Detstvo a mladosť prežil v Martine. Vyrastal v chudobnej robotníckej štvrti na Marxovej ulici, v ľavicovo orientovanom prostredí, ktoré formovalo jeho zmysel pre spravodlivosť a sociálne cítenie. Už v mladosti mali naňho vplyv marxistické a komunistické myšlienky.[1] Vyučil sa za predavača v lekárni a neskôr pracoval ako stavebný robotník. V roku 1939 sa pokúsil neúspešne utiecť do ZSSR, neskôr sa v roku 1940 pokúsil prejsť cez nemecko-holandské hranice, za čo bol uväznený v koncentračnom tábore a zaradený na nútené práce v Nemecku. V roku 1944 sa mu podarilo utiecť a aktívne sa zúčastnil 2. svetovej vojny v radoch partizánov. V roku 1945 sa stal členom KSČ. Na začiatku 50. rokov patril ako jeden z oddaných komunistickému režimu k najprominentnejším novinárom. V rokoch 1945 – 1953 pracoval ako redaktor pre Rudé právo a Pravdu, v rokoch 1954 – 1966 bol spravodajcom v mnohých európskych a ázijských krajinách. V roku 1956 bol šéfredaktorom časopisu Kultúrny život. Časom však stratil nielen nadšenie pre komunizmus, priradil sa k jeho kritikom a nekompromisným odporcom, za čo bol perzekvovaný.
Mňačko sa v roku 1989 vrátil do Československa a vystupoval proti jeho rozdeleniu. Keď sa Československo pripravovalo na rozdelenie, sklamaný spisovateľ sa opäť sťahoval a v roku 1993 si za svoje bydlisko zvolil Prahu. Zomrel však (po krátkej hospitalizácii v ružinovskej nemocnici) nečakane počas jednej zo svojich návštev Bratislavy začiatkom roka 1994.[2] Je pochovaný v obci Lukovištia na Gemeri.
Vo svojich literárnych začiatkoch sa prejavoval najmä ako básnik a dramatik, ktorý sa venuje angažovanej tvorbe. K próze sa začal prikláňať až neskôr, keď vydal zbierku poviedok Marxova ulica, no úspech dosiahol až v roku 1959, keď s výraznou odozvou vydal autobiografický román Smrť sa volá Engelchen (ktorý bol sfilmovaný režisérom Jánom Kadárom a Elmarom Klosom). Na počiatku 60. rokov opísal zákulisie politických procesov 50. rokov v knihe Oneskorené reportáže, ktorých význam býva porovnávaný dokonca s prácami Alexandra Solženicyna.
V exile sa venoval intenzívne písaniu a svoje (aj predchádzajúce) diela publikoval v nemčine. Vznikol tu celý rad scenárov pre televíziu, z nich deväť bolo zrealizovaných, osem prozaických kníh, a politické eseje Agresori (nem. Die Aggressoren) a román Siedma noc (nem. Die siebente Nacht).
Dielo
Romány
1959 – Smrť sa volá Engelchen, preslávený román opierajúci sa o autorove vlastné skúsenosti z vojny, preložený do mnohých svetových jazykov; opisuje osud valašskej obce Ploštiny, spojený s problematikou partizánskeho hnutia na moravsko-sliezskom pomedzí; výborne psychologicky prekreslení hlavní hrdinovia – partizán Voloďa (zosobnenie autora) a židovka Marta, ktorá ho miluje a získava pre partizánov správy od Nemcov, zo strachu sa im však poddá.
1968 – Ako chutí moc, románový pamflet; otrasné podobenstvo, akú hypnotizujúcu moc môže mať totalitný režim. Fotograf Frank sa na pohrebe svojho bývalého priateľa, v posledných rokoch života komunistického funkcionára a morálnej trosky, zamýšľa nad tým, čo je to moc a čo je jej dôsledkom. Predlohou románového funkcionára Galoviča bol slovenský komunistický politik Pavol David.
1972 – Súdruh Münchhausen, satirický román s orwellovským nádychom; groteskný sprievodca povojnovými dejinami KSČ, kde vystupujú skutočné historické osoby, s len ľahko pozmenenými menami (Husár – Gustáv Husák, Gotles – Klement Gottwald...)
1950 – Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom (Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom) (vydalo Povereníctvo spravodlivosti). Podľa svojich vlastných slov v knihe od Jozefa Leikerta − zlyhal. Dal sa zneužiť na politickú objednávku ÚV KSS, a preto s odstupom mnohých rokov skonštatoval: „na Žingorovej tragédii som sa podieľal aj ja – čiže aj ja som zabil Viliama Žingora.“
1961 – Já, Adolf Eichmann, reportáž o jeruzalemskom procese s pôvodcom vrážd miliónov Židov
1962 – Kde končia prašné cesty, reportáže zo súčasného Slovenska
1963 – Oneskorené reportáže, reakcie na vykonštruované procesy v 50. rokoch. Ladislav Mňačko v poviedke Svedok opisuje súdny proces s bývalým príslušníkom Rýchlej divízie a neskorším partizánskym veliteľom obvineným z vrážd sovietskych zajatcov na východnom fronte kvôli ranám z milosti, usvedčovaným pomocou zmanipulovaného svedka. Spôsob, ako boli vojaci Rýchlej divízie v tejto Mňačkovej knihe vykreslení, sa však nepáčil Ferdinandovi Čatlošovi, ministrovi obrany vojnového Slovenského štátu, ktorý sa snažil s Mňačkom aj stretnúť, no ten ho neprijal.[4]
1968 – Siedma noc. Skúsenosti a obžaloba jedného komunistu, v tejto politickej eseji navodil atmosféru posledného augustového týždňa roku 1968
Poviedky a novely
1957 – Marxova ulica, zbierka poviedok s autobiografickými prvkami zo života prostých ľudí, v nich do značnej miery idealizuje bratstvo so ZSSR; príbeh sa vždy končí na Marxovej ulici, ktorá symbolizuje bezpečie domova
1965 – Dlhá biela prerušovaná čiara, novela, zamyslenie sa nad unáhlenosťou života
Die siebente Nacht. Erkenntnis und Anklage eines Kommunisten. Aus dem slowakischen Originalmanuskript übersetzt von Adolf Maldess. Molden, Wien / Frankfurt / Zürich 1968. (Rowohlt, Reinbek bei Hamburg 1970, ISBN 3-499-11344-9. (rororo 1344/1345))
Der Vorgang. Roman. (Aus dem slowakischen Manuskript übersetzt von Erich Bertleff), Kindler, München 1970.
Der Gigant. Roman. (Deutsche Bearbeitung: Katerina Horbatsch), Ullstein TB 22869, Berlin 1992, ISBN 3-548-22869-0.
↑ abcdŠtát terorista zabíjal a unášal aj vlastných [online]. domov.sme.sk, [cit. 2019-04-15]. Dostupné online.
↑Profesor Jozef Leikert: 105/30 LADISLAV MŇAČKO (Kulturologicko-filozofický odbor Matice slovenskej) [online]. [Cit. 2024-02-24]. Dostupné online.
↑JAŠEK, Peter; KINČOK,, Branislav; LACKO, Martin. Slovenskí generáli 1939-1945. 1. vyd. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2012. ISBN 9788074512469. Kapitola Kapitola Ferdinand Čatloš, Slovenský štátnik a národovec, s. 52-125.