Viliam Žingor
popravený významný organizátor partizánskeho hnutia
Narodenie	30. júl 1912 Bystrička, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	18. december 1950 (38 rokov) Bratislava, Česko-Slovensko
Odkazy
Commons	Viliam Žingor
Politický portál  Biografický portál

Viliam Žingor (* 30. júl 1912, Bystrička – † 18. december 1950, Bratislava) bol počas Slovenského národného povstania významným organizátorom partizánskeho hnutia. Po vojne prenasledovaný za kritiku komunistickej strany, krivo obvinený z protištátnej činnosti a popravený obesením v roku 1950. Rehabilitovaný v roku 1968.

Narodil sa v Bystričke pri Martine 30. júla 1912. V rokoch 1918 – 1922 absolvoval ľudovú školu v Bystričke, 1922 – 1930 študoval na gymnáziu v Martine a dva roky 1930 – 1931 na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne. Oženil sa a s manželkou mal štyri deti dcéru Jelu (1934)^[1] synov Viliama, Dušana a Radomíra Žingora (* 1936).^[2]

Najprv pomáhal na rodinnom hospodárstve v Bystričke. V rokoch 1937 – 1939 pracoval ako úradník Roľníckej vzájomnej pokladnice v Martine,1939 – 1940 ako účtovník Družstva na predaj bryndze, 1940 – 1942 v bryndziarskom syndikáte v Martine. Od novembra 1942 do júna 1943 bol vedúcim kníhkupectva Ľudovíta Mistríka (Ľudo Ondrejov) v Bratislave po tom, čo ho tento v lete 1942 arizoval Steinerovcom.

Medzi týmito zamestnaniami absolvoval najprv základnú, potom činnú aj mimoriadnu činnú vojenskú službu. Vojenskú prezenčnú službu vykonal v r. 1934 – 1936 v delostreleckom pluku 11 v Žiline.^[3] V Bratislave absolvoval školu pre záložných dôstojníkov, po čom bol v máji 1939 povýšený na poručíka (v zálohe) slovenskej armády vojnovej Slovenskej republiky. V čase poľského ťaženia nacistického Nemecka 1. 9. – 22. 10. 1939 absolvoval mimoriadne vojenské cvičenie v zbrani ako aj cvičenie v zálohe 10. – 28. 6. 1940.

4. júla 1943 odmietol nastúpiť na povolávací rozkaz do armády  podieľajúcej sa na vojenskom útoku proti Sovietskemu zväzu. Odišiel do hôr nad rodnou Bystričkou, kde založil na jar 1944 partizánsku skupinu a v auguste 1944 lesný výcvikový tábor, v ktorom sústreďoval zbrane, potraviny a cvičil partizánov. Od 25. augusta 1944 po spojení so skupinou Piotra Velička v Sklabini sa stal veliteľom slovenského oddielu 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Bol spoluzodpovedný za partizánsky teror v okolí Sklabine a podieľal sa na odsúdení na trest smrti tzv. zradcov.^[4] Po zatlačení partizánov, nemecká komisia v novembri 1944 exhumovala pri Sklabine 140 mŕtvol^[5]…z ktorých minimálne sto bolo príslušníkov nemeckej menšiny a ďalších stúpencov a funkcionárov režimu ^[6](členovia alebo funkcionármi HSĽS alebo HG).

Jeho oddiel sa neskôr rozrástol na brigádu (2. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika). Podieľal sa na podchytení francúzskych utečencov z Maďarska, z ktorých bol neskôr sformovaný oddiel pod vedením kpt. de Lannuriena. Žingorova brigáda pôsobila v Rajeckej doline, kde sa podieľala na obrane povstaleckého územia. V neskoršej fáze, po porážke povstania sa pre nedostatok vojenského materiálu sústredila iba na obranu vlastných táborov a nakoniec sa spojila so sovietskymi vojskami oslobodzujúcimi Slovensko. Žingorov brat Bohuš bol počas bojov zastrelený.^[2]

