Neapolská kráľovná Jana I., ktorá bola zo staršej dynastie Anjouovcov, zostala bezdetná a napriek tomu, že existovali dediči zo staršej dynastie Anjouovcov (napríklad dračskí Anjouovci), rozhodla sa označiť Ľudovíta (vládol ako Ľudovít I.) za svojho právoplatného dediča a ten na trón nastúpil po jej smrti v roku 1382. Ľudovít bol z Valoisovsko-anjouovskej dynastie. Ale po období bojov s Aragóncami v južnom Taliansku začali o nadvládu v Neapolsku súperiť dva anjouovské rody. Dračská línia bola spočiatku úspešná pri nadvláde v Neapolsku, valoiskí Anjouovci zase ovládli Provensalsko a naďalej súperili o trón pod vedením Ľudovíta II. (potomok Ľudovíta I.), ktorý bol avignonským protipápežom korunovaný za neapolského kráľa. Teda tak v Neapolsku vládli v rokoch 1382 – 1426 defakto dvaja králi. Na konci týchto bojov o trón uznala kráľovná Jana II., ktorá nemala potomkov, vojvodu Ľudovita III. v roku 1426 za dediča trónu. Ľudovít III. však zomrel skôr ako Jana, a tak jeho brat René zdedil jeho nároky na trón. Jana II. určila ešte pred svojou smrťou Reného za nástupcu a dediča trónu a ten nastúpil v roku 1435.
V nasledujúcej tabuľke sú uvedení aj panovníci, ktorí vládli len formálne (sú označení kurzívou) a vládli súčasne s panovníkmi z dynastie dračských Anjouovcov, ktorí sú uvedený v predchádzajúcej tabuľke.
V roku 1435 vymreli dračskí Anjouovci, a tak sa neapolský trón dočasne uvoľnil pre Valoisovcov. Posledný kráľ z tohto rodu, René, bol vyhnaný z Neapolska v roku 1442Alfonzom V. Aragónskym, ktorý kráľovstvo vojensky dobyl. Alfonz V. sa považoval za právoplatného následníka Jany II..