Tento článok je potrebné aktualizovať, pretože môže obsahovať zastarané informácie. Prosím, pozrite si stránky v kategórii návody a článok vhodne aktualizujte.

Vojna v Afganistane (2001 – 2021)
Súčasť vojny proti terorizmu, občianskej vojny v Afganistane
Zhora v smere hodinových ručičiek: Vojaci 10. horskej divízie Armády USA, Americkí vojaci strážiaci cestu, Britská hliadka v provincii Helmand, Španielski výsadkári, Kanadskí vojaci pri výcviku afganskej hraničnej stráže, Nastúpení vojaci afganskej národnej armády.
Dátum 7. október 2001 – 30. august 2021 Miesto Afganistan Casus belli Útoky z 11. septembra 2001 Výsledok Víťazstvo Talibanu Pád vlády Talibanu Zničenie táborov Al-Kájdy Zabitie Usámu bin Ládina Povstanie Talibanu Vojna v severozápadnom Pakistane Ovládnutie Kábulu Talibanom
Protivníci
Koalícia: NATO - ISAF Spojené štáty Spojené kráľovstvo Kanada Nemecko Francúzsko Taliansko Poľsko Slovensko 33 ďalších krajín Afganská islamská republika Invázne sily v roku 2001: Spojené štáty Spojené kráľovstvo Severná aliancia	Povstalecké skupiny: Taliban Al-Kájda Islamské hnutie Uzbekistanu Hezb-e-Islami Gulbuddin Laškar-i-Tajjiba Jaish-e-Mohammed Hizbul Mujahideen Tehrík-e-Taliban Pakistan Počas invázie v roku 2001: Islamský emirát Afganistan Al-Kájda
Velitelia
George W. Bush Barack Obama Tony Blair Gordon Brown John P. Abizaid Martin Dempsey David Petraeus Richard Dannatt David Richards Richard Kemp Tommy Franks Dan McNeill David D. McKiernan Stanley McChrystal Egon Ramms Ivan Gašparovič Hámid Karzaj Bismillah Khan Mohammadi Mohammed Fahim Abdul Rašíd Dostum Ustad Atta Mohammed Noor	Muhammad Umar Obaidullah Akhund # Mullah Dadullah ☠ Mullah Bakht Mohammed # Jalaluddin Haqqani Usáma bin Ládin ☠ Ajman al-Zawahiri Mustafa Abú al-Jazíd Muhammad Atef ☠ Juma Namangani ☠ Tohir Yo‘ldosh Gulbuddin Hekmatyar Hafiz Muhammad Saeed Maulana Masood Azhar Sayeed Salahudeen Sirajuddin Haqqani Baitulláh Mahsúd ☠
Sila
NATO - ISAF: 64 500[1] Celkom: Národná armáda Afganistanu: 100 000+ Jednotky USA pôsobiace mimo ISAF: 40 000[2][3] Armáda SR:430 Celkom:200 000	Taliban: + 36 000[4] Al-Ká’ida: 600[5][6] Hezbi Islami: + 1 000[7] IMU: 5 000[8] Sirajuddin Haqqani: 4 000 – 10 000[7] TTP: 30 000 – 35 000[9] Quetta Shura:10 000[10] TNSM:4 500 Celkom: + 110 000 (2010)
Straty
Afganské bezp. zložky: + 5 500 mŕtvych (október 2009)[11] Severná Aliancia: 200 mŕtvych[12][13][14][15][16] Koalícia: 1 872 mŕtvych (USA: 1140, VB: 307, Ostatní: 425)[17] 14 000+ zranených (USA: 6 469,[18] VB: 3888,[19] Kanada: +1142,[20] Ostatní: +2000) Najatí zamestnanci: 338 mŕtvych 7 224 zranených[21] Celkom: + 8 000 mŕtvych, + 22 000 zranených	22 551 – 22 986 mŕtvych + 1 000 zajatých[22]
Civilné straty 10 960+ – 30 557+ (najnižší a najvyšší odhad)
Historický portál

