Druhá vláda Mikuláša Dzurindu
Mikuláš Dzurinda, predseda vlády
Štát	Slovensko
Zloženie
Predseda	Mikuláš Dzurinda
Podpredsedovia	Pál Csáky, Daniel Lipšic, Jirko Malchárek, Ivan Mikloš, Robert Nemcsics, Pavol Rusko, Lucia Žitňanská
Počet členov	16
Politické subjekty	SDKÚ-DS, SMK, KDH, ANO
Vznik
Voľby	Parlamentné voľby 2002
Vymenovaná	Rudolfom Schusterom 16. októbra 2002
Demisia
Dôvod demisie	Parlamentné voľby 2006
Koniec v úrade	4. júla 2006
Poradie
ôsma
1. vláda Mikuláša Dzurindu 1. vláda Roberta Fica
Parlament
Opozícia	HZDS, SMER, KSS
Politický portál

Politika na Slovensku Vývoj od roku 1989
Ústava Slovenskej republiky
Ústavní činitelia
Prezident SR: Peter Pellegrini Predseda NR SR: Peter Žiga (zastupujúci) Predseda vlády SR: Robert Fico
Štátne orgány
Národná rada · Vláda · Prezident Ústavný súd · Súdna rada · Najvyšší súd Prokuratúra · Verejný ochranca práv · Najvyšší kontrolný úrad
Politické strany v Národnej rade
Koalícia
SMER – SD · HLAS – SD · SNS
Opozícia
PS · SaS · SLOVENSKO · KDH
Vlády
1989 – 1990 · 1990 – 1991 · 1991 – 1992 1992 – 1994 · 1994 – 1994 · 1994 – 1998 1998 – 2002 · 2002 – 2006 · 2006 – 2010 2010 – 2012 · 2012 – 2016 · 2016 – 2018 2018 – 2020 · 2020 – 2021 · 2021 – 2023 2023 · od 2023
Poslanci NR SR
1992 – 1994 · 1994 – 1998 · 1998 – 2002 2002 – 2006 · 2006 – 2010 · 2010 – 2012 2012 – 2016 · 2016 – 2020 · 2020 – 2023 2023 – 2027
Voľby na Slovensku
Prezidentské voľby
(1989) · 1993 · 1998 · 1999 · 2004 2009 · 2014 · 2019 · 2024
Parlamentné voľby
1990 (fed.) · 1992 (fed.) · 1994 · 1998 · 2002 2006 · 2010 · 2012 · 2016 · 2020 · 2023
Krajské voľby
2001 · 2005 · 2009 · 2013 · 2017 · 2022
Komunálne voľby
1990 · 1994 · 1998 · 2002 2006 · 2010 · 2014 · 2018 · 2022
Európske parlamentné voľby
2004 · 2009 · 2014 · 2019 · 2024
Referendá
1994 · 1997 · 1998 · 2000 2003 · 2004 · 2010 · 2015 · 2023
Zahraničná politika
Európska únia · NATO · OSN · WTO OECD · OBSE · Vyšehradská skupina

Vláda Slovenskej republiky od 16. októbra 2002 do 4. júla 2006, resp. druhá vláda Mikuláša Dzurindu bola vláda, ktorá vznikla po parlamentných voľbách, ktoré sa na Slovensku uskutočnili 20. až 21. septembra 2002. Viedol ju Mikuláš Dzurinda.

V ekonomickej oblasti sa vláda zamerala na celkovú liberalizáciu hospodárstva a podnikateľského prostredia. V rámci zlepšenia prostredia vláda prijala napríklad flexibilnejšiu pracovnú legislatívu – nové zákony priniesli ľahšie zamestnávanie nových pracovníkov a ľahšie prepúšťanie nadbytočných. Bol zrušený aj zákon o tripartite a znížený vplyv odborov a ďalších lobistických skupín. Vláda pristúpila aj k povinnému sprístupneniu miestnych vedení dominantného operátora konkurencii a zjednodušeniu poskytovanie licencií ďalším novým operátorom, ďalšej liberalizácii poštového trhu a liberalizácii cien povinného zmluvného poistenia vozidiel. Bola znížená priama daňová záťaž a zjednodušený bol celý daňový systém. Z ďalších oblastí to bola napríklad reforma verejných financií, atď.

Snaha o liberalizáciu znamenala aj zníženie vplyvu štátu na hospodárstvo – napríklad aj pomocou zníženia deficitu verejných financií. V programovom vyhlásení sa vláda zaviazala „znížiť deficit verejných financií tak, aby táto oblasť nebola prekážkou pre vstup Slovenska do eurozóny.“^[1] Vláde sa tento cieľ podarilo splniť už v roku 2005 tým, že deficit dosiahol 2,95% HDP, napriek tomu, že pôvodný plán bol 3,4% HDP (bez započítania nákladov na dôchodkovú reformu). Vďaka rýchlemu rastu hospodárstva sa podarilo aj výrazne znížiť (v relatívnych číslach) štátny dlh. V roku 2002 predstavoval 43% HDP a na konci roku 2005 už len 34%. V absolútnych číslach však dlh vzrástol zo 481 miliárd Sk na 507 miliárd – čo sa v relatívnych číslach vďaka rýchlemu rastu HDP neprejavilo.

Vláda ďalej vykonala reformu riadenia verejných financií, ktorá zahŕňala:

• Zavedenie Štátnej pokladnice. Štátna pokladnica je akási vládna banka, do ktorej prešli všetky vládne a štátne organizácie. Štátna pokladnica zabezpečila lepší finančný manažment verejných financií a riadenie hotovosti, dlhu a investovanie krátkodobých prebytkov likvidity verejného sektora^[2].
• Na reformu verejne správy v ekonomickej oblasti nadväzovala aj fiškálna decentralizácia^[3]. Od roku 2005 sa tak vláde teda podarilo preniesť financovanie kompetencií obcí a samosprávnych krajov z ich vlastných daňových príjmov. Okrem týchto príjmov vláda rozhodla aj o rozdelení celého príjmu z dane z príjmu fyzických osôb.
• Dobré hospodárenie vlády bolo ocenené aj zlepšením medzinárodných ratingov Slovenska. Ratingy v čase odstúpenia vlády boli najlepšie z celej Vyšehradskej skupiny. Vďaka dobrému hospodáreniu a zlepšeným hodnoteniam si vláda bola schopná požičiavať peniaze lacnejšie: v roku 2002 to bolo za približne 7%, kým už v roku 2006 to bolo menej ako 3%.
• Vláda zaviedla viacročné programové rozpočtovanie
• Podarilo sa uskutočniť aj prechod na akruálny princíp v európskom systéme ESA95.

