Vlajka Slovenska je jedným zo štyroch slovenských štátnych symbolov. Bola prijatá 3. septembra 1992 a od 1. januára 1993 je štátnou vlajkou Slovenskej republiky. Skladá z troch pruhov (bielo-modro-červenej trikolóry), rovnakej dĺžky umiestnených pod sebou a slovenského znaku, ktorý je vyobrazený na prednej polovici listu štátnej vlajky. Štít štátneho znaku je ohraničený bielym lemom širokým jednu stotinu dĺžky vlajky, avšak na štátnom znaku na vlajke sa nepoužívajú žiadne obrysové linky. Pomer strán Slovenskej štátnej vlajky je 2:3 a môže sa použiť aj vo forme štátnej zástavy.

Farby slovenskej trikolóry sú odvodené od pôvodných slovanských farieb, ktorými sú červená a biela, a od slovanskej trikolóry (kombinácie bielej, modrej a červenej).

Podobu vlajky opisuje §9 odsek 2 Ústavy SR, ako aj Zákon NR SR č. 63/1993 Z. z. z 18. februára 1993:^[1][2]

• pomer strán: 2 : 3
• poloha štítu so znakom: vzdialenosť hrán štátneho znaku je rovnaká od horného, predného a spodného okraja vlajky
• výška štítu so znakom: ${\displaystyle {\frac {1}{2}}}$ výšky vlajky
• šírka lemu štítu so znakom: ${\displaystyle {\frac {1}{100}}}$ dĺžky vlajky

Použitie a spôsob používania vlajky definuje Zákon NR SR č. 63/1993 Z. z. Štátna vlajka sa vztyčuje na vlajkový stožiar. Vlajku Slovenska používajú:

• štátne orgány Slovenskej republiky,
• Ozbrojené sily Slovenskej republiky,
• bezpečnostné zbory,
• Hasičský a záchranný zbor,
• orgány územnej samosprávy,

na označenie budov, v ktorých sídlia a v prípade orgánov územnej samosprávy aj na označenie úradnej miestnosti najvyššieho predstaviteľa. Okrem toho sa štátna vlajka používa aj počas štátneho sviatku, vydanej výzvy na použitie štátnej vlajky, medzinárodného podujatia, alebo významnej udalosti štátneho, či miestneho charakteru. Pri štátnom smútku sa vlajka spúšťa do pol žrde vlajkového stožiaru.

Koncom staroveku začali na súčasné územie Slovenska prenikať Slovania, ktorí sa tam rozšírili a usadili v 5. storočí. Na označovanie svojich oddielov používali plastické signá, ktoré však boli neskôr nahradené textilnými zástavami v tvare štvorca nazývanými vexillum. Tie sa na území predkov Slovákov rozšírili pri výbojoch Rímskej ríše, kedy boli používané rímskym jazdectvom a pomocnými oddielmi. Na týchto vexilloch boli vyšité obrázky, či skratky oddielov. Slúžili na označenie jednotiek v boji a ich hlavným cieľom bolo predchádzať dezorientácii a útokom do vlastných radov.^[3]:22

