Vámbéry vo svojej autobiografii spomína, že jeho rodičia boli takí chudobní a mali toľko detí, že boli nútení prestať podporovať každé dieťa v mladom veku a to isté sa stalo aj jemu, keď mal 12 rokov. Vámbéry spomína, že neustály hlad a sporé oblečenie v detstve zocelili jeho mladé telo, čo mu dobre poslúžilo pri jeho neskorších cestách. Pre vrodenú poruchu chodil s barlou pod ľavou rukou.
Do 12 rokov navštevoval miestnu školu a prejavil pozoruhodné nadanie na učenie jazykov. Bol nútený opustiť školu a živiť sa prácou. Krátko pracoval ako krajčírsky pomocník, ale keď sa stal vychovávateľom syna dedinského krčmára, jeho priatelia mu umožnili študovať na gymnáziu v Svätom Jure.
Do šestnástich rokov hovoril plynulo maďarsky, hebrejsky, latinsky, francúzsky a nemecky. Rýchlo si osvojil angličtinu, škandinávske jazyky, ruštinu, srbčinu a ďalšie slovanské jazyky.[3]
Theodor Herzl poveril Vámbéryho, aby konzultoval diplomatickú prácu v Osmanskej ríši (napriek Herzlovej povesti, že pracoval sám). Vámbéry bol profesorom orientálnych jazykov na univerzite v Budapešti. Herzl o Vámbérym povedal:
Nevie, či je viac Turek ako Angličan, píše knihy v nemčine, ovláda dvanásť jazykov rovnako dobre a vyznáva päť náboženstiev, z ktorých v dvoch pôsobil ako kňaz... Rozprával mi 1001 príbehov z Orientu, o jeho zážitkoch so sultánom atď.[4]
Cesty
Mapa ciest Ármina Vámberyho po Strednej Ázii
Vámbéryho priťahovala najmä literatúra a kultúra Osmanskej ríše vrátane Turecka. Ako dvadsaťročný sa Vámbéry naučil hovoriť osmanskou turečtinou, aby sa (vďaka barónovi Józsefovi Eötvösovi) dostal do Istanbulu, kde pôsobil ako učiteľ európskych jazykov. Stal sa učiteľom v dome Hüseyin Dâim Paşu a pod vplyvom svojho priateľa a inštruktora Ahmeta Efendiho sa stal právoplatným Osmanom a slúžil ako tajomník Mehmed Fuad Pashu.[3] Za zásluhy v prekladoch osmanských historikoch sa stal členom (korešpondentom) Maďarskej akadémie vied.
Po asi roku strávenom v Payitahte vydal v roku 1858 nemecko-turecký slovník. Neskôr publikoval aj rôzne iné jazykovedné práce. Naučil sa tiež asi dvadsať ďalších tureckých jazykov a dialektov. Po návrate do Budapešti v roku 1861 dostal od akadémie štipendium tisíc florénov a na jeseň toho istého roku v preoblečení za sunnitskéhoderviša a pod menom Reshit Efendi vyrazil z hlavného mesta Osmanskej ríše. Jeho cesta viedla z Trebizondu pri Čiernom mori do Teheránu v Perzii, kde sa pripojil k skupine pútnikov, ktorí sa vracali z Mekky a strávili s nimi niekoľko mesiacov cestovaním cez centrálny Irán (Tabríz, Zanjan a Kazvin). Potom sa cez Isfahán a Širáz v júni 1863 dostal do Chórezmu v Strednej Ázii. Počas celej cesty zachovával identitu „Reshita Efendiho“ a po príchode do Chivského chanátu vystúpil pred chánom Sayyidom Muhammadom Rahimom Bahadurom Khanom II. So svojou skupinou cestovateľov následne prešiel cez Bucharu a dorazil do Samarkandu, kde opísal hlavné pamiatky Samarkandu vrátane citadely mesta.[5] Spočiatku vzbudil podozrenie miestneho vládcu, ktorý ho celú polhodinu zadržiaval na verejnosti. Vámbérymu sa však podarilo zachovať si svoju identitu a publiku zanechal darčeky. Po odchode zo Samarkandu sa Vámbéry vydal na spiatočnú cestu. V Heráte sa rozlúčil s dervišmi, pripojil sa ku karaváne do Teheránu a odtiaľ sa cez Trabzon a Erzurum dostal v marci 1864 naspäť do Istanbulu. [3]
Portrét Ármin Vámbéryho (1861).
