Napriek jeho prepojeniu na stranu Československá národná demokracia a vysokým funkciám, vystupoval najmä ako nestraník a odborník.[1] Býva považovaný za najvýraznejšiu slovenskú právnickú osobnosť prvej polovice 20. storočia.[2]
Spolu s Adolfom Zátureckým výrazne prispel k tvorbe slovenskej právnej a právnickej terminológie a k právnickému životu na Slovensku v období Prvej ČSR. Dlhodobo pôsobil ako hlavný redaktor prestížneho právnického časopisu Právny obzor.[1][3]
Narodil sa do evanjelickej rodiny advokáta a hudobného skladateľa Štefana Fajnora v roku 1875. Mal 8 súrodencov. Ľudovú školu vychodil v rokoch 1881 až 1885 v Senici. Následne študoval na gymnáziu v Hradci Králové, Uherskom Hradišti,[1][3]Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote[1], a nakoniec do roku 1893 na lýceu v Šoproni[3]. Právo vyštudoval v Berlíne a Budapešti[3], titul doktora práv získal v roku 1900.[1] Patril medzi národne uvedomelých študentov, politicky sa zblížil najmä s Milanom Hodžom. Od roku 1901 pôsobil ako advokát vo Zvolene.[3] Počas pôsobenia vo Zvolene pracoval aj ako redaktor Zvolenských novín. Bol zakladateľom Meštianskej banky a spoluzakladateľ Zvolenskej ľudovej banky.[1]
Významne prispel k položeniu základov česko-slovenského právneho systému. Podieľal sa na rozvoji slovenskej právnickej tlače a terminológie. Bol autorom resp. spoluautorom právnického slovníka, monografických prác, štúdií a článkov v odborných časopisoch. Bol spoluzakladateľom a v rokoch 1920 – 1936 aj hlavným redaktorom prestížneho odborného časopisu Právny obzor. Spoluzaložil Právnickú jednotu na Slovensku[3], ktorej predsedom bol v rokoch 1920 – 1936. Bol tiež členom Učenej spoločnosti Šafárikovej.[1]