Najznámejšie spomedzi všetkých vexíl sa stalo vexillum rímskeho cisára Konštantína Veľkého. Konštantínovi sa v roku 312 pred bojom zjavil na oblohe monogram Ježiša Krista a tak prikázal vojakom, aby ho vyobrazili na vexilách. Po víťazstve sa vexillum, zvané labarum, stalo symbolom cisárov a kráľov a spravidla v tmavočervenej, resp. purpurovej farbe. Tá symbolizovala práve moc cisárov. Neskôr sa od slova purpur vytvorilo slovenské pomenovanie "prápor" (pôvodne porpor). Označenie prápor si Slovania ponechali aj potom, čo zástavy prestali niesť len tmavočervené farby, ale boli sfarbené v individuálnych farbách jednotlivých národov. Po rozpade starovekého Ríma sa labarum začalo uplatňovať aj v Byzancii, ako znak ríše a cisárovej moci. Okrem iného bol panovník vyobrazovaný na minciach, či iných predmetoch, držiac labarum. Boli to mimo iného aj mince s Byzantským cisárom Michal III., ktoré sa našli na veľkomoravských náleziskách. Práve on vyslal na Veľkú Moravu Konštantína a Metoda, s ktorými sem zrejme prenikli aj mince a vyobrazovanie panovníkov držiacich labarum. Na územie Veľkej Moravy preniklo vexillum ešte v časoch Rímskej ríše, avšak bolo používané na identifikáciu bojových jednotiek. Zrejme ale so vznikom Veľkej Moravy sa prvý krát začalo vexilum, používať ako labarum, resp. prápor či zástava, ktorá by reprezentovala moc samotného kráľa a celú Veľkomoravskú ríšu. Je zrejme, že kráľovstvo Moravanov malo vlastný prápor/zástavu, dôkazom čoho je nález v hrobke na archeologickom nálezisku Mikulčice-Valy, kde bolo v hrobke č. 240 nájdené pozlátené nákončie opasku z konca 9. storočia. Na ňom je neobratne vyobrazený kráľ, držiaci v ľavej ruke roh "pomazania na kráľa" (čo značí, že sa mohlo jednať o Svätopluka, Mojmíra II., príp. Rastislava) a v pravej ruke drží labarom. Jedná sa o jediné vyobrazenie veľkomoravskej zástavy a o vôbec najstaršie vyobrazenie „slovenskej“ vlajky.^[3]:23 Tento prápor nie je v tvare štvorca, ale ležatého obdĺžnika a na sebe nemá žiadne obrazce. Nevieme presne určiť ani jeho sfarbenie (môžeme však predpokladať, že bolo červené, či purpurové, ako symbol kráľa. Taktiež nástupnícka vlajka Nitrianskeho kniežatstva má červené pole, ktoré môže byť odvodené práve z tohto práporu).

Prvá podoba „slovenskej“ vlajky, ktorá mala na sebe vyobrazený dvojkríž, pochádza z mince kniežaťa Gejzu, vládcu Nitrianskeho kniežatstva z obdobia okolo roku 970^{[chýba zdroj]}. Je na nej ruka držiacu zástavu s nejasne zreteľným dvojkrížom ktorá sa zachovala aj v pečati mesta Nitra z doby kráľa Bela IV. (1235 – 1270)^[4]. Tvoril ju strieborný ležiaci dvojkríž v červenom poli, pričom vlajka bola zastrihnutá. Samotný znak dvojkríža sa na územie vtedajšieho Nitrianska dostal v časoch Veľkej Moravy počas misie bratov Cyrila a Metoda z Byzantskej ríše. V Byzancii bol používaný ako úradný znak cisára. Dvojkríž ostal v povedomí aj po zániku Veľkej Moravy a išlo o znak vrchnosti a moci. Naďalej ostal využívaný maďarským rodom Arpádovcov, ktorí vládli na území kniežatstva, ako symbol zvrchovanosti, ale aj ako symbol severného územia krajiny, s ktorým bol historický spätý.^[5][3]:36-47

Novšia podoba vlajky vznikla začiatkom 14. storočia, v roku 1301, za čias panovania kráľa Václava III., v Uhorsku známeho ako Ladislava V., ktorý bol chránencom Matúša Čáka Trenčianského. Na vlajke sa nachádzal zlatý stojatý dvojkríž na zlatom trojvrší na červenom pozadí. Matúš Čák vystupoval ako panovník vtedajšieho územia, zhodujúceho sa približne s dnešným západným a stredným Slovenskom. Takisto aj moc samotného kráľa bola fakticky iba na území dnešného Slovenska.^{[chýba zdroj]} Ako protipól tejto vlajky, bola na južnom území Uhorska používaná vlajka kráľa Karola I. Róberta z Anjou, ktorý sa stal prvýkrát panovníkom už v roku 1301, ale uznávala ho iba časť šľachty. Jeho vlajka pozostávala z tzv. Arpádovských brvien, symbolizujúcich 4 rieky pretekajúce územím Panónie, teda Dunaj, Tisu, Drávu a Sávu (územie, kde sa usídlili kočovní Maďari po usadení v Európe) v kombinácii s Anjouovskými ľaliami. Dvojkríž, ktorý zvykol symbolizovať práve severné územie Uhorska sa na zástave kráľa Karola I. Róberta nevyskytoval, zrejme práve preto, lebo toto územie neovládal. Karol Róbert však po víťazstve v bitke pri Rozhanovciach, ktorej sa účastnili aj vojská Matúša Trenčianskeho ako podpora Omodejovcov, ktorí boli v bitke porazení, upevnil svoju moc, ukončil vládu Omodejovcov a predznamenal aj koniec vlády samotného Matúša Čáka Trenčianskeho. Táto bitka je zachytená vo Viedenskej obrázkovej kronike, kde sú vyobrazené obe zástavy. Po smrti Matúša Čáka sa táto vlajka prestala používať a do roku 1382 bola na území Uhorska používaná práve kráľovská vlajka Karola Róberta. Od tej doby až do 19. storočia neexistovala žiadna vlajka, ktorá by reprezentovala výhradne územie dnešného Slovenska, alebo Slovákov. Symboly ako dvojkríž, či trojvršie sa však používali aj naďalej v uhorskej vlajke.