Po vojne bol vyznamenaný Radom SNP I. triedy a niekoľko krát povýšený. V roku 1945 vstúpil do KSS a v roku 1946 zvolený za poslanca SNR za KSS. V rokoch 1945 – 1947 v hodnosti majora bol zástupcom náčelníka ZNB pre stredné Slovensko. V  júli 1945 sa stal generálnym tajomníkom, od augusta 1946 úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov. Počas procesu s Jozefom Tisom bol členom deputácie Zväzu slovenských partizánov, ktorá navštívila československú vládu v Prahe a deklarovala stanovisko, že ak Jozef Tiso dostane milosť, partizáni vyvolajú nepokoje.^[7] V roku 1947 nespokojný s politikou komunistickej strany, až z nej protestne vystúpil. Pôsobil ako správca štátnych majetkov v Petržalke.

Postupne sa stal kritikom politiky komunistickej strany. Otvorene hovoril i o mnohých falošných partizánoch, ktorí sa z rôznych príčin po vojne vydávali za partizánov, napriek tomu, že v skutočnosti sa do boja proti nacizmu v lepšom prípade vôbec nezapojili.

Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 bol pozbavený funkcie poslanca (5. marca 1948 bol potom zbavený všetkých funkcií), perzekvovaný, vystavený existenčným problémom. Prepustili ho z práce v detských domovoch v Mošovciach a Hlohovci. Krátko potom pracoval v konzervárni v Dolnom Kubíne. Napokon sa nasťahoval do chaty spolubojovníka v Račkovej doline, čo sa stalo jedným z jeho hlavných previnení obžaloby v zinscenovanom procese.

Pavučinu konšpirácií okolo Žingora začala Štátna bezpečnosť (ŠtB) spriadať hneď po prevrate v roku 1948. Sústredila sa na zbieranie akýchkoľvek súvislosti medzi Žingorom a osobami rovnako klasifikovanými ako „možní odporcovia nového režimu“. Prepojenia medzi Žingorom a Jozefom Kubíkom (veľkostatkár) alebo medzi Žingorom a Jánom Lichnerom (politik najprv Agrárnej strany potom Demokratickej strany) boli nezmyselné, ale pre ŠtB predstavoval Kubík muža schopného a ochotného zabezpečiť výzbroj pre ľudí pripravujúcich prevrat (u Kubíka sa počas domovej prehliadky našla početná vojenská výbava, zbrane a munícia). No v skutočnosti išlo o arzenál podobný tým, ktoré Komunistická strana ukrývala u svojich vytypovaných dôveryhodných osôb. Ak by totiž prevrat vo februári 1948 nevyšiel podľa scenára KSČ, existovala radikálnejšia verzia spôsobu, akým sa mal monopol moci sústrediť v rukách komunistov.^[8]

Hľadanie „vnútorných nepriateľov“ súviselo s otvorenou kampaňou proti Titovi, ktorú v marci 1948 zahájil J. V. Stalin vylúčením Juhoslávie z Kominformy. Spájaním Žingora s Kubíkom, Lichnerom a ďalšími sa tak podarilo ŠtB aj splniť stranícku úlohu vydanú Stalinom, aj sa zbaviť svojich oponentov.

Roku 1948 Ladislav Mňačko napísal brožúru o Žingorovi, o jeho „zrade Povstania“ a o údajnej protištátnej činnosti po vojne. Neautorizovaný a nepodpísaný pamflet (Červený Hemingway) vydalo vtedajšie Povereníctvo spravodlivosti a stal sa súčasťou nenávistnej kampane proti Žingorovi.^[9] Mňačko potom v roku 1950 sedel priamo v súdnej sieni a prostredníctvom svojej knihy „Proces  proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom: Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom“ podal podrobné svedectvo o celom priebehu súdneho konania zo svojho pohľadu.^[8]

Od jari 1949 sa skrýval so svojou družkou Elenou Lamošovou a jej synom Ľuborom v chate svojho spolubojovníka Vladislava Kováča v Račkovej doline v Západných Tatrách. Elena Lamošová bola v tom čase tehotná (očakávala narodenie dvojičiek). Pôrod sa mal uskutočniť za asistencie pôrodnej baby a jej dcéry, cez ktorú ŠtB vypátrala Žingora. Po rozsiahlom záťahu bol v nedeľu 27. novembra 1949 zatknutý. Jeho pobyt v horách neskôr využilo ŠtB ako zámienku na vyfabrikované obvinenie, že plánoval znovu zhromaždiť svoju partizánsku skupinu a viesť tzv. protištátnu činnosť.^[10] V akcii ŠtB pod krycím označením Turiec bolo celkovo zaistených 77 osôb.

