Partizánska brigáda Za slobodu Slovanov
Krajina	Slovenská republika
Vznik	5. – 6. august 1944
Zánik	23. január 1945
Typ	partizánska brigáda
Velitelia	Ladislav Kalina do 9. septembra 1944 Jevgenij Pavlovič Voľanskij po 9. septembri 1944
Účasť
Vojny	Slovenské národné povstanie, druhá svetová vojna
Bitky	Brezno Poprad, Kežmarok, Levoča letisko Mokraď

Partizánska brigáda Za slobodu Slovanov bola partizánsky oddiel sformovaný organizátorskou skupinou Ladislava Kalinu vysadenou letecky na území Slovenska pred vypuknutím Slovenského národného povstania Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Brigáda sa rozrástla postupne na 13 oddielov. Zúčastnila sa obsadzovania Brezna, Liptovského Hrádku a Mikuláša, Popradu a Levoče, ako aj útoku na Kežmarok, po nástupe nemeckých vojsk jej oddiely bránili Spiš, Liptov, údolie Hrona. Po potlačení SNP pokračovala v partizánskej činnosti a vyvíjala diverzné aktivity najmä v Slovenskom Rudohorí. 23. januára 1945 sa brigáda spojila s postupujúcou Červenou armádou, niektoré jej oddiely tak urobili až vo februári.^[1]:62-67 Príslušníci oddielov brigády sa dopustili zločinov proti príslušníkom nemeckej menšiny v Partizánskej Ľupči a Banskej Štiavnici.

Oddiel bol sformovaný z absolventov partizánskej školy vo Svjatošine rozkazom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia. Veliteľom 16-členného oddielu bol vymenovaný Ladislav Kalina. Oddiel tvorili:^[1]:62

Miestom zoskoku bola Latiborská hoľa. Skupina následne pripravila miesto zoskoku pre skupina Ernesta Bielika, ktorá pristála o deň neskôr. V noci zo 7. na 8. augusta pristáli ešte skupina Michala Sečánského a Jegorova.

8. augusta večer sa na Latiborskej holi konalo stretnutie veliteľov, náčelníkov štábov a komisárov týchto skupín. Na stretnutí, ktoré viedol Pjotr Veličko, boli štáby ďalších skupín oboznámené s celkovou situáciou na Slovensku, kontaktami Velička na vojenskú posádku v Martine a partizánsku skupinu Viliama Žingora. Hlavným výsledkom rokovaní bolo vymedzenie operačných priestorov. Kalinova skupina sa presunula 15. augusta do východnej časti Nízkych Tatier.^[2]:619

Skupina nadviazala styky s odbojármi na Horehroní a na Liptove, s dôstojníkmi breznianskej posádky (Sekuris, Kučera, Lác) a začala naberať dobrovoľníkov, takže k 25. augustu mala 200 mužov.^[2]{rp|619}} Štáb brigády sídlil v Bystrej doline. Ďalším oporným bodom Kalinovho oddielu sa stala Nemecká Ľupča, v osade Železnô bolo zriadené výcvikové stredisko dobrovoľníkov.^[2]:376

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovenské národné povstanie v Brezne

Večer 27. augusta sa Kalinovi partizáni rozhodli zaistiť ľudáckych činiteľov v Brezne. Po 21:00 prišli na dvoch nákladných autách do mesta a začali zaisťovať miestnych ľudáckych činiteľov: sudcu Pavla Denka, roľníka a bývalého zástupcu vládneho komisára Samuela Dolňana, vedúceho notára Alexandra Bothára, drevoobchodníka Štefana Valentínyho, učiteľa Júliusa Plška a obchodníka arizátora Machyniaka. Byty zaistencov boli vylúpené. Na sekretariáte HSĽS zaistili poslanca Slovenského snemu Františka Slameňa a tajomníka HSĽS Lukáša Žiaka. V miestnom hoteli zatkli nemeckého dôstojníka. Partizáni za asistencie slovenských vojakov naložili zaistencov na nákladné auto a odchádzali na Príslop do Bystrianskej doliny na základňu a štáb jednotky. Pri prevoze zaznel výstrel a vzápätí partizánska eskorta začala strieľať do zaistencov na korbe auta. Guľka zasiahla aj šoféra a neriadené auto narazilo najprv do steny a potom do betónového stožiara elektrického vedenia. Zastrelení boli Bothár, Slameň, Valentíny, Dolňan, ranení Denk, Plško. Ťažko zranený bol aj nemecký dôstojník, ktorému sa podarilo uniknúť, ale neďaleko miesta tragédie skonal a našli ho vojaci miestnej posádky. K autu prišli vojaci a dôstojníci z blízkych kasární, ktorí poskytli prvú pomoc a zabezpečili záchranné práce.^[3]:166-167

