Hans Christian Andersen
dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar
Narodenie	2. apríl 1805 Odense, Dánsko
Úmrtie	4. august 1875 (70 rokov) Rolighed, usadlosť rodiny Melchiorovcov neďaleko Kodane, Dánsko
Podpis
Odkazy
Projekt Gutenberg	Hans Christian Andersen (plné texty diel autora)
Commons	Hans Christian Andersen
Biografický portál

Hans Christian Andersen (* 2. apríl 1805, Odense, Dánsko  – † 4. august 1875, Rolighed, Dánsko) bol dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar.

Andersenove rozprávky, ktoré pozostávajú zo 156 príbehov v deviatich zväzkoch a boli preložené do viac ako 125 jazykov, sa kultúrne zakorenili v kolektívnom vedomí Západu, sú ľahko prístupné deťom, ale poskytujú poučenie o cnosti a odolnosti voči nepriazni osudu aj dospelým čitateľom. Medzi jeho najznámejšie rozprávky patria Cisárove nové šaty, Malá morská víla, Slávik, Statočný cínový vojačik, Červené topánočky, Princezná na hrášku, Snehová kráľovná, Škaredé káčatko, Dievčatko so zápalkami a Palculienka. Jeho príbehy inšpirovali balety, divadelné hry a animované i hrané filmy.

Hans Christian Andersen pochádzal z chudobnej vidieckej rodiny. Do sveta rozprávok nazrel vďaka svojmu otcovi, ktorý mu ich rozprával. Jeho matka Anne Marie Andersdatter bola práčka, ktorá prepadla alkoholu. Únikom z neľahkého života sa pre neho stal svet fantázie. Zamlada sa Andersen hrával s bábkami a vyrobil si vlastné bábkové divadlo. Keďže jeho rodina bola chudobná, odišiel zo školy a začal pracovať v továrni. Neskôr odišiel do Kodane a živil sa ako bábkoherec, či spevák. Vďaka priazni mecenášov mohol študovať a písať hry, básne a romány. V roku 1822 vydal svoju prvú knihu Duch v Palnatokovom hrobe. Andersen bol samotár a svoje city a predstavy zachytil vo svojich rozprávkach. Napísal ich dohromady 156 a preslávili ho po celom svete. Jeho prvé rozprávky boli vydané v roku 1835. Spočiatku vychádzali z ľudovej tradície (Princezná na hrášku), neskôr pôvodné (Snehová kráľovná, Škaredé káčatko). Spolu Hans Christian Andersen napísal 168 rozprávok. V niektorých z nich sa vyrovnáva so svojim životom a povahou, mnohé vyznievajú tragicky. Na jeho počesť je v Kodani socha morskej víly, pretože rozprávka o malej morskej víle patrí k najznámejším rozprávkam na svete. V deň jeho smrti bol v Dánsku vyhlásený národný smútok.

V októbri 2012 bola v dánskom archíve objavená veľmi raná Andersenova rozprávka Lojová sviečka (dán. Tællelyset). Príbeh, napísaný v roku 1820, je o sviečke, ktorá sa necítila ocenená. Bola napísaná ešte počas Andersenových školských rokov a venovaná jednému z jeho dobrodincov. Príbeh zostal vo vlastníctve tejto rodiny, až kým sa neobjavil medzi inými rodinnými dokumentmi v miestnom archíve.

V roku 1829 zaznamenal Andersen značný úspech s poviedkou Cesta pešo od Holmenského kanála k východnému cípu Amageru. Jej hlavný hrdina sa stretáva s rôznymi postavami, od svätého Petra až po hovoriacu mačku. Po tomto úspechu nasledovala Andersenova divadelná hra Láska na veži kostola svätého Mikuláša a krátka zbierka básní. Bezprostredne po vydaní týchto básní sa mu v písaní a publikovaní príliš nedarilo, ale v roku 1833 dostal od kráľa malý cestovný grant. To mu umožnilo vydať sa na prvú z mnohých ciest po Európe. V meste Jura neďaleko Le Locle vo Švajčiarsku napísal Andersen príbeh Agnete a morský muž. V tom istom roku strávil večer v talianskej prímorskej dedinke Sestri Levante, mieste, ktoré ho inšpirovalo k názvu Zátoky bájok. do Ríma prišiel v októbri 1834. Andersenove cesty po Taliansku sa odrazili v jeho prvom románe, beletrizovanej autobiografii s názvom Improvizátor (Improvisatoren), ktorá vyšla v roku 1835 a okamžite získala úspech.

