Ešte pred začiatkom kongresu zohrala dôležitú úlohu anglická diplomacia. 18. mája1878 bola v Londýne tajne podpísaná anglicko-ruská dohoda, podľa ktorej Rusko bolo prinútené súhlasiť s rozdelením práve oslobodeného Bulharska na dve časti – Bulharské kniežatstvo a Východnú Ruméliu (ďalej na juh od Starej Planiny). Na tomto území Východnej Rumélie kompetencie preberal jeden z ruských gubernátorov.
25. mája1878 vo Viedni bola podpísaná ďalšia tajná zmluva, tentokrát s Rakúsko-Uhorskom. Okrem rozdelenia Bulharska na už spomínané dve časti sa Rakúsko-Uhorsko zaviazalo skrátiť čas pôsobenia ruskej armády na území Bulharska. Tieto dohody sa neskôr stali základom rozhovorov medzi západnými európskymi štátmi a Ruskom na Berlínskom kongrese.
Rozdelenie hraníc Bulharska
Účastníci kongresu debatovali aj na tému hraníc novooslobodeného bulharského štátu a osud Bosny a Hercegoviny.
Predstavitelia západných veľmocí, zvlášť Lord Beaconsfield a rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí sa snažili o to, aby hranice bulharského územia boli čím menšie, aby v ňom teraz, keď už Bulharsko nebolo súčasťou Osmanskej ríše, mohli uskutočniť svoje ekonomické záujmy. V Bosne a Hercegovine totiž chcelo Rakúsko-Uhorsko bez vedomia ostatných štátov získať väčšie práva ako mali ostatní. Čo sa týkalo petície o opätovnom pripojení Bulharska k Osmanskej ríši, ktorú inicioval bulharský národ, na ňu účastníci kongresu nebrali vôbec ohľad.
Výsledok Berlínskeho kongresu
Na konci kongresu v roku 1878 boli všetky riešenia spísané do bodov Berlínskej zmluvy. Vplyv Ruska na Balkánskom polostrove radikálne oslabol a bulharský národ mal sťaženú pozíciu v boji za svoju národnú slobodu a záujmy.