá spôsobuje škody predovšetkým ohryzením prirodzeného zmladenia.[7]
Ochranársky management
Hlavným bodom ochrany je nepripustiť obnovu lesa holorubmi, ale dosiahnuť druhovo rozmanitých porastov s prirodzenou drevinnou skladbou výberným spôsobom.[7] Dôležité je tiež znižovanie stavov zveri tak, aby bolo umožnené bezproblémové odrastanie prirodzeného zmladenia. S tým súvisí vytesnenie existujúcich krmelcov z ochranného pásma rezervácie a prípadné dokrmovanie zveri (hlavne v zimných mesiacoch) mimo chránené územie aj ochranné pásmo.[7] Uvažuje sa o výsadbe cca 20 geneticky vhodných jedincov tisu obyčajného (Taxus baccata) do lokality jeho súčasného výskytu.[7]
Pozdĺž železničnej trate (v ochrannom pásme PR) sa nachádza niekoľko jedincov nepôvodnej dreviny agát biely (Robinia pseudacacia), ktorý má byť odstránený, aplikáciou postreku Roundup jedenkrát ročne.[7] Plán starostlivosti tiež zmieňuje, že by bolo vhodné vykonať zoologický prieskum oblasti a pri tom vytipovať lokality v západnej časti „Sokolí skály“ pre inštaláciu búdok pre sokola sťahovavého.[7]
.JPG)