Vojna v Afganistane bola ozbrojeným konfliktom v rokoch 2001 až 2021. Bola priamou reakciou na útoky z 11. septembra. Začala sa, keď medzinárodná vojenská koalícia pod vedením Spojených štátov začala inváziu do Afganistanu a vyhlásila operáciu Trvalá sloboda ako súčasť predtým vyhlásenej vojny proti terorizmu; o tri roky neskôr zvrhla Islamský štát, ktorému vládol Tálibán, a založila Islamskú republiku. Taliban a jeho spojencov vyhnali vojská pod vedením USA z hlavných populačných centier a podporili protitalibanskú Severnú alianciu; bin Ládin sa však presťahoval do susedného Pakistanu. Konflikt sa oficiálne skončil ofenzívou Talibanu v roku 2021, ktorá zvrhla Islamskú republiku a obnovila Islamský emirát. Išlo o najdlhšiu vojnu vo vojenských dejinách Spojených štátov, ktorá prekonala dĺžku vietnamskej vojny (1955 - 1975) približne o 6 mesiacov.

Po útokoch z 11. septembra prezident George W. Bush požadoval, aby Taliban okamžite vydal vodcu al-Káidy Usámu bin Ládina do Spojených štátov; Taliban to odmietol z dôvodov žiadnych dôkazov o bin Ládinovej účasti na tejto akcii. Po vyhnaní Talibanu a jeho spojencov zostala v Afganistane koalícia pod vedením USA, ktorá vytvorila bezpečnostnú misiu (ISAF) - schválenú OSN - s cieľom vytvoriť v krajine novú demokratickú autoritu, ktorá by zabránila Talibanu vrátiť sa k moci.^[23] Bola zriadená nová afganská dočasná správa a začalo sa medzinárodné úsilie o obnovu.^[24] Do roku 2003 sa Taliban zreorganizoval pod vedením svojho zakladateľa mullu Omara a začal rozsiahle povstanie proti novej afganskej vláde a koaličným silám. Povstalci z Talibanu a iných islamistických skupín viedli asymetrickú vojnu, bojovali partizánskymi metódami na vidieku, samovražednými útokmi na mestské ciele a odvetnými akciami proti domnelým afganským kolaborantom.^[25][26] Do roku 2007 Taliban znovu dobyl veľké časti Afganistanu. V reakcii na to koalícia vyslala veľký prílev jednotiek na protipovstalecké operácie so stratégiou "vyčistiť a udržať" dediny a mestá; tento prílev dosiahol vrchol v roku 2011, keď v celom Afganistane pôsobilo pod velením ISAF približne 140 000 zahraničných vojakov.

Tajná operácia USA v susednom Pakistane viedla v máji 2011 k zabitiu Usámu bin Ládina a vedúci predstavitelia NATO začali plánovať stratégiu odchodu z Afganistanu. Dňa 28. decembra 2014 NATO formálne ukončilo bojové operácie ISAF v Afganistane a oficiálne odovzdalo plnú zodpovednosť za bezpečnosť afganskej vláde. Keďže sa Taliban nepodarilo zlikvidovať vojenskými prostriedkami, koaličné sily (a samostatne afganská vláda pod vedením Ašrafa Ghaního) sa v záujme ukončenia konfliktu obrátili na diplomaciu.^[27] Toto úsilie vyvrcholilo vo februári 2020 dohodou medzi USA a Talibanom, ktorá stanovila stiahnutie všetkých amerických jednotiek z Afganistanu do roku 2021.^[28] Taliban sa na oplátku zaviazal, že zabráni akejkoľvek militantnej skupine uskutočňovať z afganského územia útoky proti USA a ich spojencom. Afganská vláda však nebola stranou dohody a odmietla jej podmienky. Súčasne so stiahnutím vojsk Taliban začal rozsiahlu ofenzívu počas leta 2021 a 15. augusta úspešne obnovil svoju kontrolu nad Afganistanom vrátane hlavného mesta Kábul. V ten istý deň utiekol z krajiny posledný prezident islamskej republiky Ašraf Ghaní; Taliban vyhlásil víťazstvo a vojna sa formálne skončila.^[29] Do 30. augusta odletelo z Afganistanu posledné americké vojenské lietadlo, čím sa skončila dlhodobá vojenská prítomnosť v krajine pod vedením USA.^[30][31]

