Chránená krajinná oblasť Vihorlat (CHKO Vihorlat) patrí medzi najmenšie veľkoplošné chránené územie na Slovensku. Žije tu okolo 5 tisíc druhov živočíchov. Bola vyhlásená vyhláškou MK SSR č. 9/1974 Zb zo dňa 28. decembra1973 s cieľom ochrany a zveľaďovania prírody a prírodných zdrojov, zabezpečenia koordinácie jej hospodárskeho využívania v súlade s ochranou prírodného bohatstva a prírodných krás vzhľadom na ich všestranný kultúrny, vedecký, ekonomický a zdravotno - rekreačný význam. V tomto chránenom území platí druhý stupeň ochrany. Jednou z hlavných úloh vyplývajúcich z poslania CHKO je budovanie reprezentatívnej siete maloplošných chránených území, teda zabezpečovanie ochrany najhodnotnejších časti prírody formou prírodných rezervácií, chránených areálov a prírodných pamiatok.
Polohopis
Územie CHKO Vihorlat sa nachádza v najvýchodnejšej časti Slovenska, má nepravidelný tvar a zaberá strednú časť pohoria Vihorlat. Z južnej časti prechádza jeho hranica pri obci Remetské Hámre, odtiaľ severovýchodným a severným smerom smeruje údolím potoka Okna, potokom Barlahov a cez kótu Fetkov (978 m) pokračuje na Nežabec (1 023,4 m n. m.), odtiaľ severným smerom nad kótu Na kameni (568 m). Z tejto kóty smeruje severná hranica CHKO na západ až nad obec Zemplínske Hámre, odtiaľ vedie kľukatá hranica približne okolo kót Podstava, Dzika (834 m). Odtiaľ južným smerom dolinou Remetského potoka až na okraj obce Remetské Hámre. Najvyššie položené miesto CHKO je vrch Vihorlat (1 075,5 m n. m.), najnižšie okraj lesa pri obci Jovsa (162 m n. m.). Rozloha CHKO Vihorlat je 17 485 ha a rozprestiera sa na území okresov Michalovce, Sobrance, Humenné a Snina.
Chránené územia
V správe CHKO sa nachádzajú tieto maloplošné chránené územia:
V komplexe vulkanického pohoria Vihorlat významné postavenie majú jazerá. Tvoria jedinečnú ukážku vzniku a postupného zániku jazier. Najväčšie je Morské oko, v minulosti nazývané Veľké Vihorlatské jazero.
Západne od Morského oka vo výške 727 m n. m. leží Malé Morské oko, v minulosti nazývané Malé Vihorlatské jazero. Jazero má kolísavý stav vodnej hladiny, pričom hĺbka jazera kolíše od 2,5 do 4 m. Jazero je napájané prameňom, ktorý pri budovaní zvážnice bol z časti zavalený. Zvláštne je i to, že pri stálom prítoku vody jazero nemá povrchový odtok. Severne od Motrogonu sa nachádzajú ďalšie jazerá. Najvýznamnejšie je z nich jazierko Kotlík, ležiace vo výške 850 m n. m. Plocha jazera je 3 – 3,4 ha, hĺbka kolíše od 0,5 do 2 m. Hladina vody kolíše v závislosti od klimatických podmienok. Jazierko Kotlík je hodnotené z faunistického hľadiska bohatým výskytom mlokov. Ďalšie jazerá sa nachádzajú v severnej časti CHKO a sú v rôznom stupni zániku. Najvýznamnejšie z nich je zanikajúce jazero Postávka s výmerou 1,6 ha, ohraničené andezitový svahmi. Maximálna hĺbka pôvodného jazera bola 21 m. Povyše Postávky je ďalšie zanikajúce jazero - rašelinisko Hypkania s výmerou 2,3 ha, ktoré malo maximálnu hĺbku 10,8 m. Vývojovo najmladší slatinno-rašelinný typ je Ďurova mláka. Na ploche rašeliniska je celý rad slatinných a rašelinných spoločenstiev, ktoré majú z fytocenologického a fytogeografického hľadiska veľký význam. Okrem uvedených jazier sa v pohorí Vihorlatu nachádzajú mnohé ďalšie, ktorých vonkajší obrys je už ťažko rozoznateľný a proces ich zániku možno pokladať za ukončený.
Rastlinstvo
Podľa fytografického členenia, uplatňovaného na Slovensku, patrí územie Vihorlatu do oblasti západokarpatskej kveteny, obvodu predkarpatskej kveteny.
V pohorí prevládajú spoločenstvá bukových lesov. Z ihličnatých drevín bola vo Vihorlate rozšírená len jedľa biela, čo dokazuje jej pôvodný výskyt na lokalite Jedlinka a prítomnosť peľových zŕn v hlbokých vrstvách rašeliny. Ostatné ihličnany, najmä smrek, boli v lesných porastoch vysadené človekom.
Zaujímavú vegetáciu majú i bezlesé vrcholy pohoria so skalnatým reliéfom, Sninský kameň a Vihorlat. Vplyvom teplých vzdušných prúdov z nížiny a výhrevného andezitového substrátu rastú na ich južných svahoch vo vysokej nadmorskej výške teplomilné rastlinné spoločenstvá. Na chladnejšej severnej strane vrchu Vihorlat je bukový les vyvinutý až do vrcholca a rastú tam horské druhy, ako je soldanelka horská a podbelica alpínska.
Málo zmenené rastlinné fytocenózy a vplyv neďalekej Východoslovenskej nížiny a Východných Karpát sa prejavujú i v zložení živočíšstva Vihorlatu. Cez otvorenú krajinu prenikajú z juhu teplomilné stepné živočíchy, ktoré sa tu stretávajú s horskými druhmi Karpát. Z východokarpatských druhov žijú v pohorí niektoré mäkkýše, dážďovky a mnohonôžky.
Pohorie Vihorlat prudko vystupuje z Východoslovenskej nížiny a kým jeho okrajové časti dosahujú 250 – 300 m n. m., vrcholové časti pohoria presahujú 1 000 m n. m. Vertikálne prevýšenie tak dosahuje až 800 m. Táto rôznorodosť terénu dáva dobre podmienky na pešiu turistiku.
Celé územie CHKO je popretkávané turistickými chodníkmi s rôznym bodom prevýšenia. Najnižšie položený bod na turistických chodníkoch je pri obci Remetské Hámre (cca 250 m n. m.), najvyšší bod sa nachádza na Vihorlate (1 075,5 m n. m.). Územím CHKO vedú turistické chodníky s celkovou dĺžkou 88 km. Maloplošné chránené územia sú označené predpísanou symbolikou a doplnené textovými informačnými tabuľami.
_021.jpg)
_011.jpg)
_002.jpg)