Rozprávky pre deti - prvá zbierka (dánsky: Eventyr, fortalt for Børn. Første Samling.) je zbierka deviatich rozprávok Hansa Christiana Andersena. Rozprávky vyšli v sérii troch častí vo vydavateľstve C. A. Reitzel v Kodani v Dánsku od mája 1835 do apríla 1837 a predstavujú Andersenov prvý počin v žánri rozprávky.

Prvý diel vyšiel 8. mája 1835 a obsahoval rozprávky Troška, Malý Claus a veľký Claus, Princezná na hrášku a Kvety malej Idy. Prvé tri rozprávky vychádzali z ľudových rozprávok, ktoré Andersen počul v detstve, zatiaľ čo posledná rozprávka bola úplne Andersenovým výtvorom a vytvoril ju pre Idu Thieleovú, dcéru Andersenovho skorého mecenáša, folkloristu Justa Mathiasa Thieleho. Reitzel zaplatil Andersenovi za rukopis tridsať rixdolárov a cena knižky bola dvadsaťštyri šilingov.

Druhá knižka vyšla 16. decembra 1835 a obsahovala diela Palculienka, Nezbedník a Spoločník na cestách. Palculienka bola úplne Andersenovým výtvorom, hoci bola inšpirovaná Tomom Palčekom a inými príbehmi o miniatúrnych ľuďoch. Nezbedný chlapec bol založený na Anakreónovej básni o Kupidovi a Spoločník na cestách bol strašidelný príbeh, s ktorým Andersen experimentoval v roku 1830.

Tretia knižka obsahovala Malú morskú vílu a Cisárove nové šaty a vyšla 7. apríla 1837. Malá morská víla bola Andersenovým dielom, hoci bola ovplyvnená De la Motte Fouquéovou Undinou (1811) a povesťami o morských pannách. Táto rozprávka upevnila Andersenovu medzinárodnú povesť. Jedinou ďalšou rozprávkou v tretej knižke boli Cisárove nové šaty, ktorá vychádzala zo stredovekého španielskeho príbehu s arabskými a židovskými zdrojmi. V predvečer vydania tretieho dielu Andersen prepracoval záver svojej rozprávky (cisár jednoducho kráča v sprievode) na dnes už známe finále, v ktorom dieťa volá: „Cisár nemá žiadne šaty!“.

Dánske recenzie prvých dvoch knižiek sa prvýkrát objavili v roku 1836 a neboli nadšené. Kritikom sa nepáčil zhovorčivý, neformálny štýl a nemravnosť, ktoré boli v rozpore s ich očakávaniami. Detská literatúra mala skôr vzdelávať než zabávať. Kritici odrádzali Andersena od pokračovania v tomto type štýlu. Andersen veril, že pracuje proti zaužívaným predstavám kritikov o rozprávkach, a dočasne sa vrátil k písaniu románov. Reakcia kritikov bola taká ostrá, že Andersen čakal celý rok, kým vydal svoj tretí diel.

Deväť rozprávok z troch knižiek bolo spojených a potom vydaných v jednom zväzku a predávaných za sedemdesiatdva šilingov. V tomto zväzku bola uverejnená titulná strana, obsah a Andersenov predslov.

V roku 1868 ponúkol Horace Scudder, redaktor časopisu Riverside Magazine For Young People, Andersenovi päťsto dolárov za tucet nových príbehov. Šestnásť Andersenových poviedok bolo uverejnených v americkom časopise a desať z nich tam vyšlo skôr, ako boli vytlačené v Dánsku.