Celkovo vo vojne zahynulo podľa odhadov viac ako 176 000-212 000 ľudí vrátane 46 319 civilistov.^[32] Zatiaľ čo po invázii v roku 2001 sa do Afganistanu vrátilo viac ako 5,7 milióna bývalých utečencov,^[33] v čase návratu Talibanu k moci v roku 2021 zostalo 2,6 milióna Afgancov utečencami^[34] a ďalších 4 milióny bolo vnútorne vysídlených.^[35]

Taliban vznikol z náboženských študentov známych ako Talibovia, ktorí sa snažili skoncovať s vojnovými barónmi v Afganistane prostredníctvom prísnejšieho dodržiavania šaríe.^[36][37] Taliban sa 27. septembra 1996 s vojenskou podporou Pakistanu a finančnou podporou Saudskej Arábie zmocnil Kábulu a založil Islamský emirát Afganistan.^[38] Taliban zaviedol svoj fundamentalistický deobandistický výklad islamu v oblastiach pod jeho kontrolou a vydal nariadenia, ktoré zakazovali ženám pracovať mimo domu, navštevovať školu alebo opúšťať svoje domovy bez sprievodu mužského príbuzného. Podľa Organizácie Spojených národov (OSN) sa Taliban v snahe upevniť si kontrolu nad severným a západným Afganistanom dopúšťal systematických masakrov na civilistoch. Predstavitelia OSN uviedli, že v rokoch 1996 až 2001 došlo k "15 masakrom", pričom mnohé z nich boli zamerané na šiitských Hazárov.^[39]

Do roku 2001 Taliban kontroloval až 90 % územia Afganistanu, pričom Severná aliancia mala pod kontrolou len severovýchodnú časť krajiny. Po boku talibanských síl bojovalo približne 28 000 - 30 000 Pakistancov (zvyčajne tiež Paštúnov) a 2 000 - 3 000 bojovníkov al-Káidy.^[40]

Národná komisia pre teroristické útoky na Spojené štáty zistila, že pod vládou Talibanu mohla al-Káida využívať Afganistan ako miesto na výcvik a indoktrináciu bojovníkov, dovoz zbraní, koordináciu s inými džihádistami a plánovanie teroristických akcií.^[41] Hoci al-Káida udržiavala v Afganistane svoje vlastné tábory, podporovala aj výcvikové tábory iných organizácií. Odhaduje sa, že pred 11. septembrom 2001 prešlo týmito zariadeniami 10 000 až 20 000 mužov, z ktorých väčšina bola vyslaná bojovať za Taliban proti Zjednotenému frontu. Menší počet bol prijatý do al-Káidy.

Po bombových útokoch na veľvyslanectvá Spojených štátov v auguste 1998, ktoré boli spojené s bin Ládinom, prezident Bill Clinton nariadil raketové útoky na výcvikové tábory militantov v Afganistane. Predstavitelia USA naliehali na Taliban, aby sa bin Ládina vzdal. V roku 1999 medzinárodné spoločenstvo uvalilo na Taliban sankcie a vyzvalo ho, aby sa bin Ládina vzdal. Taliban tieto požiadavky opakovane odmietal. V 90. rokoch 20. storočia pôsobili v Afganistane polovojenské tímy oddelenia špeciálnych činností Ústrednej spravodajskej služby (CIA), ktoré sa zúčastňovali na tajných operáciách s cieľom nájsť a zabiť alebo chytiť Usámu bin Ládina. Tieto tímy naplánovali niekoľko operácií, ale od prezidenta Clintona nedostali príkaz na ich uskutočnenie. Vďaka ich úsiliu sa vybudovali vzťahy s afganskými vodcami, ktoré sa ukázali ako nevyhnutné pri invázii v roku 2001.^[42]

