Mongolský vpád do Európy
Mapa znázorňujúca rozširovanie Mongolskej ríše a vpád Mongolov na Kaukaz a do ruských oblastí v rokoch 1222 až 1223
Dátum 1223 – 1242 Miesto východná a stredná Európa, dnešné oblasti Ruska, Ukrajiny, Bieloruska, Maďarska a juhovýchodného Poľska Výsledok porážka ruských kniežatstiev, ktoré sa stali vazalmi Zlatej hordy porážka Poliakov i Maďarov, no neúspech Mongolov pri trvalom ovládnutí Európy porážka Druhej bulharskej ríše, ktorá sa stala vazalom Zlatej hordy
Protivníci
Mongolská ríša	Vladimírsko-suzdaľské kniežatstvo Haličsko-volynské kniežatstvo Novgorodská krajina Riazanské kniežatstvo Volžské Bulharsko Alani Kumáni Adygejci Poľské kráľovstvo a spojenci Uhorské krľovstvo Rád nemeckých rytierov Rád templárov Druhá bulharská ríša
Velitelia
Ogotaj Batuchán Möngke Güjük Sübedej Kaidu Kadan	Jurij II. Vsevolodovič † Daniel Haličský Jindřich II. Pobožný † Belo IV. Koloman Haličský † Ugrin Čák † Ivan Asen II. Henrich II. Pobožný † Belo IV. Koloman Haličský † Ugrin Čák † Ivan Asen II.
Historický portál

Mongolský (nesprávne tiež tatársky) vpád do Európy označuje inváziu Mongolov a nimi podrobených kmeňov, ktoré pri rozširovaní obrovskej mongolskej ríše z Ázie smerom na západ dosiahli v 13. storočí východ Európy, ktorú v priebehu tohto storočia niekoľkokrát napadli. Ich vpády mali v Európe priamy vplyv a priniesli najhlbšie dôsledky najmä pre rozdrobené ruské kniežatstvá, ktoré boli nájazdníkmi porazené a museli uznať mongolskú nadvládu, pod ktorou zostali až do druhej polovice 15. storočia.^[1]

Okrem ruských oblastí však mongolská invázia citeľne postihla tiež oblasti Uhorska, južného Poľska, dnešného Rumunska a mongolské oddiely na západe prenikli dokonca až na Moravu, do Sliezska a do Dalmácie.

Od snahy Mongolov na vytvorenie celosvetovej ríše a kompletného ovládnutia Európy zachránila Európanov smrť Džingischána, nástupcu Ogotaja. Definitívne potom snahu Mongolov na ďalšie účinné výboje pochovalo úmrtie štvrtého Veľkého chána všetkých Mongolov Möngkeho v roku 1259, po ktorom došlo k definitívnemu rozdeleniu Mongolskej ríše a k vzniku samostatných chanátov pod vládou Džingischánových potomkov.

Pozri aj: Mongolská ríša

Na začiatku 13. storočia sa vo východnej Ázii, približne na území dnešného Mongolska a severnej Číny, zjednotením kočovných mongolských kmeňov, sformovala Mongolská ríša pod vedením Temüdžina, ktorý na zhromaždení podrobených kmeňov prijal v roku 1206 titul Džingischán, teda vladár sveta.^[2]

Džingischán viedol Mongolov k zabratiu rozľahlých okolitých území, v dôsledku toho sa jeho ríša následne začala veľmi rýchlo rozširovať smerom na západ. Kočovní Mongoli na svojich koňoch čoskoro obsadili celú oblasť strednej Ázie a v roku 1222 za panovania Džingischána tretieho syna a následníka Ogotaja obsadili títo krutí nájazdníci Kaukaz, kde porazili miestne kmene Alanov, Kumánov a Adygejcov, načo zamierili ďalej na severozápad, do oblastí východnej Európy.

Rozdrobené ruské kniežatstvá, ktoré sa osamostatnili po decentralizácii Kyjevskej Rusi v druhej polovici 12. storočia neboli schopné pre svoje rozdielne záujmy prekonať ani tvárou v tvár mongolskej hrozbe svoju nejednotnosť. Najvýznamnejším ruským kniežatstvom po roku 1300 bolo Vladimírsko-suzdaľské kniežatstvo, kde vládol veľký knieža Jurij II. Vsevolodovič. Ďalšími nástupníckymi štátmi po rozdrobení Kyjevskej Rusi boli kniežatstvá Černigovské, Perejaslavské, Kyjevské, Muromsko-riazaňské, Polocké, Smolenské a bohatá Novgorodská republika. Významné bolo tiež Haličsko-volynské kniežatstvo, ktoré zosilnelo za panovania Romana Mstislaviča a jeho syna Daniela Romanoviča, ktorý bol dokonca korunovaný ako prvý kráľ Haličsko-volynského kráľovstva.