Bola to prvá úspešná cesta svojho druhu, ktorú podnikol Európan; a keďže bolo potrebné vyhnúť sa podozreniu, Vámbéry si nemohol robiť ani útržkovité poznámky, iba ak tajne. Po dlhej a nebezpečnej ceste sa v máji 1864 vrátil do Pešti. Odišiel do Londýna, aby zabezpečil vydanie svojej knihy o cestách v anglickom jazyku. V roku 1865 vydal „Cesty po Strednej Ázii“. Vďaka svojim cestám sa Vámbéry stal medzinárodne uznávaným spisovateľom. Zoznámil sa s členmi britskej spoločenskej elity. Veľvyslanec Rakúska v Londýne mu dal odporúčací list pre cisára, ktorý ho prijal na audiencii a odmenil Vámbéryho medzinárodný úspech udelením profesúry na Kráľovskej univerzite v Pešti.[6]
Vámbéry sa stal známym aj ako publicista, horlivo obhajujúci britskú politiku na východe pred politikou Rusov. Pri jeho 70. narodeninách v marci 1902 bol široko oslavovaný a prijímal pozdravy od akademických inštitúcií z celej Európy. Britský kráľ Edward VII ho vymenoval za čestného veliteľa Kráľovského viktoriánskeho rádu, po ktorom nasledoval list, v ktorom bol Vámbéry ocenený ako „tak dobrý a stály priateľ Anglicka“.
Zo spisov, ktoré sprístupnil národný archív v Kew, Surrey v roku 2005 vyšlo najavo, že Vámbéry bol zamestnancom britského ministerstva zahraničných vecí ako agent a špión. Jeho úlohou bolo bojovať proti zámerom rozširovania ruského vplyvu v Strednej Ázii a ohrozovania britských záujmov na indickom polostrove.[7]
Presadzoval teóriu blízkeho turkicko – maďarského jazykového a etnického vzťahu a jeho publikácie na túto tému[8][9][10][11] vyvolali v Maďarsku tvrdú vedeckú a verejnú diskusiu, známu aj ako „maďarsko-turecká vojna“. Vámbéry tvrdil, že veľký počet podobností medzi turkickými jazykmi a maďarčinou poukazuje na spoločný pôvod týchto jazykov a národov v severnej Ázii. Jeho najsilnejším dôkazom bol veľký zoznam starotureckých slov používaných v maďarskej slovnej zásobe (takmer 300 – 400 a ešte viac s dobrými alternatívami)[12] a výrazná typologická podobnosť maďarských a turkických jazykov. Podľa jeho názoru je maďarčina kontaktným jazykom, presnejšie zmiešaným jazykom a plodom prelínania sa prvých Maďarov s turkickými národmi. V dôsledku tohto spojenia maďarčina získala jedinečný, výrazne duálny (uhorský a turkický) charakter (zaujímavý problém turkicko-maďarských jazykových vzťahov[13][14][15] nie je ani po stáročiach výskumu ani zďaleka vyriešený). Vámbéry nebol prvý, kto navrhol takýto zmiešaný pôvod; nemecký lingvista a orientalista Wilhelm Schott (1802 – 1889) bol zástancom fínsko-turecko-maďarského príbuzenstva a považoval Maďarov (a ich jazyk) za turecko-hyperborejskú zmes.[16] Proti Vámbéryho teórii sa postavili zástancovia ugrofínskej teórii o pôvode maďarčiny, pričom ich teória bola v Uhorsku prijatá, no nie v Turecku. V Turecku sa maďarčina a turečtina stále považujú za dve vetvy tej istej jazykovej rodiny – uralsko-altajského jazyka.