Jozef Jablonický^[3]:168-169 uvádza 4 verzie udalostí, pričom osobne sa prikláňa k prvej:

• podľa prvej niekto zvonka, nie z auta vystrelil a zasiahol šoféra Moravčíka, ktorý zraneniu podľahol.
• podľa druhej verzie ako prvý vystrelil zaistený nemecký dôstojník^[4]:228
• podľa tretej verzie zahájil streľbu zaistený Machyniak. Zaistený preživší Pavol Denk uviedol o Machyniakovi, že prvý vystrelil z pištole.
• podľa štvrtej verzie vystrelil jeden zo zaistencov, ktorý zastrelil šoféra a zranil dvoch partizánov.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovenské národné povstanie na Liptove

27. augusta obsadili partizáni Jegorovovho, Bielikovho a Sečánskeho oddielu Ružomberok. Na partizánsku základňu Kalinovho oddielu v Nemeckej Ľupči prišli 28. augusta zástupcovia revolučného okresného národného výboru v Liptovskom Mikuláši Martin Nahálka a Vladimír Bohmer a dohodli s partizánmi vstup do Mikuláša na večer 28. augusta, no po incidente pri Liptovskej Teplej medzi partizánmi a skupinou príslušníkov SS sa partizáni rozhodli obsadiť Liptovský Mikuláš už predpoludním 28. augusta. Akcia nebola zladená a vopred dohodnutá s vojakmi a nestretla sa so súhlasom všetkých dôstojníkov miestnej posádky.

Veliteľ Divíznej oblasti 2. v Liptovskom Mikuláši plk. Ladislav Bodický, nezapojený do povstania, nechcel mať spočiatku s partizánmi a národným výborom nič do činenia a armádu nechcel zapájať do udalostí. Dôstojníci posádky však prejavovali sympatie k odboju, na porade sa mjr. Jozef Vražda postavil na stranu partizánov a členov RNV. Ladislav Bodický rozhodol, aby vojaci na partizánov nestrieľali.^[3]:180

28. augusta sa po predchádzajúcich rokovaniach s partizánskym oddielom Za slobodu Slovanov k partizánom pridala posádka letiska Mokraď. Na letisko prišli zástupcovia partizánov kpt. Voľanskij a major Makarov spolu s členmi RONV v Liptovskom Hrádku Martinom Nahálkom, Rudolfom Sokolom, Ferdinandom Šoltýsom.^[6]:110 Posádka Mokrade vydala partizánom zbrane. Pušky partizáni odviezli do Liptovského Hrádku do hotela Gregor, ktorý sa stal dočasným štábom partizánskeho oddielu Za slobodu Slovanov. Sústreďovali sa tam aj dobrovoľníci a Rusi uniknuvší z nemeckého zajatia, ktorí pracovali pod falošnými legitimáciami pri stavbe cesty na Podbanské.^[5]:119

Časť partizánov oddielu Za slobodu Slovanov pod velením Voľanského po prechode Mikulášom prišla 29. augusta ráno do Liptovského Hrádku a spojila sa s partizánmi z Horehronia.

Ráno 29. augusta prišli do Liptovského Hrádku a Liptovského Mikuláša z Popradu člen popradského RONV Ján Kotoč a poručík Pejko, ktorí prišli požiadať o pomoc a posilu, nakoľko aj popradský RONV sa rozhodol nečakať na heslo z Banskej Bystrice. Z oddielu Za slobodu Slovanov vyslal komisár oddielu Fiodor Makarov čatu pod velením komisára Jaroslava Šolca a plk. Bodický vyslal čatu vojakov pod velením npor. Schmiedta.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovenské národné povstanie na Spiši

29. augusta popoludní vstúpili do Popradu partizáni a povstaleckí vojaci z Ružomberku a Liptovského Mikuláša. Moc v Poprade prevzal Revolučný okresný národný výbor a vysielal rozhlasom mobilizačné výzvy.^[3]:181 Na základe vyhlásenej mobilizácie nastupovali 30. augusta od rána do popradských kasární Pod Gerlachom nastupovali muži a preberali zbrane a výstroj. V dopoludňajších hodinách sa v kasárňach zastavil generál Augustín Malár a počas zastávky v Poprade dal na nádvorí kasární nastúpiť dôstojníkov a mužstvo a mal k nim prejav odrádzajúci od predčasného povstania. Skupina partizánov z brigády Za slobodu Slovanov pod velením Jaroslava Šolca, sa pokúsila zajať generála, no zasiahla neskoro a Augustín Malár odletel do Bratislavy.^[1]:20 Popoludní sa Šolcova skupina presunula do Levoče, kde však už bola povstalecká akcia v plnom prúde.^[3]:332

