Theia (lit. „božská"), tiež Thea alebo Thia, nazývaná aj Euryfaseia (starogr. Εὐρυφάεσσα) „široko-ďaleko žiariaca", je v gréckej mytológii jedným z dvanástich Titanov, detí bohyne zeme Gaie a boha oblohy Urána. Je gréckou bohyňou zraku a videnia, a tým aj bohyňou, ktorá obdarila zlato, striebro a drahokamy ich leskom a vnútornou hodnotou.[2] Jej bratom - manželom je Hyperión, Titán a boh Slnka, a spolu sú rodičmi Hélia (Slnko), Selény (Mesiac) a Éós (Úsvit). Zdá sa, že je tou istou postavou ako Aetra, ktorá je v niektorých podaniach Hyperionovou manželkou a matkou jeho detí.[3] Podobne ako jej manžel, aj Theia sa v mýtoch vyskytuje len málo, dôležitá je najmä pre deti, ktoré porodila, hoci sa objavuje v niektorých textoch.
Občas bola v neskorších mýtoch spájaná so svojím titanským bratom Hyperiónom ako manželom, „Euryfaseia s miernymi očami, ďaleká žiarivá" z Homérovho Hymnu na Hélia, bola vraj matkou Hélia (Slnka), Selény (Mesiaca) a Eosu (Úsvitu).[5]Gaius Valerius Catullus opísal tieto tri nebeské svetlá ako „Theino slávne potomstvo".
Pindaros sa o nej vyjadruje ako o „Thei mnohých mien", možno naznačujúc asimiláciu, pričom odkazuje nielen na podobné bohyne matky slnka, ako sú Foibé a Léto, ale možno aj na univerzálnejšie materské postavy, ako sú Rheia a Kybelé. Theia bola považovaná za bohyňu, z ktorej pochádza všetko svetlo.[6]
Plutarchos napísal príbeh podobný bájke Mesiac a jeho matka (ktorý sa niekedy zaraďuje medzi Ezopove bájky), v ktorom Theiina dcéra Seléna požiadala svoju matku, aby jej utkala šaty na mieru. Matka, ktorá nie je menovaná, potom odpovedala, že to nedokáže, pretože Seléna stále mení tvar a veľkosť, niekedy je plná, potom polmesiacovitá a inokedy ešte o polovicu menšia, nikdy nezostáva rovnaká.[7]
Podľa lyrického básnika Stesichora zo 6. storočia pred Kr. žije Theia so svojím synom v jeho paláci.[8] Na východnom gigantomachickom vlyse Pergamonského oltára sa zachovala postava bohyne bojujúcej s mladým obrom vedľa Hélia, o ktorej sa predpokladá, že je to jeho matka Theia.[1]