V roku 1851 vydal knihu cestovateľských čŕt Vo Švédsku. Publikácia sa stretla so širokým ohlasom. Ako vášnivý cestovateľ vydal Andersen niekoľko ďalších dlhých cestopisov: V roku 1866 vydal knihy Tieňové obrazy z cesty do Harzu, švajčiarskeho Saska atď. atď. v lete 1831, Básnikov bazár, V Španielsku a Návšteva Portugalska. (V poslednej z nich opisuje návštevu svojich portugalských priateľov Jorgeho a Josého O'Neillovcov, ktorí boli jeho priateľmi v polovici 20. rokov 19. storočia, keď žil v Kodani). Andersen vo svojich cestopisoch prihliadal na niektoré dobové konvencie súvisiace s písaním cestopisov, ale štýl vždy rozvíjal tak, aby vyhovoval jeho vlastným cieľom. Každý z jeho cestopisov kombinuje dokumentárny a opisný štýl a pridáva k nim ďalšie filozofické pasáže na témy, ako napríklad čo je to byť autorom, všeobecná nesmrteľnosť a povaha fikcie v literárnych cestopisoch. Niektoré cestopisy, ako napríklad Vo Švédsku, dokonca obsahujú rozprávky.

V 40. rokoch 19. storočia sa Andersenova pozornosť opäť vrátila na divadelné dosky, ale s malým úspechom. Väčšie šťastie mal s vydaním knihy Obrázky bez obrázkov (1840). Druhú sériu rozprávok začal vydávať v roku 1838 a tretiu sériu v roku 1845. Andersena teraz oslavovala celá Európa, hoci jeho rodné Dánsko stále prejavovalo istý odpor.

V rokoch 1845 až 1864 žil H. C. Andersen na adrese Nyhavn 67 v Kodani, kde je na budove umiestnená pamätná tabuľa.

Diela Hansa Andersena sa stali známymi po celom svete. Diela, ktoré vzišli z chudobnej spoločenskej vrstvy, z neho urobili uznávaného autora. Patrónmi spisov boli kráľovské rodiny celého sveta vrátane dánskej monarchie, rodu Schleswig-Holstein-Sonderburg-Glücksburg. Nečakané pozvanie od kráľa Kristiána IX. do kráľovského paláca nielenže upevnilo Andersenov folklór v dánskej kráľovskej rodine, ale sa istým spôsobom prenieslo aj na dynastiu Romanovcov v Rusku.

V roku 1841 navštívil Hans Christian Andersen Bratislavu. Svoje pozitívne dojmy si poznačil do denníka. Bol aj svedkom veľkého požiaru Devína.^[1] Na počesť jeho návštevy bola v roku 2006 osadená na námestí P. O. Hviezdoslava socha Andersena a postavičiek z jeho najslávnejších rozprávok. Sochu vytvoril akademický sochár Tibor Bártfay.^[2] Žiaľ, pamiatka na svetoznámeho rozprávkara neušla pozornosti vandalov. Už 1. septembra 2006 bratislavská Mestská polícia oznámila, že bronzovú sochu Hansa Christiana Andersena v nočných hodinách poškodili. Neznámy páchateľ z podstavca sochy odlomil jednu z Andersenových rozprávkových postavičiek - škaredé káčatko. Vzniknutú škodu odhadli na stotisíc korún. Polícia ihneď prehľadala širšie okolie sochy, ale zmiznutú časť nenašla. Bronzové káčatko skončilo pravdepodobne v zberných surovinách a chýba pri soche dodnes (2023)!!

Andersenove rozprávky prekladali do slovenčiny viacerí prekladatelia, najmä Jaroslav Kaňa (Malá morská panna) a Milan Richter (Divé labute alebo Rozprávky s ilustráciami Dušana Kállaya a Kamily Štanclovej).

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Hans Christian Andersen
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hans Christian Andersen

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hans Christian Andersen na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Tento článok týkajúci sa biografie osobnosti je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.