Svadba Viktórie Lujzy s princom Ernestom Augustom Brunšvickým v roku 1913 bola najväčším stretnutím vládnucich panovníkov v Nemecku od zjednotenia Nemecka v roku 1871 a jedna z posledných veľkých spoločenských udalostí európskych kráľovských rodín pred prvou svetovou vojnou, ktorá sa začala o štrnásť mesiacov neskôr. Po svadbe sa Viktória Lujza stala brunšvickou vojvodkyňou.
Rané detstvo a vzdelanie
Princezná Viktória Lujza sa narodila 13. septembra 1892 v Marmorpalais v Postupime ako siedme dieťa a jediná dcéra nemeckého cisára Viliama II. a cisárovnej Augusty Viktórie.[1] Cisárovná si krátko po pôrode napísala do denníka: „Po šiestich synoch nám Boh dal naše siedme dieťa, malú, ale veľmi silnú dcérku.“[2] Princezná bola pokrstená v Mramorovej galérii Neues Palais v Postupime 22. októbra, v deň narodenín cisárovnej.[1][3] Meno Viktória dostala po svojej prastarej matke z otcovej strany, kráľovnej Viktórii a Lujza po praprastarej matke z otcovej strany, Lujze Meklenbursko-Strelickej.[4] Jej rodina ju prezývala „Sissy“.[5]
Historik Justin C. Vovk napísal, že Viktória Lujza bola inteligentná ako jej stará matka z otcovej strany, cisárovná Viktória, vznešená a dôstojná ako jej matka, ale panovačná a svojvoľná ako jej otec. Bavilo ju byť stredobodom pozornosti[6] a bola otcovou obľúbenkyňou.[7][8] Podľa jej najstaršieho brata, Viliama, korunného princa bola Viktória Lujza „jediná z nás, ktorej sa v detstve podarilo získať útulné miesto v srdci nášho otca.“[9] V roku 1902 si jej anglická guvernantka Anne Tophamová pri prvom stretnutí všimla, že deväťročná Viktória Lujza bola priateľská, energická a neustále sa hádala so svojím starším bratom Joachimom.[10] Anne neskôr poznamenala, že cisár „je dominantnou silou života svojej dcéry.“[11]
Viktória Lujza v roku 1909 ako čestná plukovníčka II. husárskeho pluku
Viktória Lujza a Ernest August, brunšvický vojvoda (pred rokom 1918).
Manželstvo
Viktória Lujza a Ernest August v roku 1913.
V roku 1912 Ernest August, dedič titulu vojvoda z Cumberlandu a Teviotdale prišiel na berlínsky dvor poďakovať cisárovi Viliamovi za to, že sa korunný princ Viliam a princ Eitel Fridrich zúčastnili na pohrebe jeho brata, princa Juraja Viliama. V tom čase žili Hannoveri v rakúskom exile v Gmundene. Počas pobytu v Berlíne sa Ernest August stretol s Viktóriou Lujzou a navzájom sa do seba zaľúbili.[9] Akékoľvek diskusie o tomto možnom manželstve sa predlžovali o mesiace kvôli politickým obavám.[16] Ernest August bol tiež dedičom Hannoverského kráľovstva, ktoré Prusko anektovalo po rakúsko-pruskej vojne v roku 1866. Pruský korunný princ bol so sobášom nespokojný a prial si, aby sa Ernest August vzdal všetkých nástupníckych práv na Hannoversko. V kompromise sa dohodlo, že výmenou sa stane nástupcom Brunšvického vojvodstva, ktorého zákonným dedičom bol jeho otec.[17]
Ernest August a Viktória Lujza sa zasnúbili 11. februára 1913 v Karlsruhe.[18] Ich extravagantná svadba sa uskutočnila 24. mája 1913 v Berlíne.[19] V tlači to bolo označované ako koniec roztržky medzi rodom Hannover a rodom Hohenzollernov, ktorá existovala od anexie v roku 1866.[20]The Times opísali zväzok podobný Rómeovi a Júlii so šťastným koncom.[21] Napriek tomu si tlač myslela, že zväzok bola láska, ale zostáva nejasné, či išlo o lásku alebo politiku.[21] Historička Eva Giloi sa domnieva, že manželstvo bolo cieľom Pruska ukončiť roztržku[22], hoci Viktória Lujza to jednom zo svojich listov opísala ako „manželstvo lásky.“[21]
Cisár Viliam na svadbu pozval takmer celú rozvetvenú rodinu.[23] Omilostil a prepustil aj dvoch britských špiónov, kapitánov Bernarda Stewarta a Bernarda Fredericka Trencha, ako darček pre Spojené kráľovstvo.[24] Svadba sa stala najväčším stretnutím vládnucich panovníkov v Nemecku od zjednotenia Nemecka v roku 1871 a jedna z posledných spoločenských udalostí európskych kráľovských rodín pred prvou svetovou vojnou, ktorá vypukla o štrnásť mesiacov neskôr.[25] Medzi účastníkmi svadby boli aj Viliamovi bratranci Juraj V. a ruský cár Mikuláš II., ktorí boli prostredníctvom svojich matiek tiež bratrancami Ernesta Augusta. Na svadobnej hostine bolo 1200 hostí.[26] Cisárovná Augusta Viktória veľmi ťažko znášala odlúčenie od svojej jedinej dcéry a veľmi plakala.[26]
Brunšvická vojvodkyňa
5-marková minca z Brunšvického vojvodstva na pamiatku Ernesta Augusta a Viktórie Lujzy. Viktória Lujza v roku 1918.