Vo výdavkovej oblasti sa začali najmä vstupom do EÚ výrazne zvyšovať výdavky štátneho rozpočtu do poľnohospodárstva. Napríklad v štátnom rozpočte na rok 2004 poslanci vládnej koalície schválili dorovnanie platieb poľnohospodárom zo strany Slovenska do úrovne 52,5% členských krajín EÚ (25% predstavovala platba z EÚ, 27,5% platba z rozpočtu SR). To v roku 2004 znamenalo celkovú dotáciu pre rezort poľnohospodárstva 18,577 miliardy Sk, z toho 11,817 miliardy Sk bolo zo slovenského rozpočtu. V porovnaní s predchádzajúcim rokom teda dotácie do agrosektoru stúpli až o 45% medziročne.

V príjmovej oblasti štátneho rozpočtu vládna koalícia zreformovala slovenský daňový systém. Všetky 4 strany, ktoré tvorili vládnu koalíciu, pred voľbami presadzovali zníženie daňového zaťaženia. KDH malo vo volebnom programe projekt rovnej dane^[4][5], ktorý sa im napriek pôvodnému odporu SDKÚ podarilo presadiť (SDKÚ označila rovnú daň pôvodne za „neodôvodnený daňový populizmus“) ^{[6] [7]}. V marci 2003 už bol Mikloš ochotný pristúpiť na rovnú daň vo výške 20%, pričom podľa jeho návrhu mala byť aj DPH vo výške 20%^[7]: „jedine kombinácia 20% rovnej dane a 20% jednotnej DPH zaručí, že sa neohrozí štátny rozpočet, a navyše zostanú peniaze na kompenzáciu dosahov reformy na sociálne najslabšie vrstvy obyvateľstva“, tvrdil Mikloš.

Kompromis sa nakoniec ustálil v máji 2003 na výške 19%, aj keď pôvodne KDH presadzovalo 14% ^[8]. Inou sadzbou sa pred zavedením daňovej reformy zdaňovali napríklad úroky, inou zisk atď. V zákone o dani z príjmu bolo 90 výnimiek, 19 položiek príjmov, ktoré neboli súčasťou dane, 66 položiek oslobodených od dane a 37 položiek so zvláštnou sadzbou dane. Tieto výnimky mala rovná daň úplne zrušiť a sprehľadniť celý systém. Zníženie priameho daňového zaťaženia pre fyzické osoby a firmy však vzhľadom na požiadavku Ivana Mikloša o rozpočtovej neutrálnosti^[9] (daňová reforma nesmie výrazne znížiť alebo zvýšiť príjmy do rozpočtu, môže sa meniť len druh príjmov) znamenalo zvýšenia nepriamych daní: daň z pridanej hodnoty bola zavedená na jednotnú úroveň 19% (z dvoch sadzieb 14% a 20%) a zvýšené okrem ďalších daní boli napríklad spotrebné dane z tabaku alebo minerálneho oleja (napr. benzín).

Vládna koalícia sa zhodla na zrušení ďalších niekoľkých priamych daní: daň z dividend, daň z prevodu a prechodu nehnuteľnosti, dane z dedičstva a darovania. Rovnako bola rozšírená možnosť daňovej asignácie: z 1% na 2%. Vláde sa však napriek sľubom nepodarilo výraznejšie znížiť odvody. Odvodový systém aj naďalej ostal komplikovaný a spôsobujúci zvyšovanie nákladov na prácu. Podarilo sa však zaviesť dôchodkovú reformu.

Vláda prijala novú pracovnú legislatívu: nové zákony priniesli ľahšie zamestnávanie nových pracovníkov a ľahšie prepúšťanie nadbytočných. Bol zrušený aj zákon o tripartite (Zákon o hospodárskom a sociálnom partnerstve) a znížený vplyv odborov a ďalších lobistických skupín na fungovanie spoločnosti. Zákon o tripartite bol nahradený novelou Kompetenčného zákona, podľa ktorého sa Rada hospodárskeho a sociálneho partnerstva (teda tripartita) stala jedným z poradných orgánov vlády s omnoho užšie definovanými kompetenciami a povinnosťami ako predtým.

Napriek možnosti presadiť v parlamente radikálnejšie reformy, zákonník práce v skutočnosti zaznamenal len posun z rigidnejšieho konca rebríčka medzi priemer ostatných vyspelých krajín. Podľa analýzy Svetovej banky, mal index „obťažnosti prepúšťania“ na Slovensku na konci vládneho obdobia v roku 2006 rovnakú úroveň ako v tradične socialistickom Švédsku (40 bodov) a dokonca bol stále o 10 bodov vyšší než v Česku, kde v rokoch 1998 až 2006 vládli sociálni demokrati.

Okrem znižovania priamych daní alebo zavádzania flexibilnejšej pracovnej legislatívy vláda v snahe zlepšiť podnikateľské prostredie na Slovensku prijala aj ďalšie opatrenia. Ministerstvo spravodlivosti SR pripravilo nový zákon o obchodnom registri, ktorý poslanci schválili 28. októbera 2003. Zákon odstránil predchádzajúce problémy, napríklad niekoľkomesačné lehoty pri vykonaní zápisu bez možnosti oficiálneho odvolania sa^[10] a komunikácie s priamo zainteresovaným sudcom, dvojkoľajnosť právnej úpravy pri deklaratórnych zápisoch, teda nezosúladenosť medzi stavom zápisu a rozhodnutím spoločnosti, problematické vymedzenie dňa vykonania zápisu atď. Zákon o obchodnom registri zaviedol nový postup pri zápise údajov do obchodného registra, zápise zmien zapísaných údajov a výmaze zapísaných údajov z obchodného registra. Tento postup pritom na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy konania vo veciach obchodného registra, nemá povahu občianskeho súdneho konania, ale spadá pod inú činnosť súdu v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Skutočnosť, že v prípade registrácie údajov už nejde o konanie podľa OSP, umožnila okrem iného aj vyňatie uvedenej agendy z rozhodovacej činnosti sudcov a prenesenie jej vybavovania na vyšších súdnych úradníkov. Sudca v zmysle novej právnej úpravy začal vstupovať do procesu registrácie až vo fáze riešenia prípadného sporu. Medzi ďalšie zmeny patrilo skúmanie návrhov na zápis len z formálneho hľadiska (za obsahovú rovinu zodpovedá navrhovateľ), prestali sa vydávať osobitné rozhodnutia o povolení zápisu do obchodného registra, čím sa odstránil časový nesúlad medzi vydaním rozhodnutia, jeho vyhotovením a faktickým zápisom do OR a skrátilo sa časové obdobie medzi zápisom do OR účinným z právneho hľadiska a zverejnením údajov zapísaných v OR v Obchodnom vestníku. Ďalšou novinkou bolo zavedenie štandardizovaných formulárov a fixná lehota 5 pracovných dní na vykonanie zápisu.

Vláda na návrh ministra Lipšica predložila aj návrh na zrušenie regulácie počtu notárskych úradov, ktorý by znamenal otvorenie notárskeho povolania pre každého uchádzača, ktorý spĺňa podmienky stanovené zákonom a vytvoril by konkurenčné prostredie medzi notármi. Poslanci NR SR však 2. marca 2004 neschválili tento návrh najmä kvôli chýbajúcim hlasom vládnej ANO a preto Lipšic v apríli 2004 rozhodol, že sa počet notárskych úradov zvýši o ďalších 222 z pôvodných 283.