Okrem nástupníckych štátov po zničenej Kyjevskej Rusi existoval na začiatku 13. storočia vo východnej Európe v povodí rieky Volgy tiež štát povolžské Bulharsko, kde doteraz žili príbuzní balkánskych Bulharov - protobulhari. Centrum Volžsko-kamského Bulharska Bolgar, ležiaci na sútoku riek Volgy a Kamy, bol známy ako významné stredisko trhu s kožušinami.

Pozri aj: Mongolský vpád do Uhorska

V Uhorsku po nie príliš úspešnej vláde Ondreja II. (1205-1235), za ktorého vzrástla moc šľachty natoľko, že si Zlatou bulou vynútila od panovníka potvrdenie svojich slobôd a výsad, nastúpil na trón jeho syn Belo IV. (1235-1270). Belo chcel oslabiť vplyv veľmožov, ktorí mali v rukách čoraz väčšiu politickú a hospodársku moc. Revidoval, podľa neho, neoprávnené majetkové donácie svojho otca a povolával do zeme hostí z cudziny, čo vyvolalo odpor šľachty.

Na boj s Mongolmi sa Belo začal pripravovať po správe o páde Kyjeva v roku 1240. Dvor a poddaní podceňovali hroziace nebezpečenstvo a niektorí z nich tvrdili, že Kumáni, ktorí do Uhorska pred Mongolmi utekali, sú spojencami Mongolov. Proti kráľovým snahám usadiť Kumánov v Panónskej nížine vypukla vzbura a náčelník Kumánov bol zavraždený. Belo teda nemohol pred inváziou počítať s pomocou Polovcov a ani s podporou veľmožov, ktorí neboli príliš ochotní bojovať a svoje oddiely zhromažďovali len veľmi pomaly.

V 12. storočí došlo k rozdrobeniu poľského štátu na oslabené a vzájomne súperiace kniežatstvá. Titul veľkokniežaťa, ktorý mal byť udržiavaný po smrti Boleslava III. Krivoústého v roku 1138, začal čoskoro strácať na význame a do mongolského vpádu úplne zanikol. Na začiatku 13. storočia sa vďaka vláde Henricha I. Bradatého stalo najvplyvnejším a najmocnejším poľským štátom kniežatstvo vroclavské. Sliezsko zažívalo rozkvet aj za jeho nástupcu Henricha II. Poboženého, ktorý zjednotil územie Sliezska s Veľkopoľskom aj Malopoľskom a usiloval o titul poľského kráľa.

Pozri aj: Mongolský vpád na Rus

V roku 1223 rozdrvila mongolská armáda spojené ruské kniežatá a kumánske vojská v bitke na rieke Kalke, načo nájazdníci vedení Džingischánovým vnukom Batuchánom a generálom Sübetejom úplne rozvrátili ríšu volžských Bulharov a postupne obsadili veľkú časť bývalej Kyjevskej Rusi. Mongoli dobyli a vyplienili väčšinu významných ruských miest. Postupne padla väčšina ruských centier ako Riazaň, Vladimír, Suzdaľ, Černihiv, Pereslavl-Zalesskij. Roku 1238 porazili Mongoli ruské kniežatá v bitke na rieke Siť, kde padol i Vladimirsko-suzdalský knieža Jurij II. Vsevolodovič, a roku 1240 potom Batuchánove vojská dobyli Kyjev.

Jedinými významnejšími ruskými centrami, ktoré sa nájazdníkom nepodarilo pri tomto útoku obsadiť, boli Novgorod a Pskov.

Časť kočovných Kumánov utiekla pred postupujúcimi a plieniacimi Mongolmi do uhorských nížin, kde ich kráľ Belo IV. usadil na územiach medzi riekami Tisou a Dunajom. Žiadosť Mongolov o vydanie Kumánov uhorský kráľ zamietol a Mongoli tak získali vhodnú zámienku pre chystaný vpád do Uhorska, ktorý sa odohral na jar nasledujúceho roku.