Nový vojvoda a vojvodkyňa sa presťahovali do Brunšvického paláca v Braunschweigu. 18. marca 1914, Viktória Lujza porodila svoje prvé dieťa Ernesta Augusta (1914 – 1987).[27] Mali ďalšie štyri deti: Juraja Viliama (1915 – 2006), Frederiku (1917 – 1981), Kristiána Oskara (1919 – 1981) a Welfa Henricha (1923 – 1997). Prostredníctvom Frederiky bola Viktória Lujza prastarou matkou španielskeho kráľa Filipa VI.
8. novembra 1918 bol jej manžel nútený vzdať sa trónu spolu s ostatnými nemeckými kráľmi, veľkovojvodmi, vojvodcami a princami a Brunšvické vojvodstvo bolo následne zrušené. Nasledujúci rok bol zbavený svojich britských šľachtických titulov podľa zákona o zabavení titulov v dôsledku jeho služby v nemeckej armáde.[28] Keď teda v roku 1923 zomrel jeho otec, Ernest August nezískal otcov britský titul vojvodu z Cumberlandu.
Medzivojnové roky
Viktória Lujza s dcérou Frederikou a vnučkou Žofiou, budúcou španielskou kráľovnou, 1939.
Ďalších tridsať rokov zostal Ernest August hlavou Hannoverskej dynastie a žil na dôchodku na svojich rôznych panstvách so svojou rodinou, najmä na zámku Blankenburg v Nemecku a zámku Gmunden v Rakúsku. Vlastnil aj zámok Marienburg pri Hannoveri, ale manželia tam však do roku 1945 žili len zriedka.
Niektorí bratia Viktórie Lujzy boli členmi nacistickej strany, vrátane bývalého korunného princa a Augusta Viliama.[29] Zatiaľ čo Ernest August nikdy oficiálne nevstúpil do strany, ale zase daroval finančné prostriedky a mal blízko k niektorým vodcom.[30]
Ako bývalý britský princ Ernest August, ako aj Viktória Lujza túžili po zblížení medzi Spojeným kráľovstvom a Nemeckom. Adolf Hitler, ktorý zdanlivo túžil nadviazať spojenectvo so Spojeným kráľovstvom, v polovici 30. rokov 20. storočia využil ich sentiment a požiadal manželov, aby zorganizovali sobáš medzi ich dcérou Frederikou s Eduardom, princom z Walesu. Ernest August a Viktória Lujza to odmietli pretože sa domnievali, že vekový rozdiel je príliš veľký, princezná Frederika mala v tej dobe okolo 18 rokov a Eduard bol o 22 rokov starší.[31] Po jeho krátkej vláde v roku 1936 navštívil Eduard, vojvoda z Windsoru a jeho manželka Wallis Ernesta Augusta a Viktóriu Lujzu v Gmundene v Rakúsku.[32] Namiesto toho sa princezná Frederika v roku 1938 vydala za svojho bratranca z druhého kolena, budúceho gréckeho kráľa Pavla.[33]
V máji 1941 jej otec ochorel na upchatie čriev a Viktória Lujza ho navštívila v Doorne v Holandsku, rovnako ako jej bratia. Viliam sa natoľko zotavil, že sa rozhodli odísť, ale Viliamov stav sa zhoršil a Viktória Lujza sa ešte včas stihla vrátiť. 4. júna 1941, Viliam zomrel na pľúcnu embóliu.[34] V čase, keď vojna v Európe v apríli skončila, žila Viktória Lujza spolu so svojím manželom na zámku Blankenburg.[35] Pár dní predtým, ako bol Blankenburg koncom roku 1945 britskými a americkými silami odovzdaný Červenej armáde, aby sa stal súčasťou východného Nemecka, sa rodina mohla presťahovať na zámok Marienburg, ktorý sa v tom čase nachádzal v britskej okupačnej zóne, so všetkým nábytkom, prepravovaným nákladnými autami britskej armády na príkaz Juraja VI.[36]
Neskorší život a smrť
Viktória Lujza podpisuje svoju autobiografiu v roku 1970.