Vláda pripravila návrh na zrušenie niektorých stavovských komôr zriadených zákonom a obmedzenie povinného členstva pri povoľovaní vstupu do podnikania. Tento návrh mal zabezpečiť vyššiu konkurenciu, kvalitu a lepšiu dostupnosť služieb. Návrh však neprešiel v parlamente pre chýbajúcu podporu poslancov ANO.

• Prechod na euro: 25. novembra 2005 Slovensko vstúpilo do režimu výmenných kurzov ERM II, čím sa priblížilo k zániku slovenskej koruny a prijatiu meny euro. Vstup do EMÚ v predvolebných programoch spomínali ANO (až v rozmedzí 10 – 15 rokov) a KDH.
• Privatizácia: v rokoch 2002 až 2006 pokračovala privatizácia štátnych podnikov. Celá agenda privatizácie bola presunutá zo zrušeného „Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR“ na viacero ministerstiev: napríklad ministerstvo hospodárstva alebo dopravy. Medzi najvýznamnejšie privatizačné projekty patrili:
  • Doprivatizácia 51% akcií 3 distribučných energetických závodov
  • Slovenské aerolínie
  • 51% akcií teplárenských spoločností
  • 66% Slovenských elektrární: O SE sa uchádzali český ČEZ, taliansky Enel a ruský InterRAO. Najmenej bola ochotná zaplatiť ruská spoločnosť InterRAO, ktorá však chcela kúpiť vrátane ich problémových aktív – havarovanej jadrovej elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniciach, ako aj elektráreň V1, ktorá sa má postupne odstaviť v rokoch 2006 a 2008. Tak Enel, ako aj ČEZ tento majetok SE nechceli. Zvíťazil Enel, ktorý ponúkol najviac peňazí. Minister hospodárstva Pavol Rusko a generálny riaditeľ talianskeho Enel-u podpísali 17. februára 2005 zmluvu o akvizícii 66 % Slovenských elektrární za sumu 840 miliónov eur (32 mld. Sk). Enel po odsúhlasení predaja EK do 24. februára previedol na viazaný účet zálohu 20% z ceny, čo predstavuje okolo 168 miliónov eur. Ostatných 672 miliónov Enel vyplatil do 27. apríla 2006 a následne štát previedol akcie elektrární na Enel.
  • Bratislavské a košické letisko: Privatizačná komisia odporučila koncom decembra 2005 ministrovi dopravy Pavlovi Prokopovičovi, aby za strategického investora 66% akcií v letiskách navrhol vláde schváliť konzorcium TwoOne zložené z viedenského letiska, rakúskej Raiffeisen Zentralbank AG a skupiny Penta. Ako druhého uchádzača pre prípadný ďalší proces privatizácie oboch letísk výberová komisia odporučila konzorcium spájajúce španielsku spoločnosť Abertis, britského prevádzkovateľa letísk TBI a slovenskú finančnú skupinu J&T. Vláda privatizáciu schválila po tom, čo na žiadosť KDH a SMK kupca zvýšil kúpnu cenu. Protimonopolný úrad však už počas pôsobenia ďalšej vlády rozhodol, že víťazné konzorcium zastupújúce aj viedenské letisko nemôže získať bratislavské letisko, keďže by prišli k príliš vysokej koncentrácii v regióne. Na základe tohto rozhodnutia bolo teda sprivatizované len košické letisko.
  • Železničná spoločnosť Cargo (ktorá vznikla oddelením nákladnej dopravy od Železničnej spoločnosti a. s.) bola pripravená na sprivatizovanie, nadchádzajúca vláda však projekt privatizácie zrušila.
• Podpora investícií: vláda aktívne podporovala investície do nových závodov na Slovensku. Po snahe Pavla Ruska pritiahnuť investíciu kórejského výrobcu pneumatík Hankook sa však ukázala potreba vytvoriť jasné pravidlá na prideľovanie pomoci. Vláda SR v októbri 2005 schválila nové pravidlá v oblasti poskytovania individuálnej štátnej pomoci investorom. Hlavným cieľom bolo zabezpečiť efektívnejší a transparentnejší systém. Medzi kľúčové zásady pravidiel patrila motivácia investícií do zaostalejších regiónov a do projektov s vyššou pridanou hodnotou^[11]. Regióny Slovenska boli rozdelené do 3 zón podľa evidovanej miery nezamestnosti. Podľa druhého kritéria (pridaná hodnota) sa investície rozdelili tiež do 3 skupín: spracovateľský priemysel, strategické investície v high-tech sektoroch (biotechnológie, nanotechnológie atď.) a výskumné a vývojové centrá. Kombináciou týchto kritérií s ďalšími v pravidlách určenými (napríklad skladba vytvorených pracovných miest podľa potrebného vzdelania) bolo možné určiť rozsah štátnej podpory. Zaostalejšie regióny vďaka tomu mohli získať aj investíciu s takou podporou, akú by štát nevynaložil v rozvinutejších.
  • PSA Peugeot Citroën: Druhá najväčšia európska automobilka, francúzsky PSA Peugeot Citroën, v októbri 2002 zverejnila svoj záujem investovať 700 miliónov eur do nového montážneho závodu, ktorý mal stáť v strednej Európe. Nakoniec zvolili slovenskú Trnavu, ktorá predstihla spomedzi ďalších lokalít najmä český Žatec a poľské Radomsko^[12]. Základný kameň nového závodu položili 17. júna 2003 Jean-Martin Folz, prezident PSA Peugeot Citroën, premiér Mikuláš Dzurinda a primátor Trnavy Štefan Bošnák^[13]. Investícia vytvorila približne 3 500 nových pracovných miest. Kontroverznou bola najmä štátna pomoc, ktorú kritizovali aj pravicoví ekonómovia (deformácia trhu) aj ľavicoví aktivisti (ako rozdávanie peňazí súkromným firmám). Odhadované množstvo vynaložených prostriedkov zo štátneho rozpočtu na investíciu bolo 6,5 miliardy Sk. Zmluva štátu s investorom (podobne aj v prípade investície KIA) nebola verejnosti prístupná. Razantne proti zverejneniu zmlúv vystupoval minister Pavol Rusko. Minister spravodlivosti Daniel Lipšic si dal vypracovať analýzu, podľa ktorej výsledkov utajovanie zmlúv o poskytnutí investičných stimulov odporuje zákonu o slobodnom prístupe k informáciám. Podľa analýzy je prípustné len aby sa tajné informácie zo zmluvy pred jej uverejnením vymazali.
  • KIA: Kórejská automobilka KIA podobne ako PSA uvažovala o investícii do nového závodu v strednej Európe. Spomedzi viacerých miest bola nakoniec zvolená lokalita asi 10 km od Žiliny v katastrálnom území obcí Mojš, Nededza, Gbeľany a Teplička nad Váhom na ploche s rozlohou 66 ha.
  • Getrag Ford: Spoločnosť svojou investíciou v priemyselnom parku Kechnec vytvorila približne 750 priamych pracovných príležitostí a tiež ďalšie, ktoré budú vytvorené v nadväznosti na novú prevádzku. Investícia v Kechneci dosiahla výšku približne 300 miliónov eur. Základný kameň bol položený 7. júla 2005, keď firma začala budovať výrobný závod pre prevodovky s dvojitou spojkou a prevodovky pre motocykle.^[14]
  • Hankook, kórejský výrobca pneumatík si spomedzi troch stredoeurópskych lokalít vybral v polovici marca 2005 pre svoj výrobný závod Levice. Priamo mala investícia vytvoriť 17 500 nových pracovných miest, ďalších 500 až 700 pracovných miest malo vzniknúť nepriamo prostredníctvom subdodávateľov. Vláda však 6. júla 2005 neschválila vyšku štátnej pomoci, ktorú prisľúbil minister hospodárstva Pavol Rusko (a jemu podriadená agentúra SARIO) počas vyjednávaní. Minister financií Ivan Mikloš sa vyjadril, že celkový objem štátnej pomoci je obmedzený a peniaze by mohli chýbať pri podpore iných investorov. Jedným z ďalších argumentov vlády bolo, že ide o výrobu jednoduchú, ktorá nepriťahuje také množstvo dodávateľov ako sofistikovanejšia produkcia. Na jedno priamo aj nepriamo vytvorené pracovné miesto mal Hankook podľa dohody s Pavlom Ruskom získať v prepočte štátnu pomoc v objeme 2,4 milióna korún. Pri investícii automobilky PSA bola dohodnutá štátna pomoc 628 000 korún na jedno pracovné miesto, pri investícii KIA 1,25 milióna korún a Getrag Ford na východnom Slovensku získal od vlády 1,5 milióna na jedno pracovné miesto^[15]. Hankook nakoniec na Slovensku svoj závod nevybudoval.
• Oddlženie železničných spoločností v objeme 21 miliárd Sk

