Pre technickú zastaranosť a nepostačujúcu kapacitu vozidiel využívaných na ozubnicovej železnici Štrba – Štrbské Pleso, v októbri 2018 uzavrela Železničná spoločnosť Slovensko kontrakt so švajčiarskou firmou Stadler na dodávku 5 nových vozidiel s hybridným pohonom (ozubnicový aj adhézny pohon), ktorý umožní novým vozidlám jazdiť aj na tratiach TEŽ.[1]
Prvé jednotky s označením radu 495.95 boli dodané do depa Poprad začiatkom roka 2021. Prevádzka s cestujúcimi by sa mala začať v druhej polovici tohto roku.
Okrem pravidelnej osobnej dopravy ktorú zabezpečuje Železničná spoločnosť Slovensko a.s. sa na trati objavujú pravidelne historické električky Kométa TEVD 22 a Trojča EMU 89.0009. Historické jazdy realizujú dobrovoľníci z Občianskeho združenia Veterán klub železníc Poprad.[2]
Trať sa začala stavať v roku 1906, vo februári 1908 bola v podstate dokončená. Ako oficiálny termín otvorenia bol stanovený 1. júl1908. Ten sa však nakoniec ukázal ako veľmi nereálny, vzhľadom na to, že kráľovské ministerstvo obchodu ju odmietlo sprevádzkovať z dôvodu niektorých nevyhovujúcich technických parametrov. Nakoniec sa začalo jazdiť na trati Poprad-Tatry – Starý Smokovec s dĺžkou 13,6 km od 20. decembra1908.
Na prelome desiatych a dvadsiatych rokov sa zmenil majiteľ, dovtedy spoločnosť prevádzkujúcu železnicu vlastnila anglo-maďarská banka Aegisz so sídlom v Budapešti, následne prebehla reforma vedenia a jeho zjednodušenie. Vďaka snehovým pluhom sa mohlo jazdiť od prelomu rokov 1923 a 1924 aj v zime.
Od Česko-Slovenska cez socializmus až k nezávislému Slovensku
Až do roku 1928 používali hnacie vozidlá lýrové zberače, ktoré neskôr nahradili pantografické. V 30. rokoch sa objavili prvé vlaky vyrobené v ČSR.
V 50. rokoch sa postupne začali dodávať nové vozidlá M 49.0. Išlo o vlaky československej výroby z ČKD, dodávané boli až do roku 1970. Pri ich vývoji sa použili niektoré skúsenosti z výroby električiek typu Tatra T2 a Tatra T3. Žiaľ, neosvedčili sa, a tak ich v 60. rokoch nahradili trojdielne súpravy nového radu EMU 89.0 (v súčasnosti označovaného ako 420.95).
Medzi rokmi 1965 a 1969 prebehla k Majstrovstvám sveta v lyžovaní rekonštrukcia, po roku 1970 už slúžila železnica výlučne osobnej doprave. Rekonštrukcia zahŕňala tiež vytvorenie výhybne Štôla na kilometri 26,3, slúžiacej hlavne na odstavovanie vlakov Tatranských elektrických železníc počas majstrovstiev. Jej využitie poslúžilo aj pre odstavenie pracovných vlakov a vykládku uhlia pre tatranské osady.[3] O ďalších 15 rokov neskôr pribudli ešte dva rušne, vyrobené v sovietskejKaluge. Posledné zmeny vo vozovom parku sa uskutočnili na prelome tisícročia, podľa tendra, ktorý v roku 1995 vyhralo konzorciumStadler-Adtranz boli vlaky EMU radu 420.95 z 60. rokov vymenené za nové radu 425.95 vyrobené vo Vrútkach použitím švajčiarskej licencie.
Dnes sú TEŽ napájané napätím 1500 V.[4]
Vozidlový park tvoria aj historické a pracovné vozidlá:
Prívesný vozeň Ganz #12
Prívesný vozeň Ganz #16
Motorový vozeň vozeň Ganz #22, prezýva sa Kométa
Motorový vozeň Ringhoffer #7
Nákladný vozeň #35
Motorový vozeň Tatra M 49.0
Prívesný vozeň Tatra Calm/u
Dve jednotky Tatra – ČKD EMU 89.0
Nové súpravy
Tender na nové súpravy bol vypísaný v júni2018, v auguste2018 bola podpísaná zmluva. Nové súpravy budú mať kapacitu len 90 miest oproti súčasným 124, budú však mať miesta pre invalidné vozíky, kočíky a bicykle. „Vozidlá sú vybavené WiFi systémom pre cestujúcich, klimatizované, majú moderný informačný systém a videosystém, ako aj zariadenie na počítanie cestujúcich. Vďaka nízkopodlažnému vyhotoveniu umožňujú pohodlný nástup a výstup cestujúcich,“ uviedol ich výrobca, švajčiarska firma Stadler.[5] Súčasťou objednávky je aj rušeň na duálny elektrický a dieselový pohon, ktorý budem môcť byť diaľkovo ovládaný, čo je novinka na slovenských železniciach.[5]15. januára2021 ZSSK priviezli prvú z týchto súprav, ktorá by mala premávať na zubačkovej trati Štrbské Pleso – Štrba a zároveň na trasách Poprad-Tatry – Starý Smokovec – Štrbské Pleso a Starý Smokovec – Tatranská Lomnica. Súprav bude 5 a nasadené by mali byť do konca roka 2021. Zakázka stála takmer 39 miliónov eur.[6]
BOREK, Vladislav. Elektrické vozy řady EMU 49.0. 1. vyd. Praha : Corona, 2006. 167 s. ISBN 80-86116-35-2.
BOREK, Vladislav. Elektrické jednotky EMU 89.0. 1. vyd. Praha : Corona, 2006. 245 s. ISBN 80-86116-36-0.
OLEXA, Ladislav; STRIŠŠ, Jozef. Koľajová doprava vo Vysokých Tatrách : história a súčasnosť. 1. vyd. Košice : webex media, 2008. 93 s. ISBN 978-80-970040-5-7.
ARGALÁCS, Mikuláš. Električka do tatranského nebíčka : deväťdesiatdeväť kapitoliek z histórie tatranskej električky. Poprad : Veterán klub železníc, 2012. 192 s. ISBN 978-80-971162-1-7.
SZOJKA, Ladislav. Dejiny Tatranskej elektrickej železnice. Bratislava : HMH, 2013. 415 s. ISBN 978-80-969725-3-1.
BOHUŠ, Ivan. História dopravy vo Vysokých Tatrách. 1. vyd. Tatranská Lomnica : Vydavateľstvo IB Vysoké Tatry, 2019. 151 s. ISBN 978-80-89575-17-6.
