Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, v Banskej Štiavnici, 1734 – 1736 v Trnave, kde vstúpil do jezuitského rádu. Z rádu však vystúpil pre názorové nezhody ešte pred vysvätením. V roku 1740 – 1742 študoval filozofiu, 1746 – 1748 teológiu vo Viedni. Sprvu učiteľ, 1748 skriptor, 1749 druhý, 1758 prvý kustód, 1772 vedúci, 1774 v hodnosti dvorného radcu riaditeľ Dvornej knižnice vo Viedni. Zaslúžil sa o jej rozvoj: 1758 – 1766 vypracoval 4-zv. systematický katalóg jej teologických tlačí, od 1759 kompletizoval a vydával súpis jej rukopisných kódexov.
Bol osobným poradcom kráľovnej a niektorých ministrov (v službách Márie Terézie ako odborný poradca dvora pre uhorské záležitosti v otázkach historicko-právnych, majetkovo-právnych a v oblasti školstva; dokonca panovníčka bola aj krstnou mamou jeho jediného dieťaťa, dcéry Márie Terézie), členom vedeckých komisií a dvorským radcom pre reformu školstva. Ovládal niekoľko cudzích jazykov. Jeho najvýznamnejšou prácou ako knihovníka bolo vyd. 7 zv. zastaraných a neprístupných katalógov od Petra Lambecia. Je autorom prameňov k dejinám Viedne a k tureckej expanzii v Uhorsku. Osvedčil sa ako znalec zákonov, dejín, filozofie a pedagogiky, slovanských, orientálnych jazykov a ako editor slovníkov. Chcel založiť vedeckú spoločnosť „Societas literaria“ podľa príkladu Francúzskej akadémie, ale pre chýbajúcu podporu jezuitov mu snaha nevyšla. Miesto toho začal vydávať dvojtýždenník Privilegierte Anzeigen (Výsadné oznamy) s prehľadom posledných vedeckých výsledkov.
V roku 1775 mu Mária Terézia obnovila šľachtictvo, ktoré mu vlastne prináležalo už po predkoch z otcovej strany. Panovníčka mu darovala aj bývalý jezuitský majetok, dedinu Keresztény v Šopronskej stolici (dnes súčasť obce Egyházasfalu). Držala nad ním ochrannú ruku v čase rôznych útokov na jeho osobu zo strany uhorskej šľachty a katolíckej cirkvi a bola dokonca krstnou matkou jeho dcéry[3]. Ako šľachtic si k menu začal písať latinsko-maďarský prídomok "de Keresztény".
V roku 1778 vznikla jeho pričinením viedenská Akadémia orientálnych jazykov.
O pôvode a nepretržitom používaní zákonodárnej moci v cirkevných záležitostiach apoštolských kráľov uhorských (De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa sacra apost. regnum Ungariae)
V oblasti jazykovedy pripravil a vydal viacero gramatík a učebníc latinčiny, doplnil a vydal gramatiku tureckého jazyka, pripravil aj antológiu perzskej literatúry, prekladal z turečtiny a arabčiny. Ako archivár a editor vydal okrem vyššie uvedených i ďalšie zbierky dokumentov, z ktorých dominoval 25-zväzkový rukopis uhorského diplomatára. Pre zreformované gymnáziá vydal učebnice latinčiny. Systematicky sa venoval štúdiu uhorských a rakúskych dejín. Vlastnil jednu z najväčších súkromných knižníc.
Vo svojich publikovaných projektoch požadoval zrušenie nevoľníctva, zdaneniešľachty a zavedenie náboženskej slobody. Poukazoval na to, že stará feudálna spoločnosť potrebuje zásadné reformy. Kollár svojimi názormi ovplyvnil školské reformy Márie Terézie. Prejavil sa ako stúpenec osvietenského absolutizmu, žiadal rovnosť občanov. Maďarská šľachta ich odmietala lebo sa nimi cítila ohrozená. Kollár presadzoval posilnenie panovníckej moci (dielo De originibus et usu perpetuo potestatis legilatoriae circa sacra apost. regnum Ungariae). Pobúrenie maďarských zástupcov v parlamente vyústilo do verejného pálenia Kollárových diel na bratislavskom námestí. Kollár ako prvý Slovák založil rozsiahlu knižnicu a s podporou viedenského dvora rozvinul vedecké štúdium slovanskýchdejín.
Diela
1761 / 1762 – Viedenská zbierka dokumentov všetkých čias (Analecta monumentorum omnis aevi Vindobonensia, I-II.), Viedeň
1762 – Casp. Ursini Velii de bello Pannonico libri decem cum adnotationibus et appendice critico,Viedeň
1764 – O pôvode a nepretržitom používaní zákonodárnej moci v cirkevných záležitostiach apoštolských kráľov uhorských (De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa sacra apost. regnum Ungariae)
1769 – O pôvode, rozšírení a osadení rusínskej národnosti v Uhorsku (De ortu, progressu et inclatu nationis Ruthenicae in Hungaria), prvé dejiny uhorských Rusínov
1772 – Jurium Hungariae in Russiam minorem et Podoliam, Bohemiaeque in Osvicensem et Zatoriensem ducatus explicatio, Viedeň; aj v nemčine