Všetky 4 strany vládnej koalície mali v predvolebnom programe plán zaviesť dôchodkové sporenie – druhý kapitalizačný pilier. KDH a ANO mali v programoch aj zámer motivovať k sporeniu v dobrovoľnom treťom pilieri dôchodkového sporenia. Snaha vytvoriť druhý a tretí pilier sa dostala do programového vyhlásenia vlády. Vláda zrealizovala dôchodkovú reformu v dvoch krokoch: na zmeny v štátnom dôchodkovom systéme, ktorý funguje na princípoch priebežného financovania, nadväzoval zákon o dôchodkovom sporení. Tento zákon umožnil vznik druhého piliera od 1. januára 2004. Do systému sa v priebehu roka a pol po spustení zapojilo takmer 1,5 milióna ľudí.

Vláda ďalej rozhodla o zavedení tretieho piliera transformáciou existujúcich „doplnkových dôchodkových poisťovní“ (DDP) na nové „doplnkové dôchodkové sporenie“ a rozšírila možnosť dobrovoľne si sporiť na dôchodok aj pomocou iných produktov finančného trhu (napríklad životné poistenie). Pôvodné DDP napríklad nemali jasne oddelený svoj majetok od majetku klientov, čo mohlo znamenať stratu sporených peňazí pri finančných problémoch správcovskej spoločnosti. Sporenie v treťom pilieri vláda podporila odpočítateľnou daňovou položkou vo výške maximálne 12 000 Sk.

Regionálne školstvo prešlo počas vládneho obdobia výraznou reformou financovania. Okrem decentralizácie právomocí sa ministerstvo školstva pod vedením ministra Martina Fronca priklonilo ku kompromisu medzi zavedením financovania pomocou vzdelávacích poukazov (program ANO) a financovania na základe normatívov (program KDH). Nositeľom finančných prostriedkov sa stal žiak. Normatívny systém umožnil aj niekoľko výnimiek – napríklad v prípade škôl nachádzajúcich sa v pásmach s nižšími priemernými teplotami, alebo škôl s finančne náročnejším typom štúdia.

Obsahovú reformu sa nepodarilo uskutočniť najmä pre politické rozpory medzi KDH a ANO, keď ANO odmietalo podporiť akýkoľvek návrh z ministerstiev pod vedením KDH. Návrh zákona o výchove a vzdelávaní predložil Martin Fronc až ako poslanec (po odchode KDH z vlády). Opäť pre politické dôvody sa o ňom vôbec nerokovalo. Zákon prinášal decentralizáciu v rovine obsahu vzdelávania: nahrádzal jednotné učebné osnovy dvojúrovňovým modelom vzdelávacích programov, ktorí mal podľa predkladateľa Martina Fronca umožniť zrealizovať redukciu učiva a vytvoriť priestor na dôsledné prebudovanie obsahu vzdelávania tak, aby zodpovedal skutočným potrebám žiakov a rešpektoval trendy.

V oblasti vysokého školstva vláda na základe požiadaviek SMK pristúpila k vytvoreniu Univerzity J. Seleyho v Komárne. Pokus o zavedenia čiastočného spoplatnenia vysokoškolského štúdia ani na niekoľko pokusov nevyšiel opäť pre chýbajúcu podporu zo strany ANO. Zákon prinášal možnosť čiastočnej spoluúčasti študenta a výrazné zvýšenie sociálnych štipendií. Snaha zrovnoprávniť verejné a súkromné vysoké školy mala priniesť výrazné posilnenie konkurencie medzi vysokými školami. Aj napriek politickým problémom sa ministerstvu podarilo presadiť aspoň úpravy v oblasti štipendijnej politiky: zaviedli sa nové motivačné prospechové štipendiá a rozšíril sa počet poberateľov sociálnych štipendií.

Po odchode KDH z vládnej koalície sa na zvyšných 5 mesiacov do predčasných volieb stal ministrom školstva dovtedajší štátny tajomník László Szigeti z SMK.

Jednou z najspornejšie vnímaných oblastí bol rezort zdravotníctva pod vedením Rudolfa Zajaca. Zdravotníctvo počas 4 rokov prešlo výraznými zmenami, ktoré boli veľmi pozorne vnímané aj verejnosťou. Napriek tomu minister dokázal získať politickú podporu až do konca vládneho obdobia. Najkritickejšia situácia nastala pri pokuse o vyslovenie nedôvery v parlamente vo februári 2006, keď celé poslanecké kluby KSS, ĽS-HZDS, SMERu a SF spolu s poslancami Ferdinandom Devínskym z SDKÚ a Pavlom Kuljačekom z ANO hlasovali za odvolanie. Dokonca aj SDKÚ, ktorá sa slovne najviac hlásila k reformám sa zdržala hlasovania. Podporu získal minister len od 24 poslancov, prevažne z KDH a ANO.