Stratégia Mongolov, ktorí mali detailné znalosti o príbuzenských vzťahoch a pomeroch medzi európskymi panovníkmi a štátmi, a ktorých prieskumní jazdci a špehovia precestovali väčšinu Európy až po Francúzske kráľovstvo, bola rozdelená na niekoľko fáz, ktoré pre veľkého chána Ogotaja podrobne vypracoval generál Sübedej. Vojská vyčlenené pre dobytie Európy mal proti západným kráľovstvám viesť Chánov synovec Batuchán.^[3]

• Prvoradým cieľom Mongolov sa stalo ovládnutie strategickej panónskej nížiny, kde sa rozkladalo centrum uhorského kráľovstva. Kráľovi Belovi sa tu mali postaviť hlavné mongolské sily vedené Batuchánom a Sübedejom. Tu chceli Mongoli zviesť rozhodujúce bitky celého ťaženia. Po víťazstve mali vojská nabrať sily, spojiť sa so severnou armádou a poraziť Poľsko. Pre ich krytie centrálneho vojská boli vyčlenené dve čiastkové armádne skupiny, južná a severná.
• Severná armáda, skladajúca sa z 2 tumenov, teda približne 20000 jazdcov, mala pod velením Chánovho synovca Bajdura a vnuka Kaidua napadnúť Poľsko, kde mal Kaidu za úlohu zamestnať poľské kniežatá Henricha a Boleslava a prilákať sem taktiež Henrichovho spojenca, českého kráľa Václava I., aby sa títo panovníci nemohli pokúsiť o pomoc uhorským susedom. Podľa možností sa severná armáda mala vyhýbať bitkám.
• Južný prúd pod velením Chánovho syna Kadana mal preniknúť na Balkán a istiť Batuchánov útok z juhu proti prípadnému zapojeniu bulharského kráľa Ivana Asena II.

V neskorších fázach invázie malo dôjsť k dobytiu nemeckých oblastí Svätej ríše rímskej a na útok proti Francúzsku. Tieto plány sa však z nižšie menovaných dôvodov nikdy neuskutočnili.^[4]

Pozri aj: Bitka pri Mohi

Mongoli pod Batuchánovým vedením začali ťaženie do Uhorska začiatkom marca 1241. V polovici marca prenikli ich predné voje cez Karpatské priesmyky, ktoré bránilo vojsko palatína Dionýza. V polovici marca boli na území medzi Dunajom a Tisou a 17. marca vypálili Vacov.

Rozhodujúca bitka sa odohrala 11. apríla neďaleko Mohi pri rieke Slaná. Oveľa silnejšie uhorské vojsko Mongoli skoro na hlavu porazili. V boji padlo veľké množstvo prelátov a veľmožov, medzi nimi tiež arcibiskupi Ugrin Čák a Matej Ostrihomský. Belov brat Koloman v boji utrpel zranenia, na ktorých následky v Záhrebe zakrátko zomrel. Kráľovi Belovi a niektorým malým skupinkám sa z bitky a obkľúčenia podarilo uniknúť. Kráľ sa cez Gemer dostal do Nitry, posilnil svoj sprievod a odišiel do Viedne na pozvanie vojvodu Fridricha Bojovného. Fridrich však nedbal na tiesnivú situáciu, v ktorej sa Béla ocitol a začal od neho vymáhať dlh 2 000 hrivien striebra ešte z roku 1235. Béla mu dal všetky svoje cennosti, ktoré mal pri sebe a zastavil mu navyše Bratislavskú, Mošonskú a šopronskú župu. Z Viedne Béla po krátkom pobyte odišiel do Záhrebu, kde zomieral jeho brat Koloman a potom sa uchýlil do dalmatínskeho prístavu Trogir. Hoci hordy Mongolov obsadili po víťazstve u Mohi väčšinu kráľovstva, nepodarilo sa dobyvateľom obsadiť opevnené mestá ako Ostrihom, Stoličný Belehrad, Vesprém, Győr, Šopron a ani sídla ležiace v Hornom Uhorsku.

V Panónii zastihla v roku 1242 Batuchána správa o smrti jeho strýka Veľkého chána, načo sa Batuchán aj s vojskom vydal späť na východ do hlavného mesta Karakorum, aby sa zúčastnil volieb nového chána.

