Vladimír Mináč
slovenský prozaik, esejista a filmový scenárista
Narodenie	10. august 1922 Klenovec, Česko-Slovensko
Úmrtie	25. október 1996 (74 rokov) Bratislava, Slovensko
Národnosť	slovenská
Zamestnanie	Matica slovenská
Známy vďaka	Dúchanie do pahrieb, Smrť chodí po horách, Generácia
Alma mater	Univerzita Komenského
Profesia	spisovateľ, esejista, scenárista, predseda Matice slovenskej
Príbuzní	Zuzana Mináčová, Matej Mináč
Manželka	Libuša Mináčová, Mária Mináčová
Deti	PhDr. Vladimír Mináč ml.
Odkazy
Commons	Vladimír Mináč
Biografický portál

Vladimír Mináč (* 10. august 1922, Klenovec – † 25. október 1996, Bratislava) bol slovenský prozaik, esejista, filmový scenárista, publicista a kultúrny a politický činiteľ.

Vzdelanie získal na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde aj napokon maturoval. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave študoval slovenčinu a nemčinu.

Zúčastnil sa aktívne Slovenského národného povstania, koncom roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau.

Po vojne bol redaktorom armádneho časopisu Bojovník (neskôr premenovaný na Obrana ľudu). V roku 1949 sa stal tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov a zároveň bol redaktorom denníka Kultúrny život.

V roku 1951 sa stal vedúcim scenáristického oddelenia Československého filmu, neskôr šéfredaktorom Kultúrneho života a od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1971 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady.

V rokoch 1974 – 1990 bol predsedom Matice slovenskej.

V rokoch 1968 – 1989 bol členom ÚV KSČ.

Po roku 1970 bol jednou z intelektuálnych opôr tzv. normalizácie, okrem iného sa zapojil aj do kampane proti Alexandrovi Solženicynovi. Vo svojich esejach sa vyslovil o slovenských dejinách ako o dejinách práce, ktorá zaručila pretrvanie Slovákov aj v tých najhorších časoch. Spomenutú koncepciu prevzali viacerí slovenskí spisovatelia.

V roku 1988 sa zastal ekologickej iniciatívy „Bratislava/nahlas“.

Odmietal Nežnú revolúciu a označoval ju za prevrat. V decembri 1989 sa stal aktérom pomerne známeho škandálu, keď mu vtedy ešte sedemnásťročný gymnazista Milan Nič v televíznej relácii vyčítal, že prevracia kabáty a nemá žiadne právo hovoriť o národnom povedomí – keďže bol súčasťou komunistickej nomenklatúry, kým iní spisovatelia nemohli publikovať.^[1]

V rokoch 1990 – 1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia za SDĽ. Zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave.

Za Mináčovho pôsobenia v Matici slovenskej najvýraznejšie pokročilo budovanie Slovenskej národnej knižnice, kde sa rozvíjali jej fondy, bibliografia, informatizácia a proces automatizácie. Inštitučná zložka Matice slovenskej plnila funkciu Slovenskej národnej knižnice, zároveň metodicky riadila okresné knižnice po celom Slovensku. Vydávala Bibliografický zborník a zborník Kniha, časopis Knižnice a vedecké informácie, vychádzal aj populárno-náučný časopis Čitateľ. Mináč venoval veľkú pozornosť aj druhej inštitučnej zložke Pamätníku slovenskej literatúry. Tú tvorili Literárny archív (Archív literatúry a umenia), Hudobný archív a Obrazový archív. Periodicky vychádzali zborníky Literárny archív, Hudobný archív a Obrazový archív. Osobitne podporoval rozvoj literárneho múzejníctva. V roku 1974 sa jeho pričinením vrátila do správy Matice slovenskej jej prvá historická budova v centre Martina, kde sa po náročnom zreštaurovaní zriadilo Slovenské národné literárne múzeum. To začalo budovať svoju stálu expozíciu slovenskej literatúry od čias Veľkej Moravy až po 20. storočie a vydávalo zborník Literárnomúzejný letopis. Vladimír Mináč sa pričinil aj na renovácii a prebudovaní Literárneho múzea Alexandra Sergejeviča Puškina zriadeného v komplexe kaštieľov v Brodzanoch pri Partizánskom. Počas jeho predsedovania v období rokov 1974 – 1989 sa počet profesionálnych pracovníkov Matice slovenskej strojnásobil a stúpol na asi 500 zamestnancov. 30. augusta otvorili v Martine na Hostihore novú, veľkoryso koncipovanú budovu Matice slovenskej, dielo architektov  Dušana Kuzmu a Antona Cimmermanna.