Minister Rudolf Zajac na začiatku svojho pôsobenia zavádzal stabilizačné kroky, ktorých cieľom bolo obmedziť neefektívne hospodárenie a znížiť nadmerný dopyt po zdravotnej starostlivosti. V rámci stabilizácie systému bola zmenená lieková politika, bolo zavedené spoplatnenie služieb nie priamo súvisiacich so zdravotnou starostlivosťou (napríklad doprava, ubytovanie a strava). S cieľom znížiť nadmerný dopyt sa od 1. júna 2003 zaviedli poplatky za návštevu u lekára vo výške 20 Sk. Opatrenia viedli k úspešnému zastaveniu rastu dlhu – napríklad v roku 2003 od kedy boli poplatky za návštevu lekára zavedené poklesol počet návštev u lekárov primárnej zdravotnej starostlivosti o 10%.

Na stabilizačné opatrenia nasledovalo zbavovanie sa starých dlhov v zdravotníctve, ktoré vznikli v predchádzajúcich rokoch. Celkovo sa podarilo spoločnosti Veriteľ, ktorá bola zriadená s účelom odkúpiť pohľadávky, zlikvidovať dlh vo výške 23,0 miliardy Sk. Na oddlženie sa použilo 20 miliárd korún – rozdiel je spôsobený nákupnou stratégiou a. s. Veriteľ, ktorá spočívala v menšej ako 100% úhrade istiny za nakúpené pohľadávky od veriteľov a vzájomným započítaním niektorých druhov pohľadávok bez toku hotovosti.

Vláda zadefinovala aj rozsah verejného zdravotného poistenia: rozdelila diagnózy do dvoch kategórií:

• prioritné diagnózy: preplácané verejným poistením v plnom rozsahu
• ostatné diagnózy: možné len rozhodnutím vlády bez potreby rozhodnutia parlamentu zmeniť akú časť si musí pacient hradiť sám, prípadne s pomocou súkromného poistenia. Vláda však ponechala pre túto skupinu preplácania v plnom rozsahu, keďže pre politické dôvody sa neodhodlala súčasne so zavedením poplatkov aj zvýšiť cenu za niektoré výkony. Podľa Rudolfa Zajaca bolo cieľom aj vytvoriť stabilnejšie prostredie, keď netreba meniť zákon a v závislosti od názoru vlády stačí upraviť vyhlášku.

V oblasti spravodlivosti sa vláde pod vedením ministra Daniela Lipšica podarila rekodifikácia Trestného zákona a Trestného poriadku^[16]. Nové zákony znamenali prísnejšie tresty, nižšiu hranicu pre trestnú zodpovednosť (posun z 15 rokov na štrnásť). Minister spravodlivosti v spolupráci s Vladimírom Palkom zaviedli systém „trikrát a dosť“ – kedy viacnásobné prekročenie zákona sa trestá prísnejšie. Podľa novej legislatívy, páchateľ obzvlášť závažného trestného činu, ktorý sa zločinu dopustil už trikrát, musí byť odsúdený na 25 rokov alebo doživotie bez možnosti prepustenia skôr. Minister tento princíp obhajoval slovami, že prvoradým právom všetkých je ich bezpečnosť. Keďže asi len 6% páchateľov pácha až 70% všetkých trestných činov v spoločnosti, tá musí podľa Lipšica takýchto jedincov izolovať a tak zabezpečiť bezpečnosť ostatných.

V oblasti súdnictva reformy smerovali k odľahčeniu sudcov od administratívnej činnosti. Prvá fáza projektu „Súdny manažment“, ktorý bol vytvorený podľa švajčiarskeho modelu, prebiehala v rokoch 1999 – 2000, kedy bol vytvorený samotný projekt. V druhej fáze došlo k jeho realizácii. Projekt znamenal napríklad vývoj elektronických registrov na všetky prvostuňové súdne agendy, platové preradenie sudcov alebo posilnenie súdov o vyšších úradníkov. Počas pôsobenia ministra Lipšica sa projekt začal uplatňovať aj na krajských súdoch (pilotne Banská Bystrica). Podľa zistení Ministerstva spravodlivosti výsledky skúšobnej prevádzky z banskobystrického súdu projekt zefektívnil prácu sudcov až o 80 percent. Zmyslom systému malo byť okrem odľahčenia sudcov od administratívy aj zníženie priestoru pre korupciu, keď napríklad systém prideľoval prípady sudcom automaticky. Podľa vedúci švajčiarskeho tímu, Thomasa Ruppli, ktorý pomáhal projekt rozbehnúť, „postup v SR presiahol jeho očakávania, význam realizácie projektu prekročil hranice Slovenska a on by privítal slovenských školiteľov nielen v štátoch strednej a východnej Európy, ale aj vo Švajčiarsku“.

Ďalšou novinkou, ktorá mala odľahčiť a urýchliť rozhodnutia sudcov je zavedenie mimosúdnych vyrovnaní a mediácií.

Výraznou zmenou bola aj optimalizácia súdnej správy, ktorá znamenala zrušenie 10 okresných súdov, presun agendy na prvostupňové súdy, vznik špecializovaných súdov a zavedenie novej trojstupňovej sústavy. Síce ministerstvo navrhovalo pôvodne výraznejšiu redukciu, poslanci NR SR schválili ponechanie väčšieho počtu.

V oblasti boja proti korupcii minister presadil niekoľko krokov:

• prevencia: napríklad náhodné prideľovanie spisov cez počítač, ďalšie zmeny v oblasti trestného práva, väzobnej agendy alebo oblasti konkurzného práva.
• represia:
  • využitie agentov pri odhaľovaní korupcie („agent provokatér“). Pretože korupciu je ťažké dokázať, keďže sa priamo pri nej zväčša zúčastňujú len dvaja spolupracujúci páchatelia: ten ktorý úplatok dáva a ten, ktorý ho berie. V roku 2003 Lipšic navrhol rozšírenie pôsobnosti agenta najmä pri odhaľovaní korupcie verejných činiteľov. V týchto prípadoch môže agent konať aj iniciatívne, to znamená ak existujú operatívne alebo spravodajské informácie tak môže so súhlasom súdu aj navádzať na korupciu (len v prípade verejných činiteľov, kde je záujem štátu na integrite mimoriadne vysoký). Výsledkom zavedenia tohto inštitútu bol napríklad výrazný nárast počtu odhalených korupčných prípadov: vzrástol z 19 prípadov korupcie v roku 1999 tak, že len za prvé mesiace roku 2004 bolo odhalených viac ako 100 prípadov.
  • využitie spolupracujúcich svedkov („korunný svedok“),
  • zavedenie Úradu špeciálnej prokuratúry a Špeciálneho súdu od 1. septembra 2004. Súd mal jurisdikciu v troch oblastiach: korupcia, organizovaný zločin a najzávažnejšie formy finančnej kriminality. Zmyslom zavedenia týchto inštitúcií bolo koncentrovať odborníkov na jedno miesto, lepšie ich chrániť a vybaviť zodpovedajúco prípadom, ktoré vyšetrujú, respektíve o nich rozhodujú. Ďalším dôvodom bolo to, že Slovensko je v malá krajina, kde na regionálnej úrovni existuje silná previazanosť justičných a policajných orgánov dokonca aj s kriminálnym prostredím, prípadne s osobami, ktoré sa dopúšťajú korupčnej trestnej činnosti. V snahe prelomiť tieto väzby bolo nutné zaviesť centralizované inštitúcie

Ministerstvo pripravilo a dokázalo v parlamente presadiť aj ústavný zákon o konflikte záujmov, ktorý sprehľadnil majetkové pomery verejných funkcionárov (funkcionári štátu alebo aj samosprávy). Dovtedy platný zákon o konflikte záujmov bol totiž „bezzubý“ – nebol ani v jednom prípade využívaný, sankčný mechanizmus nefungoval.

