Považská lesná železnica
Liptovský Hrádok – stanička lesnej železnice
Základné informácie
Číslo trate	903[1]
Prevádzkovateľ	Múzeum liptovskej dediny
Dĺžka	42,02 km
Otvorenie	22. októbra 1916 (108 rokov a 65 dní)
Ukončenie prevádzky	31. decembra 1972 (51 rokov a 361 dní)
Parametre trate
Rozchod	760 mm
Počet koľají	1
Max. rýchlosť	15 km/h
Priebeh trate
Legenda smer L. Mikuláš st. Liptovský Hrádok rieka Váh priecestie podjazd cesty odbočka Malužiná priecestie vlečky rieka Boca st. K. Lehota smer Štrba rieka Čierny Váh priecestie priecestie odbočka Svarínska d. st. Svarín rieka Čierny Váh odbočka Nižný Chmelinec. odbočka Vyšný Chmelinec st. Čierny Váh odbočka na Ipolticu. odbočka na Dikulu odbočka Benkovo 36.083 km Liptovská Teplička odbočka do Depa Biely potok odbočka Rovienky – Zátureň 1941 42.02 km Stanikovo 1937

Považská lesná železnica (skr. PLŽ) je bývalá lesná železnica v údolí Čierneho Váhu a súčasný depozitár vozidiel v Múzeu Liptovskej dediny v Pribyline.

V údolí Liptova boli veľké hlboké lesy, preto sa začalo uvažovať o ich využití. Prvé zmienky sú o splavovaní dreva po Čiernom Váhu. Tento spôsob bol zdĺhavý a fyzicky náročný. Mnoho dreva sa vtedy poškodilo. Preto sa v roku 1912 rozhodlo o výstavbe lesnej železnice s rozchodom 760 mm.^[2]

Hlavná trať viedla z Liptovského Hrádku cez Liptovskú Tepličku do Staníkova s dĺžkou 40 km. Boli postavené odbočky Benkovo, Ipoltica, Svarín, Vyšný Chmelianec a Liptovská Teplička. Po dokončení mala trať až 109,64 km.^[2] Prevádzka začala v roku 1921, podľa niektorých zdrojov už v roku 1916, tento údaj sa spomína viackrát, takže je pravdepodobne pravdivejší. V ďalších rokoch sa budovali ďalšie odbočky Dikula, Malužiná, Nižný Chmelianec, posledná bola v roku 1941 odbočka Rovienky – Zátureň. Po dokončení mala trať až 109,64 km.^[2] Po Čiernohronskej a Kysucko-oravskej bola 3. najdlhšia lesná železnica na Slovensku.

Doprava bola od začiatku prevádzky zabezpečovaná parnými rušňami čísel 2 a 3. Potom boli nakúpené motorové rušne Rába. Na dopravu osôb bol určený vozeň Ca/u 1. Na nákladnú dopravu to boli dva služobné vozne Da/u 1 a 2 a niekoľko vozňov Pa/u. Vozňový park je dnes celý v Pribyline.

Lesná železnica nemohla konkurovať narastajúcemu automobilizmu, od roku 1960 sa pravidelne rušili odbočky kvôli nerentabilnosti, všetko zavŕšil 31. december 1972, kedy bola celá železnica zrušená.^[2] Jej správcovia sa snažili ju obnoviť, ale žiaľ sa to nepodarilo celá trať bola rozobratá a prevezená do Pribyliny a do Čierneho Balogu

Po ukončení prevádzky bol celý park vozidiel deponovaný v depe Liptovský Hrádok.

Bola nádej, že by mohla byť aspoň časť železnice zachovaná, exponáty aj trať sú v prevádzkyschopnom stave. Celý park vozidiel prevzala pamiatková správa a potom vyhlásila za kultúrnu pamiatku časť hlavnej trate Liptovský Hrádok – Svarín. Uvažovalo sa o vybudovaní lesného múzea, nakoniec sa od toho upustilo.

Park vozidiel bol deponovaný v autodielni a vďaka bývalým zamestnancom PLŽ, brigádnikom a ďalším sa podarilo prerobiť objekt na depo pre vozidlá, pred objektom bolo umiestnené koľajisko.

Celý majetok PLŽ prevzalo Múzeum v Liptovskom Hrádku a časť exponátu zapožičala Historická lesná úvraťová železnica (kysucko-oravská). Tieto exponáty sú tu dodnes. Prevádzkyschopné rušne sú však väčšinou v MLD Pribylina.

Po roku 1989 začali práce na obnove trate, boli organizované tábory Stromu života. V depe prebiehali dni otvorených dverí, konali sa pochody po trati, opravoval sa vozidlový park. V roku 1993 bol uskutočnený posledný tábor Stromu života; na železnici zostala iba malá skupina nadšencov. Napriek novému vozidlu na posun boli snahy o uvedenie trate do prevádzky opäť neúspešné.

Naposledy bol projekt na obnovu trate predložený v roku 1998, boli postavené nové vozne, dni otvorených dverí, no nádej na obnovu stále klesala.

Kvôli nezáujmu bola železnica rozkradnutá, budovy zničené, depo v dezolátnom stave; nakoniec sa rozhodlo exponáty presťahovať. Trať Liptovský Hrádok – Svarín definitívne zanikla.

Kvôli dezolátnemu stavu trate do Svarína bolo rozhodnuté o presťahovaní celého parku vozidiel a koľajníc do Múzea liptovskej dediny v Pribyline.

V múzeu bola vystavená odstavná koľaj na exponáty, pre železnicu sa pripravovalo nové pôsobisko. Ako priestory pre budúce depo poslúžili haly, ktoré boli postavené pri výstavbe skanzenu.

Medzi novembrom 2001 a aprílom 2002 boli všetky exponáty prevezené do Pribyliny, depo a koľajisko v Liptovskom Hrádku bolo zrušené.

V múzeu bol vypracovaný projekt na výstavbu trate, rozdelený na tri etapy:

1. etapa – Depo – Kostol
2. etapa – Kostol – Parkovisko
3. etapa – Depo – Ukončenie v ústí Račkovej doliny

Výstavba približne kilometrového úseku Depo – Kostol (1. etapa) bola zrealizovaná v lete 2018.^[3] Úsek bol slávnostne otvorený 24. októbra 2018 s plánovanou premávkou od sezóny 2019.^[4][5] Z dôvodu nevyhnutných administratívnych úkonov a čiastočne pandémie na jar 2020, bola prevádzka na takmer kilometer dlhej trati spustená až 6. júna 2020.^[6]

• BIZUB, František. Považská lesná železnica. 1. vyd. Banská Bystrica : Lesy SR, 2012. 181 s. Dostupné online. ISBN 978-80-971070-0-0. Archivované 2019-01-23 z originálu.
• MARUŠIAK, Juraj: Železnička v doline Čierneho Váhu. In: Historická revue, roč. IV., 1993, č. 2, s. 32.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Považská lesná železnica

• Spoločnosť pri Považskej lesnej železnici Archivované 2017-01-27 na Wayback Machine
• Po stopách Považskej lesnej železnice – článok na portáli Vlaky.net (2005)
• Na Liptove sa po rokoch konečne dymilo! – reportáž a fotogaléria po presťahovaní do skanzenu v Pribyline (2006)

Súradnice: 49°00′42″S 19°50′21″V / 49,011553°S 19,839163°V / 49.011553; 19.839163