Budovu slávnostne otvoril národný umelec a vtedajší predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč. V roku 1983 zriadil Vladimír Mináč Odbor pre zahraničných Slovákov v Matici slovenskej. Vychádzal aj reprezentatívny časopis pre zahraničných Slovákov Slovensko. Inicioval veľkolepé celonárodné oslavy 125. výročia založenia Matice slovenskej, ktoré sa konali 14. augusta 1988.^[2]

• 
  Vladimír Mináč a Peter Jaroš
• 
  Predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč (stojaci) počas prejavu; vpravo minister kultúry Miroslav Válek, správca Matice slovenskej Dr. Štefan Krivuš a vpravo Ľubomír Čunderlík
• 
  Podpredseda vlády Slovenskej socialistickej republiky Štefan Murín (tretí zľava) pri prehliadke tretej budovy Matice slovenskej, počas svojej návštevy v MS v Martine 9. 11. 1988
• 
  Predseda MS národný umelec Vladimír Mináč (vpravo) víta vedúceho štátnej delegácie predsedu vlády SR Petra Colotku na slávnosti 125. výročia založenia Matice slovenskej pred 3. budovou MS na Hostihore v Martine
• 
  Slávnosť otvorenia tretej budovy Matice slovenskej na Hostihore
• 
  Miroslav Válek s Vladimírom Mináčom
• 
  Rokovanie s predsedom Matice slovenskej Vladimírom Mináčom
• 
  Účastníci slávnostného zasadnutia Výboru MS pri 125. výročí založenia MS pred začiatkom zasadnutia v pracovni správcu MS v 3. budove MS na Hostihore v Martine 14. 8. 1988
• 
  V rozhovore zľava predseda MS Vladimír Mináč, minister kultúry Miroslav Válek, správca MS Dr. Štefan Krivuš
• 
  Vladimír Mináč (vpravo) blahoželá doc. Ing. arch. Antonovi Cimmermannovi k udeleniu pamätnej medaily.jpg
• 
  Vladimír Mináč, rozhovor pri príležitosti otvorenia výstavy Zahraniční Slováci v boji proti fašizmu v OZS MS, 8.7. 1974
• 
  Vladimír Mináč, rozhovor pri príležitosti otvorenia výstavy Zahraniční Slováci v boji proti fašizmu v OZS MS, 8.7. 1974
• 
  Pracovníci OZS MS s predsedom Matice slovenskej Vladimírom Mináčom pri kraj. stretnutí na Poľane v Detve, 1974
• 
  Vladimír Mináč v roku 1974
• 
  Národný umelec a predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč pri otváracom prejave kraj. programu v Detve, 1974
• 
  Ján Daniel a predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč, krajanský program na Detve
• 
  Predseda MS národný umelec Vladimír Mináč na rozšírenom zasadnutí Výboru MS konanom pri príležitosti jeho 60. výročia narodenia, v podnikovej chate ZŤS Martin v Jasenskej doline v auguste 1982
• 
  Slávnosť otvorenia tretej budovy Matice slovenskej na Hostihore dňa 31. 8. 1975, Mináč blahoželá Miroslavovi Válekovi k udeleniu pamätnej medaily.jpg
• 
  Národný umelec Vladimír Mináč počas diskusie v roku 1985
• 
  Dušan Mikolaj, Vladimír Mináč, Štefan Haviar
• 
  Predseda redakčnej rady Slovenska Karol Rosenbaum, predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč, šéfredaktor Slovenska Štefan Haviar
• 
  Predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč a šéfredaktor časopisu Slovensko Štefan Haviar

Mináčova tvorba je rozsiahla, venoval sa próze, filmovým scenárom ako i esejistike. V roku 1955 a 1962 sa stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda a v roku 1975 mu bol udelený titul národný umelec.