V utorok 11. septembra 2001 ráno uskutočnilo celkovo 19 arabských moslimov, z ktorých 15 pochádzalo zo Saudskej Arábie, štyri koordinované útoky v Spojených štátoch. Boli unesené štyri dopravné lietadlá. Únoscovia úmyselne narazili s dvoma lietadlami do Dvojičiek Svetového obchodného centra v New Yorku, pričom zahynuli všetci ľudia na palube a viac ako 2 000 ľudí v budovách. Obe budovy sa v priebehu dvoch hodín zrútili v dôsledku škôd súvisiacich s nárazmi, pričom zničili okolité budovy a poškodili ďalšie. Únoscovia narazili tretím lietadlom do Pentagonu v Arlingtone v štáte Virgínia, neďaleko Washingtonu D.C. Štvrté lietadlo sa zrútilo do poľa neďaleko Shanksville na vidieku v Pensylvánii po tom, čo sa niektorí jeho cestujúci a posádka pokúsili prevziať kontrolu nad lietadlom, ktoré únoscovia presmerovali na Washington D.C., aby sa zamerali na Biely dom alebo Kapitol USA. Nikto na palube neprežil. Počet obetí medzi zasahujúcimi vrátane hasičov a policajtov bol od roku 2009 836. Celkový počet obetí vrátane 19 únoscov bol 2 996.^[43]

Usáma bin Ládin naplánoval a koordinoval útoky a túžba USA vyvodiť voči nemu zodpovednosť sa stala dôvodom na inváziu. Historik Carter Malkasian píše, že "zriedkakedy v histórii jeden človek tak sám vyprovokoval vojnu". Bin Ládin sa úspešne snažil vtiahnuť USA do rozsiahlej vojny podobnej tej, ktorá sa viedla proti Sovietom. Taliban verejne odsúdil útoky z 11. septembra.^[44] Taktiež veľmi podcenili ochotu USA ísť do vojny. USA sa mýlili v presvedčení, že Taliban a al-Káida sú takmer nerozlučné, hoci v skutočnosti mali veľmi odlišné ciele a vodcov.

Bezprostredne po útokoch z 11. septembra sa Rada pre národnú bezpečnosť Spojených štátov zhodla na tom, že proti Al-Káide a Talibanu bude pravdepodobne potrebné podniknúť vojenské kroky. Bush sa však rozhodol najprv vydať Talibanu ultimátum, v ktorom požadoval, aby Taliban vydal Usámu bin Ládina, "okamžite uzavrel všetky výcvikové tábory teroristov, vydal všetkých teroristov a ich podporovateľov a umožnil Spojeným štátom úplný prístup do výcvikových táborov teroristov na inšpekciu". V ten istý deň sa v Kábule stretli náboženskí učenci, ktorí rozhodli, že bin Ládin by sa mal vydať; mulla Omar však rozhodol, že "vydanie Usámu by bolo pre nás len hanbou a islamské myslenie a viera by boli slabosťou" a že USA budú po vydaní bin Ládina, ktorý je podľa neho nevinný, pokračovať v predkladaní požiadaviek. Taliban ultimátum odmietol s tým, že Usámu bin Ládina chránia tradičné paštúnske zákony pohostinnosti.

V nasledujúcich týždňoch a na začiatku invázie USA a NATO do Afganistanu Taliban požadoval dôkazy o bin Ládinovej vine, ale následne ponúkol, že ho vydá tretej krajine, ak USA zastavia bombardovanie a poskytnú dôkazy o jeho vine. Predstaviteľ Bushovej administratívy neskôr vyhlásil, že ich požiadavky "nie sú predmetom rokovaní" a že je "čas, aby Taliban konal teraz". Čoskoro nato sa začali tajné vojenské akcie USA a vojna sa oficiálne začala 7. októbra 2001.

Hoci USA oficiálne zaútočili 7. októbra 2001 spustením operácie Trvalá sloboda, tajné operácie sa začali už niekoľko týždňov predtým. Pätnásť dní po útoku z 11. septembra 2001 USA tajne vyslali do Afganistanu členov oddelenia špeciálnych činností CIA, ktorí vytvorili styčný tím pre severný Afganistan.^[45] Spojili sa so Severnou alianciou v údolí Pandžšír severne od Kábulu.^[46] V októbri začali do Afganistanu prichádzať 12-členné tímy špeciálnych síl, ktoré spolupracovali so CIA a Severnou alianciou.^[46] V priebehu niekoľkých týždňov Severná aliancia s pomocou amerických pozemných a vzdušných síl dobyla od Talibanu niekoľko kľúčových miest.^[47][48] Taliban ustupoval po celej krajine, stabilne sa držal len v provincii Kundúz, kde ho premohla letecká podpora USA. Do novembra Taliban stratil kontrolu nad väčšinou krajiny.