V Poprade bol 30. augusta vypracovaný plán pomoci kežmarskej posádke, ktorá sa dostala do obkľúčenia miestnymi Nemcami. V popoludňajších hodinách vyrazili povstalci (vojaci popradskej, mikulášskej, levočskej posádky, partizáni z brigád Za slobodu Slovanov a Jánošík a dobrovoľníci) v smere od Popradu a Levoče. Povstalcom sa v ten deň podarilo preniknúť len na okraj Kežmarku.^[1]:21

Nemecká Skupina armád Severná Ukrajina vyčlenila úderný pluk tankovej armády pod vedením plukovník Schmidta s rozkazom preniknúť od Nowego Sącza cez Kežmarok k Popradu a spacifikovať západnú hranicu operačného územia. 31. augusta Nemci odrazili opakované povstalecké útoky na Kežmarok a do večera po bojoch obsadili Spišskú Sobotu a Poprad. 1. septembra Nemci pokračovali v útokoch. Časť jednotiek spolu s jednotkami Heimatschutzu útočila na Svit a Batizovce, no v ten deň sa ich postup podarilo v priestore Batizoviec zastaviť.

Z 18. divízie SS Horst Wessel bola vyčlenená bojová skupina Schäfer, ktorej veliteľom bol vymenovaný Ernst Schäfer, s úlohou presunúť sa do Popradu a obsadiť Ružomberok a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen útočiacou od Strečna. Pre Nemcov bola v tomto období popri ružomberskom Mautnerovom závode vyrábajúcom delostrelecké lafety dôležitým cieľom železničná trať vedúca severom Slovenska cez Žilinu, Vrútky, Ružomberok, Liptovský Mikuláš až do Popradu.^[2]:334-335 V noci z 3. na 4. septembra sa skupina SS Schäfer presunula do Popradu, 4. septembra zahájila útok a do 6. septembra za minimálneho odporu prešla celým Liptovom a obsadila Ružomberok.

Počas prvých septembrových dní zaisťovali partizáni na Liptove príslušníkov nemeckej menšiny. Zaistení boli prevezení z mikulášskej väznice pred príchodom nemeckých jednotiek do Nemeckej Ľupče, kde bolo 5. septembra na žiadosť tamojšieho miestneho národného výboru 32 Nemcov alebo osôb s nemeckými menami zastrelených partizánmi z oddielu Pobeda (Víťazstvo) z brigády Za slobodu Slovanov. Medzi obeťami boli aj dvaja nemeckí vojaci. Ďalším popravám zabránila správa o blížiacich sa Nemcoch.^[1]:496

9. septembra vznikla z oddielov so súhlasom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia partizánska brigáda Za slobodu Slovanov. Zároveň v tento deň bol Ladislav Kalina na základe kritiky sovietskych členov desantu pre neúspech SNP na Liptove vyradený zo štábu brigády a velenie brigády prevzal dovtedajší komisár brigády Voľanskij.

Ladislav Kalina sa následne zdržiaval na chate Trangoška. 26. septembra bola chata prepadnutá útočníkmi pod vedením veliteľa brigády Voľanského s cieľom Kalinovej fyzickej likvidácie. Kalina bol zranený do nohy, jeho šofér A. Mikovíny zabitý. Po liečení v podbrezovskej nemocnici^[7] sa Kalina už nevrátil k svojej pôvodnej brigáde a pridal k partizánskemu oddielu Antona Cypricha.^[8]:569

Štáb brigády sa presunul na zvolenský zámok.^[2]:619

V rámci brigády sa postupne sformovali nasledovné oddiely:

1. oddiel Železnô, neskôr premenovaný na Pobeda (Víťazstvo)
2. oddiel Pohronsko – liptovský
3. oddiel Smrť fašizmu
4. oddiel Thälmann
5. oddiel Sláva
6. oddiel Novobanský
7. oddiel Liptovský
8. Gajdinov oddiel samopalníkov
9. oddiel Liptovský
10. oddiel Vysoké Tatry
11. oddiel Š. Adamíka
12. oddiel F. Taratinova
13. oddiel J. Boroša