Vďaka svojim novinárskym a publicistickým skúsenostiam sa väčšina jeho diel venuje aktuálnym spoločenským problémom. Vychádza z vlastných zážitkov, no tiež z odkazu SNP, ktoré sa objavuje v jeho próze ako neustále sa vracajúci motív, no taktiež ako námet na zamyslenie a idea ovplyvňujúca dianie v dobe, kedy jeho diela vznikali. Snažil sa pochopiť človeka v jeho vzťahu k dejinám a súčasnosti.

K písaniu sa dostal viac menej náhodou, v čase keď pracoval v redakcii denníka Obrana ľudu a ako uvádza v pamätiach „mal po ruke písací stroj“, práve vtedy vypísali súťaž o prózu z Povstania, ráno si vždy prisadol za stroj a napísal svoje tri – štyri strany. Tak vznikla Smrť chodí po horách. Po dopísaní mal román 300 strán, čo sa Mináčovi zdalo veľa a do súťaže odovzdal druhú polovicu. Tú spolu s Petrom Jilemnickým vyhral. Kniha sa stala už po dvoch rokoch predmetom straníckej kritiky. Známy je referát Júliusa Šefránka Proti buržoáznemu nacionalizmu v slovenskej literatúre.^[2] Podľa Encyklopédie slovenských spisovateľov, dielo zachytáva pocit a skúsenosti mladého inteligenta, ktorý „v Povstaní spoznal veľkosť a silu pokrokovej myšlienky, ľudskej súdržnosti, obrodzujúcu silu aktívneho boja proti fašizmu, proti zlu, násiliu a v koncentračnom tábore nazrel až na dno ľudskej existencie.“^[3] Hlavné postavy, bratov Lotárovcov, znázornil vo vzájomnom rozpore. Na ich osudoch sa snaží pochopiť človeka v súvzťažnosti s dejinným pohybom, čo sa neskôr naplno rozvinie aj v jeho esejistike. Podľa Dejín slovenskej literatúry je v tomto diele rozhodujúcim momentom intelektuálne hodnotenie situácií, do ktorých sa bratia dostávajú a významnou je tu reflexívna psychologická rovina.^[4]

Mináč následne publikoval romány: Včera a zajtra (1949) voľné pokračovanie diela Smrť chodí horách; Modré vlny (1951),  Na rozhraní (1956), trilógia Generácia (ktorá zahŕňala diela – 1958 Dlhý čas čakania; 1959 Živí a mŕtvi; 1961 Zvony zvonia na deň), zbierka próz Tmavý kút (1960), dvojnovela Nikdy nie si sama (1962), zbierka poviedok Záznamy (1963), satira Výrobca šťastia (1964, inscenované s Milanom Lasicom v roku 1985), výber poviedok Kto kráča po ceste (1965), detektívna poviedka Kriminálny príbeh (1966), výbery poviedok Ženy a Prípad (1982).