Prvá slovenská vlajka začala vznikať v 19. storočí. 11. mája 1848 bola v Žiadostiach slovenského národa popísaná vlajka, ktorú žiadali Slováci od Uhorského snemu. V žiadostiach bola popísaná aj spolu s maďarskou a uhorskou zástavou takto: "Zástavi červenobjelje máme za slovenskje, červenobjelo-zelenje za maďarskje, zástavi červenobjelozelenje s címerom uhorskím za krajinskje." Išlo teda o červeno-bielu bikolóru (českej a poľskej podobná) so zastrihnutím. Používala sa medzi aprílom a septembrom 1848, pričom úplne prvýkrát „oficiálne“ sa takáto vlajka údajne použila 23. apríla 1848 v Brezovej pod Bradlom počas divadelného predstavenia.

Dnešná podoba vlajky s trikolórou vznikla počas povstania v rokoch 1848/1849, keď Slováci bojovali na strane Viedne proti Maďarom (pozri Slovenské povstanie). Od septembra 1848 (iné pramene tvrdia, že už od augusta^{[chýba zdroj]}) sa pridal modrý pás a začala sa používať (najmä) vlajka červeno-modro-biela (s nápismi: Bratstvo a svornosť, Za kráľa a národ slovenski, Sláva šetkím Slovákom) alebo červeno-bielo-modrá, v strede ktorej bol používaný uhorský erb, ale s modrým trojvrším. Táto jedinečná zástava prvý krát zaviala dňa 18. septembra 1848, počas septembrovej výpravy slovenského povstania, keď vojaci prekročili moravsko-slovenské pohraničie.^[3]:213 Stala sa oficiálnou vlajkou autonómneho Slovenska, kedy 18. septembra 1848 deklarovali predstavitelia Slovenskej národnej rady jeho samostatnosť. Použitím uhorského znaku na vlajke Slovenska sa malo vyjadriť, že sa Slováci (ešte) nechcú odtrhnúť od Uhorska, ale chcú len uznanie slovenského národa a autonómiu v rámci Uhorska. Objavila sa aj bielo-modro-červená kombinácia (s nápismi: Sláva kráľovi a slobode, svornosť). Práve posledná kombinácia v upravenej forme (bez nápisov a zastrihnutia) pretrvala prakticky až do vzniku Slovenskej republiky. Modrý pás bol prevzatý z ruskej a chorvátskej zástavy (Rusi ako patróni Slovanov, Chorváti ako bratský národ v Uhorsku).

Poradie pruhov sa ustálilo na dnešnom stave až v roku 1868 a túto vlajku vo veľkom používali slovenské spolky v USA.

Po vzniku Česko-Slovenska sa používala zemská vlajka Čiech, teda bielo-červená bikolóra, ktorá však bola takmer identická s vlajkou Poľska. 30. marca 1920 sa po dlhom uvažovaní doplnila tradičná česká bielo-červená vlajka modrým trojuholníkom, ktorý symbolizoval Slovensko, keďže Slováci mali vo svojom znaku od roku 1848 už spomenutú modrú farbu. Tak vznikla vlajka Česko-Slovenska, ktorú dnešné Česko na základe zákona zo 17. decembra 1992 používa dodnes, hoci tým výslovne porušuje Zákon o rozdelení Česko-Slovenska z roku 1992, ktorý používanie symbolov Česko-Slovenska nástupníckymi štátmi explicitne zakazuje.

Slováci však už aj po roku 1918 používali aj svoju trojpruhovú zástavu (dnešná bez znaku), preto jej používanie bolo v roku 1919 v Česko-Slovensku oficiálne povolené. 19. novembra 1938, po vyhlásení slovenskej autonómie v rámci Česko-Slovenska, dostala trojpruhová vlajka (dnešná bez znaku) oficiálny charakter. V rokoch 1938 – 1939 Slováci zároveň prechodne používali ako symbol boja za autonómiu a autonómie v rámci Česko-Slovenska ako vlajku aj červený dvojkríž v bielom kruhu na modrom pozadí.