V čase od polovice septembra do polovice októbra mala brigáda okolo 1 300 mužov. Oddiely brigády boli rozmiestnené pozdĺž hranice povstaleckého územia od juhozápadu po severovýchod a pôsobili pomerne samostatne. Údolie Hrona bránili oddiel S. Adamíka, Novobanský, Gajdinov a Smrť fašizmu. Oddiely Pohronsko – liptovský, 7. liptovský a Železnô bránili priestor Čertovica – Malužiná. V tyle nepriateľa pôsobili 9. liptovský oddiel a oddiel Vysoké Tatry. Z oddielu Železnô sa utvoril samostatný partizánsky oddiel Pobeda. Oddiely Thälmann a Sláva pôsobili na slovensko – maďarskom pohraničí.^[1]:63

Novobanský oddiel brigády Za slobodu Slovanov eskortoval 25. septembra do Banskej Štiavnice vlak so 400 zaistenými civilistami nemeckej národnosti z Veľkého Poľa a Píly povolanými na nútené práce. Časť zaistencov sa zadusila počas transportu, časť bola pri vykladaní v Banskej Štiavnici zastrelená. Celkovo bolo zabitých okolo 80 civilistov.^[9]:58

V prvej polovici októbra 1944 presunul štáb brigády všetky oddiely z údolia Hrona a presunul ich na prístupy k Zvolenu, aby posilnil obranu tohto mesta.^[1]:63 Zároveň sa mala 15. októbra uskutočniť reorganizácia oddielov do 3 práporov. Tento úmysel sa nepodarilo uskutočniť a oddiely pôsobili v pôvodnej skladbe.^[2]:619

V noci zo 16. na 17. októbra na rozkaz veliteľa brigády Za slobodu Slovanov npor. Voľanského prepadli 7. Pohronsko – liptovský, 9. Liptovský oddiel a 10. oddiel Vysoké Tatry Nemcami obsadené letisko Mokraď. Útok malo podporiť aj povstalecké letectvo. Siedmy a deviaty oddiel mali zaútočiť na letisko zo západu, kým 10. oddiel z východu, dobyť ho a zničiť jeho zariadenia. Plány ovplyvnilo počasie a presun nemeckých jednotiek do Liptovského Hrádku. Letecký útok sa nekonal a 9. oddiel sa vôbec nedostal do východiskovej pozície. Delostreleckú prípravu začali v 01:13 hodín 17. októbra delostrelecké batérie z Malužinej, následne asi 50 partizánov z oddielu Vysoké Tatry zaútočili od potoku Kaleník na letisko. Dostali sa k nemeckým bunkrom, zničili 2 lietadlá a dielenské zariadenie. Padlo 10 nemeckých vojakov. Partizáni na pripravených povozoch vavrišovských roľníkov odviezli ukoristené zbrane, a výstroj cez Vavrišovo na svoju základňu pod Krížnou.^[6]:113

Po 25. októbri 1944 sa časť oddielov a štáb brigády presunuli do priestoru Ponickej Huty. 9. liptovský oddiel pôsobil po prechode SNP do hôr v Chočských vrchoch a na Liptovských holiach. 7. liptovský oddiel pôsobil na Veľkom boku. Gajdinov oddiel samopalníkov sa stal súčasťou partizánskej skupiny Vitkovského z partizánskeho zväzku Alexander Nevský.^[1]:63

27. októbra partizáni oddielu Pobeda brigády Za slobodu Slovanov v osade Magurka nad Nemeckou Ľupčou prepadli skupinu nemeckých civilistov (najmä z Kunešova), ktorí sa vracali z nútených prác na stavbe povstaleckého letiska Rohozná, olúpili ich a 69 – 90 ich na príkaz zástupcu veliteľa prieskumu Mikuláša Končinského zavraždili.^[10]

Oddiel J. Boroša bol začiatkom novembra 1944 rozbitý v boji. Štáb brigády a oddiely Smrť fašizmu, Thälmann a Gajdinov sa presunuli do Čiernej Lehoty, kde sa k nim pripojili aj zvyšky oddielu Sláva. 23. januára 1945 sa spojili s Červenou armádou. Zvyšné oddiely brigády sa spojili s Červenou armádou vo februári.^[1]:63

Oddiel vykázal zničenie 12 nepriateľských transportov, 30 kusov obrnenej techniky a 3 000 nepriateľských vojakov.^[1]:63 Tento údaj je značne nadnesený, nakoľko celkové straty Nemcov pri potlačovaní vojenskej fázy SNP sú vyčíslené na 4200 padlých, 5000 zranených, 300 zajatých.^[2]:428-431

Príslušníci brigády sa dopustili sa dopustili zločinov proti príslušníkom nemeckej menšiny v Partizánskej Ľupči a Banskej Štiavnici.