V roku 1950 bol ako potenciálne nebezpečná osoba, a najmä kvôli svojim protikomunistickým názorom, obvinený z rozvratnej protištátnej činnosti a odsúdený na trest smrti. Proces, ktorý sa konal v 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave bol jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov na Slovensku i v celom Česko-Slovensku.^[11] Súčasne zapadal do politickej línie boja proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“, „separatizmu“ a „titoizmu“.^[11] Už názov procesu „proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom“ mal dokazovať, že komunisti sa takto vysporiadajú so všetkými uvedenými skupinami.^[12] V procese išlo aj o presadenie historicko-ideologickej línie dvojakého odboja a výsledného povstania (SNP) – „pravého“, vedeného komunistickou stranou, a nepravého, vedeného a podporovaného „buržoáziou“, ktorá sa účasťou na odboji „vykupovala“ zo spolupráce s Nemeckom. Žingor bol v procese vykreslený ako symbol nepravej línie povstania, ktorá mala byť v procese demaskovaná a kompromitovaná.^[12] Nielen pracujúce kolektívy požadovali prísne potrestanie obžalovaných.^[13]:192 20. októbra 1950 bola doručená rezolúcia požadujúca prísny trest s podpismi bývalých partizánskych veliteľov Ernesta Bielika, Jána Zemana, Ladislava Kalinu, Antona Šagáta, Juraja Špitzera, Jána Frtúsa, Jána Zdražila, Karola Tomaščika, Samuela Falťana a Kazimíra Barlíka. Ladislav Kalina v roku 1968 tvrdil, že jeho podpis, ako aj podpis Ernesta Bielika boli sfalšované.^[14]:190

„Okrem hlavného vinníka – Viliama Žingora, bývalého úradníka a funkcionára Zväzu slovenských partizánov, ktorý sa dopustil najhnusnejšej zrady na odkaze Slovenského národného povstania, na pamiatke padlých bojovníkov odboja, na Republike a na pracujúcich masách, budujúcich našu socialistickú vlasť, boli dnes štátnym prokurátorom postavení pred senát Štátneho súdu aj zločinní spolupáchatelia a to: bývalý fabrikant Samuel Bibza, správca veľkostatku Ladislav Nosák, bývalý veľkostatkár Jozef Kubík, prednosta železničnej stanice v Turanoch Alexander Havlis, bývalý fabrikant Jozef Hrušák, úderníčka Elena Balubášová a bývalý štátny tajomník pri MNO – známy reakcionár a argalášsky (agrárnický) exponent Ján Lichner. Štátny prokurátor ich žaluje pre kvalifikované zločiny veľzrady a vyzvedačstva.“ – A.Tarkoš, 18. októbra 1950^[15]

Žingor bol popravený obesením v skorých ranných hodinách 18. decembra 1950 v Bratislave. Spolu so Žingorom popravili aj Ladislava Nosáka a Samuela Bibzu a odsúdili ďalších takmer 30 ľudí,^[16] medzi nimi napr. Jána Lichnera, Elenu Bulubášovú (rod. Darulovú), Jozefa Kubíka, Jozefa Hrušáka a Alexandra Pavlisa.^[8] Jozefa Kubíka s Alexandrom Pavlisom na doživotie, Jozef Hrušák dostal 25, Ján Lichner 17 a Elena Bulubášová 12 rokov.

V roku 1968 bol rehabilitovaný, nie však v plnej miere, pretože proces prerušila normalizácia.