Podľa I. Sedláka si Mináč ako prozaik všíma morálne následky činov a postavy podrobuje skúškam charakterovej pevnosti. V tvorbe Vladimíra Mináča sa opakuje téma zápasu o šťastie a zmysluplný život. S písaním umeleckej prózy však Mináč skončil argumentom, že silu nemá umelecká fikcia, ale reč faktov. A tak si zvolil novú formu prezentovania svojich ideálov – prostredníctvom esejistiky, v ktorej dominuje téma slovenských dejín a filozofovanie nad ich zmyslom a údele človeka v nich. Mináčova tvorba nesie silne psychologické motívy a zameriava sa tiež na detaily. Opisuje ľudské charaktery v hraničných situáciách, čo dáva jeho dielam existencialistický rozmer.^[5]

Mináč pôsobil ako vedúci scenáristického oddelenia Československého štátneho filmu a  napísal predlohu jedného z najznámejších vojnových slovenských filmov pre Paľa Bielika Kapitán Dabač (1959) Mináč sa tiež podieľal na sfilmovaní Jilemnického diela Pole neorané. Vo svojej filmovej tvorbe spracovával aj ďalšie témy ako medzivojnový boj za sociálne práva (Boj sa skončí zajtra, 1950) či tému 50. rokov a kolektivizáciu (Žena z vrchov, 1955) v kontexte pohľadu jednoduchého človeka, jeho prežívania, túžob.^[2]

Mináča preslávilo najmä dielo Dúchanie do pahrieb (1970), no ešte predtým napísal dielo Paradoxy (1966) (dominuje tu myšlienka, že vzťahy sú osudom človeka, tzn. ani človeka, ani národ nemožno interpretovať mimo spoločenských a historických vzťahov) a na Dúchanie nadviazali Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974). V Dúchaní do pahrieb sa pýta na zásadnú otázku, čo sú dejiny a čo je národ bez dejín. Mladé národy hľadali podľa Mináča právo na svoje oprávnenie, svoj zmysel a hľadali ho práve v dejinách. Mináč k dejinám pristupuje realisticky a uvedomuje si limity, ktoré sprevádzali pokusy o národnú a sociálnu emancipáciu. K osobnostiam dejín pristupuje s porozumením a často až s existencialistickým, psychologickým presahom medzi subjektívnym (osobný život, láska, samota, pocity) a objektívnym (miesto osobnosti v dejinách). Pripomína, že slovenská politika bola vždy nesamostatná: „ …nevytvárala zmeny, reagovala na ne. Jej koncepcie sú obranárske; jej pohyb protipohybom: malý národ medzi žarnovmi veľkých národov.“^[6] Dochádza k názoru, že súdiť pohyb, pokrokovosť či reakčnosť tzv. objektívnymi historickými meradlami je nezmyselné, pretože objektívne historické meradlá sú výsadným vlastníctvom veľkých národov a práve borenie sa s každodennou biedou a potreba venovať všetky sily až priam beznádejnej veci je istou mravnou veľkosťou slovenského národa. Dodáva, že naša národná inteligencia bola málopočetná a bieda, opozičná, bitá a moc, slávu či bohatstvo mala v nedohľadne. Napriek každej porážke sme však podľa Mináča zmocneli a táto nezadržateľnosť vzostupu je železnou logikou vývinu moderných národov. Práve pohyb, ktorý je v súvzťažnosti s inými národmi, s ktorými tvorí dielo civilizácie, je zmyslom národa. ^[2]

V literárnej kritike zdôrazňoval filozofické a mravné aspekty slovesnej tvorby (Čas a knihy, Paradoxy).

Podľa Mináča môžu mať dejiny zmysel iba vtedy, ak majú vyšší cieľ v humanizme a sociálnej spravodlivosti a sociálna spravodlivosť je zmyslom tak národných dejín ako aj dejín ľudstva. Mináč filozoficky nadviazal na generáciu davistov (ľavicoví intelektuáli ako Novomeský, Clementis, Husák, Okáli) podobne ako napr. Miroslav Válek. Svojou literárnou tvorbou sa postavil proti schematizmu a dogmatizmu päťdesiatych rokov a v šesťdesiatych rokoch podporil Dubčekovo krídlo. Syn Vladimír Mináč ml. v tomto kontexte hovorí: "V roku 1968 otec patril k reformným komunistom. Nebol priaznivcom klasického kapitalizmu, ako napríklad vtedajší členovia Klubu angažovaných nestraníkov, ale bol za socializmus s ľudskou tvárou." ^[7]