Po vojne trávila Viktória Lujza veľa času účasťou na verejných podujatiach v Dolnom Sasku, podporovaním projektov obnovy palácov, večierkov vo vysokej spoločnosti, poľovníctva a predvádzania koní. Čas venovala aj filantropii, napríklad s podporou dovolenkového domu pre deti s nízkymi príjmami.[37] Jej manžel zomrel 30. januára 1953 na zámku Marienburg. Keď jej najstarší syn v roku 1954 urobil z Marienburgu múzeum a presťahoval sa do neďalekého zámku Calenberg a to Viktórii Lujze vadilo a dostala sa s ním do konfliktu, hoci jej ponúkol mnoho domov, aby sa do nich presťahovala. Vládla medzi nimi aj rivalita o obľúbenosť. Namiesto toho sa presťahovala späť do Braunschweigu do domu, ktorý jej ponúkol bohatý priemyselník a okruh jej fanúšikov nazývaný „Braunschweiger Freundeskreis“.
Hroby Ernesta Augusta a Viktórie Lujzy pred Kráľovských mauzóleom v Hannoveru.
V roku 1965 vydala svoju autobiografiu Život ako dcéra cisára a potom niekoľko ďalších kníh, vrátane biografií svojej matky a švagrinej Cecílie, poslednej nemeckej korunnej princeznej. Verilo sa, že jej vydavateľ Leonhard Schlüter slúžil ako jej ghostwriter.[38]
Viktória Lujza zomrela 11. decembra 1980 v Hannoveri. Je pochovaná vedľa svojho manžela pred Kráľovským mauzóleom v Herrenhausenských záhradách v Hannoveri.[39]
Publikácie
Ein Leben als Tochter des Kaisers (Život ako dcéra cisára)
Im Strom der Zeit (V rieke času)
Bilder der Kaiserzeit (Obrázky z cisárskeho obdobia)
CECIL, Lamar. Wilhelm II: Emperor and Exil. 2. vyd. Chapel Hill : University of North Carolina Press, 1996. ISBN 9780807822838.
EMMERSON, Charles. 1913: The World before the Great War. [s.l.] : Random House, 2013. ISBN 9781448137329.
GILOI, Eva. Monarchy: Myth and Material Culture in Germany. Cambridge : Cambridge University Press, 2011. ISBN 978-0-521-76198-7.
CLAY, Catrine. King, Kaiser, Tsar: Three Royal Cousins Who Led the World to War. [s.l.] : Walker & Company, 2007. ISBN 978-0802716231.
MCDONOGH, Giles. The Last Kaiser: The Life of Wilhelm II. New York : St. Martin's Press, 200. ISBN 0-312-30557-5.
MCDONOGH, Giles. After the Reich: The Brutal History of the Allied Occupation. New York : Basic Books, 2007. ISBN 978-0465003389.
PETROPOULOS, Jonathan. Royals and the Reich: The Princes von Hessen in Nazi Germany. New York : Oxford University Press, 2006. ISBN 0195339274.
RIOTTE, Torsten. The House of Hanover, Queen Victoria and the Guelph dynasty. Mníchov : Saur Verlag, 2008. ISBN 978-3-598-23003-5.
RIOTTE, Torsten. Hanoverian Exile and Prussian Governance: King George V of Hannover and His Successor in Austria. Palgrave Macmillan : Basingtoke, 2011. ISBN 978-0-230-24905-9.
TOPHAM, Anne. Memories of the Kaiser's Court. New York : Dood, Mead and Company, 1915.
PAKULA, Hannah. An Uncommon Woman: The Empress Frederick, Daughter of Queen Victoria, Wife of the Crown Prince of Prussia, Mother of Kaiser Wilhelm. New York : Simon and Schuster Inc., 1997. ISBN 0684842165.
VIKTORIA LUISE,, Herzogin zu Braunschweig und Lüneburg. The Kaiser's Daughter: Memoirs of H. R. H. Viktoria Luise, Duchess of Brunswick and Lüneburg, Princess of Prussia. [s.l.] : Prentice Hall, 1977. ISBN 978-0-13-514653-8.
VOVK, Justin. Imperial Requiem: Four Royal Women and the Fall of the Age of Empires. Bloomington : iUniverse, 2012. ISBN 978-1-4759-1749-9.
.jpg)