Pozri aj: Bitka pri Lehnici

Severná mongolská armáda, vedená Kaiduom a Bajdarom, postúpila do Malopoľska a Sliezska, načo dobyla Krakov a Sandomierz. Mongoli rozdrvili Poliakov v bitke pri Chmielniku a následne obľahli Vroclav. Proti nájazdníkom vyrazil knieža Henrich Pobožný, ktorý stál na čele spojených vojsk sliezskych a poľských kniežat a oddielov templárov, johanitov a Rádu nemeckých rytierov. Mongoli zanechali neúspešné obliehanie Vroclavu a vybrali sa v ústrety spojencom ešte skôr, než sa k nim stačil so svojím vojskom pripojiť český kráľ Václav I.. Henrich na svojho spojenca neprezieravo nepočkal a s Mongolmi sa 9. apríla stretol v poli. V bitke pri Lehnici však boli spojencami drvivo porazení a sám Henrich v bitke padol. Víťazi vraj Batuchánovi zaslali deväť vriec s ušami svojich porazených nepriateľov.^[6]

Aj cez toto víťazstvo a vyplienenie južného Poľska sa severná armáda rozhodla radšej stiahnuť na juh. Cez Kłodzko a Moravu prenikli ustupujúci Mongoli koncom apríla k priesmykom v okolí Trenčína, ktoré prekročili a pokračovali ďalej do Uhorska, kde sa po prekročení zamrznutého Dunaja spojili s hlavnou armádou vedenou Batuchánom. Spojené mongolské vojská plienili Uhorsko až do polovice roku 1242. Ich odchod spôsobila až správa o smrti veľkého chána Ogotaja. Batuchán a ostatní velitelia po jej obdržaní sa ponáhľali na snem do hlavného mesta Karakorum, aby sa mohli zúčastniť voľby budúceho veľkého chána.

Po nájazdoch Mongolov, ktorých hlavné vojská sa v roku 1242 začali sťahovať späť na východ, sa niektoré oblasti v strednej a východnej Európe úplne vyľudnili. Bolo vypálených mnoho významných a nespočetné množstvo menších miest a dedín. V krajinách kadiaľ Mongoli pretiahli, potom zostali lúpežné skupiny. Ďalším tragickým následkom ich nájazdov bol hladomor, pretože nemal kto zasiať úrodu. Podľa dobových správ padlo hladomoru za obeť asi toľko ľudí, koľko pri mongolských nájazdoch. Obnova krajiny trvala niekoľko rokov a poháňal ju strach z kolujúcich povestí, ktoré hovorili, že Mongoli sa sem ešte čoskoro vrátia. Ich útoky na územie Uhorska a Poľska sa v priebehu 13. storočia ešte skutočne opakovali.

Ruské kniežatstvá potom v područí Mongolov, Batuchánovej Zlatej hordy a nástupníckych tatárskych chanátov zostali až hlboko do 15. storočia.

1. ↑ Hay, Denis. Evropa pozdního středověku 1300 - 1500 Praha: 2010. Str. 243.
2. ↑ COLVIN, John. Rozhodujicí bitvy. Praha : BB/art, 2004. Ďalej len: Colvin (2004)]. ISBN 80-7341-388-4. S. 132.
3. ↑ Colvin (2004), s. 137
4. ↑ Colvin (2004), s. 137 - 138
5. ↑ Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Ed. Július Sopko. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 2004. 239 s. ISBN 80-85501-13-9. S. 92.
6. ↑ Colvin (2004), s. 138

• COLVIN, John. Rozhodujicí bitvy. Praha : BB/art, 2004. 313 s. ISBN 80-7341-388-4.
• HAY, Denis. Evropa pozdního středověku 1300 - 1500. Praha : Vyšehrad, 2010. ISBN 978-80-7021-986-7. S. 412. (po česky)
• TIBENSKÝ, Ján. Slovensko I - Dejiny. Bratislava : Obzor, 1978.
• MARSINA, Richard. Dejiny Slovenska I. Bratislava : Veda, 1986.
• CRAUGHWELL, Thomas. Barbaři. Jak jejich invaze ovlivnily moderní svět. Vikingové, Vandalové, Hunové, Mongolové, Gótové a Tataři srovnali se zemí starý svět a položili základy k novému.. Praha : Fortuna Libri, 2009. ISBN 978-80-7321-440-1. S. 319.

• Mongolský vpád do Uhorska
• Mongolská ríša

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mongolský vpád do Evropy na českej Wikipédii.