Počas Slovenskej republiky rád sa používala v roku 1919 čisto červená vlajka, ktorá symbolizuje komunizmus, a to ako štátnu. Komunistická vláda tým nahradila tradičnú bielo-modro-červenú trikolóru (takisto ako Maďarská republika rád).

Prvá slovenská republika používala v rokoch 1939 – 1945 dnešnú vlajku (opäť bez slovenského znaku), a to ako štátnu a podľa zákona z 23. júna 1939. Prvá slovenská republika zaviedla aj vlastnú vojnovú vlajku (zanikla v roku 1945), ktorou bola štátna vlajka s dvojitým čiernym krížom v čierno lemovanom štíte v strede listu.

Po nežnej revolúcii (v roku 1989) sa 1. marca 1990 ústavným zákonom opäť zaviedla trojpruhová vlajka (bez znaku). Používanie znaku na vlajke sa stalo nevyhnutnosťou od roku 1991, aby sa zabránilo zámenám s podobnými novými vlajkami Ruska a Slovinska. Keďže v tom čase bolo treba riešiť iné politické problémy, objavila sa nová vlajka so znakom až v 9. hlave Ústavy SR. Prvýkrát zaviala pred Bratislavským hradom 3. septembra 1992 o 20:22.^[6]

Niektoré detaily formy slovenskej štátnej vlajky určil až Zákon NR SR z 18. februára 1993. Podľa neho je výška štítu so znakom rovná polovici šírky vlajky a štít je olemovaný bielym pásikom, ktorého šírka sa rovná jednej stotine dĺžky vlajky. Za vznikom dnešnej podoby vlajky stáli heraldici Ladislav Vrtel a Ladislav Čisárik. Významne sa na vzniku podieľal aj Jozef Novák, avšak zásluhy neskôr odmietol.^[5]

	1848 – Vlajka zo Žiadostí slovenského národa z 11. mája 1848.
	1848/1849 – Vlajka používaná slovenským dobrovoľníckym zborom počas Slovenského povstania v rokoch 1848/1849. Neskôr sa stala vlajkou Slovenskej národnej rady.
	1848 – Jedna zo zástav, kde pod dvojkrížom už nebolo zelené, ale modré trojvršie, prvýkrát použitá v roku 1848 počas jesennej výpravy.
	1848/1849 – Ďalšia zo zástav Slovákov používaná počas revolúcie.
	Vlajka s týmto poradím farieb sa používala od rokov 1848/1849 a oficiálne bola ustanovená v roku 1868 ako vlajka Slovákov. Vo veľkom ju používali Slováci žijúci v Amerike a americké slovenské spolky. V rokoch 1919 – 1938 bola neoficiálnou vlajkou Slovenska a v rokoch 1938 – 1939 oficiálna vlajka autonómnej Slovenskej krajiny. V rokoch 1939 – 1945 oficiálna vlajka Slovenskej republiky a v období rokov 1990 – 1992 oficiálna vlajka Slovenska v rámci ČSFR.
	Česko-slovenská vlajka z návrhu Milana Rastislava Štefánika, ktorá sa neskôr uplatnila, ako vlajka Československej národnej rady.
	Vlajka Československej republiky v rokoch 1918 – 1920, ktorá vychádzala zo zemskej vlajky Čiech. Podľa zákona ČNR 67/1990 Zb. bola tiež oficiálna, ale prakticky nepoužívaná vlajka Česka v rámci ČSFR od 13. marca 1990 do 31. decembra 1992.
	1919 – Vlajka Slovenskej republiky rád, ktorá existovala iba krátkodobo (od 16. júna do 7. júla 1919).
	Vlajka Česko-Slovenska v rokoch 1920 až 1992 a tiež oficiálna vlajka Česka od 1. januára 1993.
	Vojnová vlajka Slovenskej republiky (1939 – 1945).
	Vlajka Slovenska od 3. septembra 1992.

• Štandarda prezidenta Slovenskej republiky
• Vlajka Česko-Slovenska
• Vlajka Česka
• Vlajka Uhorska
• Vlajka
• Zástava

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vlajka Slovenska

• crwflags.com/fotw/flags/sk.html - vlajka Slovenska na stránke Flags of the World