Vámbéry sa s Bramom Stokerom zoznámil počas pobytu v Londýne a Stoker si ho vyzdvihol ako svojho konzultanta a ako prenášača balkánskeho folklóru, inšpirátora hlavnej postavy antagonistu Draculu a samozrejme, názvu knihy. O postave profesora Van Helsinga v Stokerovom románe Dracula sa niekedy hovorí, že vychádza z Vámbéryho, hoci Stoker bol pravdepodobne inšpirovaný Dr. Hesseliusom od Sheridana Le Fanu.[17] V románe (kapitoly 18 a 23) sa Van Helsing odvoláva na svojho „priateľa Arminia z Buda-Pesth University“.
Jeho syn Rustem Vambery po druhej svetovej vojne pôsobil krátko ako veľvyslanec Maďarska v USA.
"Die Primitive Cultur des Turkotatarischen Volkes" (ib. 1879) - Primitívna civilizácia turkotatárskeho ľudu
"Der Ursprung der Magyaren" (ib. 1882) - Pôvod Maďarov
"Das Türkenvolk" (ib. 1885) - Turecký ľud
"Die Scheïbaniade, ein Oezbegisches Heldengedicht", text a preklad (Budapešť, 1885)
"Príbeh Uhorska" (Londýn, 1887)
"A Magyarság Keletkezése és Gyarapodása" (Budapešť, 1895)
"Cesty a dobrodružstvá tureckého admirála Sidi Ali Reis v Indii, Afganistane, Strednej Ázii a Perzii v rokoch 1553-1556", preklad z turečtiny (ib. 1899)
"?" - Západná kultúra vo východných krajinách (1906)
O politických témach Vámbéry napísal:
"Russlands Machtstellung in Asia" (Lipsko, 1871) [Ruská mocenská pozícia v Ázii]
"Zentralasien und die Englisch-Russische Grenzfrage" (ib. 1873) [Otázka strednej Ázie a anglicko-ruských hraníc]
"Nadchádzajúci boj o Indiu" (Londýn, 1885)
Svoju autobiografiu napísal pod názvami „Arminius Vámbéry, jeho život a dobrodružstvá“ (ib. 1883) a „Struggles of my Life“ (ib. 1904).
Mnohé z jeho diel boli preložené do iných jazykov, najmä do francúzštiny. Publikoval aj početné články a knihy, väčšinou v nemčine a maďarčine. Jeho cesty boli preložené do mnohých jazykov a jeho autobiografia bola napísaná v angličtine. „Meine Wanderungen und Erlebnisse in Persien“ preložil do perzštiny iránsky filmový režisér Khosrow Sinai.
↑RÓNA-TAS András: Morphological embedding of Turkic verbal bases in Hungarian. In:JOHANSON, Lars and ROBBEETS, Martine Irma eds.: Transeurasian verbal morphology in a comparative perspective: genaology, contact, chance. 2010. p.33-42.
↑CSATÓ, Éva Ágnes: Perceived formal and functional equivalence: The Hungarian ik-conjugation.
In: ROBBEETS, Martine Irma & BISANG, Walter eds.: Paradigm change: In the Transeurasian languages and beyond. 2014. p. 129-139
↑" Die Stammväter der Magyaren in Ungarn waren, wie die Geschichte leise andeutet und der Ur-Kern ihrer Sprache zu bestätigen scheint, ein Gemisch von Türken und Hyperboreern. Ihre häufigen Wanderungen hatten noch fernere Amalgamation mit Indo-Germanischen Völkern zu Folge, und so entwickelte sich der heutige Ungar, aus mancherlei Völker-Elementen eben so geläutert und männlich schön hervorgegangen, wie sein heutiger Nachbar und Ur-Verwandter, der Osmane. " SCHOTT, Wilhelm: Versuch über die Tatarischen Sprachen. 1836. p.7.
Herzl, kráľ Židov: Psychoanalytická biografia Theodora Herzla, Avner Falk (1993), s. 395 a násl. podrobne pojednáva o Vámbéryho biografii a o jeho vzťahoch s Herzlom.