USA nezačali inváziu samy: začali s pomocou Spojeného kráľovstva a nakoniec s pomocou ďalších viac ako desiatich krajín.^[49][50] USA a ich spojenci odstavili Taliban od moci a vybudovali vojenské základne v blízkosti veľkých miest po celej krajine. Väčšinu al-Káidy a Talibanu sa nepodarilo zajať, utiekli do susedného Pakistanu alebo sa stiahli do vidieckych či odľahlých horských oblastí.^[51] Dňa 20. decembra 2001 Organizácia Spojených národov schválila Medzinárodné bezpečnostné podporné sily (ISAF) s mandátom pomáhať Afgancom udržiavať bezpečnosť v Kábule a okolitých oblastiach.^[52] V prvých rokoch ich mandát nepresahoval oblasť Kábulu.^[53] Vo februári 2002 do týchto síl prispievalo osemnásť krajín.

Kto povedie krajinu, sa stalo ostrou politickou otázkou. Na konferencii v Bonne v decembri 2001 bol Hamíd Karzaj vybraný za predsedu afganskej dočasnej správy, ktorá sa po veľkom zhromaždení (loja džirga) v Kábule v roku 2002 stala afganskou dočasnou správou. Dohoda stanovila kroky, ktoré by viedli k demokracii v krajine.^[54]

Krátko po tom, ako bol Karzaj 5. decembra vymenovaný za prezidenta, sa Taliban zrejme pokúsil o podmienečnú kapituláciu pred Karzajom. Existujú dve protichodné správy. Podľa prvej sa dosiahla dohoda, ktorú pravdepodobne podpísal mulla Omar, vodca Talibanu, podľa ktorej sa Taliban vzdá výmenou za imunitu. Druhá správa hovorí o tom, že dohoda bola užšie zameraná na odovzdanie Kandaháru. Na druhej strane zdroje z Talibanu tvrdia, že Omar nebol súčasťou dohody a nemal v úmysle vzdať sa Kandaháru. Nech už to bolo akokoľvek, USA vetovali akékoľvek rokovania, čo historik Malkasian nazýva "jednou z najväčších chýb" vojny. Omar zmizol a odišiel buď do inej časti Afganistanu, alebo do Pakistanu. Taliban sa následne začal skrývať alebo utiekol do Pakistanu, hoci mnohí z nich sa vzdali aj zbraní. Väčšina vodcov a tisíce bojovníkov odišli do Pakistanu. Nie je známe, či sa Taliban v tomto čase rozhodol pre povstanie. Bojovníci Talibanu sa naďalej skrývali vo vidieckych oblastiach štyroch južných provincií: Kandahár, Zábul, Helmand a Uruzgan.^[55]

Koncom novembra bol bin Ládin v opevnenom výcvikovom tábore v Tora Bora. Bitka o Tora Bora sa začala 30. novembra. Tímy CIA spolupracujúce s kmeňovými milíciami tam sledovali bin Ládina a začali zvolávať letecké útoky na vyčistenie hornatého tábora, pričom čoskoro prišli na pomoc špeciálne jednotky. Kmeňové milície síce mali 1 000 členov, ale počas ramadánu nebojovali horlivo. Hoci CIA žiadala vyslanie rangerov americkej armády a námorná pechota bola pripravená na nasadenie, boli odmietnuté. Bin Ládinovi sa nakoniec niekedy v decembri podarilo utiecť do Pakistanu.

Invázia bola pre koalíciu výrazným vojenským úspechom. Od októbra do marca zahynulo menej ako 12 amerických vojakov v porovnaní s približne 15 000 zabitými alebo zajatými príslušníkmi Talibanu. Väčšinu práce odviedli tímy špeciálnych síl a ich afganskí spojenci a bolo potrebných relatívne málo vojakov. Karzaj bol rešpektovaný, legitímny a charizmatický vodca. Napriek tomu podľa Malkasiana neúspech pri zajatí bin Ládina alebo pri vyjednávaní s Talibanom, alebo pri ich akomkoľvek zapojení do novej vlády, pripravil pôdu pre dlhú vojnu, do ktorej bin Ládin chcel dostať USA.