Ministerstvo sa snažilo presadiť aj zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ktorý však poslanci nikdy neschválili. Cieľom zákona bolo zabrániť v nelegálnom nadobúdaní majetku. Pokiaľ by prokurátor prišiel k záveru, že dotknutá osoba nevie preukázať legálny pôvod svojho majetku (napríklad legálny príjem sa nezhoduje s majetkom), mohol by prokurátor iniciovať konanie. Podľa návrhu mal prokurátor najskôr znášať takzvané bremeno tvrdenia, kde by preukázal istú mieru pravdepodobnosti nelegálneho nadobudnutia majetku, potom by sa dôkazné bremeno presunulo na obhajcu, ktorý mal zdokladovať, že jeho príjmy pokrývajú získaný majetok.

Po odchode KDH z vládnej koalície Daniela Lipšica na ministerskom poste vystriedala štátna tajomníčka, nestraníčka Lucia Žitňanská.

V oblasti vnútornej bezpečnosti ministerstvo vnútra úzko spolupracovalo s ministerstvom spravodlivosti, napríklad pri zavádzaní prístupu „Trikrát a dosť“. Medzi ďalšie zmeny patrilo:

• Ministerstvo vo vzťahu k občanom: Minister presadzoval prístup „Polícia občanom“, ktorý mal zabezpečiť užšiu spoluprácu s verejnosťou, zvyšovanie právneho vedomia občanov a vytváranie pozitívneho obrazu polície v očiach verejnosti. Počas pôsobenia Vladimíra Palka sa zaviedli pravidelné stretnutie občanov s policajnými funkcionármi známe ako „prvá streda v mesiaci“. Občania na stretnutiach mohli polícii odovzdať námety na zlepšenie jej práce, nahlásiť podozrenie o páchaní trestnej činnosti v mieste bydliska a upozorniť na nedostatky. Podľa údajov ministerstva tento inštitút v roku 2004 využilo takmer 800 občanov. Vďaka rôznym opatreniam stúpla dôveryhodnosť polície.
• Ministerstvo vo vzťahu k polícii:
  • Zavedenie novej organizačnej štruktúry: Efektívnejší spôsob fungovania vyšetrovateľského zboru bol zabezpečený prechodom vyšetrovateľov pod Policajný zbor. Pôvodný stav bol taký, že najbližším spoločným nadriadeným ktoréhokoľvek vyšetrovateľa na jednej strane a ktoréhokoľvek pracovníka kriminálnej polície na strane druhej, bol až samotný minister vnútra. Úsek vyšetrovania (justičná polícia) nespadal pod právomoc prezidenta policajného zboru. Pred zavedením novej organizačnej štruktúry sa tento problém prekonával tak, že sa vytvárali pre konkrétny problém špecializované tímy. Novela zákona o policajnom zbore z dielne ministra vnútra Vladimíra Palka zrušila samostatné postavenie justičnej polície, teda úseku vyšetrovania. Vďaka tejto novele sa podarilo lepšie odhaľovať najmä trestné činy zložitého ekonomického charakteru a trestné činy charakteru organizovaného zločinu.
  • Vláda od 1. januára 2004 odstránila faktory, ktoré motivovali policajtov neevidovať trestný čin. Dovtedy fungujúci takzvaný čiarkový systém bol zrušený. Spočíval v tom, že všetky útvary, od okresov až na celoštátnu úroveň boli hodnotené podľa toho, aký nízky nárast trestnej činnosti vykazovali. Čím menej evidovali, tým získali väčšie odmeny a lepšie hodnotenie. Výsledkom bola neochota evidovať najmä menej závažné trestné činy (obzvlášť majetkovú kriminalitu).
  • Ministerstvo zaviedlo menovky policajtov na služobnej rovnošate pre príslušníkov dopravnej polície, poriadkovej polície a polície hraničnej a cudzineckej s výnimkou špeciálnych príležitostí, ako je napríklad zákrok pod spoločným velením. Zavedenie menoviek malo znížiť možnosť korupcie a priblížiť policajtov viac k občanom.
  • Ministerstvo zaviedlo a sprísnilo pravidelné dychové skúšky alkoholu u policajtov. Nové pravidlá znamenali, že ak policajt spôsobí dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu alebo bol v službe pod vplyvom alkoholu, z polície bol prepustený bez nároku na odchodné a výsluhový dôchodok. Vďaka prísnejším trestom nedisciplinovanosť pod vplyvom alkoholu postupne klesla na polovicu.
  • Novela zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, SIS, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície zaviedla, že všetci policajti počas trvania služobného pomeru sú povinní každoročne preukazovať svoje majetkové pomery formou majetkového priznania, prípadne aj na pokyn ministra vnútra.

Nový zákon o zbraniach a strelive sprísnil podmienky vlastníctva, držby, nosenia a používania zbraní. Zákon rozdelil zbrane podľa ich nebezpečnosti a účinnosti do štyroch kategórií: zbrane zakázané, podliehajúce povoleniu, podliehajúce ohláseniu a ostatné zbrane. Podmienkou pre držanie zbrane je podľa zákona vek minimálne 21 rokov, bezúhonnosť, odborná a zdravotná spôsobilosť. Niektorí žiadatelia budú musieť absolvovať psychologické testy. Zároveň ministerstvo pripravilo aj zbraňovú amnestiu, počas ktorej bolo možné odovzdať alebo zlegalizovať staršie nelegálne držané zbrane. Účelom zákona bolo znížiť počet nelegálne držaných zbraní a uľahčiť identifikáciu zbraní použitých pri páchaní trestnej činnosti. Do 14. apríla 2006, do kedy bolo možné dobrovoľne odovzdať na políciu nezákonne držané strelné zbrane, občania odovzdali takmer 3 000 kusov zbraní. Získané zbrane boli podrobené znaleckému skúmaniu z dôvodu zistenia či so zbraňou nebol spáchaný trestný čin. Ak bol výsledok znaleckého skúmania negatívny, občan mohol požiadať o jej legálne zaevidovanie.

Vďaka reformám v oblasti vnútornej bezpečnosti sa vláde podarilo napríklad výrazne znížiť počet krádeží vlámaním, vraždy, alebo smrteľné dopravné nehody. V niektorých oblastiach sa podarilo dosiahnuť dokonca stav na úrovni roka 1989.