Mináč pôsobil skôr v sfére kultúrnej, čo ho možno zachránilo aj pred obvinením z buržoázneho nacionalizmu, ktorému čelil spolu s Dominikom Tatarkom. V Mináčových esejách nachádzame, že národné musí ísť ruka v ruke so sociálnym a spolupráca medzi národmi musí predpokladať ich historické uznanie. A nad všetkým je najvyššia idea sociálnej spravodlivosti a bratstva medzi národmi. V humanistickom duchu meral  hodnotu ľudstva podľa vývoja kultúry, vývoja vzájomného ľudského porozumenia a bratstva.

Slovenskú filozofiu dejín postavil na dvoch povstaniach dvoch storočí, pričom práve Slovenské národne povstanie považuje – aj pod vplyvom esejí Novomeského – za vyvrcholenie slovenského národného sebauvedomenia. Esej Povstanie je dovŕšením koncepcií, ktoré rozvíjal v dvoch predchádzajúcich knihách a napísal ju k 30. výročiu SNP. Mináč píše, že práve celonárodným povstaním „uskutočnil slovenský národ svoj najväčší, najvýznamnejší historický čin“.^[2]

Vladimír Mináč bol dvakrát ženatý. S novinárkou Libušou Mináčovou^[8] a Máriou Mináčovou (založila Nadáciu V. Mináča).^[9]

Jeho synom je PhDr. Vladimír Mináč ml., ktorý pôsobil v Slovenskom národnom múzeu a neskôr v Slovenskej filmovej tvorbe, ako zástupca šéfredaktora, vedúci publicistiky a editor periodík Slovenský národ, Slovenská republika a Slovenka.^[7] Syn Vladimíra Mináča bol aj pri odhalení tabule v Klenovci^[10][11] a busty v Rimavskej Sobote^[12].

Švagrinou je fotografka Zuzana Mináčová a synovcom režisér Matej Mináč.^[13]

V roku 1998 mu Vladimír Mečiar (vykonávajúci prezidentské právomoci) prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, in memoriam.

Matica slovenská usporiadala pri príležitosti storočnice Vladimíra Mináča triptych podujatí (kladenie vencov, výstava a spomienková udalosť v Bratislave za účasti rodiny a slovenských spisovateľov; vedecký seminár a odhalenie busty v Aleji národných dejateľov v Rimavskej Sobote^[12] a vedecká konferencia^[14] v Bratislave) a taktiež sprostredkovala verejnosti vedeckú reflexiu jeho diela^[2] a osvetové články o jeho živote a práci.^[15][16]

Na podujatiach vystúpili osobnosti slovenskej kultúry, politiky a umenia (Gabriela Rothmayerová, Peter Holka, Peter Štrelinger, Jozef Leikert, Jozef Šimonovič, Eva Mária Chalupová, Ivan Ožvát, Eduard Chmelár, Peter Valo, Róbert Fico, Jozef Šimko, Magdaléna Rúfusová, Dušan Mikolaj, Štefan Cifra, Marián Gešper, Maroš Smolec), ako aj rodina Vladimíra Mináča.^[17]

Storočnicu Vladimíra Mináča pripomenula tiež TASR^[18] a RTVS.^[19]

Matica slovenská pripravil k Mináčovej storočnici film Zobrané spory Vlada Mináča.^[20]