Do akcie proti žingorovcom (tzv. „žingoriáda“) nasadila ŠtB najmenej šesť agentov.^[16] „Aktívne pracovali medzi nimi spolupracovníci (agenti) ŠtB, ktorí ich zámerne a intenzívne provokovali, čo bolo plne preukázané. Činnosť týchto agentov bola systematicky a zámerne usmerňovaná zrejme preto, že vlastná tzv. protištátna skupina nevyvíjala dosť aktívnu činnosť. Skutkové tvrdenia obžaloby treba považovať za umele vykonštruované, prípadne, pokiaľ z objektívneho hľadiska niektoré skutky sa aj stali, ich iniciátormi boli agenti ŠtB,“ uvádza sa v oslobodzujúcom rozsudku z roku 1968.

Prezident Václav Havel ho plne rehabilitoval a posmrtne povýšil na generála. V roku 1991 mu posmrtne udelil Rad M. R. Štefánika III. triedy, a na jeho rodnom dome v Bystričke mu odhalili pamätnú tabuľu.^[3][1]

„Partizánska organizácia musí stáť nad všetkými politickými skupinami a v žiadnom prípade sa nemôže dať do výhradných služieb jednej politickej strany preto, lebo by tým svoje poslanie v základoch rozvrátila.“   - Viliam Žingor, generálny tajomník Zväzu slovenských partizánov na celoslovenskom kongrese partizánov v Bojniciach 1945 alebo 1946

Žingor vydal niekoľko ďalších vyhlásení, ktoré sa rozmnožovali a rozširovali podpísané jeho menom. Tu je stručný citát z jedného vyhlásenia kritizujúci verejných predstaviteľov a socializmus:

Z rehabilitačného procesu s Viliamom Žingorom pripravil slovenský novinár Roman Kaliský dvojdielny publicistický film Žingorov proces (STV Bratislava 1968).

Slovenský výpravný historicko-vojnový seriál Povstalecká história z roku 1984, kde na scenári s Jozefom Bobom spolupracoval aj prominentný historik Viliam Plevza, zobrazuje boj partizánov v „Údolí smrti“ a priamo odkazuje na boje v Rajeckej doline. Napriek tvorcami deklarovanej snahe zobraziť verne historické udalosti (v postave vystupujú desiatky historických osôb) sa seriál neubránil ideologickému tlaku komunistického režimu. Viliam Žingor v seriáli ako jedna z mála historických postáv nevystupuje pod vlastným menom, ale ako „Bradáč“.

O jeho živote a smrti rozpráva aj film Milana Varsíka a Fedora Bartku Posledná noc Viliama Žingora, ktorý vyrobila STV Bratislava v roku 1991.

Scenárista Povstaleckej histórie Jozef Bob venoval v roku 2009 Žingorovi kapitolu vo svojej knihe Generáli,^[17] no do beletristického spracovania Žingorovho osudu vsunul pasáž, kde vyšetrovateľ Žingorovej protištátnej činnosti vytýka Žingorovi, že žiadal o milosť pre odsúdeného Jozefa Tisa. V skutočnosti bol Žingor počas procesu s Jozefom Tisom členom deputácie Zväzu slovenských partizánov, ktorá navštívila československú vládu v Prahe a deklarovala stanovisko, že ak Jozef Tiso dostane milosť, partizáni vyvolajú nepokoje.^[7]:113

• Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom : Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom. [Bratislava] : Povereníctvo spravodlivosti, 1950. Dostupné online.
• DVOŘÁK, Pavel. Kto zabil Viliama Žingora?. 1. vyd. Budmerice : Rak, 1994. 167 s. ISBN 80-85501-03-1.
• UHRIN, Marian, a kol. II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2009. 182 s. ISBN 978-80-970238-0-5.
• MATULA, Pavol; LETZ, Róbert, (editori) Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol.. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. 280 s. ISBN 978-80-89335-15-2.
• BOB, Jozef. Generáli. 1. vyd. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2009. 185 s. ISBN 978-80-8115-012-8. Kapitola 6. Žingoriáda.

• Jozef Trojan
• Vladimír Velecký
• Vladimír Clementis
• Ján Lichner

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Viliam Žingor

• Fotografie z procesu s V. Žingorom a z jeho rehabilitácie
• Žingor a spol. - obžaloba a rozsudok v priečinku Materiály^{[nefunkčný odkaz]} na webe Katedry právnych dejín a právnej komparatistiky Právnickej fakulty UK