Počas pôsobenia vlády 2002 – 2006 polícia objasnila rekordne veľa trestných činov od roku 1989, poklesol počet vrážd a vlámaní na najnižšiu úroveň od roku 1989. Bezpečnosť na cestách sa výrazne zvýšila so zavedením výraznejších kontrol a po zavedení celoslovenských akcií s názvom „Jastrab“.

Polícia dokázala vstúpiť aj do oblastí, kde predtým väčšinu trestných činov ani neevidovala, napríklad činy motivované rasovou alebo národnostnou neznášanlivosťou. Rovnako aj v oblasti korupcie bolo v roku 2005 zaevidovaných 238 trestných činov – čo bolo najviac od roku 1993. Významnú časť sa podarilo aj objasniť: 182 trestných činov a ďalších 6 bolo objasnených dodatočne. Polícia, aj vďaka novému Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru dokázala odhaliť korupciu vo viacerých oblastiach: polícia zadržala pri preberaní úplatku napríklad väzenského dozorcu, lekárov, inšpektorov práce alebo aj poslancov.

Po odchode KDH z vládnej koalície sa na zvyšných 5 mesiacov do predčasných volieb stal ministrom vnútra dovtedajší štátny tajomník Martin Pado z SDKÚ-DS.

Najdôležitejšími udalosťami počas funkčného obdobia tejto vlády v zahraničnopolitickej oblasti bol vstup do EÚ a NATO. Všetky strany vládnej koalície vstup do oboch organizácií podporovali.

Ďalším úspechom v zahraničnej politike bolo získanie miesta nestáleho člena v Bezpečnostnej rade OSN – tento cieľ sa dostal z volebného programu KDH aj do programového vyhlásenia vlády. Dôležitou udalosťou bol aj samit amerického prezidenta Busha a ruského prezidenta Putina Slovakia Summit 2005. Vládna koalícia podporila aj vyslanie vojakov do Iraku, aj keď proti tomuto kroku vystupovalo KDH. Ostatným stranám sa však v spolupráci s opozičným HZDS podarilo vyslanie vojakov presadiť.

Medzi ďalšie dôležité kroky patrilo ratifikovanie euroústavy, NR SR ju ratifikovala 11. mája 2005. Pri hlasovaní podporilo euroústavu 116 poslancov z koalície aj opozície, nepodporili ju poslanci vládneho KDH, opozičnej KSS a niektorí nezávislí poslanci. KDH zmluvu považovalo za príliš socialistický dokument smerujúci k nadmerne centralizovanému „superštátu“.

S účinnosťou od 1. septembra 2002 došlo k úplnému zrušeniu Branného zákonu.

• Straníci v štátnych orgánoch
• Kauza vláčiky V roku 2001 vyhlásili železnice tender na ľahké motorové vlaky. Predsedom výberovej komisie bol premiérov brat Miroslav Dzurinda. Dzurinda sa do kauzy zapojil vtedy, keď sa na verejnosti v roku 2002  objavil list, ktorý mu o tendri poslal poslanec z jeho strany Peter Kresánek. V liste okrem iného bolo, že "Gabo berie vec alternatívne podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké." Pokladník SDKÚ Gabriel Palacka musel skončiť.^[17][18]
• Kauza skupinka: "Je tu naozaj skupinka, ktorá dlhodobo organizuje takéto nechutnosti, vrátane mediálnych kampaní a vrátane takých perličiek, ako sú vláčiky, Badžgoň a iné veci," vyhlásil Mikuláš Dzurinda začiatkom augusta 2003.^[19] V septembri 2003 prišiel prvý, neúspešný pokus o odvolanie riaditeľa NBÚ Ján Mojžiša (predpokladaný šéf skupinky, ktorý napr. vyšetroval Badžgoňa^{[20] [21]}). Dzurindovi v tom na zasadaní vlády zabránil jeho minister obrany Ivan Šimko. Ten vzápätí prichádza o stranícke funkcie i ministerské kreslo. Šimko spolu s ďalšími šiestimi poslancami odišli z SDKÚ-DS a založili vlastnú stranu Slobodné fórum.^[19]

• Tunelovanie tunela Branisko – vytunelovanie tunela Branisko sa prevalilo v roku 2003 počas druhej Dzurindovej vlády. Na tunelovanie upozornila tajná služba v roku 2004 vo svojej výročnej správe. Polícia následne rozbehla vyšetrovanie. V roku 2006 sa začala o prípad zaujímať aj švajčiarska polícia. Tá na účtoch nominantov SDKÚ v Slovenskej správe ciest našla spolu 1,5 milióna frankov (30 miliónov Sk).^[18]

• Kauza striekačky: ministerstvo vnútra vybralo vo verejnej súťaži konkrétnu firma na dodávku mobilných hasičských striekačiek za 200 miliónov Sk. Úrad pre verejné obstarávanie zamietol námietky neúspešných uchádzačov, čím sa súťaž stala právoplatnou. Výsledkom súťaže bolo, že od víťaza mohlo ministerstvo nakupovať autá do limitu osem miliónov korún. Neskôr však úrad zmenil všeobecné limity z osem na päť miliónov. Cena jednotlivých áut však bola vyššia. Ministerstvo však už malo určeného víťaza a ďalšia verejná súťaž mohla trvať približne pol roka, pričom tento postup by mohol na súde napadnúť právoplatný víťaz súťaže. Ministerstvo vnútra písomne požiadalo o vyjadrenie Úrad verejného obstarávania, ktorý vydáva metodické pokyny pre orgány štátnej správy v oblasti verejného obstarávania. Podľa tvrdení Vladimíra Palka predsedníčka Úradu pre verejné obstarávanie Rozália Molnárová sa následne na osobnom rokovaní zástupcov ministerstva a Úradu vyjadrila, že hasičské striekačky môže ministerstvo nakúpiť. Nový riaditeľ Úradu Béla Angyal však neskôr zmenil jej rozhodnutie a ministerstvo dostalo za objednávku pokutu 12 miliónov Sk.
• Kauza Zmenky: aféra, ktorá viedla v auguste 2005 k odvolaniu Pavla Ruska z funkcie ministra hospodárstva. Kauza vyvrcholila rozkolom v ANO a krízou v parlamente trvajúcou do 21. septembra 2005. Podľa zverejnených informácií si Pavol Rusko požičal 104,5 milióna Sk od podnikateľa z oblasti energetiky Ľubomíra Blaška, ktorý v júni 2004 náhle zomrel na infarkt. Prvú zmenku vystavil Rusko o necelý týždeň neskôr ako nastúpil do funkcie ministra (24. septembra 2003).^[22]
• Väčšina v parlamente: vláda postupne strácala podporu v parlamente, keď najmä z ANO a po kauze skupinka aj z SDKÚ odišla časť poslancov. Opozícia vládu obviňovala z podplácania „nezávislých“ poslancov, ktorých tvorili aj odídenci z ĽS-HZDS a KSS. Kríza v parlamente vrcholila od 12. septembra 2005 do 21. septembra 2005, keď pre obštrukciu opozície nemohol zložiť poslanecký sľub náhradník Pál Keszegh za zosnulého poslanca Zsolta Komlósyho.^[22] 20. septembra 2005 sa k prezentujúcim sa poslancom pridali aj Karol Džupa a Eduard Kolesár, po tom, ako vystúpili z ĽS-HZDS a podpísal dohodu o spolupráci s poslaneckým klubom ANO vedeným Ľubomírom Lintnerom. Na začatie schôdze národnej rady to aj tak nestačilo. Chýbal jediný hlas. Ten mohol poskytnúť Gustáv Krajči z Ľudovej únie (odídenci z HZDS pod vedením Vojtecha Tkáča), 20.9. 2005 však povedal, že mú zlyhalo hlasovacie zariadenie. 21. septembra 2005 na hlasovaní pribudol Ivan Šimko a zahlasovať sa už podarilo aj Krajčimu. V spolupráci s časťou týchto „nezávislých“ poslancov sa podarilo NR SR spriechodniť.^[23] Vďaka tomu, že parlament umožnil zložiť sľub poslancovi Keszeghovi, v ďalšej schôdzi pokračovalo už 78 poslancov. Vláda tak získala niekoľko mesiacov do normálnych volieb, ktoré sa uskutočnili 16. júna 2006.
• Kauza Gorila