• 
  Predstavitelia Matice slovenskej, kultúrnej obce a rodina V. Mináča pri jeho hrobe
• 
  Marián Gešper (Matica slovenská) a Vladimír Mináč ml. (syn Vladimíra Mináča) po odhalení busty Vladimíra Mináča st. v Rimavskej Sobote
• 
  Syn Vladimíra Mináča pri hrobe svojho otca pri príležitosti storočnice
• 
  Spisovateľ Peter Štrelinger s fujarou nad hrobom Vladimíra Mináča pri príležitosti storočnice
• 
  Tajomník Matice slovenskej, predseda Matice slovenskej a syn Vladimíra Mináča nad hrobom Vladimíra Mináča
• 
  Lukáš Perný uvádza spomienkové podujatie k storočnici Vladimíra Mináča (v popredí Pavol Madura a Eduard Chmelár).
• 
  Spisovateľ Peter Holka na spomienkovom podujatí k storočnici Vladimíra Mináča
• 
  Docent Július Lomenčík (v pozadí docent Pavol Parenička) na vedeckom seminári o tvorbe Vladimíra Mináča
• 
  Konferencia na 120. výročie Vladimíra Clementisa a 100. výročie Vladimíra Mináča (organizátori: ASA, Nové Slovo, Matica slovenská, SZPB), október 2022
• 
  Plagát k vedeckej konferencii Mináč 100 l Clementis 120

• 1947 – Smrť chodí po horách, román z obdobia SNP
• 1949 – Včera a zajtra, voľné pokračovanie diela Smrť chodí po horách
• 1950 – Prielom
• 1951 – Modré vlny, budovateľský román
• 1954 – Na rozhraní, zbierka 7 poviedok
• 1955 – V krajine, kde vychodí slnko, cestopis z Číny
• 1958 – Dlhý čas čakania, 1. diel románovej trilógie „Generácia“
• 1959 – Živí a mŕtvi, 2. diel románovej trilógie „Generácia“
• 1961 – Zvony zvonia na deň, 3 diel románovej trilógie „Generácia“
• 1960 – Tmavý kút, poviedky
• 1962 – Nikdy nie si sama, dvojnovela z častí Marína a Žoržík
• 1962 – Chlieb krvou solený, literárna montáž
• 1963 – Záznamy, zbierka poviedok
• 1964 – Výrobca šťastia, satirický román (zinscenovaný v spolupráci s M. Lasicom v roku 1985)
• 1965 – Kto kráča po ceste, poviedky z kníh Tmavý kút a Záznamy + novela Kriminálny príbeh
• 1982 – Ženy, výber zo starších poviedok
• 1982 – Prípad, výber zo starších poviedok a esejí

• 1956 – Za pravdivé a presvedčivé zobrazenie našej skutočnosti, referát o slovenskej próze z rokov 1945 – 1955
• 1962 – Čas a knihy
• 1966 – Paradoxy, obsahuje eseje Adam, Adam, kto si?, Paradoxy okolo umenia a Tu žije národ
• 1970 – Dúchanie do pahrieb, nadväzuje na Tu žije národ
• 1972 – O literatúre
• 1974 – Zobrané spory J. M. Hurbana
• 1976 – Súvislosti, výber esejí a kritických statí
• 1979 – Portréty a osudy
• 1982 – Texty a kontexty, výber z esejí a kritických statí
• 1992 – Sub tegmine – Zbierka esejí, ktoré pôvodne vychádzali v Literárnom týždenníku od roku 1990 na aktuálne témy z domáceho diania^[21]
• 1993 – Návraty k prevratu
• 1993 – Odkiaľ a kam Slováci
• 1994 – Hovory M

• 1951 – Boj sa skončí zajtra (podľa jeho filmovej poviedky „Prielom“ z roku 1950)
• 1953 – Pole neorané (podľa románu Petra Jilemnického)
• 1955 – Žena z vrchov
• 1959 – Kapitán Dabač

• 1992 – V košeli zo žihľavy, s Mináčom sa rozprával Peter Holka
• 1998 – Paradiso, s Mináčom sa rozprávala Dana Podracká

• 1962 – J. Noge: Prozaik Vladimír Mináč, monografia o autorovi
• 1982 – Biografické štúdie 10, zborník pri príležitosti šesťdesiatych narodenín V. Mináča vydaný Maticou slovenskou
• 1997 – Život a dielo Vladimíra Mináča, zborník vydaný Spolkom slovenských spisovateľov a FF UKF v Nitre
• 2014 – P. Matejovič: Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia, monografia

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladimír Mináč
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Vladimír Mináč