Po počiatočnom úspechu chýbal USA v Afganistane jasný cieľ, ktorý by presahoval ciele boja proti terorizmu a spočíval v nájdení vysokých predstaviteľov Talibanu a al-Káidy. Bushova administratíva spočiatku odmietala budovanie národa, ale keď USA zostali, pomaly sa to stalo dôvodom ich zotrvania. V apríli 2002 Bush predniesol prejav, v ktorom vyjadril želanie obnoviť Afganistan. USA sa tiež snažili zaviesť demokraciu a práva žien ako morálnu záležitosť. Medzinárodné spoločenstvo prispelo k rozvojovému úsiliu v Afganistane, ktoré sa zameralo na pomoc a vytvorenie inštitúcií na riadenie krajiny. Snahy USA o obnovu sa zameriavali aj na zlepšenie vzdelávania, zdravotnej starostlivosti a rozvoj komunít. USA tiež podporovali a financovali vytvorenie afganskej armády začiatkom roka 2002. Armáda sa však budovala pomaly kvôli konkurenčným záujmom a presvedčeniu USA, že Taliban už nepredstavuje silnú hrozbu. Niektorí členovia Bushovej administratívy uprednostňovali využitie Severnej aliancie a vojenských veliteľov ako armády namiesto vytvorenia novej armády. Armáda sa stala vedľajšou úlohou a bola slabo vycvičená a vybavená, čo ešte viac podporilo činnosť Talibanu.

Niektorí členovia Talibanu sa v rokoch 2002 až 2004 niekoľkokrát obrátili na Karzaja s cieľom začať rokovania, ale USA boli zásadne proti a zabezpečili, aby sa všetci najvyšší predstavitelia Talibanu dostali na čiernu listinu, takže afganská vláda s nimi nemohla rokovať. Historik Malkasian tvrdí, že rokovania s Talibanom by boli v tomto štádiu málo nákladné, ale veľmi účinné, a pripisuje to prílišnej sebadôvere a pýche USA a poznamenáva, že všetky informácie o tom, že Taliban by sa mohol obnoviť, boli k dispozícii, ale ignorované.  Niektorí vodcovia Talibanu uvažovali o zapojení sa do politického procesu, pričom stretnutia na túto tému sa konali až do roku 2004, hoci nevyústili do rozhodnutia o zapojení sa.

27. novembra sa v nemeckom Bonne zišli na mierovej konferencii pod záštitou OSN zástupcovia štyroch strán, ktoré sa mali dohodnúť na novej post-talibanskej vláde. Vyjednávali tu predstavitelia Severnej koalície, Rímskej skupiny (skupina okolo bývalého afganského kráľa Mohammada Záhira Shaha), Pešavárskej skupiny (afganskí utečenci v Pakistane) a Cyperskej skupiny (afganskí exulanti).

5. decembra 2001 bol na stretnutí v Bonne zvolený do čela dočasnej afganskej vlády Hámid Karzaí. Na druhý deň Taliban súhlasil odstúpiť z Kandaháru, a tým aj od moci v krajine. Usáma bin Ládin a vodca Talibanu Mullah Omar boli však nezvestní.

11. decembra sa objavili informácie, že Bin Ládin sa ukryl v systéme jaskýň Tora Bora vo východnej časti Afganistanu. Američana zvolili mohutný a rázny útok. 16. decembra USA vyhlásili, že al-Káida v Afganistane prestala existovať a otvorili po rokoch v Kábule svoju ambasádu.

1. mája 2011 oznámil americký prezident Barack Obama v priamom prenose televíznej stanice CNN, že bol Usáma bin Ládin zabitý tímom Navy SEALs pri cielenej operácii vo svojom sídle v Abbottábáde.

V januári 2002 Taliban definitívne kapituloval a moci sa v krajine ujala dočasná vláda na čele s Karzáim. Mnohí talibanskí zajatci a členovia či spolupracovníci Al-Ká’idy boli prevezení na vojenskú základňu Guantanamo Bay Naval Base na Kube.

Na základe dohody podpísanej vtedajším prezidentom USA Donaldom Trumpom sa na začiatku mája 2021 rozhodla administratíva Joe Bidena začať z územia Afganistanu sťahovať svoje vojská. Toto Taliban využil a začal ofenzívu. 15. augusta bol dobytý Kábul^[56] a znova vyhlásený Afganský islamský emirát.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vojna v Afganistane (2001 – 2021)