1. ^  Žatec se uchází o továrnu Peugeotu
2. ^  Položenie základného kameňa PSA Peugeot Citroën Archivované 2007-09-29 na Wayback Machine
3. ^  Boj o Hankook – zamietnutie navrhovanej výšky štátnej podpory Vládou SR^{[nefunkčný odkaz]}
4. ^  Úrad vlády SR: Návrh pravidiel v oblasti poskytovania individuálnej štátnej pomoci investorom
5. ^  Priemyselný park Kechnec Archivované 2007-01-06 na Wayback Machine
6. ^  Rovná daň aj v susednej Českej republike trhákom Archivované 2006-09-28 na Wayback Machine
7. ^  Volebný program KDH, parlamentné voľby 2002 Archivované 2006-12-08 na Wayback Machine
8. ^  Rozhovor s Danielom Lipšicom Archivované 2007-02-24 na Wayback Machine
9. ^  Ľudia chcú daňovú reformu, politici váhajú. 11. marec 2003; Denník Pravda; strana 1 a 11; Autor Martin Jaroš
10. ^  Tretí deň rokovania 40. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
11. ^  Rozhovor s Ivanom Miklošom: Dane musia byť jednoduché a spravodlivé, Denník Pravda, 24. január 2003, Autor Martin Jaroš
12. ^  Rovná daň aj DPH budú 20%, Denník Pravda, 27. marec 2003, Autor Martin Jaroš [1]

1. ↑ Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky, november 2002 [online]. [Cit. 2006-10-05]. Dostupné online. Archivované 2006-10-05 z originálu.
2. ↑ Časopis „Verejná správa – Dvojtýždenník vlády SR“, október 2004, Miroslav Oško: Efektívnejšie riadenie toku financií [online]. [Cit. 2007-06-30]. Dostupné online. Archivované 2007-06-30 z originálu.
3. ↑ Fiškálna decentralizácia, Ministerstvo financií Slovenskej republiky
4. ↑ Rovná daň aj v susednej Českej republike trhákom [online]. [Cit. 2006-12-31]. Dostupné online. Archivované 2006-09-28 z originálu.
5. ↑ Volebný program KDH, parlamentné voľby 2002 [online]. [Cit. 2006-12-31]. Dostupné online. Archivované 2006-12-08 z originálu.
6. ↑ Rozhovor s Danielom Lipšicom [online]. [Cit. 2006-12-31]. Dostupné online. Archivované 2007-02-24 z originálu.
7. ↑ ^{a b} Tretí deň rokovania 40. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
8. ↑ Ľudia chcú daňovú reformu, politici váhajú. 11. marec 2003; Denník Pravda; strana 1 a 11; Autor Martin Jaroš
9. ↑ Rozhovor s Ivanom Miklošom: Dane musia byť jednoduché a spravodlivé, Denník Pravda, 24. január 2003, Autor Martin Jaroš
10. ↑ Pavol Suďa a Michal Žilka, TREND Analyses: Založenie a vznik spoločnosti s ručením obmedzeným
11. ↑ Úrad vlády SR: Návrh pravidiel v oblasti poskytovania individuálnej štátnej pomoci investorom
12. ↑ Žatec se uchází o továrnu Peugeotu
13. ↑ Položenie základného kameňa PSA Peugeot Citroën [online]. [Cit. 2006-12-30]. Dostupné online. Archivované 2007-09-29 z originálu.
14. ↑ Priemyselný park Kechnec [online]. [Cit. 2006-12-30]. Dostupné online. Archivované 2007-01-06 z originálu.
15. ↑ Boj o Hankook – zamietnutie navrhovanej výšky štátnej podpory Vládou SR^{[nefunkčný odkaz]}
16. ↑ Rekodifikácia Trestného poriadku
17. ↑ Najväčšie kauzy SDKÚ. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2014-06-05. Dostupné online [cit. 2024-04-18]. ISSN 1336-197X.
18. ↑ ^{a b} Danica Klein, noviny.sk. Prehľad najväčších káuz SDKÚ [online]. noviny.sk, 2014-06-04, [cit. 2024-04-18]. Dostupné online.
19. ↑ ^{a b} HNonline.sk - Skupinka, ktorá zmenila život koalície [online]. hnonline.sk, 2006-06-13, [cit. 2024-04-18]. Dostupné online.
20. ↑ TASR. Riaditeľ NBÚ Ján Mojžiš vypovedal ku kauze odpočúvania. SME (Bratislava: Petit Press), 2003-08-19. Dostupné online [cit. 2024-04-18]. ISSN 1335-4418.
21. ↑ TASR. Badžgoň: Medializované telefonické rozhovory sa uskutočnili, ale s inými ľuďmi. SME (Bratislava: Petit Press), 2003-03-09. Dostupné online [cit. 2024-04-18]. ISSN 1335-4418.
22. ↑ ^{a b} SITA. Vývoj koaličnej krízy po kauze zmenky P. Ruska. SME (Bratislava: Petit Press), 2005-09-18. Dostupné online [cit. 2024-04-18]. ISSN 1335-4418.
23. ↑ NR SR, 2002-2006, 50. schůze, část 1/33 (21. 9. 2005) [online]. Praha: Poslanecká sněmovna parlamentu ČR, [cit. 2024-04-18]. Dostupné online.

• Health Policy Institute: Zdravotníctvo 2005
• Súdny manažment
• Projekt HESO – Hodnotenie ekonomických a sociálnych opatrení
• INVEST Trnava – Tlačové správy Archivované 2007-09-29 na Wayback Machine o investícii pri výstavbe automobilového závodu PSA Peugeot Citroën v Trnave.
• Slovensko – stále ještě malý, avšak čím dál rychlejší evropský ekonomický tygr